Audiokniha Sto rokov samoty, ktorú napísal Gabriel García Márquez. Román Sto rokov samoty je považovaný za jedno z najvýznamnejších diel latinskoamerickej a svetovej literatúry.... Čítať viac
Audiokniha Sto rokov samoty, ktorú napísal Gabriel García Márquez. Román Sto rokov samoty je považovaný za jedno z najvýznamnejších diel latinskoamerickej a svetovej literatúry. Prvý krát vyšiel v roku 1967 a odvtedy bol preložený... Čítať viac
Túto audioknihu máme síce aktuálne na sklade, máme však už iba posledné kusy. Ak ju chcete mať rýchlo, ponáhľajte sa! Dodanie ďalších môže trvať dlhšie, zvyčajne do piatich dní.
-9 %
13,56 €
Naši škriatkovia odporúčajú
Audiokniha
13,98 €
Ihneď na stiahnutie
Chcete vyskúšať čítanie ušami? Na vypočutie audioknihy vám postačí telefón. Pre čo najjednoduchšie počúvanie odporúčame našu aplikáciu. Viac informácii nájdete tu.
Román Sto rokov samoty je považovaný za jedno z najvýznamnejších diel latinskoamerickej a svetovej literatúry. Prvý krát vyšiel v roku 1967 a odvtedy bol preložený do viac ako 37 jazykov.
Nápad na jeho napísanie sa zrodil v januári 1965, keď Gabriel García Márquez cestoval s rodinou na dovolenku do Acapulca. Začul vravu mestečka Macondo a hneď vedel, ako napíše svoj nový román. Vrátil sa domov, zatvoril sa do pracovne, a keď z nej po osemnástich mesiacoch vyšiel, v ruke držal 1 300 strán rukopisu a bol šťastný.
Tento magický príbeh je komponovaný z množstva reálnych aj fantazijných epizód. Rozpráva o pôvabných i krutých príhodách šiestich generácií rodiny Buendíovcov z fiktívneho mestečka Macondo. Napriek tomu, že je Macondo len veľká osada obkolesená horami má svoje vojny, katastrofy aj svoje zázraky. V jej histórii, raste a úpadku je možné vidieť celú Latinskú Ameriku.
Román Sto rokov samoty, ktorý spája politickú realitu s magickým realizmom, je jedným z najslávnejších a najodvážnejších románov 20. storočia.Audioknihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Máte o knihe viac informácií ako je na tejto stránke alebo ste našli chybu? Budeme vám veľmi vďační, ak nám pomôžete s doplnením informácií na našich stránkach.
Sto rokov samoty je jedno z mojich obľúbených diel. Fascinuje ma, ako na začiatku nič nedáva zmysel a neskôr všetko do seba dokonale zapadá. Množstvo postáv, každá inak výnimočná, s vlastným osudom. Príbeh, kde aj zvieratá majú svoje charaktery a výnimočnosti. Sto rokov plných nového života i mnohých úmrtí. Roky, počas ktorých sa dejú zázraky a nezvyčajnosti, ktoré i tak sú bežné. Obdobie dažďov, čo stále niečo veštia, ani slnko nesvieti bezdôvodne. V tomto diele sa jednoducho nič nedeje len tak a aj preto je mi tak ľúbezné, tie detaily, ktoré sa dajú čítať iba medzi riadkami a Márquezové neobyčajné slovné spojenia človeka skrátka nikdy neomrzia. Som presvedčená, že Gabriela a toto jeho dielo si človek zamiluje pokojne aj na viac než sto rokov.
Mám pocit, že mi trvalo sto rokov dočítať túto knihu. Bola pre mňa ako horúčkový sen, ktorý mi miestami pripadal ako dážď v makonde - nekonečný. Krásna, o tom niet pochýb, a Márquezova fantázia je bezodná. Niektoré pasáže ma nahlas rozosmiali ale pri iných som zas nebola schopná udržať pozornosť.
Keď budem stará a budem mať za sebou vlastné generácie, čítanie si zopakujem. Možno mi už nebude pripadať nekonečná, len prirodzená.
Touto knihou som sa prelúskala, keďže som si povedala, že Nobelovka nemôže byť blbosť. Ale na konci som v podstate neuchopila nič. Je tam niekoľko krásny opisov, magických chvíľ, ktoré sú až opojné, ale inak som tápala medzi postavami bez poriadneho príbehu. Čítam knihy s veľa postavami, rodinné ságy so zamotanými životmi a mágiou. Možno som to len ja nepochopila a magický realizmus je v tomto prípade nad moju fantáziu alebo bolo priskoro čítať to v 30-ke. Pripadá mi to, akoby autor nemal poriadneho editora.
Mám pocit, že mi trvalo sto rokov dočítať túto knihu. Bola pre mňa ako horúčkový sen, ktorý mi miestami pripadal ako dážď v makonde - nekonečný. Krásna, o tom niet pochýb, a Márquezova fantázia je bezodná. Niektoré pasáže ma nahlas rozosmiali ale pri iných som zas nebola schopná udržať pozornosť.
Keď budem stará a budem mať za sebou vlastné generácie, čítanie si zopakujem. Možno mi už nebude pripadať nekonečná, len prirodzená.
Na knihu som sa veľmi tešila,ale ma sklamala.Nemohla som je prísť na chuť.V prvej tretine som myslela,že ju zatvorím a nikdy sa k nej nevrátim.Ale premohla som sa a prečítala som ju dokonca.
Knihu som začala čítať ako 12 ročná (sama neviem prečo práve túto) a trvalo mi celých 20 rokov kým som ju dočítala. Začínala som stále odznovu a vždy som sa dostala ďalej ako minule. Dej ma tak uchvátil, že som sa bála dozvedieť aký bude koniec preto tých 20 rokov. Človek sa jednoducho zžije s postavami a má pocit že je súčasťou dedinky kde sa dej odohráva. Pre mňa vzácny zážitok a som rada že som ju dočítala až v dospelosti nakoľko mnoho myšlienok by som v detskom veku nepochopila ...
Touto knihou som sa prelúskala, keďže som si povedala, že Nobelovka nemôže byť blbosť. Ale na konci som v podstate neuchopila nič. Je tam niekoľko krásny opisov, magických chvíľ, ktoré sú až opojné, ale inak som tápala medzi postavami bez poriadneho príbehu. Čítam knihy s veľa postavami, rodinné ságy so zamotanými životmi a mágiou. Možno som to len ja nepochopila a magický realizmus je v tomto prípade nad moju fantáziu alebo bolo priskoro čítať to v 30-ke. Pripadá mi to, akoby autor nemal poriadneho editora.
Veľmi dlho som túto knihu mala na wishliste presne z toho dôvodu, že sú písmenká malé a text veľmi hustý.. A v tom mi prišla do rany audioknižka a ja som veľmi rada. Príbeh naozaj plynie pomaly, ale presne v tej pomalosti je to magično a zázračno. V postavách som sa aj ja strácala, najprv som ich sledovala cez obrázkový rodokmeň, asi v polke som to vzdala a užívala si príbeh. Za to môžem poďakovať aj interperetovi Michalovi Ďurišovi, ktorý narozprával audioknižku naozaj dobre :)
Natália z nathalysreading
Neoverený nákup
7.8.2023
Recenzia sa bez mierneho prezradenia deja nezaobíde. Ďakujem za pochopenie.
Uvedomujem si, že niekomu opäť stúpim na otlak. Rozmýšľala som, že recenziu nenapíšem, no potom som si povedala, že možno niekomu pomôžem pri výbere. Možno budete chcieť zistiť zápory. Mňa na ne nikto neupozornil.
Milujem magický realizmus. Začiatok ma prinútil pretáčať stránky. Spisovateľ písal prekrásne. No zrazu som sa začala strácať. Do príbehu prúdilo veľmi veľa postáv (aj duchov, samozrejme, je to magické), a kým som si stihla uvedomiť, kto je tento hrdina a kto zas tento a do ktorej rodiny patrí, tak aj všetci pomreli. Dobre, už viem, ako je to napísané, takže sa budem viac sústrediť. To som si vravela, no Gabriel ma dobehol. Zintenzívnil pridávanie nových postáv. Niektoré strany som si musela pozrieť viackrát, potom sa to už dalo pochopiť.
Ale to nie je najväčší problém, ktorý som so Sto rokov samoty mala. Skoro na každej stránke som čítala o inceste, no najviac ma rozčúlili myšlienky postáv týkajúce sa detí. Bolo mi z toho zle. Snažila som sa to akceptovať, napríklad aj Shakespeare mal vo svojich dielach temné chvíľky, avšak tu to na čitateľa priam kričí. Nedalo sa to zvládnuť. Hľadala som v diele pozitíva, no videla som iba samé negatíva. Som psychicky vyčerpaná. Zvrátené myšlienky úplne podupali a rozdupali nádherný štýl písania. Kniha bola navyše napísaná veľmi depresívne, bez jediného svetielka nádeje. Akoby sa do nej skoncentrovali všetky katastrofy.
Týmto vás nechcem odradiť, no treba vedieť, čo by sa niektorým nemuselo páčiť.
Sto rokov samoty je jedným z najslávnejších románov 20. storočia, ktorý vám zaručene očarí svojou magickou atmosférou, bohatou fantáziou a nezabudnuteľnými postavami. Autor, Gabriel García Márquez, je nositeľom Nobelovej ceny za literatúru a považuje sa za majstra žánru magického realizmu, ktorý spája reálnu históriu s fantastickými prvkami.
Kniha rozpráva o šiestich generáciách rodiny Buendíovcov, ktorí založili fiktívne mestečko Macondo v juhoamerickej džungli. V priebehu storočia sa Macondo stane svedkom mnohých udalostí, od príchodu cigánov, občianskych vojen, banánovej spoločnosti, masakry robotníkov, až po prírodné katastrofy a nevysvetliteľné javy. Rodina Buendía sa musí vyrovnať s láskou i nenávisťou, slávou i zabudnutím, pokrokom i úpadkom, životom i smrťou.
"Všetci Buendiovci boli prekliati od narodenia do smrti so sto rokmi samoty."
Je to román plný nádhery i hrôzy, humoru i tragédie, poézie i irónie. Je to kniha, ktorá vás vtiahne do svojho sveta a nechá vás tam dlho po jej dočítaní. Je to kniha, ktorú musíte prečítať aspoň raz v živote.
Ak ste ešte nečítali Sto rokov samoty, neváhajte a zaobstarajte si ju čo najskôr. Uvidíte, že sa nebudete chcieť odtrhnúť od jej stránok. A ak ste ju už čítali, určite sa oplatí prečítať ju znova a znova objavovať jej krásu a hĺbku.
"Všetko je napísané," povedal Melquíades. "Lenže nie každý vie čítať."
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Od autora som čítala veľmi dávno román Láska v čase cholery. Túto konkrétnu knihu mi odporučil Martinus v súvislosti s tým, aké knihy bežne čítavam. Keď som ju dnes dočítala, rozmýšľam nad tým, prečo mi ju vybral a aký mám z nej pocit. Štýl písania autora je výborný, ale zisťujem, že nemám zaľúbenie v takýchto depresívnych knihách. Rozmýšľam, čo mohlo autora priviesť k napísaniu románu o zabudnutom meste a rode, kde žiadna z postáv nenachádza životné šťastie, naplnenie, lásku... skrátka hocičo, čo by ju prinútilo zhodnotiť, že prežila dobrý život. Knihu som čítala v nádeji, že niekto z nich predsa len bude šťastný. Mám z deja aj záveru čudný pocit, je mi smutno na duši. Rada by som dopriala aspoň jednému z rodiny dosiahnutie pocitu naplnenia. Preto nemôžem dať knihe plný počet hviezdičiek. Asi je čas zamerať sa na knihy s dojímavým príbehom, ale šťastným koncom. Lebo to podľa mňa každý z nás potrebuje - nádej. :-)
Niekedy premýšľam, koľko sa dá toho vyjadriť slovami. Niekedy môžu ľudia rozprávať a zároveň nepovedať nič, a potom je tu Márquez a vy čítate jednu vetu aj trikrát a snažíte sa pochopiť kedy, čo, kde, kto s kým :)
Jeho kniha vo mne vzbudila veľkú lásku k magickému realizmu, záujem o kolumbijské dejiny, vzplanula toľko emócií, vytiahla toľko zaujímavých tém, a všetko to bolo spojené takým nepredvídateľným bizárom, že som sa nevedela prestať smiať a dychtivo (trocha s utrpením a prstom na rodokmeni) čítala až do konca, kde to celé dalo perfektný zmysel.
Knižku som mala dlho na listine, už som ju raz aj začala čítať, ale akosi som nebola v správnom rozpoložení. Na druhý pokus som sa prvých 70 strán musela nútiť do čítania, nejak som si nevedela zvyknúť na príbeh s tak malým množstvom priamej reči. Potom ma to dosť bavilo a druhá polovica knihy sa striedali záživnejšie časti s menej zaujímavými. Trošku mi tam prekážali tie nadprirodzené pasáže.. no a záver bol veľkolepý a silný, myslím, že som mala aj hrču v hrdle.. Vôbec sa teda neviem rozhodnúť či dať 2, 3, 5 hviezdičiek, pre mňa to bola taká zmeska všetkého, a v druhej polovici som už prestala vnímať aj kto je to, proste len ďalší Arcadio alebo Jose :D
Gabriel García Márquez (1928 – 2014) sa narodil v mestečku Aracataca na karibskom pobreží Kolumbie. Prvých osem rokov života strávil u svojich prarodičov z matkinej strany. Navštevoval jezuitské kolégium a v rokoch 1947 – 1949 sa v Bogote neúspešne pokúšal vyštudovať právo. V mladosti žil dlhší čas na Kube (patril medzi priateľov Fidela Castra). Od roku 1954 pôsobil v Európe ako spravodajca liberálneho denníka El Espectador. Písal reportáže a kultúrnu publicistiku, v Ríme študoval réžiu na Experimentálnom filmovom stredisku. Ako novinár navštívil Švajčiarsko, Francúzsko, Nemecko, Španielsko aj Československo. Roky 1961 – 1967 prežil s rodinou v Mexiku. Patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov latinskoamerického magického realizmu. Je držiteľom Nobelovej ceny za literatúru za rok 1982. Výber z literárneho diela: Opadané lístie (1955), Plukovníkovi nemá kto napísať (1961), Pohreb Veľkej matróny (1962), Sto rokov samoty (1967), Patriarchova jeseň (1975), Kronika vopred ohlásenej smrti (1981), Príbehy z Maconda (1983), Láska v čase cholery (1985), Generál v labyrinte (1989), Dvanásť príbehov z cudziny (1992), O láske a iných démonoch (1994), Správa o jednom únose (1996), Román môjho života (2002).
Poznáte nový čitateľský profil?
Máte chuť pozrieť si všetky svoje recenzie na jednom mieste a podeliť sa o ne aj s ostatnými používateľmi? Aktivujte si čítateľský profil, kde môžete okrem iného zbierať knihomoľské odznaky, či zvyšovať si svoju knihomoľskú úroveň.
Láska je, keď sa nám niekto zdá jedinečný. Taká láska nemusí byť výhradne erotická, telo v nej nemusí spievať prvý hlas, no zistil som, že aj ona má obmedzenú trvanlivosť - ako dlho nám človek pri každodennom styku vydrží byť jedinečný? Zistil som, že je to podobne ako zaľúbenosť iba fáza, ako každý vonkajší náter, aj jedinečnosť sa časom ošúcha.
MP3 na CD
