Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje aktivity
„Život ma naučil, že keď je človek chudobný, nemá dovolené byť hrdý a rovnako mu neprináleží túžba vyzerať pekne. Ak ste mali tú smolu, že ste sa narodili do diery ako Drovane, mali ste si dať záležať, aby ste svoj život prežili ako trhani z geta. Pobyt v Anglicku vo mne tento názor ešte utvrdil - ako sa len ľudia vedia rozčuľovať, keď rodiny, ktoré dostávajú podporu, majú širokouhlý televízor! Ľudia, ktorí nikdy nežili na „podpore”, presne vedia, ako by mali ľudia s peniazmi „z ich daní” naložiť. A ľudia s predsudkami posilňovanými médiami vydávajú menšinu, ktorú počuť najviac, za normu namiesto tichej väčšiny, ktorá každý týždeň bojuje o to, aby sa udržala nad vodou. Zistila som, že je márne pokúšať sa zmeniť názory ľudí.“
~
Eliška sa narodila 13-ročnej rómskej prostitútke a nemeckému náckovi, ktorý sa hrdo hlási k odkazu Hitlera. Teda kým nejde o potechu tela, potom už až taký rasista nie je… Vyrástla v Drovane (fiktívny názov), v rodine, kde sa najstaršie remeslo dedí. Ani s jedným z rodičov nemá dobrý vzťah, lebo obaja sú grobianske hovädá, ale napriek tomu obaja urobili maximum pre to, aby sa Eliška mala lepšie. Keby som Elišku stretla, normálne ju objímem, lebo nechápem, odkiaľ brala furt silu. Dávno som pri knihe tak veľmi nerevala.
~
Táto kniha sa nečíta ľahko, hoci je napísaná jednoducho. Dlho som s ňou bojovala, dosť mi vadil štýl, akým je písaná. Napriek tomu som ju čítala ďalej, lebo všetky negatíva, na ktoré som narážala, ďaleko prevyšovali trefné postrehy autorky. Mám takú guilty pleasure, že čítam recenzie na knihy, ktoré práve čítam. Poviem pravdu, že pri niektorých recenziách na Martinuse mi odpaľovalo dekel. Je až neuveriteľné, aké zrkadlo našej spoločnosti táto kniha nastavuje. Nečudujem sa teda, že niektorí recenzenti to neuniesli a miesto toho, aby sa zamysleli nad vlastnými predsudkami a rasizmom, zvolili útok, zľahčovanie a diskreditáciu.
~
„Nezlomilo ma Drovane, nezlomilo ma násilie, nezlomilo ma znásilnenie a nezlomí ma ani táto nová hrozba xenofóbnej neznášanlivosti. Nezlomí ma nič.”
Najviac ma pri čítaní zaujali dve veci:
1. Nemeckí fašisti považovali americké zákony proti černochom za príliš kruté.
2. Paralely s tým, ako u nás pristupujeme k "rómskemu problému".
Milá slečna Kuang,
napísať čokoľvek je ťažké. Ak nevadí, dovolím si napriek tomu pár poznámok:
1. Ja viem, že je ťažké zmieriť sa s tým, že niekto s tvojim (sveto)názorom nebude súhlasiť, ale snažiť sa ho celú knihu nasilu presvedčiť o svojej pravde nie je riešenie. Ľudí, ktorí s tebou súhlasia, bude to neustále poučovnanie po ca. 50 straných otravovať a tvojho imaginárneho oponenta nepresvedčíš, lebo a. už má svoju pravdu a b. si ho v texte dourážala na maximum. Knihy sa píšu pre široké publikum, nie pre jedného trotla z Twitteru, z ktorého máš pre mňa priam nevysvetliteľný strach. Kto sa bojí, nech nelezie do lesa.
Bod 2 úzko súvisí s prvým bodom. Prosím, dôveruj svojim čitateľom, že vedia čítať s porozumením, medzi riadkami, majú vlastný rozum aj vedomosti. Naozaj nie je nutné opakovať tú istú myšlienku 44674343x.
3. Menej poznámok pod čiarou. V tvojom prípade kľudne aj 0, lebo mali nulovú pridanú hodnotu.
4. Rozumiem, že miluješ svoje remeslo, ale toto nie je a nikdy nemala byť učebnica etymológie.
5. Postavy by mali byť aspoň dvojdimenzionálne. Tie tvoje sú nezaujímavé čierno-biele stereotypy, ktoré existujú len na to, aby papagájovali tvoj uhol pohľadu (hrdinovia) alebo ako zhmotnená facka čitateľovi ilustrovali tvoj postoj k nim (zloduchovia).
Veľa šťastia pri písaní ďalšej knihy.
S pozdravom, unudená čitateľka
Emočne náročná kniha. Neviem veľmi, čo k nej napísať, viem však, že ňou budem mlátiť po hlave každého, kto bude s láskou spomínať na socik.
“Problém spočíval v jedle. Ženy začali zbierať burinu a divokú trávu a tieto ingrediencie pridávali do polievky, aby vyvolali zdanie zeleniny. Kukurica opäť čoraz častejšie nahrádzala ryžu, ale ľudia do nej na obohatenie pridávali listy, šupiny, stonky i klasy. U dospelých ľudí to problém nepredstavovalo, ale citlivejšie detské žalúdky takéto jedlo nedokázali stráviť. [...] Medzi staršími deťmi a dospelými pacientmi sa začalo objavovať aj iné zvláštne a nové ochorenie. Postihnutým sa na rukách a v okolí kľúčnych kostí objavovali lesklé vyrážky, akoby nosili retiazky, prípadne okolo očí, takže to vyzeralo, že majú okuliare. [...] V skutočnosti však šlo o pelargu. Túto chorobu spôsobuje nedostatok niacínu v strave a objavuje sa u ľudí, ktorí jedia iba kukuricu.”
“Často sa stávalo, že deti prišli s ľahkým prechladnutím, kašľom alebo hnačkou, no zrazu zomreli.”
“Doktorka Kim v takom prípade vypísala protokol o prijatí dieťaťa do nemocnice s vedomím, že na túto chorobu nemá liek. Ani nemocnica totiž žiadnym jedlom nedisponovala. Keď počas vizity prechádzala pediatrickým oddelením, deti ju uprene sledovali. [...] ‘Obviňujúco na mňa hľadeli. Dokonca aj štvorročné deti si uvedomovali, že umierajú a že nerobím nič preto, aby som im pomohla,’ povedala mi doktorka Kim o mnoho rokov neskôr. ‘Dokázala som urobiť len to, že som potom s matkami plakala nad ich mŕtvimi telíčkami.’”
“Štát poskytuje občanom jedlo za také nízke ceny, že ľudia ani nevedia, koľko ryža stojí. Tak vyzerá realita v severnej polovici Kórei. Všetci obyvatelia našej krajiny žijú šťastný život bez akýkoľvek obáv o jedlo.”
Toto bolo také dobré
Mala som veľké očakávania a predčila ich 5x. Myslela som, že ma časom omrzí formát, ale nie. Ťažko uveriť, že to je celé fikcia, také to je dobré!
Existuje však seriál a k nemu soundtrack, ktorý som si počas čítania pustila a bolo to dokonalé
~
“I have no tolerance for people that waste other people’s faith in them."
Je to 6 v podstate nenadväzujúcich esejí, ktoré síce majú jeden leitmotív, ale nejako mi to ako celok nehrá. Dajme tomu, že predslov by sa dal považovať za úvod, ale záver úplne chýba, čo je podľa mňa najväčšia chyba a veľká škoda. Totiž - ani samotné eseje nemajú veľmi silné závery (ak vôbec nejaké majú).
Exkurz do histórie feminizmu je pútavý, fakty zaujímavé a niektoré pre mňa aj nové, ale veľa odbočuje, krúti sa a na konci človek nevie, čo chce vlastne povedať (viď sťažnosť o záveroch).
Preto považujem za fér, miesto knihy ohodnotiť jednotlivé eseje. Nech sa páči:
The Conspiracy Against Men - 2/5
Talking to My Students About Porn - 2/5
The Right to Sex - 3/5
The Politics of Desire - 3/5
On Not Sleeping With Your Students - 5/5
Sex, Carceralism, Capitalism - 4/5
Podnetné čítanie, ak vám téma nie je blízka - trošku menej, ak je - , ale môže sa stať, že sa sem tam (alebo aj častejšie) stratíte. Mňa vzhľadom na niektoré reálie, slovné zvraty, expresívny jazyk a celkovo tón esejí zaujíma, ako sa s tým vysporiadal/a prekladateľ/ka, takže si určite minimálne prelistujem slovenskú verziu
Priznám sa, že po prečítaní prvej kapitoly som mala chuť rozbiť telefón, tablet, hodinky, mobil, aj televízor, ale situácia nie je nezvratná. Možno si myslíte, že vy ako osoba nikoho nezaujímate, avšak opak je pravdou. Každý a jeden z nás je zdrojom nepreberného množstva dát a dáta rovnajú sa moc a zisk. A to sa nebavíme iba o dopadoch na ekonomiku, ale aj na politiku (Trump, Brexit, voľby u nás…).
Podnetná kniha! Najprv som sa čudovala, prečo nie je viac propagovaná a nevyskakuje na každého aj z chladničky a potom mi opäť začal fungovať mozog… Weby a spol. asi nebudú propagovať knihu, ktorá sa vyslovuje proti nim a vyzýva na ich reguláciu a transparentnosť.
Za mňa bola najlepšia pasáž o Cambridge Analytica.
"Je však možné naplánovať si svoj príbeh až do poslednej bodky? Nikdy naše príbehy nepíšeme sami. K ich tvorbe pozývame aj iných, ktorí neraz rozhodnú o tom, akým smerom povedie naša cesta."
Silná a krásna kniha. Veľa a často som pri nej plakala. Od hnevu, od smútku. Najčastejšie od dojatia. Ani neviem, ako som ju prečítala. Plynie ako pokojná rieka. Nádherný text, plný obrazov, textúr a vôní.
Najviac sa mi na tejto knihe páči, ako autorka konfrotuje svoje vlastné predstavy o živote a láske s realitou iných žien. Je to neštandardné a dojemné.
Dissociating makes everything easier. In a way, overexposing myself has always felt like the safest option. Strip yourself naked so it seems like no one else can strip you down; hide nothing, so that no one can use your secrets to hurt you.”
Veľmi ma táto kniha prekvapila. Fakt veľmi.
V niektorých recenziách jej čitatelia vyčítajú, že nijako nerozoberá, ako jej samotná existencia v rámci systému, ktorý sama označuje za škodlivý, ovplyvňuje dievčatá a ženy, ktoré ju sledujú na Instagrame… Osobne mi to nepríde fér. Má právo hovoriť o vlastnej skúsenosti bez toho, aby sa snažila vyriešiť všetky problémy sveta. Je na čitateľovi, aby si z toho zobral, čo potrebuje.
„Silný mýtus „obete”, ktorý Slováci dodnes živia, je však zároveň ich najväčším nepriateľom. Boli to dejiny, ktoré ovplyvňovali ich, a nie oni dejiny. Boli to okolnosti, vďaka ktorým sa na tisíc rokov ocitli v maďarskom područí. Boli to okolnosti, ktoré ich prinútili podriadiť sa Tretej ríši. Boli to okolnosti, ktoré im nakoniec vnútili roky socializmu. Vždy okolnosti, nikdy nie oni sami. Pocit krivdy Slovákov tak trochu zbavuje pocitu zodpovednosti. Nakoniec beztak príde nejaký Jánošík a nastolí túžobne očakávaný poriadok…”
Poľka Veronika napísala knihu o Slovákoch a vystihla nás tak, ako už dlho nik. Možno aj preto, lebo my sami sa veľmi nechceme dívať do zrkadla. Geniálna kniha!!! Veľmi som sa miestami smiala. Cez slzy, ale smiala. Toto je môj typ humoru, môj typ obsahu. Ostatne, zakončiť knihu kapitolou o súťaži v kopaní hrobov nedokáže len tak hocikto. Čítala som z nej nahlas celé kapitoly každému, kto ma bol ochotný počúvať.
„Kopeme. Sme v tom dobrí. Bohvie, či nie najlepší. Kopeme už stáročia, koľko len je možné, koľko nám zem dovolí, kopeme, kde sa len dá. Doma, u suseda, za domom aj v stodole, kopeme neúnavne, s vervou a na nič nehľadiac. Kopeme, hoci vieme, že kto inému jamu kope, sám do nej padá. A predsa kopeme. Keď už máme tú výsadu byť stredom Európy, musíme upratať nánosy dejín priviate sprava i zľava.”
