2020 
Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje odznaky
2023
2020
2024
2023
2021
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
Na papieri bola pár jednoduchými ťahmi nakreslená postava muža, od hlavy nahor smerovala jedna šípka, zatiaľ čo druhá išla od hrudníka smerom dole. Bol to očividne muž, ktorého telo v celistvosti poskladanej z jeho individuálnych častí patrilo zemi a jeho myšlienky a predstavy patrili nebu. Telo bola schránka, myseľ večnosť. Nesmrteľnosť. Stav a zároveň stávka, v ktorej „muž počíta s nesmrteľnosťou a zabúda počítať so smrťou“.
Nesmrteľnosť odpočíva v náruči mŕtvych a iba závisť živých im ju z rúk živelne trhá. Nesmrteľnosť je balvan naveky odpočívajúci v zakrvavených dlaniach Sizyfa; nesmrteľnosť je zahalená márnotratnosť človeka, v tomto prípade muža, ktorý pri myšlienke na seba vidí iba svoj obraz, ten časom sa nemeniaci obraz k smrti sa nepribližujúceho, ba až od smrti sa vzďaľujúceho „ja“.
Bázeň po nesmrteľnosti vzniká ako vedľajší účinok prvého, ozajstného, seba pohlcujúceho pohľadu do zrkadla, pri ktorom sa rodí ľútosť z pominuteľnosti toho, čo je pred nami a čoho sa nechceme vzdať. Najväčším paradoxom vychádzajúcim z rovnomenného románu Milana Kunderu je však to, že nesmrteľnosť nikdy nepatrí tomu, kto po nej baží.
Kto chce nesmrteľnosť, musí zomrieť. Kto chce nesmrteľnosť, nechce zomrieť. Kto chce nesmrteľnosť, ju nikdy mať nebude. Nesmrteľnosť je frivolita živých.
O knihe poviem len pár viet. Nenechajte sa oklamať, je to cca. 400-stranová kniha, vrhá však rovnako rozmerný, ak nie nekonečne sa rozširujúci tieň rozvrstvujúcich sa podmanivých myšlienok takisto nevyhnutných k pochopeniu toho, čo chcel autor povedať. Ale tie myšlienky! Ten talent vyrozprávať dva, tri, ak nie štyri zdanlivo nesúvisiace príbehy, prepliesť ich (znovu) krásnymi úvahami o povahe človeka. O jeho boji proti samému sebe, o sexualite, erotike a o fatálnosti, čiže osudovosti (neznesiteľnej ľahkosti) bytia.
S pravdepodobnosťou blížiacou sa istote viem povedať, že Kundera nikdy po nesmrteľnosti netúžil. Jeho telo smerovalo k nebeskej blaženosti a jeho myšlienky k tvrdej a chladnej zemi. Treba si však zapamätať, že nesmrteľnosť patrí živým.
Nesmrteľnosť je balvan a Kundera je ten chudák, čo si dovolil oklamať smrť a už naveky pred sebou bude tlačiť údel svojej posmrtnej slávy.
Ulrich Alexander Boschwitz v roku 1938 ako 23-ročný napísal román Cestujúci závratnou rýchlosťou bezprostredne po udalostiach Krištáľovej noci. Podobne ako autor, aj hlavný hrdina Otto Silbermann, nemecký žid, po pogromoch v Nemecku stratil svoje zázemie, svoju národnosť a ostali mu iba poloprázdne vrecká a oči pre plač. Boschwitzovi sa síce útek podaril, no osud ho o pár rokov nato dolapil na austrálskych vodách. Otto nemal ani zďaleka to „šťastie“.
Ako prezrádza názov, Cestujúci je o človeku cestujúcom naprieč rodnou krajinou, ktorá sa ho v analógii ku gréckemu mýtu o Kronosovi snaží (od strachu) zožrať. Otto je násilím prinútený prejsť od prežívania k snahe prežiť, a prežitie je sťažka iba zmesou šťastných náhod a neoblomného vzťahu jednotlivca k úteku.
Boschwitzova rozorvaná duša chŕli jedno trefné slovo za druhým, stavia (anti?)hrdinu do polohy mučeníka a mučiteľa zároveň. Stĺpy, mestá, tváre sa pred Ottom míňajú ako film, ale jeho tvár, jeho telo, jeho presvedčenie nedokáže zo seba striasť. A aj keď Otto vie, že nevyzerá ako žid, to veľké, červené, strašidelné „J“ v pase kričí, „som predĺženou, klincom preťatou rukou tvojej identity!“ no a tá, chtiac či nechtiac, presakuje človekom takmer simultánne, ak nie omnoho skôr, ako výzor.
Cestujúci, geniálny výsledok spolupráce Boschwitza, Hvoreckého a Absyntu, sa bez výhrad dostal medzi mojich TOP 5 kníh a budem sa k nemu opätovne vracať nielen ako k majstrovskému literárnemu dielu, ale aj ako ku príručke, ako si vážiť, že som sa ako 23-ročný nemusel báť, že zahyniem pre to, že vôbec existujem.
Obrazom každej doby je vynikať. Krúžime okolo našej podstaty, nášho „ja“, podobne ako Zem okolo Slnka a je len otázkou času, kedy vyletíme z obežnej dráhy a stratíme sa. Sami sebe. Pritom život je vo svojej podstate celkom jednoduchý; vypadnúť z hniezda a ísť si po svojom. Odletieť a nechať sa pritiahnuť inou „planétou“, formovať svoju skutočnosť s odžitou realitou a pristáť v obehu ďalšej. A ďalšej a ďalšej a ďalšej. Lepšej, horšej, inej, ale stále výrazní a stále ako my.
Prinavrátiť Itake Odysea, nie Itaku Odyseovi. Minulosť predsa na nikoho nečaká. Minulosť je a musí byť východiskom pre prítomnosť, nie je útočiskom pred ňou. Veď ani miera výraznosti nie je nástrojom na odkrývanie vlastnej hodnoty, ak má korene v nemennosti.
Pán Výrazný je toto všetko a viac. Výrazne slovutný, výrazne obrazný a výrazne, ba priam zastrašujúco blízky.
Amadoka je obrovské jazero s rozlohou 130 x 30 kilometrov na hranici Podolia a Volyne, zobrazené na viacerých európskych mapách z 15. a 16. storočia, ktoré z tých istých máp neskôr zmizlo. Dodnes existujú dve verzie mystického jazera: buď naozaj existovalo a "vyparilo" sa v dôsledku pohybu tektonických dosiek, alebo je Amadoka len omylom kartografov, ktorý "putoval" z jednej mapy na druhú. Kniha Sofie Andruchovyčovej nie je síce o tomto jazere (aj keď o ňom trochu je), ale je skôr jeho metaforou. 760 strán neuveriteľne zložitej cesty s množstvom dejových priesečníkov; Biblia venovaná dejinám vyhladzovania Ukrajincov, počnúc 20. rokmi 20. storočia. Je tu renesancia, hladomor, holokaust a prelínanie životov skutočných historických postáv s tými fiktívnymi.
Pre mňa je táto kniha o mechanizme zabúdania. Je možné úplne vymazať pravdu z pamäti jednotlivca a celého národa a nahradiť ju inou? Prečo má naša psychika tendenciu zabudnúť na všetko hrozné a krvavé? A nie je to dôvod, prečo sa stále znova a znova dostávame do tej istej pasce?
Odpovede na tieto otázky sa vynoria po prečítaní. Vrelo odporúčam a ďakujem Vydavateľstvu Artforum za vydávanie pod kožu vrývajúcej sa literatúry.
Poviem len toľko, že históriu moc nemusím, ale táto kniha o histórii vôbec nehovorí, ona do histórie prenáša. Vezme vás za ruku a ukáže vám... svet? Nie, svet určite nie, rozhodne nie taký, aký bol. Ukáže vám... vás, takých akými ste buď boli, alebo akými sa môžete ešte len stať, ak z technológií spravíte prostriedok, nie účel. Popriete tým otrokársku povahu týchto vychytávok a podriadite ich sebe a možno sa vám zapáči aj história, taká tá... prežitá.
(Kniha, ktorá si bez hanby pýta ceruzu.)
Túto útlu knižku mi intuícia naordinovala bezprostredne po Poslednom lete v meste, a teda musím povedať, že by sa jedna k druhej dali, a mali by sa, pripodobniť. Je to, akoby ste spovedali dvojičky, ktoré majú toho tak veľa spoločného, no predsa to dokážu vyrozprávať inak, s rozličným dôrazom, iným jazykom, inou skúsenosťou, no niekde hlboko vyjadrujú to isté. Pocit neistoty, detskej hravosti potlačenej dospelou zmierlivosťou a predovšetkým, citujem Lukáča, lásky neláskavej. Toto všetko a viac, čo slová nestačia zachytiť, sa skrýva v tých 180 stranách spolu s krásnym doslovom prekladateľa, ktorý, pevne verím, ešte niečo spod pera Johna Fanteho ešte niekedy preloží. Na záver len výlev môjho obdivu pre estetickosť edície Outsideria od vydavateľstva BRAK.
Čítať viac
Snažím sa umocniť pocit po prečítaní k niečomu konkrétnemu. A schádza mi na myseľ ananás.
Rozmeňme si to na drobné; každý si vie predstaviť, ako asi ananás chutí. Čím bližšie sme k jeho stredu, tým sladšia je dužina. Ale najprv sa, prirodzene, treba prekopať cez natvrdlý povrch. To však nie je všetko, ananás má bojovnú povahu a hryzie späť. Jeho sladkosť prichádza vždy za cenu kusavého pocitu na podnebí. Snaží sa nás zožrať späť, takže sa, ak si ho chceme užiť, určite nedá zjesť naraz. Ale je všetkým jasné, že nikto neprestáva jesť hneď v momente, kedy to začína byť nepríjemné. Pokračujeme v bolestnom požitku ešte chvíľu dlhšie a neexistuje nik, kto by vedel s istotou rozlíšiť, či máme radi bolesť, alebo nám za tú sladkosť oná bolesť stojí. A naostatok z toho celého ešte páli aj záha. A presne také je čítanie tejto knihy.
Už na prvý pohľad (veď si zoberme taký typický ananás) je kniha pútavo zvláštna, tropická, iná. Holý zadok na obálke môžeme interpretovať každý inak, ale v jednom si môžeme byť istí: či sa vám kniha (za)páči(la), alebo nie, v každom prípade si v určitom bode poviete "doriti" a buď budete prežúvať ďalej, alebo jednoducho prestanete.
A aby sme si rozumeli, som voči ananásu pozitívne vyhradený iba platonisticky; idea jedenia ananásu a následného pôžitkárstva z neho je mi bližšia skôr v predstave ako v realizácii. Takže v súvsťažnosti k textu to znamená asi toľko, že moje "doriti" synergicky pramení aj z nechuti pokračovať, ale zároveň z nechuti skončiť. Veď napokon to precízne v Doslove z textu vyexcerpoval aj Aciman: "'Cítiť clivotu za niečím, čo sme nikdy nemali.'"
A ja už teraz cítim clivotu za tým, ako veľmi sa mi táto kniha nepáčila.
Kriedový panáčik nás vracia do zmenenej Prašiny, kde sa stretávame s novými hrdinami a tajomným prípadom podpaľačstva. Nesmelý Vašek, hľadajúc tu nový domov, sa ocitá v centre napínavého vyšetrovania plného záhadných symbolov a skrytých hrozieb.
Komiks si zachováva typickú atmosféru Prašiny tajomnú, napínavú a plnú neznáma. Čo však treba vyzdvihnúť, je detailná a pôsobivá kresba, ktorá umocňuje túto atmosféru a vťahuje čitateľa do príbehu.
Príbehy sú síce kratšie, ale napriek tomu pútavé a ponúkajú ľahké vstúpenie do deja aj pre tých, ktorí sa s Prašinou stretávajú prvýkrát. Zároveň lákajú na odhalenie tajomstiev, ktoré Prašina skrýva.
Kriedový panáčik je skvelým zážitkom pre fanúšikov komiksov, ale rovnako aj pre tých, ktorí hľadajú niečo na odpútanie. Pútavý príbeh, originálne prostredie, sympatickí hrdinovia a skvelé ilustrácie robia z tohto komiksu povinnú jazdu pre milovníkov tajomných a napínavých príbehov. Naozaj vrelo odporúčam.
V spojení s touto knihou nemožno nevysloviť tú časom overenú frázu: „Behá z nej mráz po chrbte.“ Sto pod nulou je nielen prísľubom extrémnych podmienok, ale aj garanciou dobrodružstva, no predovšetkým odhodlania ľudského ducha. Art, ktorý mimochodom už aj svojím menom predznamenáva čosi ako umelecký zážitok, s odstupom času opisuje meter po metriod nápadu cez realizáciu až po samý vrcholzážitok z výstupu na horu Denali (Mt McKinley).
Vo svojej podstate však nezamýšľa opis výstupu, jeho cieľom je skôr opis človeka v súvzťažnosti k sebe, k prírode a hlavne k svojim spoluúčastníkom, od ktorých neraz závisí aj jeho život a naopak. Ide o nádhernú ilustráciu toho, ako funguje svorka: že vodcovi nemá ísť v prvom rade o dosiahnutie cieľa, ale o bezpečie svojich kolegov; že rýchlosť závisí od tých vzadu; že každý vstupuje do výpravy s inými snami, inou mentálnou a fyzickou výbavou, iným „šťastím“. Ale fungovať to môže iba vtedy, keď svorka nájde prienik týchto ambícií. Tkvieť v odlišnostiach totiž v tomto kontexte znamená istú smrť.
Sto pod nulou je dôkazom ľudskej zotrvačnosti a prejavom spolupatričnosti. V mnohom je prizmou, cez ktorú odzrkadľuje dichotómiu prírodnej krásy a hrôzy, a teda nielen v spojitosti s tým, čo vidieť vonku, ale práve s tým, čo sa odohráva vnútri každého z nás.
Priznám si svoju nevedomosť, s ktorou som pristupoval k čítaniu tejto knihy. O M. M. Šimečkovi som vedel asi len toľko, že je otcom Michala Šimečku a že je akousi, poviem to tak neohrabane, mačkou medzi holubmi pre terajších vrcholových politikov. Hľa, hneď mi začali blikať niekde v podvedomí dve zelené kontrolky a knihu som si musel kúpiť. A dobre mi tak!
Pán Šimečka, samozrejme pod profesionálnym dohľadom otázok pána Štrassera, približuje laickému čitateľovi obraz o živote jednotlivca, ktorý sa neraz musel (a musí) pasovať s pomyselným drakom ležiacim na kope zlata, ktorou je Slovensko. Inšpiroval ma k čítaniu jeho kníh a kníh jeho otca. Sú to autori, akým nemožno odoprieť veľkú odvahu vzoprieť sa zbabelosti a chcieť od sveta normálnosť a slobodu.
Od pána Šimečku som si vzal k srdcu predovšetkým jeho zápal pre beh, samotu, filozofiu, knihy a lásku k prírode a po tomto našom prvom stretnutí už len dúfam, že nebude naše posledné.
