Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
instagram @liiz_cita
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Do tejto knihy som sa púšťala najmä kvôli jednému slovu - Londýn. Toto mesto milujem a vždy, keď sa v príbehu objaví, okamžite spozorniem. Bola som tam už niekoľkokrát a počas čítania som mala zvláštny pocit, akoby som sa tam znovu vrátila. Prechádzala som sa s Aliz ulicami mesta, predstavovala si výhľad z London Eye, ruch pri Tower Bridge či pokoj Hyde Parku. Presne tie miesta, ktoré vo mne dodnes vyvolávajú krásne spomienky. A práve toto bol pre mňa najväčší čarovný moment celej knihy - ten pocit návratu.
Do príbehu som sa ponorila úplne od prvej strany. Autorka síce na začiatku viac priestoru venuje Alizinmu rozchodu a jej rozhodnutiu odísť do Londýna, no mne to vôbec neprekážalo. Práve naopak - mala som pocit, že spolu s ňou začínam novú kapitolu. Ten moment, keď sa človek rozhodne niečo zmeniť, odísť na chvíľu preč a nadýchnuť sa inde, bol opísaný veľmi prirodzene.
Samotné stretnutie Aliz a Gavina bolo presne také, aké si zapamätáte. Trochu chaotické, trochu vtipné a úplne neplánované. Páčilo sa mi, že ich príbeh sa neponáhľal. Ich vzťah nevznikol zo sekundy na sekundu - najskôr medzi nimi vzniklo priateľstvo, malé rozhovory, spoločné momenty a postupné zbližovanie. Pôsobilo to veľmi prirodzene a ľudsky.
A potom je tu Londýn. Mesto, ktoré v tejto knihe dýcha na každej stránke. Autorka ho opisuje tak živo, že som mala miestami pocit, akoby som sa po tých uliciach prechádzala znova. Pri niektorých miestach som sa pristihla, že sa usmievam, pretože som tam sama stála. Pre mňa bolo čítanie tejto knihy trochu ako návrat - taký malý literárny výlet späť do mesta, ktoré milujem.
Príbeh síce neprináša veľké dramatické zvraty, ale práve v tom je jeho čaro. Pôsobí realisticky, pokojne a ľudsky. Je o náhodných stretnutiach, nových začiatkoch a o tom, že niekedy stačí zmeniť miesto, aby sa zmenil aj náš pohľad na život.
Jediné, čo mi na konci trochu chýbalo, bol epilóg. Rada by som ešte na chvíľu nazrela do ich života a zistila, ako sa ich príbeh vyvíjal ďalej. Ale aj napriek tomu som knihu zatvárala s príjemným pocitom - a s chuťou znovu sa niekedy vrátiť do Londýna.
Priznám sa, že keď som túto knihu začala čítať, čakala som skôr ľahké a možno trochu provokatívne čítanie. Nakoniec som však dostala niečo oveľa zaujímavejšie pohľad na alkohol ako na súčasť ľudskej histórie, kultúry a spoločnosti. A zrazu som si uvedomila, že za obyčajným pohárom vína či piva sa skrýva príbeh starý tisíce rokov.
Autor ma postupne previedol rôznymi obdobiami aj kultúrami. Od prvých nápojov, ktoré vznikali takmer náhodou, cez staroveké civilizácie až po modernú dobu. Fascinovalo ma, ako alkohol sprevádzal ľudí prakticky na každom kroku bol potravinou, liekom, rituálom aj súčasťou osláv. Niektoré historické fakty ma úprimne prekvapili a miestami som sa pri čítaní aj pousmiala nad tým, aké zvláštne či vtipné príbehy sa s alkoholom spájajú.
Veľmi sa mi páčilo, že kniha nepôsobí sucho ani príliš akademicky. Autor píše prístupne, miestami s humorom, takže aj historické alebo vedecké informácie sa čítajú ľahko. Mala som pocit, akoby som sa neformálne rozprávala s niekým, kto má túto tému naozaj rád a dokáže o nej rozprávať pútavo.
Zaujímavé bolo aj to, ako kniha ukazuje dve tváre alkoholu. Na jednej strane je súčasťou kultúry, spoločenských stretnutí a tradícií, na druhej strane môže byť aj problémom, keď sa z neho stane len obyčajná konzumácia bez miery. Práve tento širší pohľad mi prišiel veľmi zaujímavý, pretože nejde len o nápoj ale o fenomén, ktorý sprevádza ľudstvo už celé stáročia.
Chvála alkoholu je podľa mňa kniha, ktorá dokáže zaujať nielen ľudí, ktorí si radi doprajú pohár vína či piva, ale aj tých, ktorých jednoducho baví história a zaujímavosti zo sveta okolo nás. Je plná faktov, príbehov a drobných detailov, ktoré človeku pripomenú, že aj obyčajné veci z každodenného života majú často prekvapivo bohatú minulosť.
Sú príbehy, ktoré vás pohltia napätím alebo romantikou. A potom sú také, ktoré sa vám potichu usadia v hrudi a odmietnu odísť. Počas čítania som mala opakovane pocit, že potrebujem spomaliť, zavrieť knihu a len chvíľu sedieť v tichu, pretože niektoré emócie sa jednoducho nedajú prečítať jedným dychom. Bol to ten zvláštny druh smútku, ktorý zároveň hreje - akoby vám niekto pripomenul, že aj v najťažších chvíľach môže existovať nádej. Cítila som, že toto je príbeh, ktorý vo mne ostane ešte dlho po poslednej stránke, v pamäti a v srdci, a niečo vo mne sa po jeho prečítaní zmenilo.
Do knihy Kylandov dar som vstupovala úplne bez skúsenosti s tvorbou autorky. Od Mia Sheridan som totiž ešte nič nečítala, a možno práve preto ma príbeh zasiahol tak nepripravenú. Čakala som romantiku. Dostala som však oveľa viac - príbeh o prežívaní, o tichých obetách a o tom, aké ťažké je snívať, keď sa každý deň snažíte len vydržať do ďalšieho rána.
Tenleigh som si obľúbila takmer okamžite. Bola jemná, empatická a napriek všetkému nestrácala schopnosť veriť, že jej život môže vyzerať inak. Jej sila nebola hlasná ani okázalá. Bola ukrytá v drobných rozhodnutiach a v tom, že sa nikdy nevzdala ľudskosti. A potom je tu Kyland - chlapec, ktorý si na pleciach nesie viac bolesti, než by mal niesť ktokoľvek v jeho veku. Spočiatku pôsobil odmerane, no postupne som si uvedomila, že je to len spôsob, ako prežiť a zároveň ochrániť tých, ktorých miluje.
Ich vzťah vznikal pomaly, bez veľkých scén. Nebola to láska plná dramatických vyznaní, ale séria malých momentov - nenápadných gest, pohľadov a ticha, v ktorom si rozumeli aj bez slov, a práve vďaka nim medzi nimi vznikalo niečo skutočné a prirodzené. Práve tá obyčajnosť bola nádherná. Mala som pocit, že sledujem dvoch ľudí, ktorí sa navzájom držia nad vodou vo svete, ktorý im nič nedaroval zadarmo. Každá chvíľa s nimi ma naučila, že aj tie najmenšie gestá môžu znamenať život alebo jeho stratu a že skutočná láska nie je o dokonalosti, ale o odhodlaní, vytrvalosti a nezištnej obete.
A potom prišlo rozhodnutie, ktoré všetko zmenilo. Moment, pri ktorom som prestala čítať a len som neveriacky hľadela na stránku. Bola som nahnevaná, zmätená a zároveň som cítila obrovský smútok. Vtedy som pochopila, že tento príbeh nie je len o láske. Je o nesebeckosti, ktorá bolí. O tom, že niekedy najväčším dôkazom citu nie je zostať - ale odísť.
Najsilnejšie na celej knihe bolo, ako nenápadne pracuje s emóciami. Žiadne dramatické manipulovanie čitateľom. Stačila jedna veta, jeden pohľad alebo obyčajná scéna a ja som mala slzy v očiach. Postavy som si pustila príliš blízko k sebe a ich rozhodnutia som prežívala takmer osobne. Cítila som, že ich utrpenie a nádej sú aj mojou súčasťou.
Záver bol presne taký, aký som potrebovala. Pokojný, liečivý a zaslúžený. Po všetkej bolesti prišiel pocit úľavy, akoby som si spolu s nimi konečne mohla vydýchnuť. Keď som knihu zatvorila, ostalo vo mne ticho a zvláštna vďačnosť za príbeh, ktorý mi pripomenul, že nádej môže vyrásť aj tam, kde by ju nikto nehľadal.
Kylandov dar pre mňa nebol len romantický príbeh. Bol dôkazom, že aj zlomení ľudia dokážu nájsť cestu k svetlu - a že niektoré dary prichádzajú v podobe obety, ktorú pochopíte až oveľa neskôr.
Po Morovi a Válke prichádza na scénu Hlad - jazdec, ktorý v sebe nenesie len chladnú misiu, ale aj hlbokú nenávisť voči ľudstvu. A musím povedať, že práve tento diel ma zatiaľ zasiahol najviac. Už od prvých strán z neho cítiť temnotu, beznádej a svet, v ktorom je nádej skôr vzácnosťou než samozrejmosťou. A práve v takomto svete sa stretávajú dvaja ľudia, ktorí by stáť na rovnakej strane nikdy nemali.
Ana ma bavila od prvej chvíle. Má ostrý jazyk, odvahu a hlavne sa nebojí povedať presne to, čo si myslí - aj keď stojí oproti jazdcovi apokalypsy. Nehrá sa na obeť a odmieta byť len figúrkou v niečej hre. A práve to robí ich strety takými živými. Ich rozhovory sú plné provokovania, sarkazmu a napätia, pri ktorom som sa pristihla, že sa usmievam… aj keď situácia vôbec nebola veselá.
Hlad je však úplne iný než som čakala. Je krutý, chladný a nekompromisný - presne taký, aký by jazdec apokalypsy mal byť. A práve to sa mi na ňom páčilo. Nie je to postava, ktorá by sa zrazu zmenila len preto, že stretla jednu ženu. Stále z neho ide rešpekt, temnota a pocit, že dokáže zničiť celé mestá bez zaváhania.
Najviac ma však bavila dynamika medzi nimi. Ich strety, slovné prestrelky a pomalé posúvanie vzťahu vytvárali napätie, ktoré ma nútilo otáčať stránku za stránkou. Nebolo to len o romantike - skôr o tom zvláštnom priestore medzi nenávisťou, vzdorom a niečím, čo si ani jeden z nich nechce priznať.
Hlad je temný, surový a miestami až nepríjemne intenzívny príbeh, ktorý ukazuje svet na pokraji skazy, ale zároveň v ňom necháva iskru emócií. A práve tá kombinácia ma na tejto sérii tak baví. Po dočítaní som mala hlavu plnú myšlienok a jediné, čo mi napadlo, bolo: teraz naozaj potrebujem vedieť, ako to celé skončí. Pretože ak je každý diel silnejší než ten predchádzajúci… finále so Smrťou bude poriadna jazda.
Linda má pätnásť a v hlave myšlienky, ktoré by tam žiadne dieťa nemalo mať. Svet ju unavil skôr, než ho stihla poriadne spoznať. A predsa tu ešte zostáva - kvôli Kevinovi, kvôli Hubertovi. Najmä kvôli Hubertovi. Bývalému plavčíkovi, ktorému demencia pomaly berie spomienky, istotu aj realitu. Ona stojí na začiatku života a nechce ho. On je na jeho konci a už ho nedokáže uchopiť. A medzi nimi vznikne tiché, zvláštne puto, ktoré sa nedá presne pomenovať, ale cítiť ho na každej strane.
Ich spoločné chvíle ma bavili najviac. Neboli veľkolepé. Boli obyčajné. Niekedy trápne, niekedy smutné, občas prekvapivo vtipné. Linda k nemu nepristupovala ako k „chorému starcovi“, ale ako k človeku. S rešpektom, empatiou, ale aj so svojským humorom. Páčilo sa mi, že hoci sama balansuje na hrane, dokáže tu byť pre niekoho iného. A možno práve to ju drží nad vodou.
Úprimne? Čakala som, že sa viac ponoríme do Lindiných myšlienok. Že pochopím jej bolesť ešte hlbšie. Niektoré veci ostali len naznačené a mala som pocit, že by si zaslúžili viac priestoru. Na druhej strane - možno práve tá striedmosť robí príbeh takým skutočným. V živote predsa tiež nedostaneme vždy všetky odpovede.
Koniec ma zasiahol. Nebol dramatický v hollywoodskom zmysle. Bol tichý, ľudský a veľmi bolestivo pravdivý. Dočítala som a chvíľu som len sedela. Premýšľala nad tým, aké krehké je naše vnímanie sveta. Ako málo stačí, aby sa začal droliť.
Nie je to jednoduché čítanie. Nie je ani dokonalé. Ale je úprimné. A presne také príbehy majú podľa mňa zmysel - tie, ktoré vám pripomenú, že niekedy stačí byť pri niekom. Aj keď sami nemáme všetko vyriešené.
Predstavte si, že vám jedného dňa pri dome pristane list. Neobsahuje adresu, vysvetlenie ani návod. Len tiché pozvanie vyraziť. Nevedno kam. Nevedno prečo. Presne tak sa začína príbeh Luia a už od prvých strán som cítila, že toto nebude obyčajný príbeh, ale skôr jemná výprava do miest, kam sa bežne nepozeráme.
Lui je muž, ktorý po strate ostane sám. Ticho v dome, prázdne miesto po niekom milovanom a nový, zvláštny spoločník - slimák. Už prvé kapitoly vo mne vyvolali zvláštny nepokoj. Nie všetko som pochopila hneď a miestami som sa musela zastaviť. Ale čím viac som spomaľovala, tým viac mi príbeh začal dávať zmysel.
Keď sa vydá na cestu, jeho putovanie nepôsobí ako klasické dobrodružstvo. Skôr ako tiché rozprávanie so svetom. Rozhovory s lúkou, oceánom, riekou či horou som nevnímala ako rozprávkové prvky, ale ako symboly našich vlastných otázok. Kam patrím? Čo si so sebou nesiem? A čo by som už mohla konečne pustiť?
Najsilnejšie vo mne rezonovala hora. Myšlienka, že si na ňu môžeme vyniesť svoje bremená a odísť o niečo ľahší, mi prišla až prekvapivo osobná. Možno preto, že každý z nás má niečo, čo by tam rád nechal.
Ilustrácie príbeh nádherne dopĺňajú. Sú tiché, citlivé a nútia zastaviť sa. Toto nie je kniha, ktorú preletíte za večer. Je to kniha, pri ktorej sa treba na chvíľu stíšiť.
Lui - príbeh o hľadaní je jemný, miestami filozofický príbeh o samote, dôvere a návrate k prírode. Možno nebude pre každého, kto čaká jasné odpovede. Ale ak máte radi knihy, ktoré vás prinútia spomaliť a započúvať sa do ticha, mohla by si vás nájsť presne tak, ako si našla mňa.
Kancelárske romance mám rada, a preto som sa na tento príbeh úprimne tešila. Aj tak som si však myslela, že ma už v tomto trópe len tak niečo neprekvapí… a o to viac ma bavilo, ako rýchlo si ma Zayn a Allison získali. Ich vzťah je od prvých stránok plný ostrých poznámok, provokovania a momentov, keď som mala chuť obom povedať, nech sa už konečne spamätajú.
Zo začiatku mi ani jeden z nich úplne neprirástol k srdcu. On pôsobil až príliš sebavedomo, ona zas neprístupne a vzdorovito. Lenže postupne, ako sa odkrývali ich príbehy a dôvody, prečo si okolo seba vybudovali také pevné múry, som ich začala vnímať úplne inak. Najmä Allisonin osobný život vo mne vyvolával nepríjemné napätie a miestami aj smútok, pretože niektoré situácie boli až bolestivo realistické.
Ich slovné prestrelky ma bavili asi najviac. Tá energia medzi nimi bola citeľná v každej jednej scéne - od podráždených pohľadov až po momenty, keď medzi nimi zavládlo ticho a povedalo viac než akákoľvek hádka. Ich zbližovanie neprišlo naraz, ale pomaly a nenápadne. Stačilo pár gest, pohľadov alebo situácií, keď si konečne prestali klamať sami sebe… a ja som si uvedomila, že im už úplne prirodzene držím palce.
Príbeh však nie je len o romantike. Objavujú sa tu aj ťažšie témy a niektoré zvraty ma úprimne prekvapili. Občas som mala pocit, že by som chcela viac odpovedí alebo lepšie uzavreté vedľajšie línie, pretože niektoré postavy vo mne zanechali ešte veľa otáznikov. Napriek tomu ma dej držal v napätí a stránky ubiehali rýchlejšie, než som čakala.
Ak máte radi kancelárske romance, enemies to lovers, iskrenie, štipľavý humor a romantiku, ktorá má aj temnejšie momenty, toto je kniha, ktorá vás rozhodne nenechá chladnými!
Predstavte si svet ešte pred prvým slovom. Pred ruchom miest, pred zvonením telefónov a nekonečným zhonom. Svet, v ktorom mal každý zvuk svoje miesto - a ticho svoju hodnotu. Presne tam ma tento príbeh zaviedol. Nenápadne, ale s prekvapivou silou.
Najviac ma fascinoval samotný nápad - že na počiatku sveta stáli Zvuk a Hluk. Jeden tvoril harmóniu, učil vodu padať ako dážď, vietor šumieť a vtáky spievať. Druhý len čakal na svoju chvíľu. A keď prišla, zrazu som mala pocit, akoby som čítala o nás. O svete, ktorý sa ponáhľa. O ľuďoch, ktorí už často ani nevedia, čo znamená naozaj počúvať.
Počas čítania som sa pristihla, že spomaľujem. Niektoré vety som si prečítala dvakrát. Nie preto, že by boli zložité - práve naopak. Sú jednoduché, no nesú v sebe príliš veľa pravdy. Tá kniha akoby potichu kládla otázky, na ktoré si musí odpovedať každý sám. Kedy sme prestali počúvať prírodu? A kedy sme prestali počúvať seba?
Ilustrácie tomu všetkému dávajú ešte silnejší rozmer. Sú minimalistické, jemné a nechávajú priestor vlastnej fantázii. Nesnažia sa všetko vysvetliť - len vás nenápadne vedú atmosférou príbehu. Spolu s textom vytvárajú pokojný, takmer meditatívny zážitok.
Prekvapilo ma aj to, komu by som knihu odporučila. Hoci pôsobí ako detská, podľa mňa najviac zasiahne dospelých. Tých unavených z hluku sveta, notifikácií a večného zhonu.
Autorka Nikola Aronová vytvorila príbeh, ktorý sa nečíta rýchlo. Skôr si vás nájde v správnej chvíli. A keď ho zavriete, možno si všimnete niečo zvláštne - že zrazu počujete viac. Vietor za oknom. Vlastný dych. Alebo pokoj, ktorý tam bol celý čas. A možno práve to je ten najvzácnejší dar.
K Nespoutanej Aljaške som sa dostala ako k audioknihe - a úprimne, vôbec som nečakala, že ma zasiahne až tak hlboko. Myslela som si, že si pustím príjemný romantický príbeh na spríjemnenie dní. Namiesto toho som dostala niečo, čo ma postupne rozoberalo na kúsky. Nenápadne. Pomaly. A o to silnejšie.
Keď sa Calla vracia na Aljašku za otcom, ktorého celé roky nevidela, nejde len o cestu naprieč krajinou. Je to návrat k otázkam, ktoré boleli príliš dlho na to, aby sa dali ignorovať. Ich vzťah nebol jednoduchý ani uhladený - bol plný ticha, nedopovedaných viet a emócií, ktoré prichádzali neskoro… ale o to úprimnejšie. Práve tieto momenty ma zasiahli najviac. Mala som pocit, akoby som sedela medzi nimi a cítila všetko, čo zostávalo nevyslovené.
Veľmi ma bavili aj kontrasty medzi pohodlným životom v Toronte a realitou na severe. Aljaška tu nepôsobí romanticky uhladene - je drsná, krásna a miestami nemilosrdná. Svet, kde počasie rozhoduje viac než plány a kde si človek rýchlo uvedomí, čo je v živote naozaj dôležité. Callina postupná premena bola presne taká, akú mám rada. Žiadny zázrak zo dňa na deň, ale malé kroky, trapasy, uvedomenia a momenty, keď som nad ňou raz krútila hlavou a o pár minút neskôr jej potichu držala palce.
A potom prišiel Jonah. Ich podpichovanie, tvrdohlavosť a iskrenie medzi riadkami bolo presne ten typ slowburn romantiky, ktorý milujem. Neboli to veľké vyznania, ale malé momenty - pohľady, pomoc bez slov, humor v nesprávnych chvíľach. Smiala som sa, usmievala… a zároveň som vedela, že pod tým všetkým sa skrýva niečo oveľa krehkejšie.
Audioknižné spracovanie tomu dalo úplne nový rozmer. Interpretácia bola nádherne prirodzená, emotívna a neuveriteľne ma vtiahla do deja. Postavy zneli živé, dialógy mali rytmus a emócie neboli prehnané - práve naopak, pôsobili autenticky. Boli momenty, keď som úplne zabudla, že len počúvam príbeh. Mala som pocit, že tam stojím spolu s nimi, cítim chlad vzduchu aj napätie medzi slovami.
A ten koniec… ten ma úplne zlomil. Vedela som, kam sa príbeh uberá - a aj tak som sa neubránila slzám. Musela som na chvíľu prestať počúvať a len to rozdýchať. Je to totiž príbeh o odpustení, o druhých šanciach a o tom, že láska nemusí byť hlasná, aby bola silná.
K. A. Tucker napísala knihu, ktorá je jemná aj bolestivá zároveň. Taká, ktorá sa nehrá na veľké dramatické momenty - a práve preto zasiahne presne tam, kde to najmenej čakáte. A ja viem jediné. Do pokračovania idem bez váhania.
Pri tejto knihe som si veľmi rýchlo uvedomila, že dejiny sa dajú čítať úplne inak, než ako sme sa ich učili v škole. Nie ako sled dátumov a mien, ale ako príbehy rozhodnutí, ktoré mali často nečakané následky. A práve tento pohľad ma bavil najviac.
Kniha ukazuje, že za veľkými udalosťami nestáli vždy premyslené stratégie, ale aj zlé odhady, preceňovanie vlastných síl či obyčajné ľudské omyly. Niektoré kapitoly približujú známe momenty histórie z nového uhla pohľadu, iné prinášajú menej známe udalosti, ktoré ma úprimne prekvapili. Zrazu som mala pocit, že minulosť nie je vzdialená - že sa v nej dá nájsť až nepríjemne veľa paralel so súčasnosťou.
Veľmi oceňujem, že jednotlivé texty nepôsobia ako zbierka kuriozít. Autori sa snažia ukázať širší kontext a dôsledky rozhodnutí, ktoré zasiahli celé spoločnosti aj každodenný život obyčajných ľudí. Často som sa pristihla pri tom, že nad niektorými kapitolami ešte dlho premýšľam.
Text sa číta ľahko a prirodzene, takže kniha dokáže osloviť aj čitateľov, ktorí bežne po historickej literatúre nesiahajú. Pokojne si ju viem predstaviť ako darček pre mladších čitateľov, ale aj pre dospelých, ktorí chcú históriu objavovať bez pocitu, že sedia na nudnej prednáške.
Je to presne ten typ knihy, ktorý pripomenie, že dejiny netvoria len víťazstvá a veľké mená - ale aj chyby. A niekedy stačí jedna jediná, aby sa celý svet vydal úplne iným smerom.
