môžeš ma potešiť Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
môžeš ma potešiť Moje aktivity
“Čo sa deje?” pýtala sa žena, ktorá bola Emma a Rossana, spojenie jeho dvoch žien. “Zbadal si niečo?” A Roberto by chcel odpovedať: nejde o to, čo som videl, ale o to, čo som nevidel. Ako keď si na slnku a cítiš, ako cez teba prešiel tieň? A vtedy pozrieš hore, aby si videla, či to bol vták, oblak alebo lietadlo, ale je už príliš neskoro a nech už to bolo čokoľvek, je to preč.
Takéto reči ľudia od muža akým bol Roberto, nečakali. “Nič,” odpovedal. “Iba jedno auto.” A krátku vidinu si nechal pre seba s pocitom, že asi je múdrejšie nehovoriť o tom, čo nedokážeme pochopiť.”
Táto kniha je kratučká ale všetko na nej aj v nej je perfektné! Obsah, jazyk, názov, preklad a ešte má aj krásnu obálku. Klobúk dole vydavateľstvo Inaque, dobre to robíte!
Ja osobne som sa prvý krát stretla s Andym Puddicombom prostredníctvom apky Headspace. Naučila som sa ako efektívne meditovať, ako vedieť predýchavať bolesť či vedome cvičiť alebo jesť. Bohužiaľ je apka len v angličtine. Táto kniha je však ekvivalent Headspaceu a teda perfektným návodom ako si spraviť poriadok v hlave aj pre ľudí, ktorý nehovoria anglicky. Vrelo odporúčam!
Myslím si, že táto kniha je super prierezom základnými znalosťami o pestovaní pokojoviek. Okrem pekného opisu niekoľkých kvietkov v nej nájdete aj praktické rady k presádzaniu, k výberu správneho kvetináča, opis najbežnejších škodcov, recepty na vlastné postreky a čo sa mne osobne najviac páči je grafické znázornenie pokojovky s rôznymi problémami, ktoré sa prejavujú na listoch (Má moja pokojovka žlté listy? Tak potom je preliata...). Naozaj sa knižka dievčatám podarila. Nielen po obsahovej ale aj po grafickej stránke
Elena píše vlastne o ničom a zároveň o všetkom. O tom ako nezastaviteľne plynie čas. Ako sa niektoré udalosti javia v danom momente neskutočne dôležitými a o pár rokov nestoja za spomienku. Píše o láske, o krivde, o nevyspytateľnej ľudskej mysli, o konaní, ktoré si sami nevieme vysvetliť. Píše o ženách. O nás, našom vedomí a svedomí a veľa z nás sa v hrdinkách vie nájsť. A preto ju milujú rôzne vekové kategórie. Lebo sa v jej riadkoch zrkadlia odrazy ženskej duše v každej fáze nášho života.
Kniha, ktorá vo vás vyvolá paletu pocitov. Ľútosť, smútok, očakávanie, nádej ale hlavne hnev. Hnevala som sa na rodičov Tary, hnevala som sa na jej brata a v neposlednom rade na Taru samotnú. Liezla mi na nervy, nechápala som ako stále obhajuje konanie svojej rodiny, ako si neverí, ako sa nechá zmanipulovať a naočkovať myšlienkami, svojho chorého otca, ktorý neuznával ani školstvo ani zdravotníctvo... veril len svojmu presvedčeniu, svojej bubline, kde existoval len Boh a jeho vôľa. Naozaj sa mi až mozog pozastavoval nad jeho konaním/nekonaním. Toto je silná kniha a jej sila len naberá na rozmeroch po zistení, že celý tento príbeh sa vlastne stal. A vôbec nie tak dávno.
“Priznať si neistotu znamená priznať si slabosť, bezmocnosť a aj napriek obom si neprestať veriť. Je to slabina, ale v tejto slabine sa ukrýva sila: presvedčenie, že musím žiť vo svojej mysli, a nie v mysli niekoho iného. Často som dumala nad tým, či najsilnejšie slová, ktoré som si v ten večer zapísala, neboli práve tie, čo pramenili z pochybností, a nie z hnevu a zúrivosti: Neviem. Jednoducho neviem.
Nevedieť niečo s istotou, ale odmietať sa podvoliť tým, ktorí vyhlasujú, že majú istotu, bola výsada, ktorú som si dovtedy neudelila. Môj život rozprávali iní. Ich hlasy boli rázne, dôrazné, absolútne. Nikdy mi ani len nenapadlo, že môj hlas môže byť rovnako silný ako ten ich.”
“Vysoko z oblakov vyzerá krajina ako mapa seba samej, ibaže bez orientačných bodov, vďaka ktorým dávajú mapy zmysel. Ramená riek a stolové hory videné z okienka lietadla sú anonymné, tajomné ako mapa bez slov. Zistila som, že veľa ľudí, ktorí lieta za prácou, si často želá, aby lietadlo núdzovo pristálo na nejakom takom mieste. Tieto bezmenné miesta vyvolávajú túžbu stratiť sa, byť niekde ďaleko, túžbu po melancholickom čare modrej v diaľke. A keď som sa v ten deň pri Veľkom soľnom jazere pozrela dolu na svoje nohy, ešte aj tie sa mi zdali veľmi vzdialené v tej krajine bez mierky, kde sa blízke a vzdialené veci miešali dokopy, kde mláky boli oceány a vrcholky zbrázdeného piesku sa menili na horské hrebene.”
Kniha autobiografických esejí, kde sa miešajú jej vlastné príbehy s príbehmi pod názvom Modrá v diaľke - tieto ma bavili omnoho viac. Poetické zmýšľanie o diaľkach, krajinách, stretnutiach... stretnutiach s korytnačkami. Rebecca píše pekne... chcela by som písať ako Rebecca ...
Krásne, čarovné, kúzelné... taká je táto knižka. Toto chcete čítať. Či ste malkáč a či veľkáč. Ja nechcem prezrádzať z deja, pretože najkrajší zážitok budete mať, keď sami objavíte Alloru, dozviete sa o Isole, spoznáte Tita a uveríte. Krásnosť príbehu podčiarkuje jeho grafické spracovanie. No proste láska.
Túto knižku mi požičala kamka, že toto si musím prečítať. A tak som aj spravila. Už sú to dva roky ale stále si pamätám tie pocity, ktoré som mala, keď som ju čítala. Tá úzkosť z predstavy, že nikdy nevieš, čo sa môže udiať a že môžeš skončiť niekde, kde budeš bojovať o prežitie. Tie surové opisy, brutálne vraždenie tučniakov, strata potravy, tá snaha a úsilie, ktoré koľkokrát hlavní hrdinovia museli vynaložiť a veľakrát bez výsledku, čo nielen v nich ale aj vo mne vyvolalo absolútny pocit beznádeje. Tak útla knižka a také spektrum emócií, ktoré som pri čítaní prežila... na takéto čítanie sa nezabúda. Ani po rokoch.
Ja si nemôžem pomôcť ale začnem úplne z iného konca. Obálka.... Obálka je naozaj kjút, veľmi pekná ale mám pocit, že sa mi ešte nestalo, žeby niektorá obálka z mnou prečítaných kníh tak veľmi nesedela k deju. Nuž. Pripadá mi rozprávkovo ... skoro kúzelne. A to tento príbeh nebol. Bol o neistote, o tápaní v živote, o ľudských vzťahoch a o krehkosti života... o tom, že sme ovplyvniteľní informáciami, že sme zmanipulovateľní a že sa málokto z nás pod nátlakom situácie správa stopercentne racionálne. Príbeh štyroch súrodencov, ktorí zistia svoj dátum smrti, ktorí žijú svoj život s tým, že vedia kedy skončí, je vskutku zaujímavým príbehom. Mne však vadil jazyk, ktorým bola kniha písaná. A možno mi vadil preklad??? Ja som už asi náročná alebo čo, pretože tu mi jednoduchosť textu strašne rušila dojem z knihy. Ale námet dobrý... no neviem.
Ak vás už dlho nezasiahla nejaká kniha tak chyťte do rúk "Malý život". Ten "hajp" okolo knihy bol úplne oprávnený. Emócie, ktoré vami budú lomcovať počas čítania neutíchnu ani dlho po jej dočítaní.... ešte strašte dlho budete uvažovať nad tým aký vie byť život krutý, nad tým že šťastie si netreba zaslúžiť, že šťastie je voľba jedinca a že najviac sa vieme vytrestať sami, tým ako o sebe uvažujeme. Pre mňa kniha roka (možno kniha môjho doterajšieho čitateľského života?)!
