Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Nekonečný príbeh som čítala druhýkrát (videla iba tristokrát) a tentokrát som už bola pripravená na to, že Bastian nie je očarujúci mládenček s účesom strihnutým podľa posledného modelu šerbla a Bambiho očami, že Orin vyzerá o dosť jednoduchšie než tá vymakaná bižutka, ktorú som mohla obdivovať vo filme, a že keď sa povie, že Atrej má olivovú pleť, tak sa tým myslí reálny odtieň olív. Michael Ende mal neskutočnú predstavivosť! Vymyslel napríklad čarovný kvitnúci les, ktorý sa s východom slnka rozsype na farebnú púšť, nezvyčajné vysvetlenie pojmu hlavonožec, strieborné mesto plávajúce na jazere žieraviny, alebo chodiaca mláka. Nemenší obdiv prechovávam k ilustrátorovi Sebastianovi Meschenmoserovi, ktorý dokázal množstvo týchto stvorení preniesť na plátno a vdýchnuť tak príbehu život v rovnakej miere, ako to dokázali filmári.
Je zaujímavé, že filmové spracovanie sa dostalo iba do polovice knihy (druhú a tretiu časť si dovolím okázalo ignorovať). Knižný príbeh pokračuje Bastianovým putovaním po Fantázii, priateľstvom s Atrejom, ktoré bude podrobené náročnej skúške, a hľadaním samého seba. Ende krásne poukázal na to, že vedľajšia postava jedného príbehu môže byť hlavným hrdinom v inom, mnohokrát upozorní na nejakú postavu a tajnostkársky šepne, že to je iný príbeh a porozprávame ho inokedy.
Je to hlboký, premyslený, a napriek veku stále originálny fantasy príbeh, čitateľný naprieč generáciami. Choďte si ho zohnať, a ja si zatiaľ idem pustiť Limahla.
Nekonečný príbeh som čítala druhýkrát (videla iba tristokrát) a tentokrát som už bola pripravená na to, že Bastian nie je očarujúci mládenček s účesom strihnutým podľa posledného modelu šerbla a Bambiho očami, že Orin vyzerá o dosť jednoduchšie než tá vymakaná bižutka, ktorú som mohla obdivovať vo filme, a že keď sa povie, že Atrej má olivovú pleť, tak sa tým myslí reálny odtieň olív. Michael Ende mal neskutočnú predstavivosť! Vymyslel napríklad čarovný kvitnúci les, ktorý sa s východom slnka rozsype na farebnú púšť, nezvyčajné vysvetlenie pojmu hlavonožec, strieborné mesto plávajúce na jazere žieraviny, alebo chodiaca mláka. Nemenší obdiv prechovávam k ilustrátorovi Sebastianovi Meschenmoserovi, ktorý dokázal množstvo týchto stvorení preniesť na plátno a vdýchnuť tak príbehu život v rovnakej miere, ako to dokázali filmári.
Je zaujímavé, že filmové spracovanie sa dostalo iba do polovice knihy (druhú a tretiu časť si dovolím okázalo ignorovať). Knižný príbeh pokračuje Bastianovým putovaním po Fantázii, priateľstvom s Atrejom, ktoré bude podrobené náročnej skúške, a hľadaním samého seba. Ende krásne poukázal na to, že vedľajšia postava jedného príbehu môže byť hlavným hrdinom v inom, mnohokrát upozorní na nejakú postavu a tajnostkársky šepne, že to je iný príbeh a porozprávame ho inokedy.
Je to hlboký, premyslený, a napriek veku stále originálny fantasy príbeh, čitateľný naprieč generáciami. Choďte si ho zohnať, a ja si zatiaľ idem pustiť Limahla.
Dej nemusí byť logický, košatý ani korektný, pokiaľ je jeho pointou to, kto komu skôr odstrelí rozmnožovaciu výbavu (našťastie u upírov nemusí byť ani kastrácia definitívnym koncom sexuálnej aktivity - a nie iba v zmysle, že bez penisu môže chlapa aj jebnúť).
Ako v predchádzajúcich častiach, aj tu je dejová linka pomerne jednoduchá a priamočiara, hoci si Kotleta necháva priestor aj na nejaké to prekvapko (uveriteľné ako séria Rýchlo a zbesilo, ale to tak nejak vyplýva z celkového charakteru knihy). Jan (neviem sa zmieriť s tým, že za celé tri knihy mu nikto nikdy nepovedal Honza) sa so svojou upírskou úderkou prestrieľava rôznymi materiálmi, bytosťami a priestormi, popri tom sa snaží nájsť, ehm, "garáž pre svoje Ferrarri" (podľa možnosti aby nemala reálne rozmery garáže) a komentuje okolité dianie so sebe vlastným humorom a sarkazmom. Prvú cenu za sociálne témy Bratstvo krvi asi nevyhrá (a ešte by si trebalo doštudovať rozdiel medzi transvestitom a transsexuálom, poznámka redakcie) ale čo, občas si treba povoliť korzet a len sa baviť.
Záver by zniesol aj viac detailov, hlavne jedna z postáv mi vo svetle konečných udalostí pripadala, že mala v deji miesto len ako protagonistka Janových erotických fantázií, ale inak bolo finále akčné a explozívne (priam nukleárne explozívne).
Ak sa neberiete ako čitateľ príliš vážne, nepotrebujete od každej knihy inú hĺbku než penetračnú a netvárite sa pohoršene pri každej nadávke, expresívnejšej než "do zadku", tak vám môžem Bratstvo krvi odporučiť.
Pastierik byvolov je také pohladenie po ťažkom dni. Alebo májový dážď, ktorý vonia ako destilovaná sviežosť. No dobre, aby ste sa nezľakli, že som si udrela hlavu a zrazu sa v nej objavili myšlienky, čítať si v Pastierikovi byvolov je aj ako v kľude sa vysrať na vlastnom záchode, keď nikto nie je doma. Nečaká vás tu žiadny turbulentný príbeh, na konci sa z nikoho nestane guláš ani perkelt, vaše srdce nikto nepomelie do fašírky a zápletka je taká že nie je. Ak to mám skrátiť, chlapček stretne byvola a potom stretnú zajaca a ešte kadekoho a medzitým sa rozprávajú. Ak to mám predĺžiť, vyjde mi to isté. Toto je knižka, ku ktorej si máte sadnúť, nechať sa absolútne pohltiť nádhernými ilustráciami (ktoré autorka nazýva "môj výtvarnícky pokus". Tiež by som sa rada takto pokúšala), ktoré k vám prehovárajú samé za seba, ale pre mierne nahluchlých sú doplnené ešte fragmentami dialógov, prinášajúcimi podnetné myšlienky. Čo znamená byť šťastný? Musí láska nutne znamenať vzájomnú spoločnosť? Má nás znepokojovať, že napredujeme pomalšie, než sme chceli? Knižka neponúka odpovede, pretože ich dokážete nájsť aj sami. Len vám ukáže správne otázky.
Pastierika byvolov nemusíte prečítať naraz. Ani stránku po stránke. Je to dielko, ktoré majte položené niekde na očiach, aby ste po ňom mohli siahnuť, keď potrebujete do života vniesť trochu pokoja a fľaša domácej buď nie je po ruke, alebo aktuálne nie je spoločensky akceptovateľným riešením. Je to taký malý poklad, ktorý poteší vizuálnym spracovaním aj skromnosťou textu. Lebo keď dokážete človeka zasiahnuť bez toho, aby ste si púšťali hubu na špacír, vtedy máte dar.
Dej sledujeme z niekoľkých pohľadov, pričom Juliu šmírujeme v tretej osobe a ďalším potom vidíme priamo do gebule a počúvame ich v ich-forme. Navyše aj tie ich-formy sa prihovárajú niekomu ďalšiemu, čo z toho robí takú polovičnú du-formu. Ja som čitateľ, ktorý považuje už recept bez obrázkov za experimentálny štýl, takže toto mi tak úplne nešlo. Navyše som sa strácala v dialógoch - repliky mi miestami nedávali zmysel, ako by sa každý z účastníkov rozhovoru rozprával s niekým vo svojej hlave. Netuším, či to takto zvláštne napísala Gillian, alebo sa dačo stratila v preklade, a ani si to netrúfam súdiť, ale rozhodne sa to podpísalo na mojom pocite čitateľského pohodlia.
Julia ako hlavná hrdinka mala byť ostrieľanou vyšetrovateľkou, ktorá sa nezľakne žiadnej výzvy, aspoň podľa svojich vlastných predstáv. Na mňa však pôsobila dosť nekompetentne. Aj keď odhliadnem od faktu, že je ťažké sa sústrediť na prácu, keď vám niekto spôsobuje fraktúru lebky hriechmi vašej minulosti, Julia sa buď motala v kruhu, alebo prešľapovala na mieste, skrátka skôr taký nácvik na školský venček než seriózne pátranie.
Prekážalo mi mixovanie časových úsekov bez varovania, otázky, na ktoré som nedostala odpoveď, snaha o zmätenie nepriateľa...vlastne čitateľa, tvrdohlavé vedenie deja predurčeným smerom hoci som v poslednej tretine knihy konečne dosiahla ten správny trilerový čitateľský pocit, už to nestačilo dohnať dvesto strán trápenia.
Nebudem vám tvrdiť, že toto je kniha do každej domácnosti. Samozrejme, že ak je vaša domácnosť prostá maloletých členov, toto čítanie bude pre vás užitočné ako kamasútra v kláštore. Pre rodičov je však táto príručka svätým grálom obohacujúcich informácií. Nedočítate sa len to, že upliesť z hovna bič môžete len v prípade, ak sa ho podarí vytlačiť, alebo že zlomenú ruku fakt nevyliečite obkladom z makovíc, ale aj ako posilňovať krehké detské sebavedomie, ako mať zdravší a bližší vzťah alebo aké preventívne kroky môžete podniknúť proti nebezpečným situáciám, ktoré, žiaľ, striehnu aj na maloletých.
Autor sa znepokojeným rodičom prihovára priateľským a upokojujúcim štýlom. K zdravotným problémom pristupuje dôsledne, ale bez zbytočnej paniky, a okrem medicínskych postupov ponúka aj praktické rady. Napadlo vám napríklad, že dieťaťu trpiacemu črevnou virózou môžete doplniť endorfíny a hlavne tekutiny aj zmrzlinou? Nevravím, že mu máte strčiť polku smotanovej Viennetty a nech sa od radosti aj poserie (lebo to urobí, ale zrejme bez radosti), ale taká svieža vodová zmrzka mu nielen schladí rozhorúčené útroby, ale aj účinne zabojuje proti dehydratácii. Mne sa vďaka tejto knihe začalo dariť zaraďovať do jedálnička viac ovocia a zeleniny. Úplne jednoduchou zmenou komunikácie, že keď odo mňa žiadajú cukríky, spýtam sa, či by si nedali radšej jabĺčko. Pravda, niekedy ma pošlú do riti aj s jabĺčkom, však čo sú ony Atalanta aby sa nechali jablkom odžubať? Ale prekvapivo často to klapne - a aj dva hryzy z jablka sú viac než nič.
Vitor sa venuje aj závažným témam ako hrozba zneužívania maloletých, šikana na školách, detské depresie, hormonálne poruchy či poruchy sústredenia. A tiež nabáda rodičov k otvorenejšej a uvoľnenejšej komunikácii s dieťaťom, dokonca radí, ako riešiť konflikty medzi súrodencami. Za túto kapitolu by som mu hneď švacla Pulitzera a vám prezradím, že aj keď je často najľahšie poslať jedného do Ilavy a druhého na Mars, vy ako rodič máte byť Katarína Brychtová, nie tá stena ktorú treba dať preč.
