2020 
Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
Písanie si nemožno zamilovať. Ide o špinavú robotu, podobne ako pri zabíjaní zvierat. Písať si denník je preto v istom zmysle samovražda. Ale nie tá tichá, zo smútku či rezignácie, ale skôr taká "palachovská", účelom priam hrdinská. Kto nezomiera písaním, ten nechce byť čítaným.
Od narodenia sa každým živým dňom vyhýbame smrti, až sme napokon jej odsúdencami. Nastoľuje sa tu však otázka, prečo medzi nami nie je súlad v trápení, rovnosť vo veľkosti balvanov, ktoré pred sebou tlačíme hore nekončiacim vrchom. Tiaž je relatívna, meria sa podľa sily utláčaného. Je to ukazovateľ intenzity, s ktorou počítame pri prežívaní života vo všetkých jeho obskúrnych smeroch. Tiaž nie je iba údaj o veľkosti trápenia, je to spôsob, akým možno porozumieť tomu, že človek aj napriek súženiu dokáže byť šťastný, dokáže milovať. Je to schopnosť dobehnúť, vyrovnať sa či predčiť druhých, hoci sú v presile, byť šťastnejší, milovať viac.
Ada napísala svedectvo o hendikepe. O uťatých rukách matky a krídlach dcéry. A síce veľmi trpela, o to väčšmi milovala. Čím väčšie otázky si kládla, tým katarznejšie si bola schopná odpovedať. A napokon 1. apríla 2023 svoj balvan dotlačila až k špičke hory, prišla si po svoje krídla.
Ak mám pripodobniť čitateľský zážitok k pôžitku z jedenia, poviem, že čítať Plachý dom bolo ako raňajkovať pri kúsku chleba a masla. Naproti mi sedí mama a otec, zhovárame sa o kadečom, a preto hoci sprvu maslo zdá sa byť tvrdé a nepoddajné, preryvmi našej konverzácie postupne mäkne, naberá sa na nôž ľahšie a ľahšie, až sa napokon rozteká po stole a obteká okolo prstov; o to chutnejšie, avšak už len sťažka uchopiteľne.
Ahmet Altan opisuje city rovnako úderne ako Shakespeare. S tým rozdielom, že nepíše vo veršoch, ale v odsekoch. A tie naozaj sekajú, odseknú aj tú poslednú necitlivú bunku v tele a zanechajú za ňou krvácajúci bod, z ktorého nechajú vyrásť záhon tých pre život najnevyhnutnejších emócií.
Prerozprávam:
Pred zrkadlom stál muž, za ním žena. Obaja sledovali hranice svojej totožnosti. Dennodenne, kontinuálne, bol to záznam bez zmeny (pozn. limitom obsedantnej sebazaujatosti je slepota). Zrkadlo bolo polopriehľadné, mohli sa navzájom pozrieť aj na toho druhého. Občas sa im rozostril pohľad a v tej raritnej chvíli si všimli, že ich vzájomná totožnosť bola iná, než si pamätali. A tak si zaumienili, že sa (v tej chvíli už nezaujato) zamyslia nad tým, kým skutočne sú. Netrvalo dlho, kým sa päsťami rozohnali voči zkradlu. Otázkou je, či nenávideli viac seba, alebo toho druhého. Otázkou je, koho už viac nespoznávali. Otázkou je, či sa to vôbec stalo.
Z Kunderových románov, ktoré som zatiaľ čítal (Nevedomosť, Neznesiteľná ľahkosť bytia, Nesmrteľnosť), zatiaľ najslabší, ale podľa hodnotenia vôbec nie slabý. :))
Už odjakživa ľuďom nie je jasné, či je primárnou funkciou našich očí vidieť, aby sme sa dokázali orientovať v priestore alebo aby sme mohli vynášať rozsudky. Vnímavým jedincom neujde fakt, že ani farba do života neprináša iba pestrosť, ale predovšetkým schopnosť rozlišovať. Keď svieti červená, stoj!keď zelená, choď! V mnohých krajinách sveta sú semaformi práve ľudia. Keď si biely, diktuj!keď čierny, počúvaj! Mohol by som sa pokrytecky (veď som beloch, mňa sa to netýka, pravda?) rozhorčovať nad bezočivosťou (ne)ľudskej potreby hierarchizovať právomoci jednotlivca podľa zafarbenia pokožky, no moja jediná právomoc je mlčať. Držať jazyk za zubami a nechať rozprávať tých “druhých” o tom, čo skrývajú pod kožou. A keď začneme pomedzi ich slová nekontrolovateľne vzlykať, možno si konečne uvedomíme, že nariekame nie preto, lebo ich nám je ľúto, ale preto, že vo svojej najelementárnejšej podobe rozprávajú o nás o všetkých. Lebo smútok, bolesť, ale aj šťastie, život blikajú bezfarebne. Patria všetkým rovnako. Takisto ako schopnosť rozlišovať, nie farbu od farby, ale dobro od zlazviera od človeka.
Jeferson Tenório napísal jednu z najkvalitnejších kníh vôbec. Pozná sa nielen podľa prečítaného, ale hlavne podľa precíteného (pomimo toho, že je kniha v niektorých častiach sveta cenzurovaná, lebo sa prieči svojou absolútnou pravdou tým, ktorí radi klamú.)
Popri čítaní, a najmä po jeho skončení, cítim, ako sa moje telo podvedome klania v geste úcty človeku, ktorý nedovolil valcu veľkých dejín pošliapať mu jeho "malodejinnú" predzáhradku plnú farbistých kvetov, kontrastujúcich so šeďou normalizačného "rozkvetu" (fialok, čo nevoňajú?).
Povedzme, že počiatočnou substanciou pri písaní recenzie by mal byť napríklad autor. O autorovi viem povedať, že sa volá Pavel i že už zomrel. To sú holé vety o holých faktoch. Je zbytočné neveriť mi, mám pravdu. Nejde však ani o to, že by som bol pravdovravný, ani o to, že by ste vy boli dôverčiví. Jestvujú totižto rôzne podoby právd; tie, ktoré o sebe nič netaja, ako že je Pavel Pavel a že je Pavel mŕtvy, ale i tie blahosklonné a oči odvracajúce. Ako že Pavel je dobrý človek, a teda i človek píšuci (striktne) o dobre. Je to pravda? Ktovie, veta sa dá spraviť o čomkoľvek.
O koňovi na poschodí, zdá sa, vieme viac, než by taký vymyslený kôň zamýšľal o sebe vôbec prezradiť. Úslužne erdží podľa noriem autorovho rukopisu a nevykračuje zo sebe vlastnej polohy oného koňa na poschodí, kopytami dupajúceho po odpovedi na jednoduchú otázku: „Miluješ svoju matku?“
Ani slepcovi vo Vrábľoch nemožno vyčítať jeho spoluúčasť na svojskej pravdovravnosti. O matke nevie nič, nikdy ju nevidel, ani on neexistuje, a predsa mu nemožno odoprieť priamy súvis s odpoveďou, či je matka milovaná, či nie. Pravdupovediac(?), slepec tuší, ba priam i vie, že je nemenej dôležité spytovať sa i to, či sa matka cíti byť milovaná.
Veta sa dá spraviť o čomkoľvek. Obzvlášť ak je otázka pritvrdá.
„Miluješ svoju matku?“ pýta sa Beverley. Autor odpovedá: „Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch.“ Pretože niekedy to inak s pravdou nejde. Prezradí sa iba surovým plačom; výmyslami boľavej duše, čo by za klam zatratila všetky pravdy sveta, ak by onen klam bol čo i len na chvíľu pravdivejší než samotná skutočnosť.
Zbierka poviedok What We Talk About When We Talk About Love od talentovaného Carvera je len ďalším dôkazom o nespornej kvalite americkej modernistickej prózy 20. storočia. Samozrejme, ak vezmeme do úvahy rozsah, román či novela sú nespochybniteľne náročnejšie formy spisovateľstva, pokiaľ však upriamime zreteľ na obsah (v onej závislosti od značne kratšieho rozsahu) je poviedka podstatne náročnejším žánrom. I ona podlieha štandardnej výstavbe deja; vyžaduje si expozíciu, kolíziu, krízu, peripetiu a katastrofu. Vyžaduje si vystihnúť povahy postáv, podčiarknuť psychické napätie i vypätie vzťahov medzi onými postavami, poskytnúť presný nákres okolia, jeho vplyv na dej etc. Toto všetko Carver vie, vysmieva sa jednoduchosti, s akou si tieto prvky dokáže osvojiť.
Názov zbierky zjednocuje všetky poviedky motívom lásky. Nekladie si však za úlohu opisovať lásku v jej prvoplánovom, najzreteľnejšom, konotačne najpozitívnejšom zmysle slova, ba práve jej zdanlivou neprítomnosťou sa ju snaží najväčšmi sprítomniť. Napadá mi povedať, že je to láska v podčiarknutých sentenciách, ktoré nás kedysi čímsi očarili a spätne v nich hľadáme, hoc neúspešne, to čaro, ostanúc tak väznení vlastným nepochopením.
Kniha je subtílnym majstrovským dielom o procese vyrovnávania sa so stratou. Je krehká, pretože mnohé témy sú len jemne naznačené napríklad to, ako smútok môže rozkolísať identitu na hrane šialenstva, či odhalenie, že vytváranie nových vzťahov po strate nie je zrada, ale súčasť cesty k uzdraveniu. Táto krehkosť sa odráža aj v samotnej postave Baumgartnera, ktorý je zraniteľný a odhalený, akoby ležal v spisovateľovej dlani ako krehké vajce. Auster ho môže kedykoľvek "rozdrviť", a čitateľ neustále cíti prítomnosť dramatického, možno až tragického záveru, ktorým autor napäto koketuje.
Už dlho som nezažil tak silný záver knihy. Nie je to len tým, že Auster a tu nasleduje spoiler umožňuje Baumgartnerovi odísť, čo čitateľovi dáva priestor predstaviť si preňho záverečnú kapitolu, ktorú si zaslúži. Je to aj tým, že autor sa rozhodne ukončiť dielo nie bodkou, ale interpunkčným znakom, ktorý naznačuje pokračovanie čiarkou, alebo dokonca dvojbodkou. Tento záver premieňa príbeh na jednu dlhú, neukončenú vetu, ktorej posledné slová sú na čitateľovi.
