bb

„Jednou mi zaklepou na dveře a řeknou mi, že tě našli mrtvou, pohozenou ve škarpě.“ Pro muže, který se obléká jako žena, byl tohle jediný možný osud: šlapat a skončit ve škarpě.

Camila Sosa Villada napísala Potvory o "transkách" z Parku, kde strávila niekoľko rokov po tom, ako odišla z domu v malom meste študovať do hlavného mesta Argentíny. Stala sa jednou z nich a dnes o nich hovorí: „Díky nim jsem se naučila, jakou hodnotu má moje tělo a kolik si za ně mám říct. Díky nim jsem se naučila bránit a nesoudit lidi na první pohled. Dnes bych tady nebyla, kdyby mě nebránily před policajty a hnusnými zákazníky. Nepochybně bych ležela v té škarpě.“

Potvory sú čiastočne autobiografický román s niekoľkými magickými prvkami, ale inak je to surové, drsné, hnusné a až príliš nepríjemne realistické čítanie. Autorka píše vynikajúco, spočiatku vo vás dokonca vyvolá dojem, že je so svojim osudom spokojná, alebo aspoň vyrovnaná, že byť transkou je radosť.
Je veľmi otvorená a po jazykovej stránke je kniha mimoriadný počin, bohatá, farebná a pestrá. Ale ako som už naznačila, je súčasne aj odporná, "transčí radost" sa strieda s hnevom, ublížením, únavou, násilím... Nie je to čítanie pre každého a ak by knihy mali na obálke trigger warning, táto by ho mala ešte aj zvýraznený.

Odporúčam opatrne, niektoré scény sa mi nečítali ľahko. A súčasne ju radím medzi najlepšie knihy, aké som kedy prečítala.

"Ve skutečnosti jsme tvorové noci, proč to nepřiznat. Za dne nevycházíme. Sluneční paprsky nás oslabují, odhalují nedokonalosti naší kůže, náznaky strniště, nepotlačitelné rysy mužství, které nám není vlastní. Nerady vycházíme za dne, protože takové odhalení burcuje davy, zasypávají nás urážkami, chtějí nám nasadit pouta a pověsit nás na náměstí. Nepokrytě námi pohrdají, vůbec se za svoje drzé zírání nestydí."

Potvory

• Camila Sosa Villada

4,7

13,40 €

Príbeh kostry Stellerovej morskej kravy, ktorá je uchovaná vo fínskom prírodopisnom múzeu, na pozadí historických a badateľských udalostí. Poslední siréna je pútavý príbeh odohrávajúci sa v štyroch odobiach od roku 1741 do 50. rokov 20. storočia. V každom je vylíčený osud nejakej postavy a jej najbližšieho okolia, naznačené, kde sa v tom čase nachádzala veda a aký mali vtedy vedci pohľad na prírodu. Hlavná línia sa nesie okolo kôrokožca bezzubého, cicavca známeho ako morská krava, živočícha popísaneho Georgom Wilhelmom Stellerom počas druhej kamčatskej výpravy Vitusa Beringa. Je okolo neho veľa tajomstiev, pretože ľuďom stačilo 27 rokov a druh sa stal vyhynutým, a to ešte predtým, ako ho stihli nakresliť, popísať a inak zaznamenať.

Na jednej strane je to teda príbeh objavov a pokroku prírodnej vedy, na druhej strane aj ničivý až nenávratný vplyv nevedomosti a ľudského zásahu.

Pri čítaní mi v knihe chýbali iba dve veci. Mapa. Jediné miesto, ktoré by som na slepej mape bezpečne určila sú Helsinki. Ale keď došlo na výpravy, vedecké putovania, pobyt na Aljaške, tak som od čítania odbiehala k mape. Pretože ma to samozrejme zaujímalo, kde sa vlastne v deji pohybujeme, aké členité je Beringovo more, kde je Sitka atď.
A tiež slovníček, aby čitateľ nemusel premýšľať, čo za ochorenie je padoucnice (je to epilepsie) a aspoň maličký stručný životopis spomínaných osobností, ktorých nebolo málo, no ak nie ste z oboru, tak ste o nich pravdepodobne jakživ nepočuli, hoci to príbeh vlastne celkom pekne dopĺňa. Knihe by veľmi pristali aj náčrty a kresby spomínaných živočíšoch!

Inak je to výborné čítanie. Ak milujete reportáže z Absyntu, tak toto si zamilujete tiež. Len majte po ruke wikipediu, encyklopédiu alebo skrátka nejaký zdroj informácií, ktorý vám zodpovie mnohé otázky, ktoré vás istotne napadnú.

Poslední siréna

• Iida Turpeinen

4,3

17,30 €