A groundbreaking view into the lives of six ordinary citizens in the world's most secretive country, by an award-winning foreign correspondent... Čítať viac
Vychádzame z priemerného údaju o rýchlosti čítania 230 slov za minútu, od knihy ku knihe a čitateľa ku čitateľovi sa to však môže líšiť.
A groundbreaking view into the lives of six ordinary citizens in the world's most secretive country, by an award-winning foreign correspondent... Čítať viac
Tento produkt je na objednávku a jeho dodanie môže trvať aj viac ako 30 dní. Urobíme však všetko pre to, aby sme vašu objednávku odoslali čo najskôr a o jej ceste vás budeme včas informovať.
Ach, mrzí nás to, z tejto knihy sa už predali všetky výtlačky a nemáme ju na sklade my ani vydavateľ :( Teoreticky však môžete mať šťastie v niektorých iných obchodoch, ktoré ešte nepredali posledné kusy.
Táto kniha sa môže na cestu ku vám vybrať prakticky okamžite! Ak si ju objednáte do 13:00 v pracovný deň, odošleme vám ju ešte dnes, inak najneskôr nasledujúci pracovný deň.
-15 %
16,89 €
Naši škriatkovia odporúčajú
13,90 €
Na objednávku Dodanie môže trvať viac ako 30 dní
Tento produkt je na objednávku a jeho dodanie môže trvať aj viac ako 30 dní. Urobíme však všetko pre to, aby sme vašu objednávku odoslali čo najskôr a o jej ceste vás budeme včas informovať.
North Korea is Orwell's 1984 made reality: it is the only country in the world not connected to the internet; Gone with the Wind is a dangerous, banned book; during political rallies, spies study your expression to check your sincerity. After the death of the country's great leader Kim Il Sung in 1994, famine descended: people stumbled over dead bodies in the street and ate tree bark to survive. Nothing to Envy weaves together the stories of adversity and resilience of six residents of Chongin, North Korea's third largest city. From extensive interviews and with tenacious investigative work, Barbara Demick has recreated the concerns, culture and lifestyles of North Korean citizens in a gripping narrative, and vividly reconstructed the inner workings of this extraordinary and secretive country.
Máte o knihe viac informácií ako je na tejto stránke alebo ste našli chybu? Budeme vám veľmi vďační, ak nám pomôžete s doplnením informácií na našich stránkach.
Názov tejto knihy je naozaj veľmi výstižný. Život obyvateľov v Severnej Kórei je nepredstaviteľný. Ani to málo informácii, ktoré sa prostredníctvom utečencov dostávajú do sveta presne nevykresľuje ich život. Všadeprítomná propaganda a kontrola, vštepovaný kult osobnosti vodcov, hlad a chudoba, nedodržiavanie ľudských práv a vymývanie mozgov. Takýto život by nechcel žiť nikto z nás, obyvatelia tejto krajiny však nemajú veľmi na výber.
Tieto rozhovory neboli ľahkým čítaním, aj keď kniha samotná sa číta rýchlo.
Recenzie čitateľov
Soňa
Neoverený nákup
22.5.2025
Kniha ma "požuvala a vyplula" v zmysle že môžeme byť NAOZAJ vďační že žijeme na Slovensku a nie tam kde ľudia umierali nedávno od hladu kvôli 1 človeku a jeho rozhodnutiam. toto bola jediná kniha z tých všetkých ktoré som čítala, ktorú som v 1 časti musela prestať čítať lebo som sa rozplakala a dokázala ju čítať ďalej až po pár dňoch keď som to spracovala. knihu odporúčam dnešnej mládeži- možno sa uvedomia a budú si vážiť čo všetko majú ...
"Hovorí sa, že jedna smrť je tragédiou, ale tisíc úmrtí už je štatistickým údajom."
„Nie je čo závidieť“ je mimoriadne dôležitá kniha, ktorá ponúka empatiu namiesto štatistiky, ľudské príbehy namiesto suchých analýz. Je to intímny a prenikavý pohľad za železnú oponu jednej z najuzavretejších krajín sveta Severnej Kórey v čase, keď ju pustošila bieda, hlad a beznádej. Autorka v nej rozpletá prostredníctvom výpovedí severokórejských utečencov šokujúce detaily o bežnom živote za kulisami totalitného režimu. Vďaka tejto knihe som mala príležitosť vidieť desivý kontrast medzi oficiálnou propagandou a skutočnosťou. Zatiaľ čo štátne médiá ospevovali „blažený život“ pod vedením Kim Ir-sena a neskôr Kim Čong-ila, reálne ľudia umierali od hladu, zbierali trávu či hmyz, a v úplnej tme sa snažili prežiť ďalší deň. Kniha veľmi pôsobivo zachytáva absurdnosti kultu osobnosti, kde sa vodcovia uctievajú ako božstvá a život obyvateľov sa podriaďuje grotesknej ideológii a permanentnému strachu.
Jedným z najsilnejších momentov knihy je výpoveď Miran, bývalej učiteľky v materskej škole. Spomína, ako sa musela pozerať na umierajúce deti, zatiaľ čo ich mala učiť o „požehnaní života“ v Severnej Kórei. Tento hlboký kontrast medzi realitou a štátnym klamstvom tvorí základný tón knihy: beznádej, strata ľudskosti, ale aj tiché prejavy odporu a odvahy.
Vďaka detailným rozhovorom a rešeršiam vytvára obraz krajiny, ktorá nezaostáva preto, že by bola zaostalá ale preto, že sa sama rozhodla vykročiť zo svetla civilizácie do vlastného tieňa. Satelitné snímky Kórejského polostrova, kde Južná Kórea žiari a Severná Kórea je ponorená v tme, slúžia ako výstižná metafora.
Autorka s nadhľadom reflektuje aj propagandistické bizarnosti, napríklad Po smrti "Otca Kórejského národa" Kim Ir-sena v r. 1994, v Pchjongjangu zariadili zmenu kalendára. Namiesto letopočtu od narodenia Ježiša sa moderná éra pre Kórejčanov mala začať Kim Ir-senovým narodením v roku 1912. Rok 1996 tak bol odteraz označovaný ako Čuchče 84. Kim Ir-sen sa dočkal titulu "večný prezident."
"Po zlom dobré nečakaj"- jeho nasledovník, syn Kim Čong-il, bol horší ako otec. Kým propagandické tvrdenia v čase hladomoru, hlásali, že Kim Čong-il jedol jednoduchú stravu, Kim minul obrovské sumy na kráľovské jedlá, z celého sveta si nechal dopravovať luxusné jedlá a červené vína. A zatiaľ v jeho krajine zomierali na konci 20.storočia stovky tisíc Kórejčanov! Zarážajúce sú aj detaily o každodenných stratégiách prežitia, ako napríklad kradnutie medených káblov, výmeny tovaru na čiernom trhu, či smutná irónia, že hladomor sa skončil nie zlepšením situácie, ale preto, že už nebolo koho kŕmiť.
V súčasnosti istá cestovná kancelária propaguje výlety do Severnej Kórey heslom: Choďte sa tam pozrieť, kým to ešte existuje." No zatiaľ čo zvyšok sveta pokračujúcu existenciu Severnej Kórey vníma ako kuriozitu, pre jej obyvateľov je to tragédia.
Táto kniha je silná a potrebná pre každého kto chce porozumieť svetu za hranicami slobody. Pomáha nám pochopiť, čo je sloboda a prečo si ju musíme chrániť. Veď: "Najväčšou lžou Severnej Kórey nie je to, že krajina je bohatá a šťastná. Najväčšou lžou je to, že človek tam nič neznamená.“
Sarah Kováčiková
Overený nákup
28.1.2025
11/10
Bola to moja prvá absyntovka a nevedela som, čo presne od tohto typu knihy očakávať. Videla som však veľmi veľa pozitívnych recenzii od známych. Neviem či je to dobré, alebo zlé, ale počas celej knihy som si musela pripomínať, že nečítam vymyslený príbeh. V knihe sa dozvedáme o Severnej Kórei prostredníctvom niekoľkých postáv, ich životy sú rôzne, preto je kniha veľmi pestrá a zaujíma vás, čo sa s danými “hrdinami” stane a chcete čítať a čítať. Knihu naozaj odporúčam, určite patrí medzi tie najlepšie, ktoré sa mi dostali do rúk.
Odporucam tuto knihu ak niekoho zaujima zivot v Severnej Korei. Velmi zaujimave citanie. Clovek si uvedomi ake ma stastie kde sa narodil.
Lucas Smidovic
Overený zákazník
13.10.2024
Najlepší spôsob, ako sa dozvedieť veci o Severnej Kórei.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Toto je najlepšia kniha o každodennom živote Severnej Kórey, akú som doteraz čítal, najmä v rokoch počas severokórejského hladomoru. Spisovateľka a novinárka Barbara Demick podrobne opisuje životy niekoľkých obyčajných občanov a rozpráva o ich každodennom úsilí nájsť jedlo a o spôsoboch, akými tvrdo pracovali, aby udržali svoje rodiny a seba nažive. V tejto knihe sú smutné príbehy, ale je to aj pocta týmto ľuďom, ktorí ukázali silu vôle žiť a vidieť svoje deti naživo.
Prostredníctvom životných príbehov týchto občanov si autorka prešla tým, čo museli urobiť jednotlivo, ako skupina či rodina, aby prežili. Najmä jedna žena, pani Song, ktorá bola dokonalou severokórejskou občiankou, bola veľmi pracovitá a vynaliezavá pri hľadaní spôsobov, ako naraz zarobiť trochu peňazí, aby mohla svojej rodine kúpiť jedlo. Ale ona, spolu s mnohými ďalšími Severokórejčanmi, išla proti tomu, čo chcela vláda, a založila svoje vlastné malé individuálne podniky, ktoré mohli byť plachtou na zemi. Po chvíli tieto malé podniky na „čiernom trhu“ zarobili dosť peňazí pre ľudí, ktorí ich založili, že si mohli kúpiť viac jedla ako predtým. Americká a iná zahraničná pomoc vo forme obilia, sušeného mlieka a iného potravinového tovaru sa posielala v obrovských zásobách do Severnej Kórey, ale veľa z nich sa nikdy nedostalo k ľuďom, ale skončilo sa predajom na čiernom trhu. Kým jeho ľudia umierali od hladu, Kim Čong Il míňal milióny na jedlo pre seba z celého sveta, ktoré bolo luxusné a exotické. Toto je spôsob despotov a diktátorov v potláčaných spoločnostiach, kde, podobne ako v tejto, bolo heslo „Jedzme dve jedlá denne“, keď väčšina mala to šťastie, že jedli trávu uvarenú vo vode. Ale veci sa dostanú do istého bodu, keď si ľudia, ktorí tvrdo veria vo svoju vládu, začnú uvedomovať, že im celý život klamali. Mnohí z týchto ľudí zbehnú, alebo sa snažia utiecť z najsevernejšieho mesta, ako je Chongjin, do Číny a buď do Mongolska a ďalej do Južnej Kórey, alebo do juhovýchodnej Ázie, aby sa dostali do destinácie, kde budú slobodní.
Prostredníctvom týchto dlhých rozhovorov s ľuďmi v knihe nám autorka poskytla realistický a premyslený pohľad na Severnú Kóreu. Ak nečítate nič iné na túto tému, odporúčam vám prečítať si toto.
Katarina Hlubocká
Neoverený nákup
3.7.2024
Asi ani neviem slovami opísať, aký hlboký intelektuálny a emočný dopad na mňa mala táto kniha. Vyobrazuje všetky moje úzkosti a strachy z budúcnosti. Už po prečítaní prvých kapitol, som sa počas večernej chvíľky vďačnosti, potrebovala kajať za všetko svoje minulé rúhanie, keď som si myslela, že narodiť sa na Slovensku je obrovská krivda. Nie je to prvý raz, čo som potrebovala tento rituál spraviť, už viacero kníh/reportáží ma presvedčilo, že život na Slovensku je vlastne pohoda. Ale späť ku knihe.
Ak potrebujete niečo, čím by ste prehodnotili svoju vďačnosť za život, bez ohľadu na to, aký náročný alebo neuspokojivý sa vám momentálne javí: prečítajte si túto knihu. Zmení spôsob, akým nazeráte na svoje vlastné problémy. Ak ste si niekedy mysleli, že vaše „ťažké“ životy a existenčné problémy spôsobuje vždy nejaký externý faktor a že potrebujete „chlebodárcu“, spasiteľa, ktorý sa za váš štandard života chrabro pobije, dočítate sa, že ste na omyle. Ak ste si niekedy mysleli, že nejaký, vám milý vodca, sa o vás postará, dočítate sa, že sa mýlite. Žiadny vodca, žiadna strana so svojou doktrínou nebude pri vás, keď budete umierať hladom alebo vo väzení.
Napriek popisom nesmiernej bolesti a pasážam pre silné žalúdky, je kniha veľmi čítavá, je neľahké pustiť ju z ruky. Hlavní aktéri vás možno budú hnevať, rozčuľovať, bude náročné ich pochopiť, ale napokon ich budete rešpektovať a obdivovať ako tých, ktorí sa napriek všetkému rozhodli povedať životu a slobode áno.
Rozsiahla reportáž o životoch bežných Severokórejčanoch podaná beletristickým štýlom. Už dávno som nečítala tak dobre napísanú knihu, Barbara Demick je pani spisovateľka. O vynikajúci slovenský preklad sa postaral Samo Marec a ja som si tak knihu vychutnávala aj po štylistickej stránke. Na pozadí malých osobných dejín je v 20 kapitolách vyrozprávaná azda celá história KĽDR. Nesmierne ma bavili príbehy zakázanej lásky Miran a Džunsanga, ako aj životná cesta pravovernej komunistky, pani Song. Najťažšie sa mi čítala pasáž o veľkom hladomore v 90. rokoch, v ktorom padli za obeť tisícky detí. Najsilnejšia veta: "Boli to práve jednoduchí a dobrosrdeční ľudia, ktorí robili všetko, čo im povedali - tí zomreli ako prví." Za mňa najlepšia Absynthovka! A ocenenie kniha roka je tu úplne namieste :)
Toto je zatiaľ najlepšia kniha, ktorú som z vydavateľstva Absynt čítal. Autorke sa podarilo spracovať skutočné príbehy ľudí, ktorí utiekli a vytvoriť komplexnú knihu, ktorá sa venuje prakticky všetkým aspektom bežného života v Severnej Kórei. Venuje sa dospievaniu, školstvu, zdravotníctvu, kultúre, sociálnemu systému, dozviete sa aj ako funguje čierny trh či k akým činom sú ľudia nútení, aby nezomreli od hladu. Táto kniha vám umožní nazrieť do krajiny odstrihnutej od zvyšku sveta a pomôže vám pochopiť mentalitu národa, ktorý sa takpovediac zasekol v 50. rokoch minulého storočia. Nie je čo závidieť som čítal viac ako mesiac. Nejedná sa totiž o žiadne čítanie na dobrú noc, naopak, je to opäť jedna z kníh, ktoré otvárajú oči a ktorú by som zaradil ako povinné čítanie na školách. Nemusíte sa báť, nejedená sa o žiadny zoznam suchých faktov. Celú knihu budete prežívať spolu s ľuďmi, ktorých príbeh je rozpovedaný. Po dočítaní som mal pocit, že sú ako moji známi, že ich poznám. Vynikajúca kniha, ktorú si proste musíte prečítať.
Emočne náročná kniha. Neviem veľmi, čo k nej napísať, viem však, že ňou budem mlátiť po hlave každého, kto bude s láskou spomínať na socik.
“Problém spočíval v jedle. Ženy začali zbierať burinu a divokú trávu a tieto ingrediencie pridávali do polievky, aby vyvolali zdanie zeleniny. Kukurica opäť čoraz častejšie nahrádzala ryžu, ale ľudia do nej na obohatenie pridávali listy, šupiny, stonky i klasy. U dospelých ľudí to problém nepredstavovalo, ale citlivejšie detské žalúdky takéto jedlo nedokázali stráviť. [...] Medzi staršími deťmi a dospelými pacientmi sa začalo objavovať aj iné zvláštne a nové ochorenie. Postihnutým sa na rukách a v okolí kľúčnych kostí objavovali lesklé vyrážky, akoby nosili retiazky, prípadne okolo očí, takže to vyzeralo, že majú okuliare. [...] V skutočnosti však šlo o pelargu. Túto chorobu spôsobuje nedostatok niacínu v strave a objavuje sa u ľudí, ktorí jedia iba kukuricu.”
“Často sa stávalo, že deti prišli s ľahkým prechladnutím, kašľom alebo hnačkou, no zrazu zomreli.”
“Doktorka Kim v takom prípade vypísala protokol o prijatí dieťaťa do nemocnice s vedomím, že na túto chorobu nemá liek. Ani nemocnica totiž žiadnym jedlom nedisponovala. Keď počas vizity prechádzala pediatrickým oddelením, deti ju uprene sledovali. [...] ‘Obviňujúco na mňa hľadeli. Dokonca aj štvorročné deti si uvedomovali, že umierajú a že nerobím nič preto, aby som im pomohla,’ povedala mi doktorka Kim o mnoho rokov neskôr. ‘Dokázala som urobiť len to, že som potom s matkami plakala nad ich mŕtvimi telíčkami.’”
“Štát poskytuje občanom jedlo za také nízke ceny, že ľudia ani nevedia, koľko ryža stojí. Tak vyzerá realita v severnej polovici Kórei. Všetci obyvatelia našej krajiny žijú šťastný život bez akýkoľvek obáv o jedlo.”
@magical_nights_with_book
Neoverený nákup
19.5.2024
Vedeli ste, že v období hladomoru niektorí Kórejčania na vidieku síce mali psa, väčšinou sa však o ne starali s cieľom urobiť z nich guláš pošintang? Pes ako domáci miláčik bol niečím neslýchaným. Úplne bežne hladujúce deti žobrali na ulici. A prežili len vďaka tomu, že raz za čas sa im podarilo ukradnúť nejaké jedlo. Kim Ir-sen dal zavrieť kostoly, zakázal Bibliu, veriacich nechal deportovať do vnútrozemia a kresťanskú obraznosť a dogmy začal používať na sebapropagáciu.
Novinárka Barbara Demick sedem rokov viedla rozhovory s osobami zo Severnej Kórey a spracovala ich do knižnej podoby. Vidno, že si s tým dala veľa práce, lebo všetky skutočnosti sú podložené hodnovernými zdrojmi. Jednou z respondentov je napríklad lekárka, ktorá keď prešla hranicami, bola šokovaná, keď uvidela, ako psy na uliciach majú bohatšiu a pestrejšiu stravu ako ľudia v Severnej Kórei. Deti v tejto krajine sa mohli snažiť ako len chceli, mať čisté jednotky, byť premiantmi triedy a skvelými v športe, ale na dobrú vysokú školu nemohli, ak nemali dobrú rodinnú históriu.
Nie je čo závidieť je nielen názov knižky, ale aj pesničky, ktorú v Severnej Kórei pozná každé malé dieťa ako u nás „Prší, prší, len sa leje..“ a je o tom, ako nie je čo závidieť iným krajinám, lebo v Severnej Kórei je najlepšie.
Priznám sa, že prvá polovica sa mi čítala ťažšie, pretože sa v nej nachádzalo veľa politických a historických skutočností, ktoré sú určite dôležité, aby ste celkovo pochopili kontext, mňa však zaujímali skôr tie každodenné starosti ľudí, a preto ma tie skutočnosti „zdržiavali“, no určite sa dajú vnímať ako pridaná hodnota diela.
Ak máte radi knižky, ktoré sa venujú tejto tematike, aj túto vám odporúčam. Síce sa v nej opakuje veľa vecí, ktoré sú aj v iných knižkách, ale tie osudy ľudí sú jedinečné, a vďaka nim vás ten dej určite zaujme.
Poznáte nový čitateľský profil?
Máte chuť pozrieť si všetky svoje recenzie na jednom mieste a podeliť sa o ne aj s ostatnými používateľmi? Aktivujte si čítateľský profil, kde môžete okrem iného zbierať knihomoľské odznaky, či zvyšovať si svoju knihomoľskú úroveň.
Nikdy som nestratil zo zreteľa, čo znamená byť civilizovaný človek. Vedel som, že prežitie by nemalo zmysel, keby som sa musel stať podliakom...Viete, jedlo na prežitie nestačí. Neexistuje liek na morálne zásady. Ak ich človek stratí, príde aj o seba.
Brožovaná väzba
Brožovaná väzba
