Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
instagram @liiz_cita
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Sú rozhodnutia, ktoré spravíš bez premýšľania… a potom sleduješ, ako sa ti pod rukami mení celý život. Presne tak začína aj tento príbeh - jednou vetou, jedným impulzom a stretnutím, ktoré malo byť len náhodné. Lenže niektoré náhody majú zvláštny zvyk zostať.
Ren sa ocitá v situácii, kde jedno impulzívne rozhodnutie spustí reťaz udalostí, ktoré jej úplne zmenia život. A práve vtedy do jej cesty vstúpi Sacha. Ich „dohoda“ pôsobí najskôr jednoducho - predstierať vzťah. Lenže veľmi rýchlo sa to začne meniť na niečo, čo už nejde len tak kontrolovať. A ja som si tieto momenty neskutočne užívala. Tie malé pohľady, váhania, chvíle, keď si ani sami neboli istí, čo je ešte hra a čo už skutočné.
Ren som si obľúbila hneď - napriek tomu, že vyrastala v úplne inom svete, pôsobila veľmi ľudsky, jemne a úprimne. Len potrebovala nájsť odvahu postaviť sa sama za seba. A presne tu prichádza Sacha. Nebol dokonalý v tom klasickom zmysle, ale bol presne taký, akého tento príbeh potreboval - pozorný, chápavý a srdcom na správnom mieste. Ich dynamika bola prirodzená, nenútená a miestami až prekvapivo hlboká.
Veľmi ma bavilo aj to, ako autorka pracuje s kontrastom dvoch svetov - luxusného, plného očakávaní a tlaku, a toho obyčajného, kde ide najmä o vzťahy a skutočné hodnoty. A Paríž? Ten tu nebol len kulisou. Bol živý, dýchal príbehom a dodával mu takmer rozprávkový nádych. Mala som pocit, že spolu s Ren objavujem nielen mesto, ale aj samu seba.
Je to príbeh o láske, ktorá sa začne ako dohoda, ale postupne sa mení na niečo oveľa hlbšie. O tom, že niekedy stačí jeden človek, aby vám ukázal, že môžete žiť inak. A možno aj o tom, že tie najkrajšie momenty sú práve tie, ktoré vzniknú úplne nečakane.
Začalo sa to niečím, čo by väčšina ľudí nazvala len hlúpou srandou. Takou, nad ktorou mávneš rukou… kým si neuvedomíš, že niekto iný ju prežíva úplne inak. A presne v tej chvíli sa tento príbeh láme. Čím ďalej som čítala, tým viac som mala pocit, že z toho už niet cesty späť.
Michael a Gabriel. Dvaja úplne odlišní chalani, dva svety, ktoré by sa za normálnych okolností možno nikdy nestretli. A predsa stačí jedna situácia, jedno rozhodnutie… a všetko sa začne meniť. Ich vzťah vo mne vyvolával presne tie emócie, ktoré som ani nechcela cítiť - hnev, frustráciu, ale aj zvláštnu zvedavosť, kam to celé povedie. Boli momenty, keď som mala chuť jednu postavu objať a druhú poriadne prefackať… a o pár kapitol neskôr som už všetko videla trochu inak.
Čo ma na tomto príbehu zasiahlo najviac, bola jeho surovosť a úprimnosť. Autorky sa nebáli ísť až na hranu - otvárajú témy, ktoré nie sú príjemné, ale o to viac pôsobia reálne. Šikana, vina, odpustenie… a najmä to, aké ťažké je vyrovnať sa s vlastnými rozhodnutiami. Niektoré situácie sa mi čítali naozaj ťažko, miestami som musela spomaliť, pretože to vo mne zanechávalo silnú stopu.
Zároveň som si ale uvedomila, ako nádherne je tu vykreslený vývoj postáv. Nič nie je čierno-biele. Postavy robia chyby, ubližujú, učia sa… a postupne sa menia. A práve to robí celý príbeh taký skutočný. Nebolo to dokonalé, nebolo to jednoduché - ale bolo to uveriteľné.
Táto kniha vo mne ešte dlho zostane. Nie je to oddychovka, pri ktorej vypnete hlavu. Je to príbeh, ktorý vás prinúti cítiť… a možno aj trochu premýšľať nad tým, čo všetko dokáže jedno rozhodnutie spustiť. A presne také knihy mám najradšej.
Na druhý diel som sa vrhala s veľkými očakávaniami. Prvý diel vo mne totiž zanechal silný dojem - ten zvláštny svet, atmosféra aj postavy mi ostali v hlave ešte dlho po dočítaní. O to viac som bola zvedavá, kam sa to všetko posunie ďalej. A ono sa to posunulo. Len trochu inak, než som čakala.
Tentoraz sa príbeh ešte viac rozvetvil - dostávame sa do viacerých svetov, sledujeme paralelné línie, presúvame sa v čase a postupne odkrývame ďalšie vrstvy tohto komplexného univerza. Na jednej strane som obdivovala, ako premyslene je celý svet vystavaný a ako do seba jednotlivé kúsky zapadajú… na druhej strane som sa miestami pristihla, že sa v tom trochu strácam a musím sa viac sústrediť, než by som chcela.
Boli chvíle, kedy som sa úplne začítala a nevnímala nič okolo seba… a potom pasáže, kde som sa nevedela naladiť na tempo a len som čakala, kedy sa to znovu rozbehne. Najviac ma bavili tie momenty, kde sa niečo dialo - tam som znovu cítila to napätie, ktoré ma tak bavilo už v prvom diele.
Veľmi ma bavilo sledovať viacero pohľadov a to, ako sa medzi postavami postupne menia vzťahy. Najviac som si užila linku Baza a Kaia - to jemné napätie, nevypovedané veci a tie malé momenty medzi riadkami, ktoré si človek musí domyslieť. Pri Emory a Romie som mala skôr pocit, že sa ich príbeh ešte len rozbieha. Niektoré veci sa zatiaľ len jemne načrtli a ja som mala pocit, že to najdôležitejšie nás ešte len čaká. Čo však musím vyzdvihnúť, je atmosféra. Temná, zvláštna, miestami až znepokojivá - presne ten typ, ktorý sa vám pomaly dostane pod kožu.
Aj napriek menšiemu sklamaniu ma to do tohto sveta stále ťahá. A úprimne? O to viac som teraz zvedavá, ako bude príbeh pokračovať.
Do tohto pokračovania som sa pustila s obrovským očakávaním - a úprimne? Zhltla som ho tak rýchlo, že som ani nestihla poriadne spomaliť. Kým pri prvej časti som sa miestami zastavovala a vychutnávala si každú stranu, tu som mala pocit, že ma príbeh jednoducho nepustí. A keď prišiel koniec… ostala som len sedieť a premýšľať, prečo to skončilo práve tam.
Najviac ma opäť bavila dynamika medzi Persefonou a Hádom. To ich opatrné našľapovanie okolo seba, malé gestá, pohľady a nevypovedané veci… presne tie momenty, ktoré vo mne vyvolávali to príjemné napätie. On pôsobí navonok chladne a odmerane, no postupne som mala čoraz silnejší pocit, že v sebe skrýva oveľa viac. A ona? Možno je na prvý pohľad naivná, ale rozhodne nie slabá. Práve naopak - miestami ma prekvapilo, koľko vnútornej sily v sebe má.
Zároveň to však nie je len milý, romantický príbeh. Medzi riadkami je cítiť aj niečo oveľa ťažšie. Niektoré momenty boli nepríjemné, miestami až znepokojujúce - najmä vždy, keď sa na scéne objavil Apollon. Tá jeho prítomnosť vo mne vyvolávala zvláštny nepokoj a presne tie scény, ktoré by ste najradšej preskočili… ale zároveň viete, že sú dôležité.
Veľmi sa mi páčilo aj to, ako príbeh pracuje s emóciami postáv. Nie sú dokonalé, nesú si svoje vlastné tiene a traumy a nie vždy robia správne rozhodnutia. A práve preto pôsobia tak reálne. Obzvlášť momenty, keď sa postavy snažia vyrovnať so svojimi vnútornými bojmi, mali pre mňa oveľa väčšiu váhu než by som od komiksu čakala.
Tento diel vo mne zanechal zvláštnu kombináciu pocitov - úsmev, napätie, frustráciu aj zvedavosť. A hlavne tú potrebu vedieť, čo bude ďalej. Pretože niektoré veci jednoducho ešte len začínajú… a ja už teraz viem, že na ďalšie pokračovanie budem čakať veľmi netrpezlivo.
Do tejto knihy som išla bez akýchkoľvek očakávaní - a možno práve to bolo jej najväčšie plus. Prvé kapitoly ma síce trochu potrápili. Mala som pocit, že som hodená do sveta, ktorý už dávno funguje bez toho, aby mi niekto podal ruku a vysvetlil pravidlá. Chvíľu som len tápala, vracala sa v texte a snažila sa poskladať si, kto je kto a čo sa vlastne deje. Ale potom… to konečne „klaplo“ a zrazu som bola v tom.
Najviac ma bavilo sledovať, ako sa príbeh rozvetvuje cez viaceré postavy. Každá mala svoju cestu, svoje rozhodnutia a hlavne svoje chyby. A presne to ma na tom držalo - nikto tu nebol dokonalý. Quil a Sírša si ma získali asi najviac. Ich vzťah nebol prvoplánový, skôr plný jemných momentov, napätia a takého toho tichého „niečoho“ medzi riadkami. Tie ich slovné prestrelky som si fakt užívala.
Pri Aíz som to mala úplne opačne. Zo začiatku som bola presvedčená, že práve ona bude moja favoritka… ale čím ďalej som čítala, tým viac sa mi vzďaľovala. Niektoré jej rozhodnutia som síce chápala, ale nedokázala som ich prijať. A možno práve to bol zámer - ukázať, ako veľmi dokáže človeka zmeniť vlastná bolesť a túžba po pomste.
Čo sa týka tempa, bolo to ako na hojdačke. Niekedy som hltala stranu za stranou a nechcela som prestať, inokedy som sa pristihla, že sa myšlienkami túlam úplne inde. Ale vždy ma to nejako pritiahlo späť. Ten svet má totiž niečo do seba - mágiu, napätie, konflikty, ktoré cítite vo vzduchu… a pocit, že všetko je oveľa zamotanejšie, než sa zdá.
Romantická linka bola presne taká, akú mám rada. Skôr nenápadná, pomalá, bez zbytočných dramatických výlevov - a práve preto fungovala.
Záver… no, ten vo mne zanechal viac otázok než odpovedí. Na jednej strane som si povedala „okej, chcem vedieť viac“, na druhej som mala pocit, že to mohlo udrieť o niečo silnejšie. Každopádne - som zvedavá, kam sa to celé posunie ďalej.
Priznám sa - týmto príbehom som trochu vystúpila zo svojej komfortnej zóny. Trilery bežne nečítam, a úprimne som nevedela, čo presne čakať. O to viac ma prekvapilo, ako rýchlo som sa nechala vtiahnuť do deja a ako intenzívne som všetko prežívala spolu s hlavnou postavou.
Benjamin nie je dokonalý. Nie je to ten typ hrdinu, ktorého si okamžite zamilujete. Je zlomený, robí zlé rozhodnutia a často ide proti vlastnému svedomiu. Ale práve preto pôsobí tak skutočne. Počas čítania som sa nevedela rozhodnúť, či ho chcem objať alebo poriadne prefackať. A možno práve táto jeho rozporuplnosť ma na ňom bavila najviac.
Príbeh sa odohráva v Amerike 80. rokov a tú atmosféru som cítila z každej strany. Nebolo to len pozadie - bolo to živé, autentické a dotváralo celý príbeh. Do toho nelegálny obchod so zvieratami, prostredie, kde neexistujú pravidlá a kde slabosť znamená koniec… miestami to bolo surové až nepríjemné, ale presne tak, ako to malo byť.
Kniha má svižné tempo, napätie sa postupne stupňuje a ani som si nevšimla, ako som otočila poslednú stranu. Niektoré scény boli naozaj nervydrásajúce, iné zas prekvapivo emotívne. Okrem akcie tu totiž nájdete aj silnú osobnú rovinu - najmä Benjaminov vzťah k dcére, ktorý tomu celému dodáva úplne iný rozmer.
Veľmi sa mi páčilo aj to, že postavy nie sú čiernobiele. Každá z nich si nesie vlastný príbeh, vlastné chyby a dôvody, prečo koná tak, ako koná. A práve to robí tento príbeh tak uveriteľným.
Zákon džungle pre mňa nebol len napínavý triler. Bol to príbeh o páde, o vine a o tom, či sa človek dokáže ešte postaviť na nohy, keď už takmer všetko stratil. A hoci som doň vstupovala s rešpektom, odchádzala som s pocitom, že som prečítala niečo, čo vo mne ešte chvíľu zostane.
Ben prichádza na Morušu s jasným cieľom - vybaviť podpisy, uzavrieť obchod a odísť. Lenže niektoré miesta sa nedajú zredukovať na čísla v zmluve. A niektoré príbehy sa vás dotknú skôr, než si stihnete udržať odstup. Práve tu sa začína príbeh, ktorý nie je len o jednom ranči, ale o ľuďoch, ktorí v ňom ukryli celé svoje životy.
Od prvých strán som cítila, že toto nebude ľahké čítanie. Nie preto, že by sa čítalo ťažko - práve naopak. Autorka píše tak prirodzene a plynulo, že vás vtiahne bez toho, aby ste si to uvedomili. Ale emócie, ktoré sa pod tým skrývajú… tie sú silné. Tiché, nenápadné, a o to viac zasiahnu.
Najviac ma zasiahli samotné ženy z Moruše. Každá iná, každá poznačená minulosťou, ktorú si nesie so sebou. Samuela na mňa zo začiatku pôsobila tvrdo, miestami až nepríjemne. Ale čím viac sa jej príbeh odhaľoval, tým viac som chápala, prečo si okolo seba vybudovala taký pevný múr. Rebeka bola presný opak - krehká, možno až príliš zahľadená do vlastných predstáv. Aňa… tá si ma získala okamžite. Bola ako svetlo v celom tom príbehu. A Iris? Tichá sila, ktorá drží všetko pokope, aj keď sa to navonok rozpadá.
Veľkým plusom pre mňa bola aj samotná atmosféra. Autorka dokáže prostredie vykresliť tak živo, že som mala pocit, akoby som tam bola - cítila som vôňu lesa, počula kone a vnímala tú surovú, nespútanú divokosť miesta, ktoré má vlastnú dušu.
Zaujímavé bolo sledovať Bena. Zo začiatku som ho vnímala ako niekoho, kto tam jednoducho nepatrí. Prišiel niečo vziať, zmeniť, premeniť. Lenže postupne sa začal meniť aj on. A práve ten jeho vnútorný posun bol jednou z vecí, ktoré ma bavili najviac. Ukazuje, že nie všetko je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá.
Tento príbeh nie je o veľkých romantických gestách. Je skôr surový, miestami bolestivý, ale zároveň veľmi ľudský. O ženách, ktoré sa nevzdali, aj keď mali dôvod. O minulosti, ktorá sa nedá vymazať, ale dá sa s ňou naučiť žiť. A o tom, že niektoré miesta vás neprijmú len na chvíľu… ale zostanú vo vás navždy.
Záver vo mne ešte dlho doznieval. Nebol to len smútok… skôr taký tichý pocit, že som bola súčasťou niečoho silného. A presne takéto knihy vo mne ostávajú najdlhšie.
Namiesto romantického večera a očakávaného „áno“ prišla správa o sťahovaní. Iris ani nestihla poriadne spracovať sklamanie a už sa ocitla na ceste do mesta, ktoré si sama nevybrala. A práve v tejto chvíli sa začína príbeh, ktorý nie je o veľkých gestách, ale o tichých zmenách, ktoré prichádzajú nenápadne - a o to viac zasiahnu.
Už od začiatku som mala pocit, že medzi Iris a Willom niečo nesedí. On pôsobil chladne, rozhodoval za oboch a akoby automaticky predpokladal, že jeho sny sú dôležitejšie než tie jej. O to viac som Iris držala palce, aby si postupne začala uvedomovať, že jej život nemusí vyzerať tak, ako ho naplánoval niekto iný.
Najviac ma bavilo sledovať, ako sa Iris v novom prostredí pomaly mení. Z dievčaťa, ktoré sa snaží vyhovieť všetkým okolo seba, sa postupne stáva žena, ktorá začína počúvať vlastné túžby. Spomaliť, objavovať nové miesta, spoznávať nových ľudí a znovu sa vrátiť k tomu, čo ju kedysi napĺňalo - k tvoreniu.
Veľkým plusom knihy je aj samotná atmosféra mesta. Autorka dokáže Amsterdam opísať tak živo a príjemne, že som mala pocit, akoby som sa po jeho uličkách túlala spolu s Iris, zastavila sa v malej kaviarni a len tak pozorovala život, ktorý okolo pulzuje vlastným tempom.
Tento príbeh nie je o veľkých dramatických zvratoch. Je skôr jemný, pokojný a veľmi ľudský. O nových začiatkoch, o odvahe postaviť sa za seba a o tom, že niekedy musíme odísť ďaleko od domova, aby sme konečne pochopili, kde sa cítime najviac sami sebou.
Pre mňa to bolo veľmi príjemné čítanie - taký typ knihy, pri ktorom si uvaríte čaj, zabalíte sa do deky a na chvíľu spomalíte spolu s hlavnou hrdinkou. A presne takéto príbehy mám rada.
Smartfón dnes nosíme vo vrecku tak samozrejme, že nad tým už ani nepremýšľame. Je stále pri nás - ráno, večer, počas práce aj oddychu. No pri čítaní tejto knihy som si prvýkrát naplno uvedomila, že zatiaľ čo pre nás je to len nástroj, pre dnešné deti sa stal prostredím, v ktorom vyrastajú.
Autor veľmi presne pomenúva niečo, čo mnohí z nás tušia. Detstvo sa zmenilo. Z detstva plného hier, objavovania a malých dobrodružstiev sa pomaly stáva detstvo, ktoré sa odohráva za obrazovkou telefónu. A práve táto zmena podľa neho stojí za prudkým nárastom úzkostí, depresií či pocitu osamelosti u mladých ľudí.
Počas čítania som si viackrát spomenula na vlastné detstvo. Na dlhé popoludnia vonku, na hry s kamarátmi a na čas, keď sme sa domov vracali až vtedy, keď sa začalo stmievať. Možno práve preto na mňa mnohé myšlienky z tejto knihy zapôsobili ešte silnejšie.
Veľmi sa mi páčilo, že autor neostáva len pri kritike technológií. Svoje tvrdenia podkladá množstvom výskumov a príkladov, no text je napísaný zrozumiteľne a plynulo, takže sa číta prekvapivo ľahko.
Najsilnejšia myšlienka knihy pre mňa bola veľmi jednoduchá - deti nepotrebujú viac technológií, ale viac skutočného sveta. Viac hier, pohybu, priateľstiev a obyčajných zážitkov, ktoré sa nedajú zažiť cez obrazovku.
Úzkostná generácia je kniha, ktorá možno nie je vždy príjemná, ale je nesmierne dôležitá. Otvára oči a prinúti zamyslieť sa nad tým, aké detstvo dnes vlastne vytvárame. A možno aj nad tým, aký vzťah máme k technológiám my sami.
Nie je to len kniha o deťoch. Je to kniha o celej spoločnosti - o tom, kam smerujeme a čo by sme ešte mohli zmeniť, kým nie je neskoro.
Toto bola moja úplne prvá manga, takže už samotné čítanie bolo pre mňa trochu nezvyčajným zážitkom. Zrazu som držala knihu, ktorú treba čítať sprava doľava, a chvíľu mi trvalo, kým si na to oči aj hlava zvykli. Ale musím povedať, že práve táto forma dodala príbehu ešte zvláštnejšiu atmosféru - akoby som vstúpila do úplne iného sveta rozprávania.
Spoznávame Jaičiho, ktorý žije so svojou dcérkou Kanou na predmestí Tokia. Ich pokojný život sa však zmení vo chvíli, keď sa vo dverách objaví Mike vysoký Kanaďan a vdovec po Jaičiho bratovi dvojčati. A práve v tejto chvíli sa začína príbeh, ktorý je oveľa viac o pocitoch než o samotnom deji.
Najviac ma fascinovalo sledovať Jaičiho vnútorný boj. Jeho myšlienky, rozpaky, predsudky aj otázky, ktoré si sám nechce priznať. Nie je to postava, ktorá by bola od začiatku dokonalá - práve naopak. A možno práve preto pôsobí tak skutočne. Postupne som mala pocit, že spolu s ním premýšľam, mením pohľad a učím sa vidieť veci trochu inak.
A potom je tu Kana. Malé dievčatko, ktoré sa na svet pozerá úplne bez predsudkov. Pre ňu je Mike jednoducho nový člen rodiny a niekto, koho si ihneď obľúbi. Jej prirodzenosť a detská úprimnosť boli pre mňa jednou z najkrajších častí celého príbehu. Práve cez ňu som si najviac uvedomila, ako veľmi sa naše pohľady na svet formujú tým, čo nám hovoria ostatní.
Tento príbeh nie je len o homosexuálnom vzťahu. Je o rodine, o strate, o tom, ako ľahko sa ľudia dokážu odcudziť… a ako ťažké je priznať si, že sme možno niečo nepochopili správne. A zároveň o tom, že pochopenie môže prísť aj potichu - cez malé momenty, rozhovory a spoločné chvíle.
Manžel mého bratra je manga, ktorá nepotrebuje veľké gestá ani dramatické scény. Stačí jej obyčajný život, pár postáv a silná myšlienka. A presne preto vo mne zanechalo taký silný dojem.
