2020 
Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
Na počiatku bolo Slovo. Od tej chvíle ním ľudia pomenúvali svet, hoci mnohé veci zostali nevyslovené. Zo Slova vznikli pomenovania a z pomenovaní príbehy. Baldwin sa vydal hľadať to jediné, ktoré stačilo na stvorenie celého sveta. Našiel ho a vložil do tejto knihy.
Nikdy som Kukučína nečítal, pamätám si (vďaka štátniciam!) však príbehy jeho postáv. Spoznal som ľudí, ktorých som nikdy nevidel, ktorých slová sa mi privraveli slovami iných, slovami zhustenými, opisnými, slovami spresňujúcimi, hoc stále iba slovami cudzími a neraz neznámymi. V hlave mi vírilo zopár lepkavých fráz ako "kresťanský humanizmus" či "spisovateľ ľudu", pritom som o chlapovi nevedel ani len to, ako vyzerá. Či má ustarostený výraz alebo naopak výraz pokojný a vrúcny.
Opantávala ma predstava, že vstúpim do tejto knihy ako mačka do vody. Preľaknem sa, pravdepodobne vydám zvuk pripomínajúci zdesenie a už-už z nej vyskočím, len aby som ju zo seba striasol a nevrlo zasadol na parapete iných kníh. Pravdou bolo, že som vošiel do vody ako dieťa pred krstom; nevedomé si daru, avšak darom "ovedomelé". :-)
Denníkové zápisky, ktoré rozpracúvajú vzťah medzi autorkou a Kukučínom, sú pre mňa príkladom skutočnej "vozvýšenosti". Majú blízko k literatúre, akú mám rád, predovšektým svojou originalitou výrazu a nenásilnosťou prejavu. Nesnažia sa uschopniť čitateľa k moralizovaniu či lamentácii. M. Rosová otvára dvere domu, v ktorom prebýva spoločná ľudská skúsenosť a je v nás, či sa potrebujeme do tohto "sveta doskami zbitého" pozrieť, alebo z neho utiecť.
(Chcem viac takýchto kníh. Aj tendenčne, aj vizuálne. Vytkol by som azda iba sekciu "články", chýbala mi v nich autorkina írečitosť, s akou som sa stretol práve v prvej polovici knihy.)
Nad priepasťou života je svedectvom o trpkosti náhody. Často si myslíme, aké to majú ľudia za hranicami lepšie, obzvlášť v krajinách, o ktorých máme násobne lepšiu mienku ako o tej našej. Ak by ste sa však opýtali Thomasa Bernharda, aký mal názor na Rakúsko, možnože by neulichotil vašim predstavám o prístojnejšej krajine. Možno by povedal, že dobrota sa nerodí v nás, ale okolo nás.
Knihy ako táto stierajú z očí povlak, ktorý inak znemožňuje človeku precítiť radosť z vlastného (neraz priepastného) života; odstraňovaním onoho nánosu uschopňujú človeka pociťovať úľavu a vzbudzujú v ňom vďaku u Boha, že náhoda vie byť nielen trpká, ale aj prajná.
Jana Wernerová sa mi čítanim javila ako silná autorka už v úvodnej kapitole, a to hneď viacerými prvkami. Zakladám si na zrozumiteľnosti textu prv než na samotnom obsahu. Ak sa mi dielo dobre číta, výrazne to ovplyvňuje mieru, do akej sa mi prihovára aj príbeh. Dalo by sa povedať, že súdim knihu podľa obalu a príbeh podľa štýlu. Tu mi štýl sadol (a minimalistická obálka a celkové spracovanie knihy cez font až po nádherné ilustrácie taktiež). Okrem formy ide však aj o vyrozprávanie mimoriadneho príbehu kolotočárky Zelinky a jej, navzdory šírke a dĺžke, veľmi skromnej rodiny. Otvárajú sa tu otázky predsudkov, alkoholizmu, generačných konfliktov, štokholmského syndrómu vo viacerých obmenách, okrem iného však ide o novelu o dospievaní. Zachytáva príbeh človeka a ľudí, ktorí sú v širšej spoločnosti na jej okraji, stávajú sa predmetmi (v doslovnom zmysle slova) veľkej pozornosti (hypervizibility), ale paradoxne podliehajú stavu neviditeľnosti (invizibility); sú prehliadaní do tej miery, do akej druhým neprekážajú.
Slovenská literatúra je kvalitná minimálne tam, kde je Jana Wernerová, kde je Kolotočárka a kde je v neposlednom rade vydavateľstvo Artforum.
Já ti nevím, Karle, príde mi to také... rozporuplné. Na jednej strane ozajstná, ak nie najozajstenjšia sonda do vzťahov(ačnosti) súčasnej generácie pre(dez)informovaných ľudí. Na druhej strane kliše cez klišé, obrovské priepasti zalatané povrchnými, priam nerealisticky zjednodušenými závermi. A potom znova, na jednej strane stovky a stovky strán, ktoré neradno prestať čítať, na druhej strane však nutkanie dostať sa na koniec čo najrýchlejšie. Veruže, Karle, já ti nevím. Na jednej strane odporúčam, na druhej ani nie. Hoďte si mincou.
Dajte p. Altanovi ihlu a niť a zašije akokoľvek rozvrátené srdce. Naopak, zverte mu skalpel a vypitve z tela ktorúkoľvek emóciu či pocit, poodhaliac tak všetky jej nejednoznačné zákutia, akoby ani o nič nešlo.
Jazyk je vrtký nástroj, niet sa čomu čudovať, že ho v škole deti v okamihu znenávidia. Veď keby každý vedel pomenovať to, čo ho zvnútra gniavi, nech ide o hnev rovnako ako o radosť, o núdzu či túžbu, vo svete by nejestvoval dlhodobý konflikt.
Dám za pravdu nejednej skúsenosti s textami p. Altana, že on svoje vnútro umocňuje precízne. Vykladá ho na stôl a hovorí, "tu ma máte". A ako jeden z mála sa nemusí báť, že by toto hovoriac klamal.
(Inými slovami, kniha je skvelá. Po Madam Život a Už nikdy neuvidím svet je toto dielko len jemným doťuknutím k spisovateľskej dokonalosti Ahmeta Altana.)
Mám strach, Jon, pretože ťa mám rád, Jon, a preto mám strach, lebo ťa mám rád. (Si jednou z najdrahších položiek v menu, Jon, ved si vyhral Nobelovu cenu za literatúru, Jon, takže si drahý, a preto musíš byť dobrý, tak to chodí. Nie je to prvý raz, čo som si ťa objednal, Jon, nie, nie je to prvý raz, vtedy si hovoril niečo o Ráne a o večere a niečo o Trilógii a to bolo kedysi, teraz to už tak nie je, lebo to bolo kedysi a ja mám strach, Jon.) Nemám rád vodu, Jon, to veru nie a toto je Lodenica a ja nemám rád vodu, lebo je hlboká a ja viem plávať iba naoko, iba povrchne, Jon, a toto je o Lodenici, takže je to aj o vode a ja mám strach, lebo je to o vode a ja ťa mám rád, Jon. S drahými vecami je to tak, že keď sú drahé, tak si ich šanujem, aby sa nezničili, aby som ich nezničil. Lodenica je drahá, je v nej všetka voda, takže je aj ťažká, je v nej všetka voda, mám strach, Jon. Je v nej všetka voda a je v nej všetka láska, ale všetka láska nepatrí všetkým, pravda, lebo je všetka, ale ani všetka nepatrí všetkým rovnako ako voda. Ešte mi bude smutno, Jon? lebo znieš smutne, alebo to je, lebo mám strach, že znieš smutne, a preto mám strach? V Lodenici je teplo, hoci starý Svein už dávno nezapaľuje, to je zvláštne, ale teplo je zvláštne, lebo tu nikto nie je, ale mne je teplo a už sa toľko nebojím, lebo je teplo a v Lodenici je mi dobre. Ale ja už musím ísť, Jon, lebo čo ak predsa starý Svein ešte zapaľuje a ja som v Lodenici, čo ak ma chytí, a potom bude všade voda a vo všetkom bude voda a nebude kúska zeme bez vody, z toho mám strach, že všetko zaplaví voda, Jon, a potom už nebude všetko, lebo nebude nič. Ale ty si dobrý, Jon, lebo Lodenica je dobrá, ale predsa, ak sa tu ešte povaľuje starý Svein, predsa bude lepšie, ak sa poberiem. Je dobré, že sa poberiem, lebo si dobrý, Jon, a ja sa ešte vrátim. Keď sa starý Svein poberie, ja sa vrátim. Do Lodenice sa vrátim, Jon.
V bezmennej, nepohnutej dedine tlmene zvoní zvon, o okno sa otláča hmla a v tichom dotyku tmy so svetlom vstávajú jej obtrhaní obyvatelia. Krok-sem, krok-tam, tango sa začína a je svinsky dobré. Všade ja nasladlý, naparený vzduch, navôkol sa šíri vlhký, horúci zmar a v jeho jadre sa vykrúca bezútešnosť. V krčme sa kondenzuje podstata vecí, vo vzduchu visí melanchólia ako akýsi trpký, neistý výpočet konca, či azda prísľub v podobe neozrejmenej, no dozaista prítomnej apokalypsy. Ráčte vstúpiť... ale prosím vás, vnútri sa nevyzúva... dámy a páni, vnútri je všetko od bahna, veruže vstúpte. Pavúky potajme spúšťajú svoje siete a obťažkajú hlaholiaci dav. Na to, čo sa javí ako živé, sadá prach. Vtom prichádza on, On. Ich vykupiteľ satansky pricupitá "krok-sem, krok-tam" a pekelne všetkých povykrúca.
V abecede ostávam pri písmene K, ale už nie tak jednoznačne pri Kunderovi. Vykročil som jednou nohou bezostyšne vzad a nechávam sa unášať genialitou nového K.
(Nikdy som si nemyslel, že to poviem, ale maďarčina v slovenčine je po ohni a kolese pre mňa tým najväčším z ľudských objavov.)
Toto je svet existujúci na pozadí morálky a dobra, svet bez detstva, svet veľkých. Tu vedie cesta z lona len do zákopov alebo pôrodných staníc. Jedinou rozprávkou je víťazstvo človeka nad svetom, pričom o človeku nemožno hovoriť ako o mase, ale ako o jednom vládcovi. Toto je samovražedná misia národa, ktorý je slobodný iba potiaľ, pokiaľ je zaviazaný prísahou zabíjať. Tu vidíme, ako kultúra človeka poľudšťuje, a svedčíme o tom, ako ho nacizmus dehumanizoval.
Sledujeme skutočný príbeh zlodeja umeleckých diel Stephana Breitivisera, ktorý v rokoch 1995 až 2001 vykrádal múzeá a iné turistické destinácie po celej Európe. Drzosť týchto krádeží spolu s rozsahom odcudzených cenností je naozaj zarážajúca.
Autor Michael Finkel sa intenzívne zaoberal Breitiviserom a dokonca strávil nejaký čas s ním, aby ho spoznal. Ale nešetrí ho. Finkel rozoberá zložité vzťahy medzi Breitiviserom a jeho matkou, odcudzeným otcom, prvou priateľkou (ktorú zmanipuloval, aby sa stala jeho komplicom) a druhou priateľkou. Rozoberá názory lekárskeho personálu a Breitiviserove vlastné názory na to, prečo kradne.
Sledujeme Breitivisera nielen pri krádežiach, ale aj vo väzení a v rokoch po prepustení z väzenia za svoje pôvodné závažné zločiny. Zlodej umenia hromadil umelecké diela, nešlo mu o ich ďalší predaj ani o peniaze. Robil to čisto z nutkania a z potreby dokázať si, že mu to prejde. Že môže vlastniť krásu.
Napínavý a fascinujúci skutočný príbeh. Absynt opäť skóruje.
