Stála bez pohybu, studený vietor ošľahával jej oslabnuté telo. Hľadela na vlny, ktoré narážali
o ostré útesy, týčiace sa z rozbúreného mora. Počula mužský hlas, ktorý v nej vyvolal zdesenie,
počula jeho blížiace sa kroky, cítila jeho prítomnosť. Jeho tvár bola nejasná, rozmazaná, telo mal
mocné a chvel sa od návalu zlosti. Volal, ba priam až prosil, aby si spomenula, že to on je ten,
ktorého milovala. Ona však vedela, že nie je tým, ktorému patrilo jej srdce.
Nemala na výber. Skočila. Vyvolila si to, pretože ľahšie bolo pre ňu umrieť ako ocitnúť sa v jeho
pazúroch. Jej slabé telo padalo dolu z útesu a prudko narazilo na hladinu. Padla ešte hlbšie,
do najtemnejších zákutí, kde nebola ani štipka svetla, ani štipka nádeje.
Nedýchala, znovu umierala, keď z posledných síl začula hlas. Tento bol iný, láskavý a volal ju za
šťastím. Za nekonečnou láskou. Chcela znova dýchať, ako nikdy predtým. Otvorila oči a uvidela
siluetu muža. Nevedela rozoznať jeho tvár, len pocítila tuhé objatie, ktoré pohltilo jej útle telo
a znova mu vdýchlo život.
V hĺbke mora do nej znova začali prúdiť teplo a život, ktoré jej tak veľmi chýbali. Viac sa nebála.
Vedela, že ju ochráni, pretože bol jej cestou, žiarou srdca, ktorú musela nasledovať.