Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Nevadí, ak neholdujete krvavým scénam, nečakaným zvratom či akčným prestrelkám. Nič také tu dokopy nenájdete, ešte aj tá mŕtvola sa nájde v mori slušne dolámaná, bez zbytočnej kvapky červenej. Čo naopak očakávať môžete, je pohodové čítanie, bohaté na svieže opisy Capri (áno, chcem tam ísť), osviežujúce nápoje (áno, chcem ich piť) a tanierov plných dobrého jedla (bazinga! Jesť nechcem, lebo väčšinou sa napchávali nejakým tými plutvonožcami). Pomedzi to autorská dvojka opatrne naznačuje, že žiadny zo sympatických turistov nemusí byť tým, kým sa tvári na sociálnych sieťach a spoločných večeriach. A až keď sa nabažíte atmosféry slnečného ostrova, starobylých pamiatok a obžerstva všeho druhu, až potom niekto zahučí zo skaly a začne sa detektívna časť.
To, že je v strede diania práve Hugo a Lara, môže naznačovať kade čo, ale pre divoký sex v Tiberiovej posteli si musíte vybrať inú knihu. Veľmi oceňujem, že Hugo nie je ten typ vdovca, ktorý jednou rukou rozsýpa popol nebohej manželky a druhou už šmátra v podprsenke potenciálnej utešiteľky. Áno, nejaké tie iskričky možno preskočia, ale či z nich bude niečo viac ako prepálený koberec? Nechajme sa prekvapiť.
Môj exemplár má zvlnené strany, lebo som si ho omylom opierala o mokré plavky, zlomený chrbát, lebo krígeľ piva a opatrné čítanie nejde dokopy, a zopár strán zababraných od sorbetu. Čo to znamená? Že ma táto kniha nerozlučne sprevádzala letnými zážitkami. Alebo že som nekultúrne hovado. Ak hľadáte knihu, ktorá nie je ulepená ako cukrová vata, ale pritom na vás dýchne dovolenkovú atmosféru a ešte aj udrží v príjemnom napätí, tu ste na správnom mieste.
V tejto prudko čitateľnej, zaujímavej, znepokojujúcej a všeobecne fascinujúcej, na obrázky bohatej knihe sa nedočítate, prečo si musí suseda svoje prednosti nosiť na fúriku, zatiaľ čo vy ich hľadáte pod lupou. Alebo Hubblovým teleskopom ako ja, a aj tak je to pred platné, lebo napriek svojej vyspelosti ľudstvo ešte nevynašlo zobrazovaciu technológiu, schopnú priblížiť absolútne nič. Ale ak vás zaujíma, kedy začali muži čumieť ženám do výstrihu a obviňovať jeho obsah z vlastnej neschopnosti udržať si buľvy na uzde, prečo o dojčení alebo nedojčení rozhoduje zástup ľudí s matkou na úplnom chvoste, alebo ako sa prsia angažovali v ozbrojených konfliktoch, ste na správnej adrese.
V jednotlivých kapitolách sú prsia skúmané z rôznych pohľadov naprieč históriou. Dozviete sa, kedy sa zo symbolu plodnosti a hojnosti stali pohoršujúcim objektom, ako rôzne ich vnímali umelci, a dočítate sa aj o príšerných prvých operáciách nádorov prsníka. Zistila som, Freud bol posadnutý penismi, že mnohí autori rádoby ľúbostných básní svojou tvorbou odkrývajú, aké sú nadržané sebecké hovadá, ale aj to, že pojem pornografia častokrát chápeme v úplne nesprávnom kontexte.
Navyše, popri všetkých tých miestami znepokojujúcich (vážne, dajte hypochondrovi čítať o rakovine, čo sa môže stať), miestami rozčuľujúcich, občas aj úsmevných informáciách si autorka zachováva seriózny, ale pritom odľahčený tón, občas si dovolí pôvabne ironickú poznámku a celkovo sa tak jej kniha číta komfortne. Nesnaží sa do neosvietenej hlavy, zamestnanej predstavovou plného dekoltu, nadupať poučky a frázy, len približuje vývoj spoločenského zmýšľania.
Marilyn Yalom si ma ako autorka non-fiction kníh dokázala získať hneď prvým stretnutím. Síce, keď ja čítam o prsiach, je to to isté ako keby čítam o Masserati Gran Cabrio - do vienka som ich nedostala a kupovať si ich nebudem - ale či ich máte alebo nie, či ste muž alebo žena, čaká vás divoká faktografická jazda. A bacha, bude to o prsia!
Hoci anotácia môže vzbudiť dojem, že Ostrov bouře a ticha je temný triler, skrýva v sebe omnoho viac. Príbeh pracuje s tajomnom a vzájomnou nedôverou, ktorá stojí v ceste rodiacim sa priateľstvám. Čo poznačí vdovca natoľko, že ho prenasleduje duch zosnulej manželky? Prečo dospievajúca dcéra uprednostňuje spoločnosť populácie tuleňov pred vlastným druhom? A čo príde hľadať osamelá žena práve na ostrov, kde dokopy nič nie je?
V jednotlivých kapitolách striedavo sledujeme všetkých súčasných obyvateľov ostrova, ale prostredníctvom spomienok aj tých minulých. Prečo otec s troma deťmi ostane trčať na ostrove, z ktorého sa ešte aj vedci odporúčali, že im to nestojí za utopenie a omrzliny na prdeli? Nebojte sa, autorka poctivo všetky otázky zodpovie a popri tom vám ešte ponúkne citlivý, dojemný, tragický príbeh, v ktorom sa temnota strieda s nádejou. Osamelé a zranené srdcia najviac túžia po láske, vzťahová linka je tu veľmi prirodzená. McConaghy sa nedrží žiadneho trópu, takže nečakajte enemies to lovers alebo grumpy vs. sunshine alebo neviem čo teraz ešte frčí - Ostrov bouře a ticha vám ponúka dve rozsypané bytosti, ktoré k sebe navzájom ťahá zúfalá túžba nájsť to, čo ich udrží pohromade.
Mám také pravidlo, že ak ma kniha dokáže rozplakať, dám jej plný počet, lebo len výborná kniha dokáže tak silno zasiahnuť. A to, čo urobila Rowan...k tomu len toľko, že ak vám chýbajú vreckovky, pripravte si aspoň rolku hajzláku, nech ten sopeľ neutierate do gauča.
Od Bazáru démonov autor ušiel pekný kus cesty. Príbeh v Soluse je ucelenejší, má jednotnejšie tempo, je napínavý, dialógy sú uveriteľné, koncept je originálny a premyslený. Skrátka, čo sa týka čitateľského komfortu, Solus je také dobre vysedené kresielko s ergonomickým vankúšikom. Ktorý vám vysaje dušu a naklepe kríže, keď to najmenej čakáte. Autor sa nebojí krvavých scén, Arturo nie je žiadny nežný kvietok, neštíti sa použiť násilie a prosby na neho platia asi ako legislatíva na Fica.
Menej na mňa funguje celková stavba série. Na to, že čítame už druhú knihu, stále nevieme nič o Arturovi, o Najvyššom, o jeho pláne, ako sa vlastne Arturovi dostala katana do brucha a kam si odkladá črevá, keď potrebuje uskladniť meč. Okrem toho sa do deja priplichtia ďalšie postavy, o ktorých vieme toľko čo ja o ovládaní stíhačky (hint: neviem ani len ako sa do nej dostať). Solus nie je priamym pokračovaním Bazáru, čo beriem, no ja zvládnem maximálne jednu knihu s hlavným hrdinom, o ktorom sa dozviem houby. Na prvom rande si hraj tajomného, ale na druhom už chcem vedieť, čo máš v garáži (autá ma nezaujímajú, ale čo keď tam skladuje odseknuté hlavy svojich ex?).
Nuž a ďalší kameň úrazu - a toto nezvyknem robiť, lebo som si plne vedomá faktu, že človek je tvor omylný - je skutočnosť, že najdlhší úsek textu bez chýb je zrejme anotácia.
Páči sa mi, že Pavel Chodúr sa nedrží zaužívaných archetypov a pre svoje knihy hľadá nové bytosti, situácie aj myšlienky, nebojí sa odpratať z cesty nepotrebné postavy (niekedy aj tie potrebné).
František Švantner bol popredným predstaviteľom slovenského naturizmu (to nemám z wikipédie. Ale ani z hlavy, píšu to v anotácii) a Malka je zbierkou noviel, ktorá mu tento titul pomohla dosiahnuť. Všetky spája temný a tajomný námet. Jednoduchý človek sa stretáva s okolnosťami, ktoré sú nad jeho pochop, takže ich pripíše nejakej tej nadprirodzenej mocnosti, a spisovateľ necháva čitateľa v tom, že možno áno, možno nie. Povedala by som, že tieto poviedky majú v sebe dačo lovecraftovské - Švantner sa hrá s atmosférou, s prírodnými úkazmi, snaží sa strach svojich postáv preniesť aj na publikum.
Literárni fajnšmekri určite ocenia kontrast medzi ponurou scenériou a poetickými opismi prírody. Štvantner dokázal slovami maľovať obrazy, personifikoval noc, vdychoval vedomie vetru či zosobňoval horu. Hororovú tematiku vyvažoval citlivým a miestami až hravým štýlom s množstvom zdrobnenín. To som to múdro povedala, čo? Akurát škoda, že keď príde na umenie, nerozoznám Šimkovičovú od Moneta (ono to vlastne bude tým, že plagiát a originál sú často podobné). Nehanbím sa priznať, že na niekoľko poviedok som zostala čumieť ako smrtka na robotickú kosačku, neschopná vysomáriť sa z toho, čo sa v nej vlastne udialo. Ono to tak možno aj malo byť, že si má čitateľ sám domyslieť pointu, ale ja som radšej, keď to na mňa vybalia na rovinu a nie po štyroch diaľničných obchvatoch.
Ale aj u takého hulváta, akým som ja, našli poviedky, ktoré brnkli na správnu strunu. Hneď prvá, Stretnutie, má také príjemné hororové tempo, spája v sebe vieru v nadprirodzeno s prízemnou ľudskou pomstychtivosťou. Podobnú tému spracúva aj Malka - tú som pochopila, takže sa mi tiež páčila. Piargy zase riešia apokalyptickú záhadu bermudského trojuholníka, len bez Bermúd a trojuholníka. A poviedka Zhanobená krv zadelí v závere taký plot twist, že by ste si ho aj na plot zavesili.
Malka zrejme dnes už nebude masovým čítaním - radšej vieme vopred, čo za obrázok skladáme z puzzle, a tuto ujo Švantner nám to nielenže nechce povedať, ale ešte aj beťársky poschováva niektoré dieliky. No aj dnes má čo ponúknuť každému, kto rád obdivuje slovomaľbu a nebojí sa príbehov, v ktorých zostáva mnoho nevypovedaného.
