Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Laura Barrow má skvelý štýl, ona síce píše bezpochyby rodinnú drámu, v ktorej sa dávne krivdy toľko melú, až pomelú aj prítomnosť, ale zároveň do deja zakomponuje niekoľko úsmevných scénok a humorných anekdot, že si čitateľovo boľavé srdce môže na chvíľu odpočinúť a schuti sa zasmiať. Aktuálne problémy sa striedajú s ich spomienkami aj s pohľadmi do života ich babky Maryllyn, no autorka dokáže jednotlivé dejové linky podať dostatočne priamočiaro na to, aby v tom nebol bordel.
Barrow ohromne kvitujem, že nenapísala sympatické postavy. Ono je dosť ľahké držať palce niekomu, kto je čistý ako novorodencova košieľka (predtým, ako mu ju oblečiete, samozrejme) a za každých okolností koná správne. Ale dostať štyri rozdrapené osiny v zadnici (rátam aj babičku, tá je osina pro version ultra advanced), ktoré nevedia vystáť jedna druhú, a stále im neželať kompletnú aktualizáciu mobilu keď si potrebujú v prietrži mračien zavolať taxík? Tomu hovorím umenie!
Celkovo som mala z knihy skvelý pocit, ktorý však trochu narušil záver, ten sa mi zdal uponáhľaný, triviálny a tiež, že by zniesol tak o dve lyžičky cukru menej. Akoby autorka zrazu sama nevedela, čo sa vlastne s Georgiou stalo, tak prijala prvé ako tak uveriteľné vysvetlenie. Vráť sa domov ani nie je kniha, ktorá by sa snažila primraziť čitateľa do kresla a šokovať ho okolnosťami, čo by sa mohli stať, ale iba preto, že nie sú absolútne vylúčené. Ide tam skôr o komplikovanú minulosť a to, ako nedá tie nenechavé paprče preč ani od prítomnosti a stále má negatívny dopad na konanie hrdiniek.
Zachránený medvedík (názov knihy je podľa spolier ako prasa, ale okej, je to kniha pre deti, dajme im nádej) predstavuje prekrásny, citlivý príbeh o sile priateľstva, obrovskej odvahe a silnom odhodlaní. Páči sa mi, ako sa Goldová nepokúša prikrášliť klimatickú krízu (koniec koncov, na jej popieranie tu máme iné kádre) a prostredníctvom svojich postáv čitateľom prístupne vysvetľuje, že ak sa nezačneme správať zodpovednejšie, onedlho budú ľadové medvede a množstvo ďalších druhov už len hrdinami knižiek. Preto nebudete ušetrení pohľadu na mŕtvu medvedicu, vyziabnuté medvieďa, topiaci sa ľadovec a ani upozornenia, že v skutočnosti je to ešte horšie.
Napriek tomu, že kniha je o priateľstve medzi medveďom a dievčatkom, autorka nezabúda stále zdôrazňovať, že ľadový medveď je divé zviera, nie maskot mentolových cukríkov, a aj sama April sa presvedčí, že nie každý ju bude vítať s otvorenou náručou a medvedím objatím. A ak, tak len aby si ju lepšie pridržal než jej odhryzne hlavu. Romantická predstava.
Zachránený medvedík je rozkošná kniha, nádherne ilustrovaná Levim Pinfoldom, z ktorej vás rozbolí srdce. Nejde tu len o pekný príbeh so šťastným koncom, ten je v tomto prípade druhoradý. Z každej stránky je počuť tikanie hodín, ktoré je čoraz nástojčivejšie, a ohrození sme všetci, takže ak vás nedojímajú ľadové medvede, pokúste sa aspoň zachrániť si vlastnú riť. Skvelá kombinácia ekologického apelu s emotívnym príbehom, celé podané tak, že aj mladší čitateľ si uvedomí dôležitosť témy. Toto sú knihy, ktoré svet potrebuje.
Temné sekundy sú už šiestou autorkinou knihou s vyšetrovateľskou dvojicou Sejer a Skarre, ale z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že sa nič nestane, ak ste tak ako ja o existencii tých predchádzajúcich nemali šajnu. Akurát sa teda nemôžem sťažovať, že hlavní hrdinovia neboli predstavení podrobnejšie, lebo v tomto štádiu autorka už oprávnene predpokladá, že vám nemusí predstavovať niekoho, s kým ste už šesťkrát skončili v posteli (alebo kde to čítate. Čo? Ja fakt hovorím len o čítaní!).
Karin Fossum nepíše epizódu CSI, čiže sa nemusí snažiť vtesnať svoj dej do 60 minút plus reklamné prestávky - vyšetrovanie napreduje pomaly, stopy žiadne, podozrivý jeden, ktorý nemôže vypovedať, lebo nevie nič schopné povedať, a ani samotné pátranie po Ide dlho neprinesie žiadny výsledok. Čo sa týka rozuzlenia, musím sa pochváliť, že som na to prišla pomerne skoro. Ale už sa učím nebyť sklamaná, keď kniha dopadne tak, ako som si myslela - v Temných sekundách nejde o to, aby čitateľ padol na riť, ale aby pochopil to peklo, ktorým prechádzajú postavy.
Netvrdím, že som si našla novú obľúbenú krimi autorku - predsa len som asi konvenčný fanúšik a skôr vyhľadávam instantný odšťavovač očí - ale Temné sekundy sú zaujímavým dielom, ktoré sa pozerá na zločin skôr z psychologického než napínavého hľadiska. Možno to nebude úplne univerzálna šálka Earl Grey, ale ak nepotrebujete zápletku, z ktorej vás nevymotá ani Poirot s kompasom a "stačí" vám temný príbeh, smerujúci k nevyhnutnému koncu, tak Temné sekundy môžem s čistým svedomím odporučiť.
Toto je jedna z tých knižiek, ktorú by čitateľská obec pracujúca na vymýšľaní subžánrov k subžánrom zrejme označila ako "feel-good". Aj keď sa v nej zomelie viac než jedna negatívna udalosť a postavy sa často cítia všelijako, len nie good, celkovo má takú príjemnú, útulnú atmosféru. Každý občas potrebuje uniknúť do príbehu, kde sa k sebe ľudia správajú pekne.
Autor má krásny štýl, používa neotrepané prirovnania a celkovo sa veľmi dobre číta, len občas akoby do deja spätne dopĺňal udalosti, lebo zrazu zistil, že ide jesť špagety a nemá vidličku. Dôležité rozhovory, ktoré by pomohli dofarbiť dej, sú tak odbité konštatovaním "v noci sme hodili reč".
Príbeh na mňa pri všetkej svojej nežnej mágii nedokázal pôsobiť uveriteľne. Henn aj trochu šprtol lopatou do vlastného hrobu, keď svetácky vyhlásil, že láska na prvý pohľad neexistuje, že láska potrebuje čas, aby sa mohla rozvinúť. S tým súhlasím. S tým, že týždeň je tak akurát, už súhlasím menej, láska nie je hlávkový šalát.
Neviem, možno ma knižka nezastihla v správnom rozpoložení. Možno som naštvaná, že kvôli mne nikto nestavia obrie žeriavy (vtáky, nie stavebné stroje). Alebo Listy na desiatovom papieri skrátka a dobre neboli napísané pre mňa. Ak však máte radi príbehy, ktoré plynú pomaly ako zamrznutá rieka, postavy si k sebe hľadajú cestu, aby potom vzplanuli náhlou vášňou a celé je to hrejivé ako ponožky od babky, potom sa zastavte. Možno sa nájde list aj pre vás.
Autor svoje dielo nazval rozprávkou, ja som v tom videla skôr spoločenskú drámu - týpek vystrnadený na okraj, šikanovaný a neskôr dokonca fyzicky napádaný, klimatický problém s fatálnym dopadom a nevyhnutná spolupráca dvoch sokov, ktorá vyústi do tragického nedorozumenia - do takej útlej knižky dokázal pán Chrobák napchať naozaj dosť, a ešte to aj funguje. Úžasne opísal jednoduché zmýšľanie prostého ľudu - hocijak môže byť proti logike, že za nepriaznivé počasie môže jeden divný samotár, keď sa na tom zhodne pol dediny, tak tá druhá polovica sa pridá.
Jazyk je samozrejme dobový, autentický, miestami lyrický a do veľkej miery archaický. To je v poriadku, rozhodne nie som za to, aby sa klasické diela prepisovali do súčasného jazyka a potom budeme čítať, že Dragona zdisovala celá village, lebo si mysleli že jeho power je extended level. Každopádne by som ocenila zopár vysvetliviek, lebo občas som zmysel slova pochopila len z kontextu - napríklad že rumpálik bude asi poldecák, lebo do kvetináča by si pálenku neliali - a iné výrazy sú pre mňa tajomstvom dodnes (osud nás, čo sme leniví používať gúgeľ).
Draka som si obľúbila a pre mňa za mňa keby aj mohol za sucho (v našom parlamente by to prešlo, lebo globálne otepľovanie je väčší mýtus) - chlap, čo zachraňuje malé lastovičky, si zaslúži moje sympatie. Pripomínal mi Červenákových hrdinov - asociál nahodený do čierneho, čo je síce skúpy na slovo, ale keď raz otvorí hubu, tak aj hluché uši počúvajú. Navyše autor zadelil taký plot-twist, že som sama nevedela, čo si myslieť a trochu som aj ľutovala, že som predsa len na hodine literatúry nedávala väčší pozor.
Follett zakladá svoje príbehy na dôkladnom historickom rešerši a dejové línie rozohráva na pozadí reálnych udalostí, čo dodáva jeho knihám neobyčajne realistický šmrnc. Tentokrát to navyše rozbalil s celou plejádou skutočných osobností, a tak môžeme prostredníctvom jeho rozprávania prizerať zúfalej snahe kráľovnej Elizabeth o pokoj v Anglicku, krvavej vláde španielskeho kráľa Felipeho či neštastnému osudu Mary Stuartovej. Autor bez servítky a cenzúrových kocôčok opisuje upaľovanie, lámanie v kolese, mučenie vodou a podobné lahôdky. Človek by čakal, že čím bližšie k modernej civilizácii, tým normálnejšie sa budú ľudia k sebe správať, no trt makový. Ani nemusíte uctievať iného boha, stačí uctievať toho istého rozličnými spôsobmi a už je oheň na streche. Alebo na hranici.
Priestor dostáva celý dav charakterov, ale nemajte obavy, jednak sú natoľko markantní, že si ich bez problémov všetkých zapamätáte, a jednak autor počítal aj s možnosťou, že sa v nich stratíte ako ja v trojuholníkoch na hrudi Jasona Momou a pomohol čitateľom zoznamom postáv v úvode knihy. Povedala by som, že antagonisti v tejto časti sú najzákernejší, lebo ovaliť po hlave debila s peniazmi je jedna vec, ale poraziť niekoho, kto predvída každý váš krok skôr, než zdvihnete nohu, to už je iná fuška.
Follett spriada príbeh, v ktorom je realita zviazaná s fikciou tak pevne, že ich neoddelíte ani heverom, historické udalosti opisuje pútavo a napínavo výsledkom sú knihy, ktoré sú síce rozsiahle, ale čítajú sa jedným dychom.
