môžeš ma potešiť Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
môžeš ma potešiť Moje aktivity
Knihy, ktoré na mňa istú dobu skáču odvšadiaľ väčšinou beriem do rúk troška neskôr. Možno preto, že mi ošiaľ z knihy a prehnane pozitívne ohlasy pokazili dojem z danej knižky už opakovane. A preto som po Požieračoch neba siahla až teraz. Sklamala? Kdežeeeee... práve naopak. Veľmi silne ma zasiahla....
Kniha rieši veľmi veľa tém. Jednou z nich sú práve vzťahy.
Mňa osobne zamrzelo, že hrdinovia knihy mrhajú svojím časom..... že milujú ale nebojujú... že si vyberajú ľahšiu cestu, namiesto diskutovania o tom ako viesť svoj spoločný život, keď im plány proste osud prekazí. Prečo honba za dieťaťom zničí ich vzťah? Prečo je ľahšie klamať a byť sám ako hľadať spoločné východisko? Vzťah nevzniká lusknutím prstov. Nie je čarovný, ideálny. A akokoľvek idylicky vyzerá, vždy má pukliny. Pukliny povrchové ale aj také, ktoré prenikajú hlboko do duše. Ťažko sa číta o premrhanom čase. A ak máte level empatie aspoň na základnej úrovni aj si pri knižke poplačete.
Martin je ošetrovateľ v stacionári pre autistov a svoje zážitky spisuje do krátkych fejtónov. Tento jeho druhý počin sa mi ľúbi o čosi viac. Opäť je veľmi vtipný, no o trošku úprimnejší? Reálnejší? Aspoň mám ten pocit. Opisuje nielen tie úsmevné situácie ale aj tie neveselé. Martin má môj veľký obdiv. Za to čo robí a že to robí s láskou a vtipom.
“Za okamžik se ke mně přijde schovat jeden chlapec. Nebojí se, ale má takovou radost, až si s ní neví rady. Tak se chvíli raději držíme za ruce a posloucháme koledy, než aby v návalu emocí nekoho poškrábal. Nemusíte být autista, abyste věděli, že i se štestím se musí zacházet, jinak občas bolí.”
“Jsem s dětmi v divadle na představení. Divadlo je plné zdravých dětí ze základních škol, my sme jediný autisté. Utvrzuju se v tom, že čím je človek mladší, tím přirozeněji se chová k nějak odlišným lidem. Jěšte nemá v sobě ty predsudky a strach jako dospělí v tramvaji. Škoda, že některé veci z dětství zapomínáme...” Jediná negatíva tejto knihy je jej krátky rozsah. Inak som sa pri jej čítaní aj zamyslela aj poriadne zasmiala (“Ďalší skouškou je kůň: toho znají. Některí si ho chceli pohladit. Když sme se s koníkem loučili, minimálne dvě děti šláply do jeho hovna, které by nepřehlédl ani Stevie Wonder.”). Pre mňa prvá kniha s autistickou tématikou a som strašne rada, že už má aj pokračovanie. Pretože pri jej čítaní si uvedomíte, že dobro tu ešte je.
