Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Som aktívnou čitateľkou predovšetkým kresťanskej beletrie. Je v nich viac ako príbeh, je v nich poslanie, ktoré mení samotného čitateľa. Obľubujem aj dobré krimi a knihy na rozvoj osobnosti. Preto by som rada o knihách, ktoré čítam debatovala aj s ostatnými, aby zakúsili zmenu, ktorú som pocítila aj ja.
Obľúbené literárne žánre
Moje odznaky
2018
2017
Moje aktivity
Táto kniha si ma získala svojou obálkou a atmosférou, ktorá mala vo mne vyvolať spomienky na môj obľúbený seriál Gilmoriek. Príbeh ma očaril svojou jesennou atmosférou, ktorú bolo cítiť všade. Ak mám zhodnotiť, či príbeh je spojený s GG, tak za mňa áno, našla som tam krásne spojitosti ako stretnutia, klebety, zastupiteľstvá a súdržnosť mestečka. (Kto hľadá, ten nájde). Romantická línia bola dosť na môj vkus slabá, príliš "spice" (to ja nevyhľadávam, ale to je moja smola, že som si viac o knihe neprečítala), postavy mali podľa mňa zaujímavé charaktery (na jednej strane sklamanie láskou, na druhej strane sklamanie životom). Oceňujem autorkinu snahu dodať do príbehu trochu napätia, aj keď v tomto prípade to bolo dosť predvídateľné. Odhliadnuc od romantickej línie bola táto kniha totálna oddychovka s čisto jesenným nádychom, kedy po prečítaní som dostala chuť vrhnúť sa na seriál o Gilmorkách a nájsť recept na prípravu tekvicového latté. Jednu hviezdičku dávam dole za slabšiu romantickú líniu a druhú za predvídateľné napätie v príbehu. Asi tam ani nemuselo byť.
Čítať viac
Súčasná doba, v ktorej sa momentálne nachádzame je taká rýchla. Prečo je to tak? Máme veľa vecí, ktoré nám uľahčujú život, prepravujeme sa osobným autom po rýchlostných cestách, dokážeme sa veľmi rýchlo prepraviť z miesta na miesto. Tak prečo náš život ide tak prirýchlo? Odpoveď je jednoduchá. V zhone sa nachádzame my, a preto máme pocit, že ide všetko príliš rýchlo, pretože sa všade ponáhľame, a jediná vec, čo nám neostane je čas. Čas osamote, čas so sebou samým, čas so svojimi myšlienkami, čas s Bohom, ČAS... Nedostatok času a neustály zhon v našej hlave spôsobuje stres, pod vplyvom ktorého vzniká agresia, ktorú si odnesie náš partner alebo naše deti. Došli sme do doby, kedy ticho začína byť vzácnosť. Sme neustále obklopení hlukom, aby sme niečo prehlušili. Ako z toho však von?
Veľmi veľa takýchto zamyslení pocítite počas čítania knihy Neúprosne nie zhonu v ktorej autor neprináša len informácie, nad ktorými budete žasnúť a otvárať oči a kedy si začnete uvedomovať, že on má vlastne pravdu. V tejto útlej knižke nájdete viaceré tipy na stíšenie sa v predovšetkým kresťanskom duchu, ale aj také, ktoré sa dajú praktizovať všeobecne. Človek si uvedomí, že stíšenie sa s Ježišom nie je len odriekavanie nejakej naučenej modlitby, ale je to cesta, ako nájsť význam plnohodnotného ticha, z ktorého človek načerpá na dlhý čas. Táto kniha je naozaj odporúčaná pre tých, ktorí chcú vo svojom živote spomaliť tempo ešte predtým, ako ho budú nútení spomaliť negatívnymi dôsledkami, ktoré uponáhľanosť v ich živote prinesie.
Cez leto som prečítala viac letných príbehov, v ktorých som myslela, že nájdem to, čo môj vkus pri letnej oddychovke hľadá a nebude ma nič v príbehu rušiť. Dlhšie som rozmýšľala, či po letnej romantike od Denise Hunterovej siahnuť alebo nie. Na konci leta som tak spravila a bolo to naozaj to, čo som celé leto hľadala. Nič ma nerušilo, naopak bolo tam všetko, čo mám rada: romantika, knihy a tajomstvo.
Príbeh sa dotýka Leviho, Molly a Grace, troch súrodencov, ktorí sa snažia dokončiť nesplnený sen ich rodičov, ktorí mali smrteľnú nehodu. Ich sen bol otvoriť hostinec v malebnom mestečku Bluebell, ktorý ma chytil svojou atmosférou. V tomto prípade je hlavná hrdinka Molly, ktorá mi veľmi ulahodila svojou vášňou ku čítaniu kníh a o niečo menej svojou občas naivnou a prchkou povahou. Páčilo sa mi však, že to autorka udržala v prijateľnej rovine. Rovnako to bolo aj s romantickou zápletkou, ktorá nebola až tak presladená, ale mala svoje čaro.
Veľmi príjemným osviežením bol skok do minulosti, kedy som postupne odhaľovala tajomstvo, ktoré autorka do príbehu vniesla.
Príbeh bol pre mňa naozaj veľmi príjemný, veľmi som si pri ňom oddýchla a niesol v sebe silnú emóciu, kedy autorka niektoré scény vykreslila dokonca tak, že sa ma hlboko dotkli. Momentálne čítam pokračovanie a musím povedať, že ma to opäť veľmi baví.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Druhý diel Chekutangy bol okrem kompletného rozuzlenia deja z prvej časti aj pohladenie pre dušu. Kniha bola veľmi dynamická od začiatku až po koniec. Silné myšlienky, ktoré v nej autor popretkával s fantasy dejom nútia zamýšľať sa nad zázračnosťou aj v bežnom živote. Ak ste mali radi Pustovníka, tak sa v tejto druhej časti veľmi potešíte. :)
Čítať viac
Do svojho rozprávkového príbehu z dielne kumran.sk, ktorý vás ihneď vtiahne do svojho deja, vnesie autor Vladimír Štefanič toľko hlbokých myšlienok, na ktorými sa musíte zamýšľať a ešte aj po prečítaní vám dlho ostanú v hlave a hlavne v srdci. Začnete premýšľať nad tým, nad čím ste predtým ani neuvažovali a čo je podstata nášho bytia. Samotný príbeh je okrem toho poprepletaný rôznymi zvratmi, ktoré sa nedajú predpokladať a vy rozmýšľate či sú možné alebo sú čisto čarovné.
Mňa najviac očarila dvojica: hlavná postava Chekutanga, ktorá je sprevádzaná mocným zvieraťom, tigrom menom Mubatsiri, ktorého by si prial určite každý. Pomáha jej rozlišovať to, čo je správne, čo je nesprávne. Ďalej jej pomáha utvrdzovať hodnoty v živote, a to čo je podstatné a čo podstatné nie je. Každý z nás by si želal takého tigra vedľa seba. Jednoduchého, žijúceho pre prítomný okamih, plného múdrosti, žičlivosti a poskytujúceho ochranu. A my ho máme. Je ním Boh. Nemusíme ho ani hľadať. Je v každom prítomnom okamihu. Tento príbeh mi ukázal, že každý z nás má pri sebe svojho Mubatsiriho, stačí mu len otvoriť srdce a počúvať ho.
Keďže ide o úplne čistý príbeh, je možné ho ponúknuť a mladším milovníkom fantasy príbehov.
Priznám sa, že som veľmi premýšľala nad knihou Pollyanna, či si vie nájsť v mojej knižnici miesto, keďže patrí do literatúry pre mládež. Jednoducho, či nie som na ňu moc „stará“. A potom som si povedala, že mám dve dcéry, tak bude tento príbeh na obe v knižnici čakať. A ako veľmi som sa mýlila, že som na tento príbeh príliš stará, príliš vyspelá. Oproti tomu príbehu som len dieťa, ktoré nič o živote nevie. Toto je tak krásny a čistý príbeh, z ktorého som po prečítaní zostala unesená, šťastná a v mojom vnútri zanechal hlbokú stopu v podobe Hry na radosť. Hlavná hrdinka vás touto hrou nakazí až tak, že sa ju rozhodnete hrať aj vo svojom osobnom živote a dostane chuť o nej rozprávať každému. Presne takéto knihy mám rada. Také, kde to nie je len príbeh, ktorý končí poslednou kapitolou, ale ten príbeh zostane v mysli veľmi dlho. Dokonca svojim posolstvom, ktoré je mimoriadne prospešné, ma pretvára ako osobnosť. Príbeh niesol naozaj hlboké myšlienky, nad ktorými keď sa človek zamyslí, tak spôsobí to, že bude na niektoré veci pozerať inak.
Čítať viac
Francine sa ma touto knihou nesmierne chytila a zostala som po jej prečítaní unesená. V mnohých statiach ma kniha prekvapila, šokovala, nahnevala a veru som si pri niektorých pasážach poplakala. Kniha sa ma však hlboko dotkla.
Kniha z dielne kumran.sk je písaná naozaj fascinujúco. To, že na nej pracovala 3 roky, to je naozaj poznať. Síce kniha je naozaj hrubá a má veľa strán, autorka ma dokázala pritiahnuť ako čitateľa na každej strane. Spracovala naozaj dlhý životný úsek dvoch žien, ktorých osudy sa vás dotknú a aj prečítaní musíte nad ich príbehom uvažovať. Keďže je tento príbeh veľmi osobný a vychádza z histórie rodiny Francine, tak som neustále počas deja premýšľala, ktoré pasáže sú skutočné a ktoré len fiktívne. Môže za to aj autorkin štýl, pretože píše veľmi hodnoverne a po prečítaní máte pocit, že to sa muselo stať.
Kniha Sen jednej dcéry mi ukázal, ako je vzťah v rodine dôležitý, ako zasahuje nielen do jednej generácie, ale ovplyvňuje všetkých a ďalšie generácie. Je to aj kniha odpustenia, kedy si uvedomíme, že máme len určitý čas tu na zemi možnosť odpustiť a tak si vyliečiť veľa rán. Je to kniha komunikácie, kedy rozhovory s tými druhými nám pomôžu pochopiť toho druhého a my si neurobíme nejaké zbytočné závery. Je to kniha lásky, pretože aj tu platilo, že práve láska je liek a láska nás častokrát núti, robiť veci, na ktoré by sme odvahu nemali.
Bestseller, po ktorom som s veľkými očakávaniami siahla aj ja. Aj tieto knihy mám rada, lebo ma formujú ako osobnosť a ľahšie dokážem vyhodnotiť niektoré situácie.
Autorka v tejto knihe spracúva témy, s ktorými si v živote viac menej stretávame všetci, ako: ťažké obdobia, stres, strach, smútok... Kniha disponuje naozaj veľkým niekedy až zahlcujúcim množstvom informácií. Človek môže potom zostať zaskočený, že koľko sa toho snaží autorka na tak malom mieste povedať. Preto odporúčam knihu čítať naozaj pomaly, po takých "troškách" a určite nie rýchlo a nedočkavo.
Čo mne chýbalo, tak bolo veľmi málo situácií a príkladov zo života. Kniha potom pôsobí viac odbornejšie a pre bežnú populáciu je ťažšia na porozumenie. Avšak, ak by to autorka spravila, mala by táto kniha asi o polovicu viac strán, ako má.
Veľmi som ocenila autorkin prístup, kedy vysvetlila, že mať zlú náladu je normálne. Dôležité je, ako k tejto nálade pristupujeme my samotní, ako ju spracovávame a že náš život nie je len o šťastných momentoch, ako sa nám to snažia niektorí psychológovia cez pozitívne myslenie sprostredkovať.
Ja odporúčam túto knihu naozaj si vychutnávať po malých dúškoch a čo odporúča autorka? Tak pohyb, spánok a dobrú stravu. Ale to by som len príliš zjednodušila. Mne táto kniha zostane určite v knižnici, pretože sa oplatí ju prečítať, ale nie len jedenkrát.
"Keď budete mať najbližšie počas pätnásťminutovej prestávky medzi pracovnými stretnutiami chuť vziať do ruky mobil a zistiť, čo je nové, skúste namiesto toho radšej vyjsť z kancelárie na čerstvý vzduch, zavrieť oči a na nič nemyslieť."
Autorka nás v tomto príbehu zaviedla od bombardovania Londýna do koncentračného tábora Terezín, v ktorom spracovala menej známu udalosť, kedy belgickí odbojári zastavili vlak smerujúci na popravu do Osvienčimu. Veľkú dôležitosť Kristy venovala detskej židovskej populácii a jej umeniu, ktorá bola v spomínanom tábore väznená.
Aj keď hlavná hrdinka bola fiktívna postava, dej autorka preniesla tak hodnoverne, až ste mali pocit, že sa naozaj celý na komplet udial. Tento krátky príbeh lásky, utrpenia a veľkej obety sa (mňa určite) a aj ostatných chytí(l) za srdce.
"Kedy sa také niečo stalo normálnym? Telá na ulici. Len tak pohodené. Pokryté snehom. Spálené v peci. A čo moje deti, ktoré maľujú to, ako na nich dozorcovia mieria zbraňami? Snívajú o jedle, ale namiesto toho dostanú príkaz hlásiť sa do najbližšieho transportu."
Aj keď som predovšetkým milovníčkou historických románov, občas dostanem chuť aj na dobré krimi. Práve táto krimiséria od Nancy Mehl ma naozaj prekvapila a ja som sa už od minulého roku tešila na záverečnú časť, ktorá je tu!
V knihe Slepá ulička stojí opäť hlavná hrdinka Kaely, behaviorálna analytička, ktorá pri zostavovaní profilu páchateľa používa zvláštnu metódu. Tento prípad je pre ňu naozaj veľmi osobný, pretože sa dotýka jej otca. To, že Kaelyn otec bol sériový vrah už poznáme z predchádzajúcich dvoch dielov. Práve v tejto záverečnej časti nám autorka postupne bližšie priblíži osobu Eda Oliphanta, ktorého motívy a činy sú v tomto diele obzvlášť záhadne. Dozvieme sa však viac, aj to, čo prekvapí samotnú Kaely.
Čo mňa veľmi na knihách od Nancy fascinuje, tak je to, že vás autorka zvláštnym spôsobom núti premýšľať nad páchateľom a spájať si jednotlivé skutočnosti, aby ste si zostavili profil páchateľa práve vy samy. Mne sa to niekoľkokrát stalo, ale samozrejme autorka v závere aj tak prekvapila.
Ja som si knihu veľmi užila. Musela som si ju rozdeliť, inak by som ju prečítala hneď, aj keď posledných 150 strán som doslova zhltla. A to hovorí za všetko. AK teda máte chuť na dobré krimi, tak agentka Kaely Quinnová je naozaj správna voľba.
"Čo ľuďom v živote chýba, že sú ochotní ohroziť ho, len aby zažili krátkodobé vzrušenie?"
