10

Juraj Polakovič

Kníhkupec - čašník

16. januára 2025

Už odjakživa ľuďom nie je jasné, či je primárnou funkciou našich očí vidieť, aby sme sa dokázali orientovať v priestore alebo aby sme mohli vynášať rozsudky. Vnímavým jedincom neujde fakt, že ani farba do života neprináša iba pestrosť, ale predovšetkým schopnosť rozlišovať. Keď svieti červená, stoj!keď zelená, choď! V mnohých krajinách sveta sú semaformi práve ľudia. Keď si biely, diktuj!keď čierny, počúvaj! Mohol by som sa pokrytecky (veď som beloch, mňa sa to netýka, pravda?) rozhorčovať nad bezočivosťou (ne)ľudskej potreby hierarchizovať právomoci jednotlivca podľa zafarbenia pokožky, no moja jediná právomoc je mlčať. Držať jazyk za zubami a nechať rozprávať tých “druhých” o tom, čo skrývajú pod kožou. A keď začneme pomedzi ich slová nekontrolovateľne vzlykať, možno si konečne uvedomíme, že nariekame nie preto, lebo ich nám je ľúto, ale preto, že vo svojej najelementárnejšej podobe rozprávajú o nás o všetkých. Lebo smútok, bolesť, ale aj šťastie, život blikajú bezfarebne. Patria všetkým rovnako. Takisto ako schopnosť rozlišovať, nie farbu od farby, ale dobro od zlazviera od človeka.

Jeferson Tenório napísal jednu z najkvalitnejších kníh vôbec. Pozná sa nielen podľa prečítaného, ale hlavne podľa precíteného (pomimo toho, že je kniha v niektorých častiach sveta cenzurovaná, lebo sa prieči svojou absolútnou pravdou tým, ktorí radi klamú.)