Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
instagram @liiz_cita
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Už od prvej kapitoly som cítila tú zvláštnu zmes radosti a smútku, pretože návraty k hokejistom zo série Carolina Comets pre mňa nikdy neboli len obyčajným čítaním. Bola to istota. Komfortná zóna. Svet, do ktorého som sa vracala vždy, keď som chcela vypnúť hlavu a jednoducho si užiť príbeh.
Fitz bol postavou, ktorá vo mne vždy vyvolávala zvedavosť. Pôsobil nenápadne, rezervovane, akoby si okolo seba držal bezpečný odstup. O to viac ma zasiahlo, keď som postupne spoznávala jeho skutočné ja. Pod imidžom sebavedomého hokejistu sa skrýval muž plný pochybností, hanby a strachu z vlastných túžob. Jeho neistota nepôsobila ako slabosť - bola bolestivo úprimná. Mala som chuť ho niekedy potriasť, inokedy povzbudiť… a miestami som mu jednoducho držala palce viac, než je asi zdravé pre fiktívnu postavu.
Rosie bola presným opakom toho, čo by možno niekto čakal od klasickej romantickej hrdinky. Nebola dokonalá, nemala vždy odpovede a často bojovala sama so sebou viac než s okolím. A práve preto som si ju zamilovala. Jej cesta k sebaprijatiu bola krásna, ale zároveň bolestivá. Niektoré momenty ma úprimne zamrzeli - najmä tie, ktoré ukazovali, ako ľahko si človek zvykne veriť cudzím názorom viac než vlastnému hlasu. Autorka tu veľmi citlivo pracuje s témou sebavedomia, bodyshamingu aj pocitu, že niekam nepatríte, a ani raz to nepôsobilo nasilu.
Vzťah medzi nimi sa neodohrával cez veľké dramatické gestá, ale cez drobnosti. Pohľady, ticho, neisté rozhovory a momenty, keď bolo jasné, že obaja cítia viac, než sú ochotní priznať. Ich anonymné správy, tajomstvá a klamstvá vytvárali napätie, ktoré ma nútilo stále si hovoriť, že už vážne končím… a potom som otočila ďalšiu kapitolu. A ešte jednu. A ešte jednu.
Veľmi sa mi páčilo aj to, že príbeh nezabudol na humor a dynamiku, ktorá je pre knihy Teagan Hunter taká typická. Dialógy boli prirodzené, miestami vtipné a návraty známych postáv zo série vo mne vyvolávali presne ten pocit, aký máte pri stretnutí so starými priateľmi. Úsmev, nostalgia a malé bodnutie pri srdci, pretože viete, že toto je naposledy.
Epilóg bol pre mňa čistá emócia. Ten typ zakončenia, pri ktorom knihu zavriete, opriete si ju o hruď a ešte chvíľu len sedíte, pretože sa vám nechce veriť, že je koniec. Sladký, trochu klišé - a presne taký, aký som potrebovala.
Neutrálna zóna pre mňa nebola len romantická oddychovka z hokejového prostredia. Bola o maskách, ktoré nosíme, o odvahe byť úprimný sám k sebe a o tom, že správny človek vás niekedy spozná ešte skôr, než spoznáte sami seba. A úprimne? Títo chalani mi budú chýbať.
Do tejto knihy som vstupovala s pocitom, že ma čaká pokojný príbeh o dlhoročnom manželstve a možno aj trocha romantiky. Namiesto toho som dostala úprimnú, miestami bolestivú sondu do vzťahov, ktoré na prvý pohľad pôsobia pevne - až kým sa nezačnú potichu rozpadať.
Louisa žila život, ktorý by mnohí označili za ideálny. Dospelé deti, rodina, spoločné spomienky a manželstvo, ktoré prežilo celé desaťročia. O to tvrdší je moment, keď Kip oznámi, že odchádza. Nie kvôli kríze stredného veku či anonymnej afére, ale kvôli žene, ktorá bola súčasťou ich rodiny. V tej chvíli sa nemení len jeden vzťah - mení sa úplne všetko.
Najviac ma zasiahlo, ako prirodzene autorka pracuje s emóciami. Žiadne veľké dramatické výbuchy, skôr tiché sklamania, nevypovedané otázky a snaha pochopiť niečo, čo sa pochopiť vlastne nedá. Louisu som si obľúbila práve preto, že nie je dokonalá. Je zranená, nahnevaná, občas stratená… ale postupne v sebe nachádza silu postaviť sa na vlastné nohy.
Kip bol pre mňa postava, ktorá vo mne vyvolávala asi najviac emócií - a priznám sa, nie vždy pozitívnych. Jeho rozhodnutia ma miestami úprimne rozčuľovali, no zároveň robili príbeh až nepríjemne realistickým. Pretože presne takí ľudia existujú aj v skutočnom živote.
Páčilo sa mi aj to, že príbeh neukazuje len rozpad manželstva, ale dopady jedného rozhodnutia na celú rodinu. Deti, ktoré sa snažia nájsť rovnováhu medzi rodičmi. Staré rany, ktoré sa znovu otvárajú. A otázku, či sa po veľkom sklamaní dá ešte začať odznova.
Nebola to dokonalá kniha - miestami sa tempo spomalilo viac, než by som chcela - ale napriek tomu vo mne zostala ešte dlho po dočítaní. Pretože niekedy práve tie najtichšie príbehy povedia o živote najviac.
Od prvej strany som mala pocit, že držím v rukách niečo nežné, ale zároveň silné. Príbeh Hortenzie pôsobí ako jednoduchá rozprávka pre deti - malé dievčatko, les, ticho, tieň, ktorý ju všade nasleduje. No čím dlhšie som čítala, tým viac som cítila, že toto nie je len príbeh o dievčatku. Je to príbeh o nás.
Hortenzia svoj tieň neznáša. Prekáža jej, straší ju, hnevá ju. Chce sa ho zbaviť. A priznám sa, úplne som jej rozumela. Koľkokrát som si aj ja želala nemať niektoré svoje pocity? Byť odvážnejšia. Menej citlivá. Menej „príliš“. Keď sa jej tieň konečne stratí, prichádza úľava. Svet je zrazu svetlejší. Čistejší. Až podozrivo pokojný.
A potom príde noc. Ohrozenie. Zbojníci. A moment, keď som sa pri čítaní pristihla, že zadržiavam dych. Pretože práve tieň - ten nechcený, odmietaný - sa stáva jej ochrancom. V tej chvíli mi príbeh úplne docvakol.
Táto kniha nádherne a citlivo ukazuje, že tieň nie je nepriateľ. Je to strach, smútok, hnev… ale aj sila, ktorá sa v nás skrýva. Nezmizne tým, že ho budeme ignorovať. Zmení sa až vtedy, keď ho prijmeme.
Veľkým bonusom sú ilustrácie. Kontrast bielej zasneženej krajiny s tmavým tieňom vytvára silnú atmosféru - ticho, jemnosť, ale aj napätie. Textu nie je veľa, no každý riadok má váhu. Knihu som zatvorila s pocitom, že mi nastavila zrkadlo - ale láskavo.
Je to rozprávka pre deti. A zároveň tiché pripomenutie pre nás veľkých, že možno nemusíme bojovať so svojím tieňom. Možno ho stačí pustiť späť k sebe.
Do tejto knihy som išla s očakávaním, že dostanem trochu vtipnú, trochu ironickú rodinnú spoveď. A áno - humor tam je. Ale taký ten, pri ktorom sa pousmejete… a o sekundu neskôr si poviete: „počkať, toto je vlastne dosť smutné.“
Veronica rozpráva o svojom detstve a dospievaní úplne bez prikrášľovania. Úzkostlivá mama, výbušný otec, zvláštne rodinné pravidlá, ktoré dávajú zmysel len im. Byt, v ktorom sa nedá schovať pred trápnosťou ani pred vlastnými myšlienkami. A ona uprostred toho všetkého - trochu stratená, trochu drzá, trochu zranená.
Veľmi sa mi páčilo, ako je to napísané. Je to svižné, inteligentné, miestami až provokatívne. Niektoré pasáže som si chcela podčiarknuť, lebo boli trefné až nepríjemne presne. A áno, sú tu aj ťažké témy - zneužívanie, potrat, smrť - ale autorka ich podáva tak, že nemáte pocit lacnej drámy. Skôr takej trpkej úprimnosti.
Nebudem klamať, Veronica mi nie vždy bola sympatická. Niekedy som mala chuť jej dohovoriť, inokedy som ju chcela objať. Ale práve to na tom fungovalo - nepôsobí ako uhladená hrdinka, ale ako reálny človek, ktorý sa snaží pochopiť sám seba.
Tento príbeh nemá klasickú dejovú linku. Skôr som mala pocit, že listujem útržkami veľmi osobných spomienok - absurdných, bolestivých aj podivne vtipných. A práve v tom napätí medzi humorom a nepríjemnou úprimnosťou to na mňa fungovalo najviac.
Nebola to láska po prvej strane, ale postupne som sa naladila na jej štýl a tempo. Je to čítanie, ktoré môže pôsobiť nenápadne, no má v sebe zvláštnu energiu - takú, ktorá vás prinúti dočítať aj vtedy, keď si nie ste úplne istí, či sa vám to vlastne páči.
Do Kringletownu som sa vracala s úsmevom. Po prvom dieli som vedela, do čoho idem trochu šialenstva, veľa Vianoc a romantika, ktorá si ide vlastnou, mierne uletenou cestou. Ale úprimne? Max ma prekvapil.
Zo začiatku ma Max trochu vyviedol z miery. Pôsobil tvrdohlavo, reagoval prehnane a niekedy si situácie zbytočne komplikoval. Miestami som si pri ňom povzdychla. Ale čím viac som čítala, tým viac som pod tým chaosom videla niečo iné tlak, zodpovednosť a strach z toho, že príde o to, na čom mu záleží najviac. A práve vtedy mi začal byť blízky.
Betty do jeho sveta vstúpi ako výzva. Nie je to typ hrdinky, ktorá by sa nechala zatlačiť do kúta. Má vlastné plány, vlastnú minulosť a jasný cieľ. Ich prvé stretnutia boli trápne, plné napätia a nedorozumení presne tie momenty, pri ktorých si zakryjete tvár a zároveň sa smejete. Iskrilo to medzi nimi od prvej chvíle, aj keď si to nechceli priznať.
Atmosféra mestečka bola opäť výrazná všadeprítomné Vianoce, tradície, rodinný biznis, malé mesto, kde sa nič neutají. Bolo toho veľa, niekedy až na hrane, ale práve to vytváralo tú špecifickú energiu príbehu. Je to romantická komédia, ktorá sa nebojí byť hlasná, trochu prehnaná a miestami poriadne odvážna.
Priznávam, prvá polovica ma bavila menej. No v druhej polovici sa príbeh rozbehol emócie sa prehĺbili, humor pôsobil prirodzenejšie a romantická linka dostala viac priestoru. Boli momenty, keď som sa smiala nahlas, a aj také, keď som cítila to známe napätie, ktoré vás núti čítať ďalej.
Nie je to dokonalý príbeh. Niektoré situácie sú predvídateľné, niektoré reakcie prehnané. Ale je v ňom srdce. A práve to ma presvedčilo. Max a Betty si k sebe hľadali cestu cez chaos, hrdosť aj zraniteľnosť a ja som im to nakoniec uverila.
Je to bláznivá, miestami uletená, no stále veľmi čitateľná romantická jazda. A hoci ma úplne neodrovnala, zanechala vo mne úsmev. A to je niekedy viac, než čakám.
Túto knihu som otvorila s pocitom, že si prečítam niečo milé a jemné. Zavrela som ju s pocitom, že som sa stretla sama so sebou. Duševták je presne ten typ príbehu, ktorý nepotrebuje veľa slov - a predsa vo vás zanechá viac, než hrubý román.
Počas čítania som prežívala zvláštny pokoj. Akoby sa svet na chvíľu stíšil a ja som konečne začula ten tichý hlas vo vnútri. Autorka prirovnáva dušu k vtákovi, ktorý v sebe ukrýva zásuvky plné pocitov - radosti, smútku, hnevu, lásky, žiarlivosti, odvahy… A ja som si uvedomila, koľko z tých zásuviek nechávam zatvorených. Koľko emócií odkladám „na neskôr“, lebo práve nemám čas ich cítiť.
Táto kniha mi jemne, ale dôrazne pripomenula, že zanedbané zásuvky sa raz aj tak ozvú. Že ak svojho duševtáka nepočúvam, zoslabne. A že vnútorný nepokoj často nevzniká z chaosu okolo nás, ale z ticha, ktoré sme odmietli počúvať.
Kniha je napísaná poeticky, láskavo, bez poučovania. Prebásnenie je nádherné - každá veta plynie prirodzene a pritom v sebe nesie hĺbku, nad ktorou sa musíte zastaviť. Ilustrácie sú minimalistické, ale presne vystihujú atmosféru. Nič nie je navyše. A práve v tej jednoduchosti je jej sila.
Hoci sa odporúča od piatich rokov, myslím si, že ju oveľa viac potrebujeme my dospelí. Deti ešte svojho vtáka počujú. My ho často prehlušíme povinnosťami, očakávaniami, tlakom byť „správni“. Táto kniha je ako jemné pohladenie - ale aj tiché napomenutie.
Duševták vo mne zostal aj po dočítaní. A viem, že sa k nemu budem vracať. Vždy, keď budem mať pocit, že som sa od seba vzdialila. Vždy, keď budem potrebovať znova otvoriť niektorú zo svojich zásuviek. Je to malá kniha s obrovským posolstvom. A ja ju odporúčam každému, kto je pripravený aspoň na chvíľu stíšiť svet - a započúvať sa do svojho vnútra.
Sú knihy, ktoré prečítate na jeden nádych. A potom sú knihy, ktoré vás prinútia zastaviť sa uprostred vety, zavrieť oči a zhlboka sa nadýchnuť. Všetko vzácne a krehké patrí presne medzi ne.
Vzťah Mallory a Helen ma bolel zvláštnym spôsobom. Nie dramaticky, nie teatrálne. Skôr tak potichu. Ako keď sa dvaja ľudia míňajú v jednej miestnosti a ani jeden nevie, ako urobiť ten prvý krok. Cítila som medzi nimi lásku, ale aj roky nepochopenia, hrdosti a vecí, ktoré sa nikdy nepovedali nahlas. A práve tie nevypovedané veci boli najťažšie.
Autorka podľa mňa dokonale vystihla, ako nás minulosť dokáže držať za rukáv. Ako sa tvárime, že ideme ďalej, no pritom si so sebou nesieme všetko - krivdy, výčitky, vlastné zlyhania. Pri niektorých scénach som mala stiahnuté hrdlo. Nie preto, že by boli šokujúce. Ale preto, že boli až príliš skutočné.
Páčilo sa mi, že príbeh nikam neuteká. Má svoj pokojný rytmus, ktorý mi dovolil zastaviť sa a premýšľať. O odpustení. O tom, aké krehké sú rodinné putá. O tom, že niekedy chceme milovať správne, ale jednoducho to nevieme.
Boli momenty, keď som cítila smútok. A potom prišli chvíle, ktoré vo mne zapálili malú iskru nádeje. Takú tú tichú, nenápadnú, ale vytrvalú. A práve tá kombinácia bolesti a nádeje ma na tomto príbehu držala až do poslednej strany.
Dočítala som a ostala som sedieť v tichu. Premýšľala som, komu by som mala zavolať. Komu by som mala niečo povedať skôr, než bude neskoro. Nie je to ľahká kniha. Ale je úprimná. A ja mám slabosť pre príbehy, ktoré sa nesnažia byť dokonalé - len pravdivé.
Namiesto decembra som si Môjho suseda zlodeja Vianoc otvorila až vo februári… a zistila som, že na niektoré príbehy neexistuje „nesprávny čas“. Kringletown ma okamžite obklopil svojou nezameniteľnou atmosférou - škoricou vo vzduchu, svetielkami, ktoré nikdy nezhasínajú, a čarom Vianoc, ktoré tu trvá celý rok. Bolo to miesto, kde sa cítite ako doma, kde každý kút dýcha sviatočnou mágiou a kde sa nedá nechať uniesť príbehom Storee a Colea.
Príbeh Storee ma zasiahol viac, než som čakala. Jej návrat po rokoch nebol len fyzický, ale najmä vnútorný. Návrat k spomienkam, starým krivdám, rodine… a k Coleovi. Ich minulosť medzi nimi visí vo vzduchu od prvej chvíle a tá napätá energia sa dá doslova krájať. Nenávisť medzi hlavnými postavami je poriadne ostrá, miestami bolestivá, ale neuveriteľne presvedčivá.
Cole je presne ten typ postavy, ktorého si zamilujete. Navonok uzavretý, uhundraný, tak trochu grinčovský… no vnútri plný nevypovedaných emócií. Sledovať, ako sa postupne otvára, ako sa mu Vianoce - aj láska - nenápadne vkrádajú späť do života, bolo pre mňa jednou z najsilnejších častí knihy. A Storee? Tá si ku mne hľadala cestu pomalšie, ale o to viac som si vážila jej vývoj, jej pochybnosti aj odvahu znovu veriť.
Autorka ma dostala tým, ako spojila humor, romantiku a sviatočnú atmosféru do jedného príbehu. Každá kapitola prinášala napätie, smiech aj vzrušenie, a to najmä vďaka bláznivej vianočnej súťaži, ktorá udržiavala dej živý od začiatku do konca. Kringletown je také miesto, kde by ste sa najradšej hneď presťahovali - plné smiechu, malých prekvapení a iskier medzi hlavnými hrdinami. Nie je to len sladká romantika, je tu aj poriadna dávka napätia, štipka vášne a neuveriteľná hravosť, ktorá robí príbeh nezabudnuteľným.
No pod všetkými svetielkami, snehom a humorom sa skrýva to najpodstatnejšie - príbeh o rodine, odpustení, komunite a o tom, že niektoré rany sa zahoja až vtedy, keď sa im prestaneme vyhýbať. Táto kniha mi pripomenula, prečo mám rada malé mestečká v príbehoch a prečo Vianoce nie sú len o dátume v kalendári.
Ak hľadáte príbeh, ktorý vás zahreje, rozosmeje a zároveň vám niečo jemne pošepká o druhých šanciach, Kringletown vás privíta s otvorenou náručou. A verte mi bude sa vám odtiaľ odchádzať len veľmi ťažko.
Válka nechodí potichu. Prichádza so spúšťou, chaosom a otázkami, na ktoré nechcete poznať odpoveď. Mestá sa menia na trosky, ulice na nemých svedkov skazy a ľudstvo na niečo krehké, zlomené a zúfalo sa snažiace prežiť. A práve v tomto svete stojí Miriam nie ako hrdinka, ktorá by chcela zachraňovať svet, ale ako žena, ktorá už nemá čo stratiť a napriek tomu odmieta skloniť hlavu.
Miriam je presne ten typ hrdinky, ktorá ma baví - tvrdohlavá, odvážna, občas až bolestivo neústupná. Nie je dokonalá, niekedy ide hlava-nehlava smrti oproti, ale práve v tom bola pre mňa skutočná. Prišla o všetko, a predsa sa odmietla vzdať. Sleduje, ako sa svet rozpadá, ako Válka kráča mestami a zanecháva len spúšť… a napriek tomu v nej stále prežíva iskra nádeje. Nádeje, že aj zbraň skazy môže cítiť viac než len túžbu ničiť.
Válka ma fascinoval. Spočiatku pôsobil ako čistá sila, divoká a neľútostná, no postupne sa v ňom začali objavovať praskliny. Otázky. Emócie, ktorým nerozumel. A práve vzťah medzi ním a Miriam bol pre mňa jadrom celého príbehu. Enemies to lovers tu nebolo len trópom, ale neustálym vnútorným bojom - medzi hnevom a túžbou, povinnosťou a citom. Ich slovné prestrelky, napätie aj pomalé zbližovanie mali presne ten správny rytmus.
Príbeh je krutý a surový, no zároveň si vie nájsť miesto pre humor, drobné odľahčenia a chvíle, ktoré vás prinútia sa pousmiať - hoci len na sekundu. Pikantné scény nepôsobili samoúčelne, skôr prirodzene dopĺňali vývoj vzťahu. Áno, dej je miestami predvídateľný a svet nie je prepracovaný do detailov, ale úprimne? Vôbec mi to neprekážalo. Tento príbeh stojí na emóciách, dynamike a čitateľnosti - a to funguje výborne.
Válka pre mňa nebola len pokračovaním série, ale silným príbehom o tom, že ani v čase apokalypsy nie je všetko stratené. Že láska možno nedokáže zastaviť vojnu… ale dokáže zmeniť toho, kto ju vedie. A ja sa už teraz neviem dočkať, keď sa na scénu postaví ďalší jazdec.
Pri Toulání som mala zo začiatku pocit, že čítam niečo ľahké, príjemné, skoro až hravé. Také to čítanie, pri ktorom sa usmievaš, lebo New York, lebo kamarátky, lebo túlanie sa mestom bez plánu. Ilustrácie ma hneď chytili - jemné, tiché, presne tie, pri ktorých máš chuť zastaviť sa na každej strane a len sa pozerať.
Lenže čím som bola ďalej, tým menej to bolo „len“ milé. Ten príbeh sa začal nenápadne meniť a ja som si uvedomila, že už nejde o mesto ani o výlet. Ide o ľudí. O to, ako sa meníme, ako sa nám vzďaľujú tí, ktorých sme kedysi považovali za samozrejmosť, a ako nás to vie bolieť, aj keď o tom nahlas nehovoríme.
Veľmi ma zasiahlo, ako presne je tu zachytené priateľstvo po strednej škole. Ten moment, keď zistíš, že už si každá niekde inde, riešite iné veci, máte iné priority - a zrazu to, čo kedysi fungovalo úplne prirodzene, začne škrípať. A keď do toho vstúpi niekto nový, už sa nedá len spoliehať na staré spomienky.
A áno, niektoré postavy mi liezli na nervy. Jedna z nich obzvlášť. Sebecká, hlučná, neochotná vidieť čokoľvek mimo vlastného sveta. No práve vďaka nej bol príbeh taký uveriteľný. Pretože aj takýchto ľudí si život k nám občas prisadí - a zanechajú po sebe stopu, aj keď by sme boli radšej, keby vystúpili o zastávku skôr.
Vizuálna stránka ma úplne pohltila. Ilustrácie sú tlmené, citlivé, miestami až melancholické. Sú tu strany, kde sa nič nehovorí - a pritom sa toho povie strašne veľa. Čítala som rýchlo, pretože sa to nedalo inak… a zároveň som mala chuť spomaliť, len aby som v tom svete zostala o pár strán dlhšie.
Toulání pre mňa nie je len komiks o New Yorku. Je to príbeh o dospievaní, ktoré sa neskončí v osemnástich. O tom, že výber ľudí, s ktorými kráčame životom, má váhu. O tom, že nie každé priateľstvo je navždy - a že to nemusí znamenať zlyhanie. Otvorený záver ma trochu potrápil, no zároveň mi dovolil zostať v príbehu ešte dlho po zatvorení knihy.
