Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Vedeli ste, že mačky mali rozhodujúcu úlohu v priebehu Druhej svetovej vojny? Čo má spoločné agent s povolením zabíjať s operencami? Tušili ste, že Coca Cola stvorila Santa Clausa? Alebo, že pod pojmom "Satanov nápoj" sa neoznačovalo nič alkoholické?
Jakub Drábik sa nesnažil zostaviť ďalší vyčerpávajúci historický almanach, naopak, jeho cieľom je priblížiť zaujímavé míľniky dejín tak, aby boli stráviteľné pre čo najširší okruh historických gurmánov. Krátke úderné anekdoty vás uvedú do problému, ale nestihnú z neho vyrobiť naozaj problém. Pobavilo ma zistenie, že lord Byron mal slabosť pre rovnaké psie plemeno ako ja - novofundlanďanov, a ešte viac kapitola o dopade kozmonautského ega na močenie v beztiažovom stave. Zistila som, že kečup pôvodne vôbec nebol z rajčín, že vojna sa dá viesť aj kultivovane alebo že klávesnica, na ktorej píšem tento text, vlastne nedáva zmysel. Dejiny sú MEGA sú v skratke mega zbierkou faktov, ktoré vás nikdy nezaujímali, až do momentu, keď ste zistili, že sú zaujímavé.
Kniha sa zaoberá historicky dôležitými osobnosťami aj živočíchmi, významnými aj menej významnými konfliktmi, vedeckými objavmi aj náhodnými vynálezmi, mňamkami, hoaxami, špeciálnymi dátumami a napokon nevšednými epizódami dejín. Vďaka tomuto členeniu a krátkym kapitolám - žiadna nezaberá viac než jednu stranu - sa číta naozaj výborne. Jediné, čo ma rušilo, bolo trochu zmätočné usporiadanie kapitol v rámci časti - napríklad som čítala o staroveku, z ktorého som sa presunula k Druhej svetovej vojne a odtiaľ zase na Island 10. storočia. Ani Marty McFly by to nepokryl. Podobne mi prekážalo, keď sme sa bavili o Nórskom antifašistickom hnutí so spinkami, potom sme skočili k dvom ďalším témam a vzápätí sme sa vrátili k Nórskemu antifašistickému autobusu. Potom to bolo konzistentné ako puzzle zložené zo štyroch rôznych obrázkov.
Občas som mala problém uveriť, ale autor má všetko podložené dohľadateľnými zdrojmi, takže niečo na tom musí byť - aj na americkom vojakovi, čo bol taký sprostý, že ho ani Vietnamci nezabili. Ak nehľadáte podrobný historický rešerš, ale zábavnú a zároveň poučnú knihu, verte, že Dejiny sú MEGA!
Teraz učiním vlastné škandalózne prehlásenie! Lisa Jewell strčí Fitziho do vačku! Geniálne sa hrá s atmosférou, nepotrebuje ukončiť každú kapitolu novou a novou návnadou, aby si udržala čitateľovu pozornosť. Aj keď sa do polovice knihy vlastne nič zlé nestane, smerovanie a nádych deja vás nenechá na pochybách, že už o chvíľu sa to celé zosype ako veža postavená z pingpongových loptičiek (bez chemoprénu, nepodvádzame, áno?).
Neraz som túžila schytiť Alix za tie jej dokonalé plecia, poriadne ňou potriasť a skríknuť jej do ksichtu, nech už konečne tú zasranú vyžírku pošle kade ľahšie, ale nemôžem sa sťažovať, že nechápem, prečo to aj neurobila. Jewell si dáva záležať na logike konania svojich postáv a aj keď sa práve nesprávajú ako z príručky pre dlhý a spokojný život, ona to dokáže uspokojivo vysvetliť.
Dej je zložený z klasického er-rozprávania, scén z Netflixového dokumentu a úryvkov z Alixinho podcastu s Josie. Už to dáva tušiť, že sa neskôr niečo sakramentsky dokafre, nikto predsa netočí dokumenty o spokojných rodinách s hybridnými autami a elektrickými zubnými kefkami. Graduje veľmi nenápadne, rozhovory dvoch žien majú čoraz ostrejší charakter, vzájomná nevraživosť je čoraz markantnejšia.
Never jej ani slovo je dokonalou knihou na sychravé jesenné večery. Budete napätí, vystrašení, znechutení, naštvaní a vo finále vám dekel ustrelí niekam na Kamčatku. A mimochodom, oceňujem meno Alixinej mačky.
Hlavným hrdinom je Jan Bezzemek, ktorý je presne taký ten arogantný, bezohľadný, egoistický zmrd s dobre utajovanými zásadami a ešte viac inkognito dobrým srdcom, ktorého nejde nemilovať. Teda, asi ide, hlavne keď vám práve trhá hlavu od tela, aby si doplnil energetické zásoby vašou Rh pozitív, ale to čitateľovi našťastie nehrozí, takže k nemu pokojne naďalej prechovávajte sympatie.
Dej je brutálny, akčný, dynamický, plný krvi, sexu, krvi, chľastu, krvi, atómových hríbov, krvi a ufónov. Samozrejme sa pod tým všetkým skrýva hlboká myšlienka, hlásajúca dobro v každej živej bytosti a jej napojenie na kolektívne vedomie zodpovednosti a spirituálnej súhry...dobre no, teraz si robím prdel, je to proste jedna krvavá rezanica, kde sa v dialógoch viac vyskytuje výraz "kurva" než "ďakujem". Vadí mi to? Ani najmenej. Človek občas skrátka potrebuje vypnúť pri knihe, ktorá má len pobaviť a nekladie si vyššie ciele.
Autor má výnimočný talent na nezvyčajné prirovnania a väčšina z nich bola fakt vtipná, ale občas toho na mňa bolo už priveľa. Rozumiem, že najjednoduchším spôsobom, ako oživiť text, je šupnúť tam nejakú tú šťavnatú paralelu, ale ono netreba špeficikovať, že zábradlie bolo pokrivené ako úradníkov charakter a schody chýbali ako svedomie politika, keď stačilo povedať, že celé schodisko bolo rozjebané na maderu.
Príbeh je plný výbuchov, nečakaných obratov (čo oceňujem, skutočne nečakané, žiadne prvoplánové plot twisty z Aliexpresu), temných tajomstiev a do toho všetkého dokázal autor zbíjačkou natĺcť ešte aj romantiku, ktorá mi neprekážala. Seriózne, potrebujete viac argumentov?
Každý chce všetko okamžite a málokto má trpezlivosť hľadať pointu ako ihlu v kope špendlíkov (v sene ju pri svojom šťastí nájdem hneď, stačí si do neho sadnúť). Dlhé texty sú tolerované čoraz menej, a čo nie je tolerované, to je ignorované. Podľa autorov sme síce prešli obrovským technologickým, pracovným a sociálnym vývojom, ale naše komunikačné schopnosti zostávajú stále na jednej úrovni. Ak nechceme byť prehliadaní, musíme sa naučiť podávať informácie (tramtadadá) stručne a jasne.
Najskôr mi dovoľte zdôrazniť, že ide o moje výsostne subjektívne postrehy. To, že kniha nefungovala na mňa, vôbec neznamená, že nebude fungovať vám.
Pri knihách o osobnom rozvoji mám rada, ak sú písané takým tým odľahčeným, priateľským a ústretovým štýlom. Tuto kolektív autorov vo mne vyvolával akurát tak úzkosť (ich softvér sa síce volá Axios, ale moja hlava ho vytrvalo nazývala Anxious. To nebude náhoda). Mala som pocit, že ma stále upozorňujú, aby som už toľko nežvanila (nevravím, že nemajú pravdu, ale príjemné to nie je). Ich princípy sú rozhodne efektívne, no ich dodržiavanie eliminuje z konverzácie také to ľudské teplo. Napríklad, keď meníte plány na poslednú chvíľu, tak nie je nutné sa ospravedlniť, len oznámiť, že namiesto k susedom sa majú hostia dopraviť do Paríža, au revoir et bon voyage!
A druhá vec, čo mi nesadla, bolo to, ako sa autori ustavične vracali k zdôrazňovaniu vlastných úspechov a vymenovávaní výhod svojho softvéru. Ako keby som čítala informačnú brožúrku k Axiosu, čo zabili poslednou kapitolou, kde nabádajú, aby ste si na ich stránke vyskúšali softvér Axios.
No zase aby som len nefrflala, našli sa aj veci, ktoré ma zaujali. Napríklad kapitola u využití princípov Stručne a jasne na sociálnych sieťach alebo kapitola o prospešnosti používania smajlíkov. Graficky je kniha tiež veľmi podarená, je plná ilustračných obrázkov, ktoré skvelo dopĺňajú text. Na začiatku každej kapitoly sa dozviete, koľko slov obsahuje a koľko času vám asi zaberie - skrátka je fér, že o princípoch Stručne a jasne nielen hovorí, ale ich aj dodržiava.
Ráma II. je veľkolepé medzihviezdne predstavenie s dôrazom na jednotlivcov, ich ľudské nešvary a egoistické sledovanie vlastných zámerov. Postavy sú omnoho detailnejšie vykreslené a nie všetci sú ctihodní vedci, ochotní položiť svoj vlastný život na oltár poznania a ešte prihodiť poukážky do Lidla, aby málo nebolo. Jediný, kto mi tam nedával zmysel, bola kozmonautka Irina, ona by mohla figurovať ako názorné vysvetlenie pojmu "byť niekde do počtu".
Autori neodbili tých 70 rokov tým, že si všetci žili svoje životy, akoby sa nechumelilo - do histórie zapísali obrovskú ekonomickú krízu, pri ktorej pôsobí aktuálne zdražovanie ako párcentová záležitosť, vytvorili katolíckeho mučeníka, vysvetlili kolaps počítačových systémov - no skrátka, svet počas čakania na Rámu nesedel na riti, ale sa radšej presunul do nej.
Opisy vnútorného prostredia Rámu sú tentokrát striedmejšie - predsa len si na to Clarke posvietil dosť podrobne už v jednotke - a dej sa viac orientuje na konanie jednotlivých aktérov. Príde aj na zopár drsnejších scén (nie veľmi. Krv bude striekať, ale nepôjdeme sa pozrieť zblízka) a celkovo sa príbeh vyznačuje väčšou akčnosťou, napätím a dynamikou. V závere by som prijala viac odpovedí, ale to sme už u Clarka zvyknutí, že nám nezavesí na nos aj to, čo si dávajú Rámčania do nedeľnej polievky. A okrem toho, ešte nás čakajú ďalšie stretnutia, a snáď teda aj vysvetlenia.
