Prečítané - 2023

Stefan Zweig sa rozhodol svojim jedinečným literárnym štýlom priblížiť prelomové historické okamihy. Okamihy, ktoré sformovali svet taký, aký ho poznáme dnes. Kľúčové míľniky ovplyvnené jedinou (ne)šťastnou náhodou, alebo neoblomnou vôľou vizionára svojej doby. Nepochybne, Svet aj ľudstvo zažili veľa významných okamihov, a aj preto je zaujímavé sledovať, ktoré do svojho diela vybral sčítaný fanúšik histórie Stefan Zweig. Aj keď o väčšine vybraných udalostí budete čo-to tušiť, strhujúci a napínavý Zweigov literárny štýl Vás isto vtiahne do deja. Zrazu sa ocitneme uprostred slávnej bitky pri Waterloo alebo putujeme na južný pól spolu s britským námorným dôstojníkom R.F. Scottom. Stretneme sa aj s ruskými literárnymi velikánmi alebo s Goethem, ktorému poplietla hlavu generačne mladšia žena. Nadšenie, s ktorým Zweig o udalostiach píše je nákazlivé. Pristihla som sa, ako so zatajeným dychom sledujem vybrané okamihy, ktoré zmenili náš svet - geograficky, literárne, technologicky alebo politicky a nemôžem sa dočkať ďalšieho dobrodružstva, ďalšej križovatky svetových dejín. Odhliadnuc od obsahu, kniha je nádherná aj po grafickej stránke. Pri čítaní som sa kochala trojfarebnými ilustráciami českého ilustrátora Jindřicha Janíčka, ktoré správne podčiarkovali navodenú atmosféru. No proste krása, čo Vám budem viac hovoriť…

Román Iana McEwana z právnického prostredia vykresľuje náročné prípady sudkyne vyššieho súdu Fiony Mayeovej. Najväčšiu pozornosť však venuje prípadu takmer dospelého ťažko chorého Adama, ktorý z náboženských dôvodov nemôže prijať transfúziu krvi. Fiona musí postaviť na pomyselnú misku váh chlapcovo presvedčenie, ale aj fanatizmus, v ktorom vyrastal. Ťažké rozhodovanie ju na malý moment oslobodí od vlastných starostí spojených s jej krachujúcim manželstvom. Čítanie o čiernobielom svete, kde možno žiadne rozhodnutie nie je dostatočne správne. Príbeh nás zavedie k ostrej hrane práva – práva slobodne sa rozhodnúť prijať alebo odmietnuť navrhovanú liečbu a práva ochrany života mladistvého (aj keď takmer dospelého). Hoci sa Ian McEwan venuje ťažkým témam, kniha bola veľmi ľahko čitateľná a aj napriek jej útlosti mal čitateľ slušný priestor zamyslieť sa nad prezentovanými právnickými dilemami. Mimochodom, toto bol môj prvý McEwan (áno!), ale určite nie posledný. Som rada, že som začala práve týmto románom, hoci moje očakávania od autora sú momentálne celkom vysoké.

Zbierka poviedok Dominiky Moravčíkovej mi robila spoločnosť dlhšiu dobu. Z času na čas som po nejakej siahla a spríjemnila si deň. Poviedky sú zasadené do takého “našeho” prostredia - slovenská dedina, alebo len pár domcov. V texte cítiť krásne, až magické, prepojenie človeka s prírodou. Okrem príjemného prostredia Vám budú spoločnosť robiť aj povery, pohanskí bôžikovia, či povedačky, v ktorých bolo za štipku pravdy. Každá poviedka mala zmysel a vyvolala vo mne nejakú emóciu. To sa ani zďaleka nedarí všetkým slovenským autorom, preto som mala vnútornú potrebu to takto zdôrazniť. Tento rok sa s tým totiž celkom trápim, keďže sa snažím čítať viac Slovákov (vrátane všetkých nominácii AL). Veru, príjemné čítanie a Dominikin Dom pre jeleňa sa ocitol v mojej osobnej top 3 z tohtoročného výberu Anasoft litery (Martinčok, Bodnárová, Moravčíková). Budem sa veľmi tešiť na autorkinu ďalšiu tvorbu a dúfam, že od nej ešte budem čítať nejakú knihu v podobnom prostredí.

Ženy z románu Orsolye Karafiáth sú v niečom podobné bájnym sirénam. Ich prítomnosť v živote druhých ľudí znamená v mnohom len záhubu a nešťastie. Román vyskladaný z útržkov života Anny (Aničky), v ktorých okrem nej, hrá hlavnú úlohu alkohol, dysfunkčná rodina a generačná trauma. Alkoholizmus Anninej babky, matky, neskôr Anny. Nevábne dedičstvo, vzorec, do ktorého sa chtiac-nechtiac podarilo spadnúť všetkým trom protagonistkám, bez ohľadu na ich predošlé negatívne skúsenosti a traumy z detstva. Trpký cynický humor pôsobil však iba ako primalá náplasť na obrovskej hnisajúcej rane. Alkoholizmus je metla ľudstva. V literatúre o ňom častokrát čítame. Prisudzuje sa však najmä mužským hrdinom, a tak nejako je to aj v spoločnosti, že tento neduh väčšinovo pripisujeme mužom. Orsolya však literárne vynikajúco ukázala, že žena - matka alkoholička, dokáže napáchať škody možno o niečo viac, že psychická bolesť predčí v mnohom tú fyzickú. A že láska matky sa nedá ničím nahradiť. Ťažké čítanie, po ktorom zviera srdce, zasadené do šedivého prostredia Budapešti, jej miestnych lacných lokálov a stánkov na stojáka. Množstvo zničených detských snov, vystrieda sabotáž na samú seba, kedy tras rúk nedovolí nič iné, len zodvihnúť fľašku k ústam, no a potom už bude dobre… ibaže nebude. Veru, potrebné čítanie do našich zemepisných šírok, kde je problém s alkoholom stále poprednou témou. 3,5*

Hneď na úvod napíšem, že toto je veľmi potrebná kniha, pre všetkých ľudí, ktorí sa snažia byť chápaví a vnímaví voči svojmu okoliu. Švédskej spisovateľke a novinárke Clare Törnvallovej bol autizmus diagnostikovaný, keď mala štyridsaťdva rokov. O úľave, ktorú toto zistenie prinieslo do jej života napísala knihu, v ktorej sa venuje aj iným ženám s poruchou autistického spektra. Mieša osobné zážitky s faktami, ktoré nazbierala a búra mnohé mýty. Mýty o tom, že autizmus je chlapčenská/mužská záležitosť, poukazuje na sťaženú diagnostiku u dievčat, pretože ako v mnohých iných sférach, psychologické testy sú stále stavané na to, aby odhalili autizmus u chlapcov. Vyvracia obraz ženy autistky, ako nerdky, ktorá miluje počítačové hry a vypočíta integrál zložitej matematickej funkcie z hlavy za päť sekúnd. Clara ukazuje na úskalia bežnej komunikácie a chodu sveta, ktoré sú stavané pre neurotypických ľudí a autisti sa v týchto pre nás normálnych konverzáciách a úkonoch strácajú. Z toho mnohokrát pre týchto jedincov plynú depresie. Navyše sa častokrát v ich anamnéze pridružujú aj iné neurologické ochorenia, ako napríklad epilepsia. Autorka dáva do pozornosti aj mnoho známych mien, ktoré poruchou autistického spektra pravdepodobne trpeli, len v ich dobe to bol ešte len neznámy pojem, bez možnosti správnej diagnostiky. V minulosti sa psychiatri prikláňali k tomu, že za autizmus môže zlá výchova. Dnes síce vďaka sekvenovaniu genómu vieme o stovkách rôznych génov, ktoré sú s PAS spojené, no aj tak presne nevieme prečo a ako vzniká. Je však dôležité uvedomiť si, že až 1% populácie trpí poruchou autistického spektra, čo už ani zďaleka nie je zanedbateľné číslo. Knižku Vám aj preto všetkými desiatimi odporúčam! Poučné, dobre napísané, potrebné.

Čítala som ju dlho, čítala som ju pomaly, chcela som si z nej odniesť čo najviac. Čítať tento Koestlerov politicko-filozofický román nie je malina, chce to svoj čas. Občan Rubašov, zaslúžilý revolucionár, sa zobudí v chladnej cele a stáva sa tak obeťou režimu, ktorý vlastnoručne pomohol vybudovať. Ocitneme sa s ním sami a okrem jeho momentálnych telesných trápení sa ponoríme aj do jeho spomienok a košatých filozofických myšlienok. Rubašov už od samého začiatku tuší, že sa z väzenia živý nedostane. Odmieta priznanie a oľutovanie vyfabulovaných obvinení, a tak je predurčený na úplne fyzické a psychické zlomenie, jedinú úspešnú metódu, ktorou sa vždy dosiahne svoj cieľ. Obludnosť tohto diela má niekoľko rozmerov - obludnosť, ktorú so sebou revolúcia nutne prináša, neskôr nezmyselný teror, vynucovanie priznania, aby sa režim bol schopný udržať a zároveň sa strana a jej aparát očistili. V takýchto procesoch nejde o žiadne tiché a rýchle zbavenie sa nepohodlnej osoby, ale o systematickú likvidáciu. A ten najhorší rozmer obludnosti je ozajstnosť tohto diela a v ňom spomínaných praktík. Autor Arthur Koestler do Rubašova vložil osudy Bucharina a Karla Radeka, ale aj mnohých iných osôb, ktoré časom prestali monštruóznemu komunistickému režimu vyhovovať. Ku koncu diela sa strach z prichádzajúcej smrti zmrští do filozofických úvah o kolektívnosti, individualizme a nesmrteľnosti, teda “oceánskeho pocitu”, ktorému sa na podnet Romaina Rollanda venoval Sigmund Freud. Toto dielo je náročné nie len pre opisy hnusných praktík, ale aj pre jeho hĺbku. Treba si to nechať uležať, porozmýšľať a niektoré pasáže bez hanby prečítať viackrát. Vynikajúci doslov ku knihe napísal autor slovenského prekladu Miloslav Szabó. Približuje nám tu aj Koestlerovu osobnú históriu, čo bolo pre mňa veľmi prínosné, nakoľko som o autorovi nič netušila. Na záver, už len napíšem, že slovenský preklad stojí za to, najmä preto, že vznikol z nemeckého originálu, ktorý bol mnohé roky stratený a napríklad české vydanie bolo prekladané z anglického textu. 4,5*

Trilógia je mojim prvým prečítaným dielom od tohtoročného laureáta Nobelovej ceny za literatúru - Jona Fosseho, ale zrejme nie posledným. V prvej časti Trilógie (Bdenie) sa stretneme s mladučkým párom - Aslem, ktorý si nesie puzdro s husľami a pár batôžkov, a Alidou v pokročilom štádiu tehotenstva, ako kráčajú ulicami Bjrgvinu a zúfalo si hľadajú nocľah. Zatiaľ sa však stretli len s nepochopením miestnych obyvateľov, ako krčia nosmi nad Alidiným stavom. Zlé počasie, zima, únava a odmietanie eskaluje v zúfalstvo. Snenie a spomienky hrdinov nás zavedú do nedávnej minulosti a priblížia nám udalosti, pre ktoré mladý pár odišiel z rodnej dedinky Dylgje. V ďalších častiach Trilógie (Sny Olavove a Na sklonku dňa) sa ďalej rozvíjajú osudy mladých milencov, až do ďalších generácii. Lyrické rozprávanie miešajúce dialógy, sny, spomienky a vnútorné prežívanie Fosseho hrdinov, no najmä repetitívnosť jednotlivých viet a myšlienok, je niečo bez ekvivalentu. V texte absentujú bodky, odseky pretínajú len strohé dialógy postáv. Už spomínaná repetitívnosť dodáva textu muzikálnosť. Naivita hrdinov kontrastuje so zlom, ktoré však zostáva nevypovedané. A aj keď som to cítila v kostiach, želala som si pre Alidu a Asleho iný osud. V deji sa voľne prelína minulosť s prítomnosťou a reálne obrazy občas vystriedajú mierne nadprirodzené, napríklad nutkavé myšlienky a dedukcie postáv, ktoré vytušia pravdu bez jediného náznaku. ? Trilógiu do slovenčiny preložila Fosseho manželka, Anna Fosse, ktorá napísala aj doslov “Na stope stratenému zmyslu”, kde rozoberá Fosseho tvorbu. Približuje nám jeho dramatické, prozaické aj básnické diela. Cituje literárnych kritikov a už aj v tomto vydaní, z roku 2014, sa skloňuje Nobelova cena, ktorú napokon Fosse tento rok aj získal. Bolo to pre mňa zaujímavé a jedinečné čítanie. Ak máte chuť na niečo netradičné, určite by som siahla po tejto knihe.

Komix s detektívkovo-mysterióznou zápletkou sa odohráva, ako inak, na Gemeri, ale na prekvapenie aj v Londýne. Rudovi nečakane zmizne jediný skutočný priateľ, a až keď mu príde pohľadnica z liečebne na Prednej Hore, začne po ňom skutočne pátrať. Originálna zápletka a prepojenia, doplnené o Majlingov inteligentný humor a filozofické šprochy. Pre mňa úplná paráda. Po grafickej stránke, sú kresby strohé, čierno-biele a hoci dobre ladia s tajomnou atmosférou, niekedy som aj ja mala problém rozoznávať jednotlivé postavy. To mi však vôbec neubralo z celkového zážitku z knihy. Keďže mám od autora ešte v zálohe Gemer, teším sa aj na nejaký ďalší škaredší víkend, v ktorom Majling opäť vykúzli príjemnú atmosféru.

Túto knihu som mala na wish liste odkedy vyšla, čítala som na ňu za ten čas nejednu pochvalnú recenziu, a to bol asi problém. Všetka tá chvála vo mne vybudovala nemalé očakávania, ktoré sa v mojom prípade nenaplnili. Príbeh Elin, všeobecnej lekárky, v stredných rokoch, ktorá sa ocitla na samom okraji vyhorenia na všetkých frontoch – v práci, v manželstve, aj v spoločenských interakciách. Nechuť do všetkého, zaháňa prílišnou konzumáciou bieleho krabicového vína. Až jej do života opätovne, malým nedopatrením, vstúpil jej ex-priateľ Bjorn. Toto náhle a nečakané vzplanutie dodáva Elin druhý dych a aj keď si plne uvedomuje nesprávnosť vlastného konania, nedokáže si schôdzky s Bjornom odoprieť. Vopred tuší neblahý koniec... Okrem osobnej drámy, musí Elin riešiť aj pacientov, ktorí za ňou prichádzajú s najrôznejšími a častokrát úplne absurdnými problémami. Profesionálne zvládnuť takéto rozhovory a zachovať dekórum, si z jej strany vyžaduje nemalé úsilie. V tom jej pomáha starý-dobrý sarkazmus a občas aj kamarát Tore, plastová kostra, v rohu miestnosti, ktorý má takmer vždy čo povedať. Nórska autorka Nina Lykke podala tento príbeh veľmi naturalisticky, nehľadala prikrášlenia, tam, kde ich nemožno nájsť. Všetko pomenovala pravými menami - neveru neverou, alkoholizmus alkoholizmom. V texte dávkovaný cynizmus mal zrejme zapôsobiť úsmevne a uvoľňujúco, no na mňa to celé dokopy akosi nezafungovalo. Kniha však určite má čo ponúknuť. Navyše verím, že vnútorný svet Elin bol po psychologickej stránke (aj s tou cynickou osobnosťou) zvládnutý do najlepších detailov. A verím aj, že humor, ktorý mne nesadol, môže iného osloviť, a preto úplne rozumiem všetkým pozitívnym hodnoteniam a rozhodne by ste sa nemali nechať odradiť mojim 2.5 hviezdičkovým ohodnotením. U mňa najviac zabodovali pasáže s pacientami a Torem, pri ktorých som sa pousmiala a dala Elin v mnohom za pravdu.

Táto kniha na mňa dýchala zvláštnou melanchóliou, sama som sa pri niektorých pasážach vracala v čase k mojim vlastným zážitkom z prázdnin, a preto to bola pre mňa veľká láska od prvých stránok. Frieder prepadol z latinčiny a matematiky, jeho vyhliadky na leto sú preto úplne mizerné. Navyše ho mama nezoberie na rodinnú dovolenku, ale nechá ho u prísneho starého otca a babky Nany, aby sa mohol pripravovať na reparát. No aj napriek učeniu si Frieder každý deň nájde čas, aby sa stretol s jeho najlepším kamarátom Johannom, sestrou Almou, a Beate, dievčaťom v zelených plavkách, s ktorou sa náhodou stretol na skokanskom mostíku. A tak, aj napriek blížiacemu sa reparátu, sa Friedrovo leto naplní mladíckymi nerozvážnymi výčinmi, nekonečným priateľstvom a prvou veľkou láskou. Na Veľkom lete sa mi najviac páčili postavy a ich rozvíjajúce sa vzťahy, či išlo o Johanna, Almu, Beate, alebo starého otca a Nanu, všetci mali v knihe svoje miesto, zmysel, posolstvo. Skrátka niečo, čo sa od nich Frieder potreboval naučiť. Dej je zasadený do osemdesiatych rokov minulého storočia v Nemeckej spolkovej republike. Rachotiace bicykle, telefónne búdky a prísľub „stretneme sa o ôsmej na pevnosti“, žiaden mobil a nepretržitý kontakt, len (dnes už takmer) nepredstaviteľná blízkosť a jedinečnosť osobného kontaktu. Preto si myslím, že román osloví aj starších čitateľov, hoci ústrednými témami sú dospievanie a problémy typického -násť ročného chalana. Rozhodne si túto knižku netreba zaškatuľkovať ako YA, a ak Vás jej dej a prostredie oslovilo, rozhodne stojí za prečítanie. Veľké leto bude patriť k mojim srdcovkám a na autora Ewalda Arenza si určite posvietim. V minulosti v češtine vyšiel aj román Staré odrůdy, ktorý si po tomto čitateľskom zážitku plánujem jednoznačne prečítať.

Román bosnianskej autorky Lany Bastašić valcuje bookstagram a knižné fóra, neobišiel ani mňa a potvrdzujem všetku tú chválu. Sára žije svoj život v Dubline, snaží sa zo seba striasť pachuť Balkánu a zabudnúť na všetky kontakty z minulosti. No najmä na Lejlu, jej niekdajšiu najlepšiu kamarátku. Jedného dňa zdvihne telefón, v ktorom sa nečakane ozve Lejlin hlas a pozýva ju na roadtrip do Viedne, kde by sa mali stretnúť s Arminom, Lejliným bratom. Armin bez stopy zmizol začiatkom vojny a doposiaľ o ňom nemali žiadne informácie. Sára preto Lejle nevie povedať nie, a tak sa stane súčasťou impulzívnej cesty do rodnej krajiny a do minulosti, ktorej sa snažila všemožne vyhýbať. Sárina výpoveď o miestami surreálnom roadtripe do Viedne sa zlieva s množstvom rôznych spomienok, vďaka ktorým zrazu jej “nový” život v Dubline vyzerá len ako obyčajná pretvárka. Lana Bastašić píše výborne. Spôsob, akým nám prostredníctvom Sáry dávkuje príbeh ma úplne pohltil. Retrospektíva je v súčasných románoch populárna, nie však každý autor ju vie využiť tak ako Lana. Pomalé odkrývanie vrstevnatého príbehu mi nedovolilo knihu pustiť z rúk. Vrelo odporúčam.

Ďalšia tohtoročná nominovaná Anasoftka sa prečítala na jeden nádych. A bolo to veru dobré čítanie. Autor Jakub Spevák načrel do nevyčerpateľnej témy smrti a prežívania odchodu blízkeho človeka. Hneď na začiatku rozprávač zistí, že zomrel. Nepamätá si presne čas a ani okolnosti vlastnej smrti. Zrazu sa ocitne v altánku pri šestici pre neho neznámych ľudí. Nedokáže si vybaviť nič z vlastného života, a tak z pozorovanej situácie vydedukuje, že sa zrejme jedná o jeho najbližšiu rodinu. Dokáže sa na nich pozerať oslobodený od emócii a spoločných spomienok. Vidí ich teda takých, akí ostali po jeho smrti, akí sú v skutočnosti. Možno trúchlia primálo a možno je to aj jeho chyba. No a možno aj tak priveľmi riešia vlastné životy, nad neslávnostnou písmenkovou rajčinovou polievkou… Myšlienky a pozorovania rozprávača z vlastného karu striedajú pasáže pozostalých, v ktorých sa vracajú k niektorým spoločným momentom. Niekedy aj v tých vystupuje mŕtvy len ako bočná postava a viac riešia seba. Prekvapivý koniec a výborná gradácia. Táto len 81 stranová novela sa zhltla hneď, a to aj vďaka výbornému štýlu. Za mňa je Po funuse jedna z podarenejších tohtoročných nominácii a opätovné príjemné prekvapenie v podaní slovenského autora. Ak Vás tento námet aspoň trocha zaujal, určite by ste si ju nemali nechať ujsť.

Výborne napísané dielo, skrývajúce vo svojom útlom rozsahu neuveriteľne veľa. Príbeh života manželov, ktorí si adoptujú práve narodené albínskej dvojičky. Rodičovstvo je pre Otu aj Andreja úplne nové a situácie, na ktoré sa vopred nedá pripraviť, každý zvláda po svojom. Z týchto čriepkov odlišností vziká zaujímavý text poukazujúci na každodenné životné problémy, ticho pred búrkou a aj na lásku - skúšanú manželskú lásku, ale aj tú absolútnu rodičovskú. Spomienky všetkého druhu do seba zapadajú a vytvárajú obrazce patchworkovej deky. Dielo ozvláštňujú aj ukážky z tvorby výtvarníčky Evy Moflárovej, ktoré čítaniu dodávajú ešte vyššiu umeleckú hodnotu. Autorka Jana Bodnárová nie je v slovenskej literatúre žiadny nováčik, patrí k významným súčasným slovenským autorom a autorkám. Napísala už množstvo kníh pre deti aj dospelých a táto priam remeselná zručnosť bola z textu cítiť. Nemala som čo vytknúť, pre mňa bol Patchwork v bielej stopercentné čítanie a som veľmi rada, že som tento pocit zažila práve pri slovenskej autorke.

Jorge de Sena bol významný portugalský básnik, prozaik, dramatik, prekladateľ a intelektuál dvadsiateho storočia. V tejto útlej novele poriadne popustil uzdu fantázii a vytvoril dielo, ktoré sa nepodobá hádam na nič, čo som kedy v živote čítala! A aj v samotnej časti anotácie sa píše: “túto knihu možno čítať rôznymi spôsobmi: ako fantastickú novelu so silným erotickým nábojom (a nezvyčajným milostným trojuholníkom), ako politickú satiru, ako hlbokú reflexiu o podobách lásky, slobody, útlaku, dobrá a zla.” Plnosť tohto stostranového príbehu je teda obsiahnutá v rôznych metaforách, odkazoch a premosteniach. A už k samotnému deju! V nie presne určenom časopriestore portugalského tajomného stredoveku, putuje pohľadný rytier s dobrým srdcom a zázračnou neviditeľnou čiapkou. Na čistinke, kde oddychuje sa dopočuje o závažne chorej done Urrace, ktorú dosiaľ nevyliečil nikto. Môže ju vyliečiť len vychýrený fyzikus urodzeného pôvodu, ktorý navyše musí byť nepoškvrnený. Mládenec s krásnou tvárou a plavými vlasmi podmienky dony Urracy spĺňal, a tak sa za ňou vydal s najlepším svedomím. V tom čase však ešte ani len netušil, že padol do oka aj niekomu inému, a to nie hocikomu, lež samotnému Diablovi, ktorý v príbehu bude tu a tam výstupovať. Stretneme sa aj s diablovým pozemským náprotivkom - cirkvou a dá sa veru polemizovať o tom, kto napáchal viac zla… K tejto knihe by sa dalo napísať veľa, ale lepšie je nepísať nič konkrétne, pokiaľ Vám nechcem pokaziť zážitok z čítania. Zázračný fyzikus je veľmi nápadité a zaujímavo koncipované dielo. V určitých pasážach knihy sa stretneme so stránkou s veršovaným a neveršovaným stĺpcom. Oba stĺpce sa venujú jednej udalosti a interpretujú ju po svojom. Dielo je teda unikátne nie len vďaka netypickému príbehu, v ktorom sa skrýva tak veľa, ale aj vďaka netypickej literárnej forme. Rozhodne netvrdím, že táto prazvláštna knižočka sadne každému čitateľovi, ale každý by jej mal dať aspoň šancu, pretože jej prehliadaním sa dá veľmi veľa stratiť. 3,5*

Mariana Leky napísala krásny príbeh o malej magickosťou presiaknutej dedinke Westerwald. Všetci obyvatelia Westerwaldu mi prirástli k srdcu. Selma, ktorej sny o okapii vždy znamenajú smrť, Optik s hlasmi v hlave a neutíchajúcou láskou v srdci, Elsbeth so škriatkom na pleci a vždy správnou poverou po ruke, aj skromná Louisa s jej blokom. Práve Louisa je rozprávačkou nášho príbehu. Vďaka nej spoznáme bolesť zo smrti, jedinečnú láskavosť jednotlivých postáv a pripomenieme si krásu života, so všetkými jeho chybami, ktoré vlastne vôbec nič neznamenajú. Čítať Čo okom nevidíš je ako chápavé objatie a teplé pohladenie v jednom. Bolo úžasné stratiť sa v toľkej láske a pochopení, vymeniť anonymitu vlastného života za dokonalú známosť celého Westerwaldu. Bolo úžasné naučiť sa, kedy je lepšie mlčať, alebo kedy treba prevziať iniciatívu a začať rozhovor, aj keď sme len prijímateľ hovoru. Vrelo vám toto dielo odporúčam!

Ak máte nejaké predstavy o ženstve a mužstve pokojne ich teraz zhrňte na kôpku a hoďte do koša. Alebo aspoň ich odsuňte nachvíľu na bok, Virginie Despentes Vám svojim nahnevaným punkáčskym spôsobom vysvetlí všetko nanovo. Táto úspešná francúzka spisovateľka a filmárka vo svojom naliehavom posolstve čerpá z vlastného života a veru servítku si pred ústa rozhodne nekladie. Píše o znásilnení (aj z vlastnej skúsenosti), prostitúcii (tiež z vlastnej skúsenosti) aj o porne. Ukazuje na mužské slabosti, ich zdanlivú nebojacnosť a heterosexuálne predstavy vzťahu, ktoré po porno pasáži vyznievajú úprimne smiešne… No hlavne sa venuje postoju spoločnosti - mužov, ale aj žien, k iným ženám. Takým ženám, ktoré sa neobliekajú a nesprávajú ako sa na usporiadané príslušníčky “nežnejšieho” pohlavia patrí. Čo vlastne znamená byť ženou? Ženou, nie matkou! Čo nás definuje a ako sa nám žije v mužskom svete, kde všetci na nás kladú nejaké očakávania? Despentes to na mňa vybalila v plnej sile, otvorila oči v chúlostivých otázkach, nad ktorými som sa nikdy špeciálne nepozastavovala, a to mi téma feminizmu nie je cudzia. “Feminizmus je revolúcia, nie zmena marketingových smerníc, nie nejasná PR kampaň na fajky alebo výmenu partnerov, nie je to len otázka zvýšenia druhého príjmu. Feminimus je kolektívne ťaženie, pre ženy, mužov a pre ostatných. Revolúcia, ktorá je v plnom prúde. Vízia sveta, voľba. Nejde o to, aby sa proti malým výhodám žien postavili malé nadobudnuté práva mužov, ale aby sa všetko vyhodilo do vzduchu.” A ešte jedna pasáž, ktorá zrkadlí nás, našu ženskú úslužnosť v mužskom svete: “Ženské rady pre ženy. Na nezaplatenie. Prekryte si modriny mejkapom, dámy, mučiteľa by mohli priviesť do rozpakov. Buďte dôstojnou obeťou, ktorá vie držať jazyk za zubami. Slová nám vždy skonfiškujú. Sú nebezpečné, ako vidíte. Ale koho pripravujú o spánok?” Vrelo odporúčam každému, kto si chce popremýšľať o tom ako funguje naša spoločnosť. Pevne verím, že sa stretnete s myšlienkami, ktoré ste nikde inde nečítali a nepremýšľali ste nad nimi.

Nič. Ničovaté. Nič. To nás v živote presne čaká. Škola, kariéra, staranie sa o deti a príbuzných, do toho nejaký spánok, strava, nákupy a povinnosti a už len smrť. Čo nám ostane? Dokopy nič. Nič, na čom by skutočne záležalo. Na toto prišiel žiak 7.A - Pierre Anthon, a ako si to tak uvedomil, vyliezol na vysokú slivku a na všetko sa vykašľal. Jeho spolužiaci sa s tým snažili niečo urobiť, presvedčiť ho, že na niečom predsa len záleží, ale Pierre Anthon argumentoval skutočne dobre, a tak im neostávalo nič iné, iba zhromaždiť veci, na ktorých skutočne záleží a potom ich Pierrovi Anthonovi ukázať. Veď hmotný dôkaz predsa musí zavážiť. Deti hneď prišli na to, že ak obetujú niečo podľa vlastného výberu, nie je to vec, na ktorej záleží skutočne. Preto si obety vyberali navzájom. Spočiatku nevinné zhromažďovanie drobných materiálnych obiet sa deťom vymkol spod kontroly. Obety sa stávali čoraz väčšie, surovejšie a náročnejšie a niekdy nešlo vyslovene o materiálne veci, akými bol nový žltý bicykel, alebo krásne sandále na vyššom podpätku. Niekedy bolo treba siahnuť na dno vlastných síl a prekonať vieru, cnosť alebo lásku k rodine. Veď aj na tom všetkom skutočne záleží. Každý nátlaku skupiny napokon podľahol a bolo zaujímavé sledovať skupinovú dynamiku. Román o tom, prečo potrebujeme v živote zmysel. O tom ako sa vieme zachovať a čoho sa všetkého dokážeme vzdať pod nátlakom skupiny, do ktorej chceme patriť. A neposledne o tom, aké je dôležité mať pravdu. Janne Teller dokázala na 125 stránkach napísať veľmi znepokojivý a napínavý príbeh, ktorý sa nedal pustiť z rúk. Štýl písania mi veľmi vyhovoval a musím konštatovať, že Nič je jedna z najlepších kníh tohto čitateľského roka.

Ja a kriminálky sa moc nemusíme a keby Dokonalé stopy neboli knihou mesiaca, asi by som ju v kníhkupectve navždy prehliadla, a to by bola škoda. Ku krimi žánru mám silnú averziu, za svoj život som do úspešného konca dočítala len 2 (vrátane tejto). Príbeh sa začína zapálením nehybného tela ženy a my sa ocitneme s vrahom. Od úplného začiatku vieme, kto za zločinmi stojí, a tak sa vieme viac pohrúžiť do jeho psychológie a motívov. Vo vyšetrovateľskej línii stojí Beau Callanach, ktorý Edinburgu ešte poriadne neohrial. Prestúpil z francúzskeho Lyonu a musí si zvyknúť najmä na škótsky prízvuk a nových kolegov. Dostáva tím a poverenie vyšetrovať vraždu úspešnej advokátky Elaine Buxtonovej, krorú sa podarilo identifikovať vďaka jednému zubu a fľaku krvi na šatke. Skutočná Elaine Buxtonová však bezúspešne kričí v psychopatovej pivnici… V druhej vyšetrovateľskej zápletke degektívka Ava Turnerová vyšetruje bábätko odložené v parku, ktoré zomrelo na následky podchladenia. Keďže v detektívom žánri nie som ani zďaleka doma, neviem knihu k ničomu prirovnať. Môžem ju však vrelo odporučiť každému, kto má chuť na trochu knižnej akcie.

Nový román Aleny Mornštajnovej je opäť o ťažkej téme. Tentokrát sa z pohľadu malého dievčatka, prezývanej “cácora” ocitneme v nefunkčnej rodine. Matka cácory bola moc mladá keď otehotnela a na naliehanie rodičov si dieťa nechala. Nevie dcére poskytnúť potrebnú emocionálnu oporu. Tú mu nedáva ani neurotická babka ani tajomný dedko. Nevlastný otec cácory sa jedného dňa vyparí a zmätené dieťa si všetko kladie za vinu… Toľko k zhodnoteniu deja bez spoilerov, a teraz príde spoiler alert. Ak ste zachytili kauzu ohľadom okopírovaného motívu z intímnej spovede Toy Box, asi viete, že román je o zneužívaní cácory starým otcom. Podobnosti v súvislostiach tam sú, to áno, ale jednoznačne sa však okopírovanie podľa môjho názoru prehlásiť nedá. Tento román však, na rozdiel od Toy Boxinej výpovede, obetiam sexuálneho násilia nedáva nič. A dovolím si tvrdiť, že ani ostatným čitateľom nič extra neponúka, azda len veľmi zlú psychológiu postáv, kedy sa všetci správali absolútne iracionálne. Zároveň som nepostrehla v knihe ani dodatočných vyjadreniach AM, žiadne riešenie už vzniknutej traumy - len “úžasnú” vetu ‘Zlo plodí ďalšie zlo’. Tak to ma naozaj dostalo, že ľudom, ktorí si prežili niečo ohavné autorka vlastne tvrdí, že aj oni sú súčasťou kolotoča zla, bez šance z neho vystúpiť. Vnímam v tejto knihe obrovskú absenciu doslovu, kde by sa mohli vyskytnúť linky a telefóny na IPčko a jeho českú obdobu, kde by sa mohlo utrúsiť niečo pekné, niečo čo ľudom dodá nádej. Ale to by autorka alebo vydavateľstvo museli k téme pristupovať viac empaticky. AM si ma velmi rýchlo získala románom Hana, Lesom v domě ma rovnako rýchlo stratila. Jej ďalšie knihy aj napriek vysokým hodnoteniam čítať nebudem. Som však rada, že som si knihu prečítala a vytvorila si na ňu vlastný názor, avšak je úplne v poriadku, ak sa knihu rozhodnete pre tento škandalózny opar bojkotovať.

Príbeh o zmiznutí Sabriny Gallovej, ktorá sa jedného dňa nevrátila domov z prechádzky. Jej priateľ Teddy sa po nervovom zrútení na čas odsťahuje k dávnemu priateľovi Calvinovi dúfajúc, že dostane potrebný priestor, aby sa so situáciou vyrovnal. Pozornosti médií však nikto neunikne a keď sa v prípade objavia prvé skutočné stopy, novinári všetko prevrátia naruby. Z rodiny a dotknutých osôb spravia sprisahancov v komplexnej záležitosti, do ktorej im Sabrina a jej zmiznutie zapadla ľahko ako diel stratenej skladačky. Grafický román Sabrina je dokonalým zrkadlom našej spoločnosti, ktorá podlieha mediálnym ošiaľom a rada vytvára hoaxy. Každá medializovaná vražda alebo zmiznutie sú okamžite nasledované spŕškou konšpiračných teórii, ktoré častokrát zahŕňajú najbližších obete, nehľadiac na ich emócie ani dostupné dôkazy. Tak sa týmto dotknutým osobám dostáva neoprávnený verejný lynč miesto súcitu. Žijeme predsa dobu, kedy si každý môže hovoriť čokoľvek, bez ohľadu na pravdivosť a podloženosť vlastných tvrdení. Potom je jednoduché na sociálnych sieťach vyfabulovať veľmi komplexný hoax, ktorý na seba naláka prívržencov, bojovníkov za pravdu. Strohé (minimalistické) grafiky sa veľmi hodili k prostrediu aj príbehu. Dej je miestami zmätočný, rovnako ako spomínané konšpirácie. Román vznikol už v roku 2018, kedy sme na Slovensku nečelili (až tak vo veľkom) konšpiračným teóriám. S tými sa totiž roztrhlo vrece až počas pandémie a gradujú s príchodom a pokračovaním vojny na Ukrajine. Autor Nick Drnaso upozornil na nástrahy médií, sociálnych sietí a neobmedzenej slobody slova a ja som len ostala nemo pozerať, ako nám to čo denne žijeme, surovo ale trefne ukázal na príbehu zmiznutej Sabriny. Prečítajte si. Popozerajte si. Vnímajte. Stojí to za to.

Kniha Narodila som sa pod šťastnou hviezdou sú výnimočné memoáre veľmi výnimočnej ženy. Elena Lacková v rozhovoroch s Milenou Hübschmannovou spomínala na svoje detstvo a mladosť vo Veľkom Šariši, druhú svetovú vojnu - Slovenský štát, na komunizmus, aj porevolučné časy. Spoveď tejto enormne úspešnej rómskej ženy ma miestami doháňala k slzám. Ničili ma pasáže o rómskych osadách, ktoré už síce aj tak veľmi dobre poznám z podcastov Ľudskosť, či Odsúdení na neúspech, pasáže o ľuďoch, ktorí oprávnene stratili dôveru v štát aj v majoritu. Keď pani Lacková spomínala na svoju cestu vlakom v prvej triede, a ako ju oslovil spolucestujúci, či si nepomýlila kupé, znova som si spomenula na Kastu od Isabel Wilkerson. Pri tejto pasáži aj mnohých iných sa mi žiaľ potvrdilo, že aj u nás na Slovensku máme kastu nedotknuteľných, že aj my segregujeme. Dokonca aj medzi Rómami sa od dávna považovali za najlepších tí, čo mali belšiu farbu pokožky, rovnako ako u Afroameričanov. Chytala ma z toho úzkosť. “Rovnoprávnosť áno, ale tak, aby cigáni mali právo zbelieť, prestať hovoriť svojou hantírkou, prestať rodiť neslušné množstvo detí - a ak toto právo nevyužijú, nech si zostanú na Korpáši.” (Korpáš - miesto za dedinou, kde boli Rómova vysťahovaní počas Slovenského štátu Hlinkovou gardou.) Takéto pani Lackové na Slovensku nutne potrebujeme, vzdelané ženy s jasným životným cieľom - pomáhať, venovať sa komunitám a snažiť sa meniť stereotypné zmýšľanie majority. Pani Lacková totiž ako jedna z prvých rozprávala o rómskom holokauste. O prežívaní vojny napísala svoju prvú divadelnú hru - Horiaci cigánsky tábor (premiéra 1949), založila aj prvé rómske divadlo s názvom Kočovné rómske divadlo, s ktorým 2 roky svoju hru hrala po celej Československej republike. Pozdvihla povedomie o Rómoch v očiach mnohých príslušníkov majority a vyslúžila si aj štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra III. triedy. Som nesmierne šťastná, že Vydavateľstvo BRAK túto knižku prinieslo v chýbajúcom slovenskom preklade. Veľmi silný čitateľský zážitok, ku ktorému sa mi len veľmi ťažko hľadali slová. Dávno som nečítala niečo tak veľmi veľmi potrebné.

Tretia kniha z Kvarteta ročných období od Ali Smith ma chytila za srdce najviac. Jar svojim dejom nadväzuje na Brexit (Jeseň) a prehlbuje viac globálne otepľovanie (Zima - Ire a jej eko-aktivizmus), ktoré vyháňa ľudí z vlastných krajín a domovov. Títo ľudia sa ocitajú aj v Británii, kde nie sú vítaní a nezaobchádza sa s nimi najlepšie. Ako to v Alinom Kvartete býva, čas je premenlivý a relatívny, dlhé pohľady do minulosti strieda prítomnosť a všetko v správnom čase do seba zapadne ako chýbajúce časti skladačky. Richard Lease, filmový a televízny režisér sa vydáva na púť do Škótska kvôli jeho mŕtvej blízkej priateľke a spolupracovníčke Paddy. Chvíľku sme s ním stratení v smútku na vlakovej stanici a zrazu nás Ali vezme o dekádu naspäť, do divadla, alebo galérie, kde Richard sedí s jeho imaginárnou desať ročnou dcérou a posielajú Paddy pohľadnice. Kým je Richard uväznený vo svojich spomienkach a smútku, Brittany v Londýne zdraví ploty na jej ceste do práce v detenčnom centre pre utečencov. Každodenné výjavy a opisy tohto zariadenia naháňajú hrôzu. Špina, smrad a neľudské podmienky, v ktorých sa utečenci ocitli sú mrazivé. O to viac, že autorka sa inšpirovala médiami a svedectvami a odzrkadlila tak tvrdú realitu. Do Britinho každodenného života zasiahne iba dvanásťročná Florence s otázkou ako sa dostane na miesto z pohľadnice, krorú drží v rukách. Na okolí nemá žiadneho rodiča a nemá ani mobilný telefón, a Brit zrazu nemá na výber, iba sprevádzať Florence naprieč krajinou. Alin štýl písania zbožňujem. Zbožňujem ako servíruje ťažké témy, prepája ich s umením a dodáva akúsi nádej, že ešte existuje cesta von. Ja z jej písania cítim, že svet je krásny, lebo máme umenie a že by to chcelo len máličko zmeniť prístup - k okoliu a k prírode - a zrazu by všetko mohlo byť znova nádherné. Veď tu na to máme všetky predpoklady. Veľmi sa teším na jej Leto, teším sa ako zase všetko do seba západne, na nadväznosti aj odbočky, a na ďalšieho menej známeho umelca, ktorého si Ali požičia, aby presne vystihla svoje posolstvo.

Čítať Madam život bolo ako teplé pohladenie, aj bolestivá trieska pod kožou. Poeticky a inteligentne napísaný príbeh mladého Fazila, pohlteného mladosťou, životom, literatúrou, spaľujúcou vášňou a láskou k dvom celkom rozdielnym ženám, sa odohráva v časoch umierajúcej tureckej demokracie. Hayat hanim, zrelá žena s vlasmi farby ako med, vlastné nedokonalosti, vrásky a kilá navyše maskuje v nekonečnom sebavedomí, v ktorom sa Fazil úplne stratí. Vníma však aj Hayatinu ľahkovážnosť a jednoduchosť, a to dá príležitosť vzniknúť milostnému trojuholníku. Na druhej strane stojí Sila, mladé krásne a inteligentné dievča, s veľkými ambíciami a spoločnou láskou k literatúre. Kontrasty medzi Hayat a Silou sú také výrazné, že Fazil si nedokáže vybrať a miluje oba extrémy, aj keď ho ťaží vnútorný nepokoj. Na pozadí jeho nerozhodnosti sa dejú politické represie, zatýkanie disidentov, vypočúvania, zhabanie pasov, ale aj hlad a kolektívne rodinné samovraždy, pri ktorých účastníci nevideli iné východisko a média o vsetkom zaťato mlčia. Občas sa objavia nezávislé noviny a napíšu čo sa deje, no a potom zmiznú, aby mohli vzniknúť o chvíľku ďalšie a všetko sa znova zopakovať. Ahmet Altan napísal veľmi komplexný román o krásnych, ale aj ťažkých veciach a zakomponoval do neho nespočetné množstvo filozofických myšlienok o literatúre a živote ako takom. Pre mňa bola Madam život vynikajúca kniha a v jej stránkach sa budem chcieť niekedy znova stratiť.

3.5* Príbeh z obdobia 50tych a 60tych rokov minulého storočia zameraný na stereotypné postavenie žien v spoločnosti, kedy sa za vrchol kariéry považoval sobáš a následná výchova potomkov s plne funkčným chodom domácnosti. Elizabeth Zottová sa však vymykala normálu a rovnako ako iné priekopníčky tejto doby sa dala na vedu. Konkrétne na chémiu, z ktorej získala aj magisterský titul z UCLA. Elizabeth sa všetko naučila sama a nenechala sa odradiť zlomyseľnými narážkami mužov a dokonca aj iných žien, ktoré nevideli na ich stereotypnom postavení za sporákom nič zlé. Ťaživosť plynúca z podradného postavenia žien v čisto mužskom svete strieda Elizabethina inteligencia, odvaha a úprimnosť. Hlavnú hrdinku sled udalostí zavedie do relácie o varení, kde sa vzoprie jasným pokynom producenta a moderuje ju po svojom. Tvrdí, že chémia je varenie a varenie je chémia, dochucuje zásadne chloridom sodným a vysvetlí, ktorý typ väzby je dôležitý pri kysnutom ceste. Svojským moderovaním si získala všetky diváčky a z Elizabeth sa tak nechtiac stane celebrita, hrdinka, ktorá dokázala v ženách vzbudiť emancipáciu a záujem o vedu aj iné výlučne mužské záležitosti. Kniha sa čítala sama. Príbehová linka napredovala tak akurát a prišlo aj k rozuzleniu otáznikov zo začiatku knihy. Niečo mi však pri čítaní chýbalo, a síce väčšia hĺbka, filozofické myšlienky, ktoré by som si niekde jednoducho musela prepísať a premýšľať nad nimi. Veľmi okrajovo boli spomenutí Afroameričania, ktorí to teda v tomto období tiež nemali na ružiach ustlané. No a samotná Elizabeth bola síce silná hrdinka, ale jej všestrannosť jej občas uberala na reálnosti, a preto to hodnotím tak, že niekde sa mohlo ubrať a niekde pridať. Tento román však jednoznačne odporúčam ako oddychové čítanie, také pri ktorom zabudnete na svoje problémy a pomyslíte si, že žijeme pekné časy, kedy sa ženám dostáva viac možností ako v minulosti.

Samozrejme, že pri rozsahu knihy nemôžeme očakávať rnejaké ozsiahle politicko-historické dielo, Petr Holý však poučne a trefne komentuje medzinárodné politické postoje viacerých krajín, okrem Ruska značnú pozornosť venuje aj USA a Číne, ale aj EU. Ak sledujete medzinárodnú politiku už dlhšie, asi sa nič nové nedozviete, ale aj napriek tomu by som si na Vašom mieste knihu prečítala, pretože si jednotlivé (aj na oko nesúvisiace) udalosti pospájate do jedného celistvého vlákna.

Dedička hotelového impéria Lexi Volkov má problém. Ešte si to síce na sto percent neuvedomila, ale je drogovo závislá. Na párty si dá okrem alkoholu aj lajnu koksu, no občas (a stále častejšie) aj heroín. Našťastie Nikolai, Lexin brat, jej problém vidí celkom jasne a vie ho aj pomenovať, a tak ju jedného dňa ovracanú po záťahu naloží na zadné sedadlo auta a odvezie ju do prestížneho odvykacieho centra. Tu sa Lexi musí najprv prebojovať nutnými abstinenčnými príznakmi, neskôr individuálnou aj skupinovou terapiou, no hlavne musí pochopiť, že má problém a musí sa rozhodnúť, že ho chce odstrániť. Bez toho to nejde. V Očiste sa Lexi stretne s ďalšími mladými ľuďmi, ktorí bojujú so svojimi démonmi, či už sú to drogy, porucha príjmu potravy, alebo toxické vzťahy. Juno Dawson sa venuje témam, o ktorých by mali tínedžeri jednoznačne čítať. Kniha je napísaná pútavo, postavy sú rozmanité, no príbehová linka možno nejde až tak hlboko do psychológie protagonistov. Je to teda skôr také povrchové čítanie, to však nič neuberá na posolstve knihy – že je dôležité spoznať samého seba a nie je hanba prijať pomoc, ak ju potrebujeme, a veruže ju všetci občas potrebujeme. Ešte by som veľmi chcela pochváliť skvelý a nápaditý preklad Majky Koscelníkovej. Chcem podotknúť, že kniha sa mi páčila, aj keď ani z ďaleka nie som cieľová skupina a dokonca YA žánru absolútne neholdujem. Posledné čo som čítala z YA kategórie boli skôr fantasy príbehy ako niečo realistické, ale musím povedať, že sa mi páčilo „oddýchnuť“ si v reálnom svete od dlhých intímnych a psychologicky veľmi náročných monológov rôznorodých postáv, stratiť sa v ľahko plynúcom deji so šťastným koncom.

Vnútorný monológ jedinej osudovej noci, zobrazujúci celé roky upadajúcej lásky a pomalého, tichého odcudzovania sa. Je to óda na negatívno, akési hľadanie ospravedlnenia, prečo Jay na druhý deň ráno odíde od svojej dlhoročnej partnerky Susan a ich dvoch malých synov. Jay je veľmi kontroverznou postavou, pre svoje drsné a nekompromisné myšlienky je takmer nemožné mať k nemu pozitívny vzťah. Chystá sa totiž urobiť nepeknú vec, bez priamej konfrontácie druhej osoby, navyše mal celé tie roky milenky. Na druhej strane, Jayove myšlienky sú naturálne, uveriteľné, remeselne skvelo napísané, čiže som nemala na výber, chcela som toto drsné rozprávanie počuť do samého konca, nech som s ním akokoľvek nesúhlasila. V Jayovom rozprávaní hrá dôležitú úlohu jedna z jeho mileniek, Nina, dievča čo chodí do klubov a po diskotékach, a tak nejako jej je jedno s kým odíde domov. Často na ňu myslí, s kým práve je v posteli alebo v klube, pokiaľ je on doma pri Susan a chlapcoch. Jeho pocity voči Nine a postoj k Susan mu poskytujú dokonalé ospravedlnenie, na to, čo sa chystá urobiť. Táto novela je opradená istou dávkou kontroverzie, o čom svedčia veľmi protichodné názory. Niektorí tvrdia, že toto dielo je výnimočnou a intímnou spoveďou samotného autora. Na niekoho sú samotný jazyk a myšlienky priostré. Ja som niekde v strede. Ak autor naozaj písal o vlastnom živote, príde mi to nefér voči jeho rodine, ktorej sa mohla novela a jej drsný štýl skutočne dotknúť. Každopádne, ak zvážim všetky proti, a snažím sa na to nahliadať bez vlastných negatívnych pocitov, tak vidím v knihe aj nejaké pre, a tými sú už spomínaná uveriteľnosť a surovosť myšlienkových pochodov, ktoré čitateľovi nedajú šancu nepokračovať v texte ďalej.

Debutový román Marieke Lucas Rijneveld majstrovsky vykresľuje ťaživú atmosféru, ktorá graduje a nafukuje sa, až Vás celých pohltí. Malá Jas vyrastá na holandskej farme, v nábožensky založenej rodine. Jas pred Vianocami zistí, že jej milovaný králiček, by mohol ísť na pekáč, a tak v duchu ponúkne Bohu obetu – svojho staršieho brata, za králičkov život. Najstarší brat sa onedlho prepadne pod ľad a zomrie. Rodičia sú z tejto udalosti zdevastovaní, utiahnu sa do hlbokého a nikde nekončiaceho sa smútku a ponechajú svoje zvyšné tri deti napospas vyrovnávaniu sa s rodinnou tragédiou a dospievaniu. Úzkostné a obsedantno-kompulzívne myšlienky vyvolávajú čoraz väčšiu tieseň. Jas sa cíti zodpovedná za to čo sa stalo a do určitej miery má pocit, že vie ovplyvniť ďalšie dianie v rodine. Schováva sa pred svetom do červenej bundy, ktorú neustále nosí ako svoje brnenie. Bunda pre ňu predstavuje jediné bezpečné miesto na svete. Ťaživá atmosféra postupne prerastá do odpornosti, v podobe detského sebapoškodzovania, násilia páchanom na zvieratách, ale aj iných deťoch, či experimentovanie s rozvíjajúcou sa sexualitou. Nič pre slabšie povahy. Samotný fakt, že máme dočinenia s deťmi a nie malými monštrami, je v knihe zosobnený stále detským vnímaním sveta, bujnými fabuláciami, hrou The Sims, Barbie, či obľúbenou Rapunzel, ktorej z veže pomohli uniknúť jej dlhé vlasy. Z detí a najmä z malej Jas bije do očí potreba úniku, potreba zmeniť nezdravé prostredie a zachrániť pri tom mamu, otca, rodinu aj mŕtveho brata. Kniha dostala uznania literárnej kritiky (prestížna Bookerova cena 2020) a autor Marieke Lucas Rijneveld je označovaný za vychádzajúcu hviezdu holandskej literárnej tvorby. Myslím, že úplne právom. Niekedy sa nám veci nemusia páčiť na to, aby sme vedeli, že sú dobré. Autor (minimálne) so mnou a mojimi emóciami povytieral podlahu a zakončením knihy ma hodil do špinavého vedra s vodou. Sám v detstve prišiel o brata, vyrastal v hlboko veriacej rodine a narodeniny má 20.4., rovnako ako Hitler a hlavná hrdinka Jas, ktorá sa v určitých pasážach porovnávala práve s Hitlerom. Autor v roku 2020 napísal aj ďalší román, ktorý si so záujmom po jeho preložení prečítam. (3.5 x * )

Táto kniha mi nevadila, ale ani ma nenadchla. Štyridsaťšesťročný Florent-Claude nám rozpráva jeho príbeh, zomiera od smútku a depresie, aj napriek tomu, že užíva konské dávky antidepresív. Jeho spomienky sú niekedy veľmi priamočiare, hlavne keď sa jedná o spomienky týkajúce sa sexuality, inokedy však jeho spomienky nadobúdajú obrovskú filozofickú hĺbku. Florent-Claude bol zamestnaný na Ministerstve poľnohospodárstva a tak sa okrem súkromných spomienkam na jeho bývalé lásky venuje aj spoločenským otázkam, konkrétne francúzskemu tradicionalizmu, výrobe jedinečných syrov a vín, ktoré sú vytláčané z trhu lacnými a menej kvalitnými variantami. Zobrazuje neľahký život francúzskych roľníkov tlačiacich sa na hranici finančného prežitia a ich protesty, občas končiace sa tragicky, no napriek tomu bez spoločenského výtlaku niečo zmeniť. . Toto čítanie bolo pre mňa zvláštne, pretože neviem presne identifikovať čo mi na knihe a rozprávaní bránilo ohodnotiť ho hviezdičkovo vyššie. Mizogýnia? NIE! Naturalistické opisy sexuálnych deviácii? NIE! Patriotizmus? NIE!... a takto môžeme ísť do nekonečna.. Nič konkrétne mi skrátka nevadilo, no napriek tomu som nebola unesená a preto som dala 3 *. Michel Houellebecq je významným autorom súčasnej francúzskej literatúry a na scéne pôsobí už dlhšiu dobu, preklady k nám presakujú tiež už nejaký ten piatok, no ja som sa mu do teraz vyhýbala. Možno som sa bála toho wau efektu a veľkej kontroverzie, ktoré toto meno sprevádzajú. Po prečítaní Serotonínu neľutujem, že som sa s týmto autorom "zoznámila" a určite si prečítam aj ďalšie diela. Veľmi sa teším na román Zničiť, ale najprv sa chcem povenovať ešte tejto jeho búrlivej tvorbe, nech sa dokonale zoznámime a ja pochopím prevrat v jeho osobnosti, o ktorom všetci pri tejto knihe hovoria.

Ach, neexistuje lepšia kniha, ktorou som mohla začať rok. Presne niečo takéto milučké, krásnučké a hrejivé som potrebovala. Linus Baker je celkom obyčajný 40 ročný muž, zamestnaný ako sociálny pracovník v Oddelení starostlivosti o zázračnú mládež. Náplňou takejto práce je kontrolovať sirotince pre nezvyčajne deti, hodnotiť ich bezpečnosť a kvalitu. Jeho správy sú vždy dôsledné, čo neuniklo ani pozornosti vedenia, a tak sa rozhodli prideliť mu dôležitú úlohu s najvyšším stupňom utajenia. Jednalo sa o sirotinec na ostrove Marsyas, kde boli umiestnené ešte nezvyčajnejšie nezvyčajné deti, medzi nimi napríklad antikrist, dvojnohý drak, alebo neidentifikovateľný rôsolovitý blob. Linus sa zhostil tejto úlohy len veľmi neochotne, vzal si svoju mačku a vyrazil na dlhú cestu. Na ostrove ho okrem šiestich čarovných detí čakal aj charizmatický riaditeľ sirotinca a správkyňa ostrova, lesná elfka. Vtedy Linus ešte ani len netušil, že ho čakajú najšťastnejšie chvíle v živote. Štýl písania bol výborný, vtipný a tak akurát sladký. Autor TJ Klune prostredníctvom nezvyčajných detí otvoril aj morálne náročnejšie otázky odlišnosti a s ňou spojených stereotypov. Hoci zápletka bola ľahšie odhadnuteľná, na chuti čítať ďalej sa to nijako nepodpísalo. Čarovné deti mi okamžite prirástli k srdcu, takže som sa prihlúplo usmievala na každú jednu stránku.