Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Divné počasí obsahuje 4 poviedky, ktoré spája budovanie hororovej zápletky okolo absolútne nehororovej až triviálnej veci, ako je napríklad foťák polaroid (aj keď nutnosť mávať každou fotkou ako keby na vás útočí hejno komárov, aby ste mohli vidieť, že ste zase žmurkli v nevhodnom okamihu, môže pôsobiť dosť strašidelne). Hrdinami sú úplne nehrdinskí, obyčajní ľudia (nie tí Matovičovi), ktorí viac spadajú do partie diskriminovaných outsiderov.
MOMENTKA zachytáva násťročného chalana, ktorý načape svoju niekdajšiu opatrovateľku na ulici v značne zmätenom stave, ako trepe dačo o fotografovi, čo jej kradne pamäť. Alzheimer je predsa len dosť ťažké slovo. Po stretnutí s potetovaným majiteľom zvláštneho modelu polaroidu, ktorý je navyše príjemný ako trieska v konečníku, sa však Mike začína obávať, či je stará pani naozaj obeťou demencie, alebo v tom má prsty kliatba.
NABITO predstavuje vymakaný akčný triler, v ktorom nemávajú búchačkami len tí dobrí. Joe tu majstrovsky špára do ľudskej psychiky, ukazuje, že hrdinov nemusia tvoriť hrdinské činy, stačí verejná mienka, a že tá je verná asi ako profesionálna spoločníčka. A ten koniec! Toto by pokojne mohol napísať Richard Bachman (a ešte ani tam si nie som úplne istá, či by trochu neubral).
V NEBI má zo štvorice poviedok najpomalšie tempo, čím však nechcem povedať, že je nudná. Je to taká sci-fi sonda do predstavy, že mrak, ktorý vyzerá ako UFO, tak nemusí len vyzerať. Joe sa neuchýlil ku konvenčnej podobe zablúdeného frisbee z "neidentifikovateľného" materiálu, ktorý pôsobí a správa sa ako oceľ.
DÉŠŤ najlepšie vystihuje názov knihy - keď začnú z neba padať namiesto vody, prípadne krúpov špendlíky, naozaj sa to dá nazvať divným počasím. Túto poviedku vystihuje rýchle tempo, krvavé scény a prekvapivý záver. Vedela by som si ju kľudne predstaviť rozpísanú do rozsiahleho dystopického románu, ale možno by to potom stratilo ten šmrnc.
Autorka sa výrazne sústredí na myšlienky a pocity, ale nie je to na úkor pútavého čítania. Niekedy už máte dosť pobytu v hrdinovej hlave a máte chuť mu spôsobiť fraktúru lebky zbíjačkou, len aby ste sa zase dostali na svetlo božie, ale Ann Napolitano dokázala dosiahnuť krehkú rovnováhu medzi empatiou s charaktermi a dynamikou deja.
Príbeh je podávaný striedavo s dôrazom na rôzne postavy a mapuje dlhý časový horizont, no nie je to vyčerpávajúce čítanie. Jednotlivé osoby sú výborne vykreslené s ich pochybnosťami, starosťami a vplyvom na svoje okolie. Ľudia v Ahoj, dievčatko nie sú žiadne funkoPop postavičky, ktoré pučia tie svoje chutné oči stále rovnako. Williamova deprimovaná duša sa postupne prepadá do stále hlbšej žumpy, hoci to chvíľu vyzerá, že mu vlastne nemá čo chýbať - nikto však nevydrží žiť dlho sen, ktorý mu nepatrí.
Do popredia sa stavia rodinná súdržnosť, ktorá môže byť zároveň mocná aj krehká, ale autorka sa citlivo dotýka aj ťažkej depresie, rodičovstva a skutočnosti, že ani to plánované nemusí vždy priniesť naplnenie, vyrovnávania sa so stratou, zmierovania sa s vlastnou smrteľnosťou a aj LGBTI tematiky - všetko do deja zapadá nenásilne a prirodzene.
Ahoj, dievčatko bude v čitateľovi rezonovať ako vytrhnutý zub (a občas tak aj bolieť), no zároveň sa číta skvelo, stále sa niečo deje, postavy sú ľudské a uveriteľné a vy im držíte palce, aby konečne našli to, čo hľadajú, keď vyzerajú konsternovane ako buldog v mäsiarstve.
Keby všetky romantické knihy vyzerali takto, ja by som ich hádam aj začala čítať! Keď po sebe začnú žmurkať päťdesiatnici, že tvoj krvný obraz vyzerá akoby ho maľoval Rembrandt,ja im to žeriem aj s navijakom a tabletkami na zníženie cholesterolu. A navyše, v tejto knihe tej prvoplánovej romantiky zase toľko nebolo. Okej, dostaneme tu manželský pár čo sa už tridsať rokov nevie nabažiť mandlí toho druhého, alebo klasické "stará láska má nehrdzavejúcu úpravu", ale nie až do takej miery, aby mi to stihlo prekážať.
Navyše sa autorka okrem romantických vzťahov dotýka prostredníctvom hrdiniek celej škály reálnych ťažkostí. Či už ide o strach o zdravie a život, o vrtkavosť verejnej mienky, problémy v manželstve, nedostatočné sebavedomie alebo vyrovnávanie sa so stratou milovanej osoby - nemala som pocit, že využíva tieto témy len na okorenenie sladkého deja, ale predstavujú neoddeliteľnú súčasť príbehu.
Z knihy sála veľmi príjemná letná atmosféra, dejovou linkou je prepletených viacero tajomstiev, ale odkrývané sú pomaly, asi ako keď sa pokúšate urobiť ropný vrt detskou lopatičkou. Uznávam, miestami je to predvídateľné ako repríza Rosalindy, niektoré "náhody" sú strašne nenáhodné a občas je to také naivnučké, ale no a čo? Nie každá kniha vznikla, aby čitateľa rozobrala na uplakané atómy, niekedy treba aj takúto naivnú rozprávku, kde veci dopadnú presne tak, ako si želáme.
Molly je veľmi sympatická a originálna postava, ktorú nejde nemilovať. Všetko vnímame jej optikou - od zločinu cez stále sa rozširujúci počet podozrivých až po uvedomovanie si vlastnej odlišnosti. Molly síce stále nie je šampiónkou spoločenských interakcií a na sarkazmus potrebuje výstražné cedule ako Sheldon, no zároveň si dokáže všimnúť a spojiť okolnosti, ktoré zvyšok sveta prehliadne ako vínnu mušku na čelnom skle.
Najviac ma bavili Molline spomienky na detstvo v sídle Grimthorpovcov. Ukazujú ju ako neisté, diskriminované dievčatko, ktoré je penalizované za to, že nie je na mentálnej úrovni svojich rovesníkov - a nie v zmysle, že sedí uprostred pieskoviska so slinkou visiacou až na podkolienky, skôr naopak - nemá s nimi o čom, lebo ju viac baví organizovanie zbierky krištáľových zvieratiek než lozenie po stromoch.
Do polovice to bolo pre mňa také nenáročné letné čítanie, milé a pohodové. Lenže potom sa začali vysvetľovať veci a to už som taká spokojná nebola. Niektoré rozuzlenia boli predvídateľné, iné zase také banálne a nenápadité, že Poirot by ich rozlúskol po preflámovanej noci s hlavou pod vankúšom za dve minúty. Do toho prišiel v závere ešte darthvaderovský pseudozvrat, ktorý mi osobne prišiel od veci ako kvetinová výzdoba na výstave buldozérov, a moje dojmy zostali na úrovni priemerného spriemerovaného priemeru.
Vo všeobecnosti ale vravím, že Molly je taká milá postavička, že kvôli nej knihe odpúšťam aj triviálnejší dej. Číta sa ľahučko, je zábavná, je nenáročná, myslím, že na leto naozaj viac netreba.
Samozrejme, príbeh je vo všetkých memoároch podobný - do Auschwitzu nikoho neposielali, aby tam pestoval rajčiny na slnkom zaliatom políčku - no Henry a Dexter zvolili odlišný naratív. Z textu cítiť obrovskú frustráciu, strach, zúfalstvo, nespravodlivosť a v neposlednom rade hnev, no autori to dokázali zjemniť čiernym humorom. Nič nezľahčujú, Henry si robí srandu výlučne sám zo seba, no ešte som nečítala knihu o koncentráku, pri ktorej by som sa miestami začala nahlas smiať. A nie, skôr než sa spýtate, nemám preto výčitky, lebo ak autor vyhlási, že počas liečby svrabu chemikáliami vyzeral ako šmolko, evidentne nie je jeho zámerom, aby ste kvôli tomu tri dni plakali.
Autori sa nesnažia vzbudiť zášť voči nemeckému národu ako takému - naopak, vysvetľujú nemeckú mentalitu, v ktorej je zakorenené rešpektovanie autorít. Čo narobíte, keď je tou autoritou akurát šialený rasistický maliar. Dokonca nehádžu ani nacistov všetkých do jedného vreca (s betónovým kvádrom do rieky), Henry spomína na niekoľko prípadov, keď sa aj nacista dokázal zachovať ako slušný človek so svedomím.
Ak by ste náhodou zvažovali, že si knihu kúpite, lebo "jééééj koníky", tak si vás dovolím upozorniť, že o chove koní tam toho zas tak veľa nie je. Celkovo nič zbytočne nerozmazáva a nenaťahuje svoje spomienky zdôrazňovaním svojej fatálnej situácie - niekoľko otrasných epizód koniec koncov zarezonuje rovnako. Posledná tretina knihy hovorí o jeho živote po oslobodení, rúca mylné predstavy o tom, že sa otvorili brány koncentráku, dnu preniklo slnko a všetko bolo zrazu v poriadku.
