Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Nepotrebujete síce vedieť, kedy bola uzákonená spisovná slovenčina alebo akú kávu mal rád Anton Bernolák, ale nejaké to poňatie o vývoji Slovenska ako štátu sa šikne. Autor nás vo svojich poviedkach prevedie talianskym frontom, budeme kukať cez plece partizánom počas SNP, zažijeme ruskú okupáciu (ak máte na nočnom stolíku obrázok Putina na medveďovi, prosím, odíďte) a nezabudlo sa ani na udalosti čerstvejšieho dáta, ako vražda Jána a Martiny. Jednotlivé poviedky od seba oddeľujú desaťročia a generácie, no Miňo Tichý ich poprepájal nielen rodinnými väzbami hrdinov, ale aj existenciou nadprirodzených síl, ktorým ani po 200 rokoch nelúpe artritída v kolenách.
Prijala by som viac detailov, lebo takto sa z hlavných hrdinov stávajú náhodní okoloidúci, čo si cestou pre teplé rožky strihnú nejaké to cameo s amuletom. A povedala by som, že na takú útlu knihu sa v nej zbehlo priveľa osamelých mužov, žmurkajúcich na príťažlivé ženy. Veď naháňanie atentátnikov nemusí byť nutne sprevádzané klátením sexy sekretárky.
Čitateľ dosť skoro kápne na spoločný menovateľ celého príbehu, takže nejaké extrémne prekvapenia sa nekonajú, ale mne tu nejaké psycho zvraty s rozdvojenými osobnosťami a terminátorom z budúcej minulosti vôbec nechýbali. Záver príbehu je trochu klišé z telenovely, ale finále bolo dostatočne napínavé na to, aby som si nebola istá, ktorým smerom sa nakoniec autor uberie.
Mračná nad Žilinou sú originálnym dielkom, spájajúcim ľahkú čitateľnosť fantasy poviedok s poctou slovenským dejinám. Dej rýchlo odsýpa, realita sa mieša s fikciou a mňa potešil nezvyčajný charakter, ktorý si cupká naprieč celou knihou. Ak máte radi Ďura, mohol by vám utrafiť nôtu aj Miňo.
V rozprávaní sa strieda Martha, Henry a Opaline, pričom ich príbehy by sa mali vzájomne prepletať. No veď ony sa aj, ale podobným spôsobom ako káble v tom šuflíku, kam odkladáte nabíjačky. Najzaujímavejšou časťou pre mňa bolo čítanie o Opaline. Ako žena z roku pána 1920 mala rovnaké právo na názor ako príručný vozík na whisky, aj keď ten asi páni z vyššie postavenej spoločnosti videli radšej. Po tom, čo sa ju brat snaží dotlačiť do manželstva z rozumu (z jeho rozumu, Opaline stačí maternica) si zbalí švestky a opustí Anglicko, aby sa postavila na vlastné nohy. Jej dejová linka mohla byť pútavým historickým románom, keby sa z neho autorka nesnažila robiť za každú cenu romancu a netlačila Opaline do náručia každému mužovi, s ktorým strávi viac ako dve hodiny.
Ja dokážem v knihe zvládnuť náznak nevysvetleného, také to "možno áno, možno nie", ale tu bolo toľko bizarností, že z Oxfordu sa stal Rokfort. Marthe sa zo steny zrazu vylúpne strom (niekto by si mal pridať na nákupný zoznam Savo proti plesniam), ale to je v pohode, lebo z neho padajú knihy. Martha má síce voči knihám averziu, ale však čo by si jednu neprečítala keď jej ju podstrčil strom. Okrem toho nosí na chrbte tajomné tetovanie, riadky ktorého sa jej z ničoho nič objavujú v mysli, ale veď radšej si dať vyryť do chrbta nič nevraviaci text ako meno bývalého. Niektoré veci sa môžu nechať na predstavivosť čitateľa, no nerada odchádzam z príbehu s podobným pocitom ako z prednášky o sústave kvadratických rovníc o desiatich neznámych.
Napriek námietkam má táto kniha takú tú útulnú, knihomoľskú atmosféru a, samozrejme, nechýbajú odkazy na množstvo kníh, od klasiky až po súčasnú literatúru. Mňa Stratené kníhkupectvo nenadchlo, ale vy v ňom možno nájdete svoju novú obľúbenú knihu.
Táto kniha prostredníctvom 30 beletrizovaných príbehov vysvetľuje ťažkosti, s ktorými sa stretne každý, kto sa vydáva do neprebádaných vôd internetu. Podvodníci bažiaci po finančnom zárobku, úchyláci loviaci akty či konšpirátori disponujúci zaručenou pravdou sú len špičkou ľadovca. Okrem varovaní, čo všetko číha na ničnetušiaceho užívateľa priestoru internetového autor ponúka aj možnosti riešenia takýchto nepríjemných situácií. Každá poviedka končí pozitívne - alebo ponaučením, že aj Ezop by bol hrdý.
Príbehy by mohli byť stručnejšie, v niektorých sa pointa opakuje alebo je veľmi podobná. Postavy nie sú prepracované - pretože v konečnom dôsledku o ne ani primárne nejde - takže väčšinou čítame o pribrzdených mužoch a neznesiteľných ženách. Ale v tomto prípade prepáčim všetko, pretože ide o publikáciu, ktorá na našom trhu chýbala. Idem moralizovať tak prižmúrte oko, ale uberme trochu hajpu dračej škole, zlým chlapcom a sexu na vrchole Eiffelovky a skúsme zamerať pozornosť na knihu, ktorú by som okamžite zaradila do povinného čítania.
A ak sa náhodou v niektorom príbehu spoznáte, nehanbite sa a nezúfajte - títo šmelinári sú už takí vychcaní, že si fakt treba dávať sakramentský pozor.
Síce ma iritovalo, ako sa všetci v miestnosti museli zbierať z dlažby, len čo vošla Riley, a každý jej hneď zobal z ruky (s jednou výnimkou, ale ani tá nemala dlhú expiračnú dobu), v podstate som tomu rozumela - ona je skrátka také milé slniečko, čo chce, aby boli všetci v jej dosahu a ešte pol metra za ním šťastní a spokojní. Žiaľ, interakcii s Connorom som nedokázala uveriť. Buď Riley visel na perách, keď mu v podstate vysvetľovala trasu MHDčky, akoby odhaľovala zmysel celej existencie ľudstva, alebo od nej odskakoval ako zle otočený magnet.
Romantická zápletka ako jediný katalyzátor deja na takúto rozsiahlu knižku nestačí, lebo potom všetko trvalo príliš dlho. Slow burn bolo naozaj sloooooow (napriek tomu, že iskrenie medzi Riley a Connorom malo od prvej strany intenzitu lesného požiaru), rozhovory zdržiavali (ale dialógy boli skvelé a prirodzené) a drámy boli máličko.
Ak mám niečo pochváliť, tak určite prostredie - vidno, že autorka má (nielen) Španielsko pochodené a hrdinovia si tak mohli užívať dokonalú, slnečnú, letnú atmosféru s arómou sangrie (aj keď tú akurát nepili). Tiež kvitujem, že hoci knižka nebola zastrešená žiadnym vydavateľstvom, po vizuálnej stránke je nadmieru vydarená a, čo je ešte dôležitejšie, absentujú chyby, preklepy a iné rušivé elementy v texte.
Ak hľadáte ľahkú oddychovku plnú slnečného svitu, so sympatickými postavami a jemne spajsy scénami (niežeby to robili potichu pod paplónom, ale ani ju nepreťahoval dopravným kužeľom uprostred križovatky), Impulzom nič nepokazíte.
Fitzi vsadil na akciu, čo z námetu síce logicky vyplýva (pri zvrátenom love na ľudí nie je veľmi priestor na psychologické rešerše), ale jeho povestné zvraty sa mi zdali plytké ako detský tanierik. Nepopieram, aj Osemnoc sa číta ľahko a rýchlo, ale človek čaká, kedy to už príde, a ono si to zvrtne štýl slovenskej železnice a možno ani nepríde.
Postáv je tam účelovo priveľa. Nie toľko, aby ste sa v nich stratili, ale dosť na to, aby sa medzi nimi mohol stratiť skutočný záporák. Nič proti, ale takýto postup je priehľadný ako igelitový sáčik. Navyše, vážne sa nedá opísať ženu bez toho, aby sa autor rozplýval nad skutočnosťou, že jej prsia ignorujú gravitáciu ako Šimkovičová autorské práva a že nepotrebuje makeup? Čo ak ma viac zaujíma, či jej funguje pankreas a aký má cholesterol, keď sa už musíme zaoberať jej fyzickými dispozíciami? A nezávidím. Ja tiež nepotrebujem makeup. A tie deti, okolo ktorých som minule prešla, už isto prestali plakať.
Sebimu ale musím uznať, že celý ten virvar okolo Osemnoci zvládol na výbornú. Spočiatku má charakter nezmyselného hoaxu, na ktorý sa postupne namotáva čoraz viac ľudí, až prepukne nefalšované davové šialenstvo. Bravúrne vykreslil prechod od nedôverčivo zdvihnutých obočí po obočie schované pod maskou z vreca na odpad, aby vás sused nespoznal, ako s dlažobnou kockou utekáte po ulici rozmlátiť niekomu hlavu len preto, že je to vraj výnosné.
Zhrnuté a podčiarknuté, táto Snehulienka (biela ako sneh, červená ako krv, chápeme?) sa pre mňa nestane najkrajšou v celej zemi, ale ako vždy vravím, ak milujete Fitzeka, tak nemáte dôvod s tým teraz prestať.
