Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
V rozprávaní sa striedajú rôzne uhly pohľadov - či už vyšetrovatelia, obete únosu, alebo zdanliví náhodní okoloidúci, ktorí na prvý pohľad súvisia s dejom ako kečup so solárnou lampou. Postupne naberá celý príbeh jasnejšie kontúry, a hoci som mala dosť skoro narcistický pocit, že už viem, o čo vlastne ide, rozuzlenie ma pekne vyviedlo z omylu.
Na čítanie Noci potrebujete trochu silnejší žalúdok - nie je to síce Carter, ale aj Beck dokázal vymyslieť prekvapivo kreatívne spôsoby, ako odkrágliť človeka zavretého vo valci, a potichu vám prezradím, že predstava ľudského kebabu je z nich najmenej odpudivá. Kapitoly sa často končia vypučenými očami (tentokrát čitateľa, nie obete), príbeh má rýchly spád a retrospektíva z pohľadu neznámeho chlapca tomu celému dodáva krásne mrazivý nádych tajomna.
Obdivujem autorovu schopnosť jemne naznačiť udalosti predchádzajúcej knihy tým puntičkárskym spôsobom, že máte šajnu, prečo sa občas hlavné postavy k sebe správajú ako dve hárajúce sa feny zavreté na primalom dvore, ale zároveň vám nevyslepičí celú zápletku. Akurát teda vám bude jasné, že Bjrková to v jednotke prežila, ale s tým už nič nenarobíme.
Hre som vyčítala na kolene utlčený a na karbobrúske vybrúsený záver, z ktorého ešte trčali triesky. Noc má omnoho lepšie premyslené rozuzlenie, síce nepravdepodobné, ale napriek tomu logické - a ruku na srdce, trilery nečítame preto, aby sme dostali uspokojivý index pravdepodobnosti - akurát teda na môj vkus zostalo na konci priveľa voľne pohodených otáznikov. Moja zvedavosť zostala na konci smutne čumieť nad prázdnym tanierikom.
Páčili sa mi opisy prostredia Egypta, čítať o vykopávkach bolo zaujímavé a nedbala by som, keby dala autorka rýpaniu sa v púšti aj viac priestoru. V prvej polovici knihy sa prelína dejová linka Charlotinnej minulosti s jej a Anninou prítomnosťou, takže Charlottina egyptská trauma vyjde najavo až neskôr - čo je fajn, prináša to trochu napätia do inak pokojného deja.
Pri opise postáv ma vytáčala ich statická predimenzovanosť - autorka chcela zrejme vytvoriť zaujímavých alebo prinajmenšom zapamätateľných ľudí, čo sa jej vlastne aj podarilo, ale pritom ich tak zaškatuľkovala, že celé obsadenie vyzerá ako výklad cukrárne. Charlotte na mňa pôsobila viac ako exponát múzea než ako živý človek. Možno to bol zámer, keď tam trávila toľko času, ale na mojej schopnosti vybudovať si k nej sympatie to veľmi nepridalo.
Zápletka je v podstate triviálna - z múzea je udžubané niečo vzácne a polícia nevie, kam si utrieť podrážku, takže upratovanie bordelu zostane na zrelej dáme, ktorá 40 rokov odmietla vkročiť do Egypta, a tínedžerke, ktorá doposiaľ nevystrčila nos z rodného mesta, tak prečo sa rovno nepreletieť na iný kontinent. Autorka z rozuzlenia vytrieskala, čo sa dalo, hoci na môj vkus zaúradovalo trochu priveľa náhod. Celkovo to nebolo primitívne ani zbytočne prekombinované, takže beriem.
Prekliata planéta je taký veľmi príjemný mix Star treku, Slávnej päťky a Planéty smrti. Rôznorodá partia deciek spolu funguje lepšie ako náš parlament, a to majú medzi sebou aj experta, schopného pokaziť aj hraciu kocku. Ich vzájomné doťahovanie je drsne pôvabné, sympatické a uveriteľné, že keby nečupeli pod obrím lopúchom a nečakali, kým sa skončí nekonečná prietrž mračien, aj by som sa k nimi chcela pridať.
V príbehu je prítomný útlak, mučenie, popravy a dokonca smrť. Pán Žarnay sa s tým skrátka nesral, nechcel napísať horor, ale keď raz máte v príbehu despotických zmrdov, asi ich nemôžete nechať tancovať pri mesiačku a rozdávať poddaným kvety jazmínu. Ozaj, ak radi lúštite, tak sa zamerajte na mená mimozemšťanov. Na toto som ale neprišla ja, ale moja kamoška Lucka. Prekladateľky skrátka vedia čítať s porozumením aj nadrozumením.
Hoci sa sci-fi všeobecne radí do kategórie zábavných oddychoviek (až na Dunu, tá vám odparí mozgové závity cez uši ak si nedáte pozor), Prekliata planéta nesie silné ekologické posolstvo, aktuálne dodnes. Alebo dokonca ešte aktuálnejšie, lebo nech je to akokoľvek príjemné, oberať jahody v novembri fakt nie je normálne, pokiaľ vás teda nevyrazila z domu macocha a nenaďabili ste na táborák s dvanástimi kmeťmi. Ekologickej tematike je prispôsobené celkové ladenie knihy a aj záver je na knihu pre mládež prekvapivo trpký, no o to viac realistický a výstražný.
Mala som obavy, že budem stratená ako analfabet v knižnici, ale Mesačná čarodejnica nie je priamym pokračovaním. Ona je to skôr taká kombinácia prequelu a spin-offu. Dej sa začína dlho pred prvou časťou a ide si svoje, až kým sa nestretne s druhou časťou a potom si nejaký čas bežia paralelne. Sogolon začneme sledovať ako kruto týrané dievčatko a postupne sa prepracuje až k titulu Mesačná čarodejnica. Medzitým sa stihne zblížiť s princeznou, pohnevať si zvyšok kráľovského dvora, byť unesená levom, žiť na levom dvore, žiť osamote v džungli, dožiť sa stovky bez výraznejších fyzických prejavov (toto je asi jediná vec, ktorú by jej človek teoreticky mohol závidieť. A ešte leva v posteli) a stať sa pomstiteľkou týraných a zneužívaných žien. Potom príde na scénu Stopár a pohľad zvonku je o dosť menej príjemný, než keď sme ho sledovali z jeho vlastnej hlavy v prvej časti. Ja vám neviem, ale v dvojke je celkom šovinistický sebecký chuj a to vlastne robí to isté čo v jednotke, len z iného pohľadu.
Celkovo má kniha omnoho feministickejšie ladenie. Nie je to tam pchané nasilu a obalené ružovou ako vo filme Barbie, ale Sogolon a aj ďalšie postavy sa zamýšľajú nad podradným postavením žien, neberú ho ako nemennú, tradíciami určenú vec. Popri tom však zostáva štedrý priestor pre africké legendy, zvieratá a ľudí meniacich podobu, bytosti, ktoré žijú, aj keby už nemala žiť ani štrnásta generácia červov, čo si pochutila na ich mŕtvole.
Séria Temná hviezda má špecifickú formu, drsný jazyk, násilné scény a ťažšiu uchopiteľnosť príbehu. Chce to viac trpezlivosti, kým sa s dejom zžijete, ale potom dostanete neskutočnú jazdu, podmanivé prostredie, výnimočné postavy a silný, aj keď krutý a nemilosrdný príbeh.
Spočiatku som sa dosť strácala v hierarchii veľmožov a v celkovom usporiadaní, ale v závere knihy nájdete praktické vysvetlivky a okrem toho netrvalo dlho, kým sa mi to v hlave upratalo. A ja si v hlave upratujem metlou s jedinou, zlomenou štetinou, takže vy si upracete aj skôr. Kyun s Priou majú trochu grumpy vs. sunshine auru, ale nakoľko do seba v jednom kuse mlátia, slniečko- neslniečko, o nejakom trópe sa veľmi nedá polemizovať. Potom tu máme Malak Červenookú, čo je niečo ako Melisandra, akurát namiesto ohňa hádže svoje obete do hororovej podoby Sponge Boba. A ešte poprosím aplaus pre Nébyosa, ktorý je podľa mňa vynikajúco napísanou morally grey postavou (s bookstaterminológiou sa mi tu dnes roztrhlo vrece). Po prvé je to taký sarkastický zmrd, že ho nemôžete nemilovať, aj keď je to prospechársky hajzel, a po druhé nechce nikomu zle, iba sebe dobre. A ak medzi tým padne za obeť zvyšok planéty, nuž čo.
Dej je akciou nabitá akcia prekladaná ďalšou akciou. Číta sa to veľmi fajn, čo ma však rušilo, bolo prudké preskakovanie z jednej scény do druhej a potom ešte aj hore-dole v čase. Štýl textu je ľahký a humorný. Nechýbajú nadávky, v správnej miere a na správnych miestach, vzhľadom k tomu, koľko vecí vyletí do luftu, to vychádza tak na tri kokoty a dvoch vyjebancov na normostranu. Dosť ma však vytáčalo označovanie postáv prezývkami ako čiernovláska, plavovláska, červenovláska (normálne som dúfala, že príde nejaká plešatá) alebo dlháň, chlpáč či kolohnát. Veď všetci mali cool mená, tak prečo ich nepoužívať?
