Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Moje aktivity
Milujem knihy od Tessy Afsharovej, no prekvapivo práve jej najnovší román, Skrytý princ, svojou kvalitou až priveľmi zaostáva za predchádzajúcimi príbehmi.
Všetko sa pokazilo hlavným zvratom. Nedokážem sa preniesť cez pocit, že autorke sa úplne nepodarilo vykresliť vnútorný svet svojich nových hrdinov. Ich správanie od daného incidentu pôsobilo totiž umelo, vynútene, akoby autorka stratila svoju múzu a nevedela ako sa pohnúť vo vlastnom príbehu. Preto Keren a Jereda premenila na bábky na špagátiku a za nitky poťahovala až priveľmi silno, čím sa ich činy a myšlienky nezhodovali s ich doposiaľ vykreslenými charakterovými črtami. Stali sa len nástrojom bez duše, len akýmisi figúrkami, ktorými si Tessa ťahala smermi, ktoré jej v danom okamihu prišli vhod.
Tessine knihy, čo sa historických faktov a detailov týka, vynikajú svojou precíznosťou. Uznávam, že aj tentokrát ma práve historická stránka veľmi bavila a zaujala v mnohých ohľadoch, bohužiaľ, napokon ani v tomto prípade moje nadšenie netrvalo dlho. Novým kameňom úrazu sa stali konverzácie, ktoré miestami pôsobili nielen príliš moderne, no najmä drzo a nad tým sa nedá prižmúriť ani jedno oko. Nečakám od historických románov jazyk tej doby, ale čakám aspoň nejakú úroveň, ktorú si dané situácie vyžadujú. Autorka si totiž robila v tejto oblasti, čo sa jej zachcelo. Raz boli postavy voči vyššie postavenému zdvorilé, úctivé a ich slová volené múdro, no na druhej strane prichádzajú aj smelé, drzé možno až detinské konverzácie. Práve pre zvolený jazyk strácal príbeh vážnosť a uveriteľnosť a všetka Tessina snaha o historické reálie vyšla nazmar.
Ak by som sa zamerala na príbeh ako na celok, tak, žiaľ, ani v tomto smere nenachádzam veľa pozitív. Ide totiž o príbeh až s priveľmi pokojným dejom, tak pokojným, až máte pocit, že za tých viac ako 300 strán sa nič zásadné neudialo. Okrem toho nevyniká ani originalitou ohľadom vzťahov, najmä nie toho ľúbostného, ktorý je povrchový a nepreniká do hĺbky sŕdc protagonistov.
A napokon, sklamanie nastáva aj v zobrazení Božej prítomnosti v našich životoch. Tessa vždy dokázala práve pôsobenie Boha v našich životoch a jeho hľadania aj v bolestných okamihoch ponúknuť s čistou a úprimnou láskou prostredníctvom krásnych a obdivuhodných príkladov, ktoré sa odrážali v živote hlavných hrdinov. Ale tentokrát všetko strácalo svoj úmysel. Tessina snaha ponúknuť pohľad Boha v tomto prípade pôsobila opäť vynútene a násilne, neukrývala sa tu jemnosť a cit pre sprostredkovanie Božej lásky. Neverila som postavám a ich úprimnej snahe nájsť Boha vo svojich životoch. Pre mňa išlo o chatrný odvar lásky.
Žiaľ, pre mňa je najnovší román od Tessy Afsharovej veľkým sklamaním, a o to viac ma to mrzí, pretože patrí k mojim obľúbeným spisovateľkám...
Pieseň bez nôt sa mi hodnotí ťažko, pretože na jednej strane sa príbeh neuberá ani vpravo ani vľavo, ale ide si priamočiarou cestou, ktorá nenaznačuje nečakaný zvrat. Na strane druhej však musím vyzdvihnúť dejovú líniu s Margot a posledných cca 100 strán, pri ktorých som si hovorila – áno, takto mala vyzerať celá kniha, výborné! Záver bol vskutku napínavý a strach o hrdinov som mala pri každej prečítanej vete.
Tento literárny počin by som napokon zaradila k priemerne dobrým oddychovým knihám, ktoré vás neurazia, ale ani nenadchnú tak, ako sľubujú. Znie to síce ako paradox, aby kniha o vojne priniesla relax, ale tento román je stelesnením beletrie, s ktorou môžete stráviť dlhé zimné večery a pritom sa nebáť tmy, z ktorej by na vás mohli vyskočiť nočné mory.
V tvojej koži je jedným z tých románov z čias druhej svetovej vojny, ktorý vás na prvý pohľad opantá svojou krásnou obálkou a výbornou anotáciou sľubujúcou originálny príbeh. Ale nech sa snaží autorka akokoľvek, celý dej sa rúti z kopca.
Príbeh mal ukázať hĺbku priateľstva, no namiesto podpory počuť iba výčitky; mal ukázať pravú lásku, no namiesto krásneho citu prichádza bolestná submisia; mal ukázať vzácne hodnoty, no namiesto vyzdvihnutia rodiny a všedných, no zato radostných, maličkostí počuť len nespokojné rozmaznané mrnčanie; mal ukázať Božiu podporu a jeho prítomnosť, no Boh sa neukázal.
Lynn Austinová chcela zachytiť zúfalstvo slobodnej matky, ktorá je pre svoje dieťa ochotná spraviť čokoľvek, dokonca aj bez zábran ukradnúť život druhému človeku, a pritom si nahovárať lži, ktoré by mali ospravedlniť tento skutok. Ale ostáva to iba pri nápade, ktorý mohol prekvapiť, nadchnúť, no príliš veľa záporných aspektov zhmotňujúcich sa každou pretočenou stránkou ma utvrdzovali o opaku.
Som sklamaná, veľmi sklamaná. Niekoľko myšlienok a príjemných situácií v dejovej línií možno považovať za milé prekvapenie, no keď sa pozerám na knihu ako celok, vidím iba fádny literárny počin, ktorý sa v záplave omnoho lepších kníh stráca v sieni zabudnutia.
Prísaha od Tamery Alexanderovej je opäť nesmierne vydareným literárnym počinom zasluhujúcim si pozornosť. Ide o výborne spracovaný historický román, ktorý zároveň prináša aj edukačnú stránku ohľadom dejepisných poznatkov danej doby či prekvapivo odhaľuje život skutočných obyvateľov statku Carnton. Práve ich životné príbehy zaujali Tameru natoľko, že poctivým výskumom spracovala ich osudy, v ktorých sa odohrával aj nádherný príbeh lásky.
Tamera Alexanderová prináša famózny román, ktorého dejová línia zachytáva posledných päť mesiacov americkej občianskej vojny. Autorka približuje myšlienky a postoje k životu a politickej situácii práve z pohľadu príslušníkov južných štátov, ktoré odmietali pripustiť zrušenie otroctva, čo by sa na ich strane podpísalo pod ekonomický kolaps. Téma otroctva je vzhľadom k daným skutočnostiam a vtedajšej dobe najväčšmi rozvádzaná, ale nie je to len príbeh o boji za pochopenie ľudskej hodnoty bez ohľadu na farbu pleti či osudom skúšanej láske, zameriava sa aj na následky vojny, v ktorej len ťažko nájsť víťazov.
Tamera opisuje vojnu bez zakrývania jej skutočnej tváre. Čitateľom ju sprostredkováva v drsných obrazoch, ktoré lámu srdce. Román ma dojal, nielen odhalenou tvárou vojny, ale aj nespravodlivosťou konanou voči druhým, ktorej sa najväčšmi dostalo ľuďom odlišnej farby pleti. Tamera Alexanderová prináša množstvo morálnych zamyslení, nad ktorými človek uvažuje spoločne s hlavnými postavami. Prísaha je hlboké dielo, veľmi hlboké, s túžbou priniesť morálny kompas aj do našich životov.
Prísaha je hĺbavá kniha, v ktorej sa stretáva množstvo zložitých, duchovných, emočne vyčerpávajúcich či morálne zásadných tém, ktoré však autorka bravúrne spracováva, a to s ľahkosťou, citom a obrovským talentom skúseného spisovateľa...môžem len odporučiť!
Ali Dvořáčková vo svojej prvotine Na vlnách času prináša príbeh plný neutíchajúcej bolesti, hlbokej straty, nesplnených túžob, nevypočutých želaní, no aj spaľujúcej vášne a osudovej lásky.
Tento debut je príjemným, no najmä sofistikovaným románom, ktorého dejová konštrukcia ma úprimne nadchla, aj napriek tomu, že mi v mnohých situáciách chýbali pestré opisy.
Ide o zaujímavé a pútavé dielo s myšlienkou a hlbším zmyslom, v ktorom nechýba tajomno, výborná, priam nezabudnuteľná atmosféra prameniaca z lásky k prírode, s ktorou sa spája mágia, liečiteľstvo a obrovská múdrosť.
Zásluhou troch prelínajúcich sa časových pásem patriacich k prítomnosti, minulosti a ešte dávnejšej minulosti môže čitateľ cestovať na vlnách času a snažiť sa pochopiť, prečo je vzájomná podobnosť týchto žien taká dôležitá. Ali Dvořáčková má zjavný talent a síce sa v knihe vyskytlo pár logických chybičiek, či zvláštností týkajúcich sa štýlu písania, no sú tak nebadané, že nie je potrené prižmúriť ani jedno oko. Jej prvotinu možno nazvať vydarenou a ja len dúfam, že sa dočkáme pokračovania, pretože síce toho bolo veľa povedaného, no ešte mnoho ostalo nezodpovedaného, čím sa načrtli podklady pre druhú časť.
