Tessa Afsharova - Skrytý princ -Keren, nadaná židovská pisárka, ktorá pracuje pre veľkého Daniela, si spolu s jeho synmi a ich priateľom Jeredom osvojuje cudzie jazyky aj umenie šermu. Po tragickej nehode, ktorá jej zmení život, sa ocitá ďaleko od domova, kde je poverená zvláštnou úlohou: z pastierika vychovať šľachtica. Keď sa náhodou dozvie pravdu o chlapcovom pôvode, pochopí, že ho musí ochrániť pred krvilačným kráľom.
Jered síce nedokáže Keren odpustiť, no napriek tomu sa vydáva na dlhú cestu cez hory, aby ju bezpečne priviedol domov. Keď zistí, kto je v skutočnosti Kereniným žiakom, potlačí v sebe zatrpknutosť a rozhodne sa svojej niekdajšej priateľke pomôcť zachrániť toho, ktorý jedného dňa vyslobodí jeho ľud z babylonského zajatia.

Milujem knihy od Tessy Afsharovej, no prekvapivo práve jej najnovší román, Skrytý princ, svojou kvalitou až priveľmi zaostáva za predchádzajúcimi príbehmi.
Všetko sa pokazilo hlavným zvratom. Nedokážem sa preniesť cez pocit, že autorke sa úplne nepodarilo vykresliť vnútorný svet svojich nových hrdinov. Ich správanie od daného incidentu pôsobilo totiž umelo, vynútene, akoby autorka stratila svoju múzu a nevedela ako sa pohnúť vo vlastnom príbehu. Preto Keren a Jereda premenila na bábky na špagátiku a za nitky poťahovala až priveľmi silno, čím sa ich činy a myšlienky nezhodovali s ich doposiaľ vykreslenými charakterovými črtami. Stali sa len nástrojom bez duše, len akýmisi figúrkami, ktorými si Tessa ťahala smermi, ktoré jej v danom okamihu prišli vhod.
Tessine knihy, čo sa historických faktov a detailov týka, vynikajú svojou precíznosťou. Uznávam, že aj tentokrát ma práve historická stránka veľmi bavila a zaujala v mnohých ohľadoch, bohužiaľ, napokon ani v tomto prípade moje nadšenie netrvalo dlho. Novým kameňom úrazu sa stali konverzácie, ktoré miestami pôsobili nielen príliš moderne, no najmä drzo a nad tým sa nedá prižmúriť ani jedno oko. Nečakám od historických románov jazyk tej doby, ale čakám aspoň nejakú úroveň, ktorú si dané situácie vyžadujú. Autorka si totiž robila v tejto oblasti, čo sa jej zachcelo. Raz boli postavy voči vyššie postavenému zdvorilé, úctivé a ich slová volené múdro, no na druhej strane prichádzajú aj smelé, drzé možno až detinské konverzácie. Práve pre zvolený jazyk strácal príbeh vážnosť a uveriteľnosť a všetka Tessina snaha o historické reálie vyšla nazmar.
Ak by som sa zamerala na príbeh ako na celok, tak, žiaľ, ani v tomto smere nenachádzam veľa pozitív. Ide totiž o príbeh až s priveľmi pokojným dejom, tak pokojným, až máte pocit, že za tých viac ako 300 strán sa nič zásadné neudialo. Okrem toho nevyniká ani originalitou ohľadom vzťahov, najmä nie toho ľúbostného, ktorý je povrchový a nepreniká do hĺbky sŕdc protagonistov.
A napokon, sklamanie nastáva aj v zobrazení Božej prítomnosti v našich životoch. Tessa vždy dokázala práve pôsobenie Boha v našich životoch a jeho hľadania aj v bolestných okamihoch ponúknuť s čistou a úprimnou láskou prostredníctvom krásnych a obdivuhodných príkladov, ktoré sa odrážali v živote hlavných hrdinov. Ale tentokrát všetko strácalo svoj úmysel. Tessina snaha ponúknuť pohľad Boha v tomto prípade pôsobila opäť vynútene a násilne, neukrývala sa tu jemnosť a cit pre sprostredkovanie Božej lásky. Neverila som postavám a ich úprimnej snahe nájsť Boha vo svojich životoch. Pre mňa išlo o chatrný odvar lásky.
Žiaľ, pre mňa je najnovší román od Tessy Afsharovej veľkým sklamaním, a o to viac ma to mrzí, pretože patrí k mojim obľúbeným spisovateľkám...