Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Autori bravúrne pracujú s ľudskou psychikou - neponúkajú vám ostrieľaných kozmonautov, ochotných položiť život na oltár poznania, ktoré už aj tak nebudú mať komu odovzdať, ale profesionálne, no stále nešťastne ľudské bytosti, ktoré sa síce dokážu zmieriť s kadečím, ale predsa je pre nich náročné prijať predstavu, že už nikdy neuvidia rodnú planétu, kde balón letí hore a hovno dole. Evolúcia a geneticky zapísaná túžba po zachovaní rodu je však mocná motivácia, takže aj v tomto nevšednom prostredí sa bude riešiť rozširovanie genofondu (a to aj smerom, ktorý sa mohol stať neskoršou inšpiráciou pre Targaryenocov).
Najviac ma bavil vývoj ľudskej kolónie v Rámovi - človek by povedal, že ľudstvo sa dokáže poučiť z tých sračiek, čo napáchalo na Zemi, no trt makový, vážení. Clarke a Lee šikovne spojili morálny dôsledok druhej šance s nenapraviteľne degenerovaným charakterom niektorých jedincov a výsledkom je prostredie, ktoré má k raju asi tak blízko ako Terchová k Parížu. Zaujala ma aj vízia, keď sa spoločenstvo muselo boriť s epidémiou neznámeho vírusu, a jedným z krokov bolo celoplošné testovanie (áno, Igor, počujeme, tlieskame, choď si zase sadkať).
Môžete sa tešiť na pterodaktyly, dačo, čo možno pripomína mačku a možno mravca, záleží z ktorého konca na to hľadíte, a môj osobný favorit - telepatická cukrová vata. Akú otvorenú myseľ potrebujete, aby ste vymysleli telepatickú cukrovú vatu (trvám na otvorenej mysli, o psychotropných látkach hodíme reč nabudúce)?
Táto séria pre mňa predstavuje sci-fi vo svojej čistokrvnej podobe, bez romantických či nezmyselne akčných vsuviek (pri všetkej úcte k Total Recall) - pozornosť dokáže zaujať aj tak, prirodzeným plynutím neprirodzeného deja. Neviem sa dočkať ďalšej časti!
Tajomstvo Dračej steny mi pripomenulo Aladárovu nafukovaciu raketu, ale aj film Cesta do praveku (ten sa odohráva v skutočnom praveku, nie v tom lightovom z ktorého pochádzam ja). Hoci je kniha určená mladšiemu čitateľovi, veľmi sa mi páči, ako si pán Žarnay dal záležať na detailoch, neodbil cestovanie naprieč galaxiou tým, že sa to proste dá, lebo to potrebuje pre dej.
Kniha má taký ten retro nádych, pripomenula mi staré dobré časy požičiavania kníh z detského oddelenia knižnice, úryvky z čítanky alebo 35 rereadingov tej istej knihy len preto, že som mala čas (a málo nových exemplárov). Chalani sa navzájom odpálkovávajú fórmi z čias Masaryka, ale viete čo? Ja som sa smiala s nimi, hoci som tie ich vtipy počula za svoj život viackrát než "Kevin tu nie je!". Autorova fantázia pri opise mimozemských civilizácií mi pripomenula Pullmanove Temné hmoty a Lyrine putovanie svetmi plnými bizarných stvorení, z ktorých nie každé túži byť vaším kamarátom a nechať sa voziť v koši na bicykli.
Tajomstvo Dračej steny je jednou z tých vzácnych kníh, ktoré dokážu potešiť čitateľov naprieč generáciami. Príbeh dopĺňajú skvelé ilustrácie (a nič nie je lepšie ako obrázkové knihy, fakt nič. No, možno klobása). Na pozadí dobrodružného príbehu zdôrazňuje neochvejnú silu priateľstva, no bez toho, aby sa autor snažil hrať na city alebo "nenápadne" mentorovať.
Atalanta, Atalanta, ty si mi dala inak zabrať! Možno to bolo spôsobené aj tým, že rozprávačka trávila pomerne veľa času vnútorným monológom, takže na nejaký pokec jej nezostával priestor. Plavbu na palube Argo som si otitulovala podnadpisom "Mindžujeme na lodi" - Atalantu sralo vari všetko. Ako na ňu čumia, ako ju prehliadajú, že sa schyľuje k boju, že sa nebojuje dosť, že ju bolia ramená, že nemôže ukázať čoho je schopná...okej, tú bolesť ramien beriem, ja by som s veslom zvládla tak zábery, než by mi odpadli končatiny - a tými dvoma myslím dopredu a dozadu.
Keď prerozprávate notoricky známy príbeh s pevnou osnovou, veľmi si nemôžete vyskakovať, no páči sa mi, že autorka využila na maximum aj ten obmedzený priestor na manévrovanie. Atalantu teda vmanévrovala do Meleagrovho náručia - priateľstvo prerástlo do niečoho intenzívnejšieho a slúži im ku cti, že po sebe neskočili hneď, ako sa zdvihli kotvy. Veľmi sa mi páčilo tiež prepojenie na iné mýty - stretneme sa napríklad s Heraklom, ktorý opäť nie je Kevin Sorbo, alebo budeme pozorovať Iasona a Medeiu na ich krvavej púti za vlastnými cieľmi.
Autorka síce Atalante nevytvorila happyend šitý na mieru, ktorý jej napriek tomu bude sedieť ako volovi tiara, no predsa jej príbeh ukončila menej drasticky. To ma potešilo, lebo hoci som občas Atalantu nedokázala pochopiť (nebojí sa znásilnenia kentaurami, ale z pohyblivých útesov si skoro cvrkne do tuniky), dokázala si získať moje sympatie do takej miery, aby som jej priala ak nie šťastný, tak aspoň uspokojivý koniec.
Mohlo by sa zdať, že v komiksovej podobe bude holokaust stráviteľný - dovolím si vás vyviesť z omylu. Masová genocída nie je stráviteľná v žiadnej podobe, ani keby ste každú stranu zajedli Pankreolanom forte. Myšky, predstavujúce obete, sú v značnej miere humanoidné (vlastne sú to skôr ľudia s myšou hlavou než bratranci Micky Mousa) a okrem toho sa autor nesnažil iným spôsobom cenzurovať skutočnosť. Ak prišlo na mučenie, kreslil mučenie. Ak prišlo na popravy, kreslil popravy. Všetko zachytil autenticky, tak, ako mu to sprostredkoval jeho otec.
Vladek nebol prototypom ctihodného, šľachetného muža, hrdo čeliaceho minulosti a blahosklonne odpúšťajúceho. Naopak, v autorových spomienkach vidíme zlomenú, zatrpknutú, zničenú ľudskú bytosť, neschopnú sa viac tešiť zo života, ktorý sa mu podarilo zachrániť. Neviem si predstaviť, koľko odvahy a bezsenných nocí muselo Arta stáť, že v podstate vyzliekol do naha vlastného otca a ukázal ho svetu takého, aký bol - nie takého, akého by ho chcel mať.
Keby mi niekto povie, že existuje komiks o myšiach, čo zažili Mauschwitz (za toto si autor toho Pulitzera fakt zaslúžil!) a ja neviem, že fakt existuje, tak mu asi neuverím. A ešte ťažšie by sa mi verilo, že táto metafora dokonale funguje, že je to dielo, ktoré čitateľom zamáva rovnako ako posolstvá písané "klasickou formou", ak nie viac - tým, ako je surovo vizuálne, temné a hrôzostrašné. Zdrvujúci text je doplnený čiernobielymi, strohými a pritom nechutne autentickými ilustráciami a výsledkom je dielo, ktoré vás dokáže obrať o spánok. Ale radšej sa poučiť z hrôzy spomienok niekoho iného ako dopustiť svoje vlastné.
Juliane Stadler sa verne drží historických faktov, pritom však príbeh rozpráva po svojom a nebojí sa popustiť uzdu fantázii, no stále tak, aby z toho neurobila rozprávku na dobrú noc a pekné erotické sny. Vdychuje život skutočným osobnostiam ako kráľ Henrich, Maréchal (ten sa stal mojím historickým "crushom", ako by povedala dnešná mládež. Už ste boli zamilovaní do 800 rokov mŕtveho chlapa?) či Filip Flanderský a necháva ich interagovať s vlastnými fiktívnymi charaktermi, ktoré sú však vykreslené tak verne, že sa pokojne mohli motkať v stopách Plantagenetovcov. Príbeh nás zoznámi aj s Richardom Zradným Hovadom, neskôr známym ako Levie srdce. Nie je síce hlavným záporákom, ale tátoša so zlatou hrivou si tiež nezaslúži.
Veľká časť deja sa točí okolo turnajov (nakoľko sa kniha nevolá Kráľ sadbových zemiakov, asi to nikoho ani neprekvapí), ale páči sa mi, že autorka nezabieha do vyčerpávajúcich detailov a šťuchaniu s veľkými kladami (stále hovorím o turnaji, vďaka za opýtanie) venuje iba nevyhnutnú pozornosť - tak, aby vzbudila napätie, ale aby si čitateľ nemal chuť vytrhať vlasy v momente, keď rytier vysadne na koňa. Rozprávanie je dynamické a napínavé, samozrejme príde aj na romantické vzplanutie - v tomto prípade na ňom totiž stojí významná časť zápletky, nie je to také to "dám ich dokopy, nech sa zdvihnú predaje".
Okrem skutočných dejín dostanete vášnivé vzplanutie, boj s diskrimináciou, LGBTI a v neposlednom rade morálne sivé charaktery, dotlačené ku konaniu nielen spoločenskou situáciou, ale aj vlastnou mizériou.
