Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Román som si v mojej evidencii označil ako právnický (ako väčšinu kníh od Johna Grishama). Autor však píše knihy aj z iného než právnického prostredia, a to oveľa častejšie ako na začiatku kariéry. Po prečítaní som váhal, či román zaradiť v mojej evidencii medzi kriminálky alebo trilery. Má z každého žánru niečo. Dve hlavné postavy majú právnické vzdelanie a povolania, ale zápletka a dej skôr pripomínajú kriminálku, hoci sa kniha až tak nevenuje samotnému vyšetrovaniu, ale interakcii postáv a deju. Ústrednou témou je séria vrážd, ktorých sa mal dopustiť v priebehu viac ako 20 rokov aktívny sudca. Jedna hlavná postava je amatérska detektívka a príbuzná jednej z obetí, ktorá viac ako 20 rokov hľadá vraha svojho blízkeho a celkom sa jej podarilo zhromaždiť konkrétne podozrenia napriek obmedzeným možnostiam. Druhá hlavná postava je vyšetrovateľka floridskej Rady pre sudcovskú etiku Lacy Stoltzová, ktorá má síce za sebou úspešné vyšetrovanie veľkého prípadu skorumpovanej sudkyne (román Svišť), ale obvykle sa venuje bežným sťažnostiam na sudcov, ktorých predmetom nie sú vraždy. A tretia hlavná postava je podozrivý sudca, ktorý je skoro geniálny a nijako sa neprejavuje ako sériový vrah. Je vzdelaný, precízny, trpezlivý, znalý vyšetrovacích a právnych postupov, ale aj on je len človek a robí chyby. Ako každý z nás. Ako to dopadne sa dozviete, ak si prečítate knihu Sudcov zoznam.
Daniel Silva a jeho príbehy izraelského agenta Gabriela Allona patria medzi moje obľúbené. Portrét neznámej ženy je 22. dielom voľnej série a môj pocit z neho je taký, že autor sa opakuje. Hoci sa pokúša reagovať aj na nedávnu minulosť (napr. na pandémiu COVID-19), tak som mal pocit, že príbeh som už čítal. Niekto by jednoducho a priamo povedal, že tie knihy sú v priebehu a výsledku „na jedno kopyto“. Skalnému fanúšikovi Silvu sa môže páčiť takáto stabilita v rozbúrenom svete, mňa to však už trochu nudilo. Nejaké inovácie na osvieženie príbehov by nezaškodili. Silva si však môže povedať, že to je jeho štýl, jeho postavy a jeho príbehy, ktoré sa predávajú, tak načo robiť veľké zmeny. Agent Allon je síce na dôchodku (čo je nóvum), ani to mu však nebráni pátrať po okolnostiach objavenia obrazu starého majstra, pri ktorom sa objaví aj jedno úmrtie. Pri pátraní mu pomáhajú alebo aspoň nebránia v pátraní starí dobrí priatelia z tajných služieb a policajných úradov v Taliansku, Francúzsku, Izraeli, Anglicku, USA atď. Allon sa nezaprie a pri tom pátraní odhalí aj jedno (ďalšie) celosvetové sprisahanie. Príbeh nás privedie na známe miesta v Benátkach, Paríži, Londýne, Korziky atď. Kto má rád príbehy o tajných agentoch (hoci nominálne na dôchodku), tak môže pokračovať v čítaní ďalšieho príbehu Daniela Silvu.
2. kniha prečítaná v roku 2023. Kniha má úctyhodných 925 strán aj s poďakovaním. Galbraitha alias Rowlingovú a jej sériu súkromných detektívov Cormorana Strikea a Robin Ellacottovej mám rád, ale tento rozsah bol zbytočne veľký. Pokiaľ by mala kniha o 300 strán menej, tak by to len prospelo. Hlavná dejová línia bola „utopená“ citovými poryvmi postáv, psychickým prežívaním ich životných ťažností (ťažká choroba Cormoranovej tety, rozvod Robin, nevyjasnené city medzi Cormoranom a Robin, interakcia s novými pracovníkmi detektívnej agentúry, vzťahy Cormorana s bývalou dlhoročnou priateľkou, „ne-vzťah“ s otcom atď.). Viac ako detektívny román tak išlo o psychologickú drámu, v ktorej je riešenie prípadov zatlačené viac-menej do úzadia. Základná dejová línia sa točí okolo vyšetrovania zmiznutia mladej lekárky, ktoré sa odohralo pred 40 rokmi a mnohí si myslia, že ho ma na svedomí odsúdený sériový vrah. Okrem tohto hlavného prípadu detektívna agentúra vyšetruje ďalšie menšie prípady, avšak tieto sú viac-menej zatlačené úplne do úzadia a slúžia akoby na doplnenie textu. Niekomu toto psychologické prežívanie môže vyhovovať, ale mne nie. Mám rád plynulejšie dejov línie, ktoré sú viac akčnejšie. Dúfam, že toto bola len nejaká výnimka a ďalšia kniha bude viac dejová a menej psychologická. Ale ktovie, lebo jej nová kniha je v originály ešte rozsiahlejšia ako táto a má viac ako 1 000 strán!
Autor pre svoju právnu ochranu deklaruje, že kniha je román(triler), avšak v podstate sú oproti novinovým článkom vymenené iba mená postáv, a to za ich prezývky alebo mierne skomoleniny. Niektoré skomoleniny sú veľmi vtipné a pokiaľ ich vymyslel autor, tak prejavil na túto činnosť nesporný talent. Kniha predstavuje zbierku „príbehov“ o policajnej mafii a o ľuďoch, ktorí s ňou prišli do styku. „Hlavnou postavou“, ak sa to tak dá nazvať, je Lajo - bývalý šéf kriminálneho úradu Finančnej správy, ktorý sa po pobyte vo väzbe stal tzv. kajúcnikom (odborne ide o spolupracujúceho obvineného alebo osobu, ktorej bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia) a začal vypovedať o činnosti tzv. Padreho klanu(odborný názov je zločinecká skupina). Okrem neho sa kniha venuje aj ďalším verejne známym postavám, a to bossovi s prezývkou Padre (vlastník významnej SBS-ky), Šéfovi (bývalý premiér), Jamkatému (bývalý premiér), Fúkačovi a Strapatému(bývalí ministri), Zametačovi/Duškymu (bývalý špeciálny prokurátor medzičasom už právoplatne odsúdenému) atď. Autor je nastavením investigatívny novinár a z knihy je to jednoznačne vidieť. Štýlovo by som knihu najviac prirovnal k reportáži. Kniha je napísaná podobne ako predchádzajúce knihy autora - Vlastnou hlavou a Vlastnou hlavou 2. Komu sa štýl týchto kníh nepáčil, tak sa mu nebude páčiť ani štýl tejto autorovej najnovšej knihy. Základný nedostatok podľa mňa spočíva podľa v tom, že autor často opakuje určité frázy (napr. o ovládnutí štátu mafiou a pod.). Buď ako novinár nevie až tak dobre pracovať s dlhším textom (formátu románu) alebonevie lepšie vyplniť obsah „vatou/omáčkou“, ktorá nie je až tak dôležitá z hľadiska výstavby príbehu, ale je dôležitá z hľadiska pocitu z príbehu a celkového vyznenia knihy. Možno si kladieš na záver otázku, či si knihu kúpiť? Ja som si vypočul podcast s autorom a celkom som bol zvedavý na obsah. Pokiaľ však vyvinieš trochu úsilia, tak jednotlivé „príbehy“ dohľadáš vo voľne dostupných novinových článkoch. Komu sa nechce hľadať ani knihu kupovať, tak si ju môže požičať od niekoho, kto si ju kúpil alebo z knižnice.
Väčšinou knihu od Dominika Dána prečítam pár dni po jej nadobudnutí. Tajomný závoj bola výnimka. Knihu som síce mal na dovolenke už v júli, ale nejak na ňu neprišlo. Až teraz v septembri, ale nesklamala. Tajomný závoj je jednou z lepších kníh Dominika Dána. Možno preto, že témou a obsahom ide o klasickú detektívku a aj toho vzájomného špičkovania medzi príslušníkmi Oddelenia vrážd je tak akurát. Dej je plynulý, napínavý a rovnomerne vyskladaný v rámci celej knihy. Neobjavuje sa teda taký nešvar, že dej v časti knihy plynie veľmi pomalým tempom a vo zvyšnej časti dej letí, akoby autor text dopisoval narýchlo pred termínom odovzdania. Je máj roku 1993 a okrem „bežnej agendy“ musia detektívi Oddelenia riešiť aj nástup „modernej“ techniky v podobe pagerov. V rámci tej „bežnej agendy“ majú 3 prípady, ktoré sa objavia krátko po sebe. Jeden prípad nakoniec nie je prípadom, jeden prípad najprv nevyzerá ako prípad, ale nakoniec je prípadom a jeden prípad je jasným prípadom pre Oddelenie vrážd hneď od začiatku. Do konca knihy sa však podarí vyriešiť iba 2 prípady, takže predpokladám, že ten nevyriešený prípad bude rozšírený (napr. o ďalšiu vraždu/vraždy rovnakého páchateľa) a bude predmetom ďalšej autorovej knihy, ktorá by mala vyjsť pred Vianocami. Alebo zostane dlhšie nevyriešená (tzv. pomníček). Necháme sa prekvapiť, čo nám autor v budúcnosti prinesie. Viac o deji neprezradím. Kto chce, si prečíta a určite nechce čítať o konkrétnom obsahu. Kto nechce, tomu to môže byť aj tak jedno, že tu neuvádzam žiadne podrobnosti.
