2024 Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Knihy a knižné hrdinky a hrdinovia ma sprevádzajú od útleho veku. Dodnes si presne pamätám vôňu knihy (z roku vydania 1968 Winnetou), ktorú som čítala ako 11 ročná a s napätím som sledovala príbehy červených a bielych bratov. Nezabudnuteľné boli i chvíle ktoré som prežívala s Alfredom Hitchcockom a Tromi pátračmi... S pribúdajúcimi rokmi pribúdali aj prečítané knihy počnúc románmi od Juliette Benzoni, cez sci-fi a fantasy ako Stopárov sprievodca galaxiou, či Hra o tróny až po krimi (najmä severské). Knihy a knižní hrdinovia ma sprevádzajú celý život, mám okolo seba veľa priateľov, ktorí knihy tiež milujú a tak sa často stáva, že keď sa stretneme "nestihneme" si všetko povedať :-) .
Mám zopár prianí a jedno z nich je, aby som mala dostatok času a dobrý zrak, na ďalšie knižné príbehy.
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
Čo by sa stalo, keby sa šialený experiment vymkol spod kontroly a zmenil Zem na miesto, kde by bol ľudský druh potravou?
Cronin má talent, ale príbeh Priechod spomaľoval scénami vo forme suchých správ a denníkov čím sa stovky strán deja priam plazili slimačím tempom. Prvá tretina príbehu ma nadchla, emócie, živé postavy, ktoré si ma okamžite získali, všetky tie "napínavé" situácie, ktoré vedú k apokalypse, to všetko ma presvedčovalo, že držím v rukách knihu ktorej dám vysoké hodnotenie. Ak by táto časť bola samostatná kniha dávam jej plný počet.
No akonáhle sa dej preniesol do postapokalyptickej budúcnosti, ktorú som nepovažovala za príliš zaujímavú, nadšenie začalo klesať. Postavy, ktoré si ma v úvode získali už neboli v popredí príbehu a boli nahradené novými, nie veľmi pútavými postavami žijúcich v prvej kolónii. Pri fádnych scénach som strácala sústredenie a "vypínalo ma". Kým ma v prvej tretine knihy opisný štýl písania uplne pohltil a ja som sa plne sústreďovala na detaily, v polovici príbehu mi začal pripadať únavný a vyčerpávajúci - venuje sa tu aspektom, ktoré sa mi zdajú nadbytočné, nikam dej neposúvajú.
Dielo obsahuje veľa vynikajúcich momentov, kde Cronin skvele opisuje prechod zo sveta ktorý poznám, do sveta, kde sa človek mení na netvora, a prechod od zúfalstva k nádeji. Avšak počas písania sa autor až príliš sústredil na vývoj postáv, čím narušil dynamiku zápletky. Chápem, že každý dobrý príbeh vyrastá z postáv, ale tu akoby zabudol že tempo príbehu je tiež dôležité - tieto aspekty by mali byť vyvážené. Aj preto je pre mňa ťažké hodnotiť toto dielo ako celok.
Autor ma však svojou tvorbou zaujal, a preto chcem vedieť, ako "toto" skončí.
Aj keď Priechod nebude moja najobľúbenejšia postapokalyptická kniha, som pripravená prečítať si aj zvyšok série!
"V pekle je vyhradené miesto pre ženy, ktoré nepomáhajú iným ženám."
Príbeh začína relatívne jednoducho. So zdanlivo bežnej jazdy autom dvoch neznámych ľudí, ktorí sa rozhodli, že si náklady na cestu rozdelia na polovicu sa pomaly stáva lahodne nepredvídateľný príbeh s množstvom falošných stôp, kedy som si už už myslela že teraz som na to "kápla". Autor odborne stiera hranice medzi skutočnosťou a fikciou prostredníctvom Charliných halucinácií a manipuláciou a klamstvami zo strany Josha. Relatívne jednoduchá zápletka o vražde, únose, Štokholmskom syndróme, filmoch vo vašej hlave, pomste a hľadaní pravdy spred doby mobilov a internetu vo mne vyvolávala paranoju; čo je skutočné a čo je ilúzia?
Počas čítania som bola naklonená k vyššiemu hodnoteniu, no ku koncu knihy došlo k niekoľkým vývojom deja, pri ktorých som zastonala. Aj
napriek sklamaniu so záveru, bol však príbeh ako celok celkom dobre spracovaný a ja som si tú jazdu v sivom Pontiacu Grand AM v tú noc užila - a prežila som :-)
hororový román o skupine spisovateľov, ktorých bežná propagácia ich tvorby sa zmení na zúfalý boj o prežitie.
Oceňujem Scottov úžasný talent ako vie pracovať so slovami a prebúdzať predstavivosť. Moc, ktorú majú jeho slová nad čitateľom je hmatateľná, autor dokázal v určitých častiach knihy prerfektne vizualizovať príbeh. No práve tie opisy, ktoré ja veľmi oceňujem a chválim, boli pre dej absolútne zvytočné. Cez 460 strán vo mne vyvolalo zmiešané pocity. Pri čítaní som mala pocit že mám v rukách dve rôzne knihy, ktoré sa niekde v polovici spojili.
Osobne veľmi nevyhľadávam hororovú literatúru, väčšie "nervy" prežívam pri psychotrileroch, detektívkach či true crime. A pri tejto som pociťovala "mrazenie" iba v okamžikoch, keď som čítala o "počiatkoch" domu a jeho obyvateľkách sestrách Finchových.
Prológu dávam najvyššie hodnotenie, potom ide zápletka dolu vodou. Postavy v knihe mi nijako zvlášť neboli sympatické; Moorová otravne agresívna feministka (s**čka mužskej fantázie), Slaughter morálne zmätený kresťan, či egomanický podnikateľ Wainwright; a tak asi nikoho neprekvapí, že ma ich osud veľmi netrápil. Poväčšine dej plynie pomaly - práve tá prvá pomalšia polovica knihy sa mi páčila (áno tá ktorú som v úvode tak pochválila) - až s blížiacim sa záverom síce príbeh naberá tempo (priamo úmerne s násilím) s cieľom vyvolať u čitateľa strach, no vy už tušíte čo príde.
To absurdne dianie, išlo okolo mna ako prechadzajuci vlak, ktory ma tlakovou vlnou sice ofukol, ale neprenikol hlbsie, iba sa po mne skĺzol, nevyvolal strach, zavahanie, nepresvedcil ma, nedokazala som mu uverit a tak len presvisťal okolo mna... aby potom zvirené casti príbehu pomaly sadli na zem a ja zaprasena sa pýtam: Wo co go?
A potom zaverecne slova v epilógu: "Mam dojem, ze jsem měla z pekla stesti, S tvou pomocí Same, jsem z toho domu vyvázla."
The end.
V každej z 560 strán hustlo napätie viac a viac a príbeh ma celkom pohltil a nútil ma zamyslieť sa aj spochybňovať môj zmysel pre spravodlivosť a morálku.
V tomto príbehu autor kladie veľmi zaujímavú otázku o rozdiele medzi spravodlivosťou a pomstou a o tom, čo by ste "mohli" urobiť, aby ste pomstili milovaného človeka. Nezvyčajný príbeh s veľkým množstvom postáv, ktoré sú starostlivo vykreslené a každá z nich má svoj vlastný motív a tajomstvo - zločiny, ktoré zostali nepotrestané. M.J. Arlidge poukazuje na dôležité témy ako odpustenie, či zlyhanie systému a osobné vendety, ako môže túžba po pomste viesť k ďalšiemu násiliu. Probačný úrad má jednoznačne povinnosť chrániť tých, ktorí si odpykali čas za svoje zločiny, ale Arlidge v tejto knihe ukazuje pohľad z perspektívy rodín obetí (a nielen ich), ktorých často takýto druh trestu neuspokojí. V tomto napínavom kriminálnom thrilleri je vidieť veľký "pokrok" v písaní (oproti prvým knihám zo série s Helen Grace) kapitoly sú dostatočne dlhé, bohaté na emócie a dramatické situácie, pri ktorých som zadržiavala dych a počas čítania sa moje sympatie dosť často menili. Myslím si, že autor odviedol skvelú prácu.
Oko za oko je ostrý, trýznivý, provokujúci thriller, ktorý Vás prinúti k zamysleniu: Kto si zaslúži spravodlivosť? A kto má o nej rozhodovať?
Prečítajte si ak máte radi tento druh príbehov, nebudete sklamaní.
Ďalší diel v ktorom sa Helen Graceová dostala do veľkých problémov som s napätím dočítala. Napätie vybudované v predošlej knihe Vadí - nevadí sa prenieslo aj do pokračovania a tak v záverečnej časti o dejové zvraty nebola núdza. Arlidgeovi sa podarilo dobre vizualizovať celý príbeh ktorý doplnil rozprávaním z perspektívy sekundárnych postáv. Nekonvenčná policajtka Helen vie byť efektívna, no až príliš často sa ocitá v situáciách riadne prehnaných a jej akčnosť neoceňuje jej (ďalší) nadriadený, ktorý sa jej chce tiež raz a navždy zbaviť. Vlastne kedy mala Helen normálny vzťah s nadriadeným? Toto opakujúce sa klišé v celej sérii ma už otravovalo. K tomu aby mi Helen prirástla k srdcu a ja som jej v nakoniec fandila som sa musela "prečítať" všetkými 11 časťami. Bude to asi tým, že samotná postava prešla určitým vývojom a trochu vyzrela. Alebo som si na ňu zvykla?
Mrzí ma, že autor záver príbehu veľmi rýchlo ukončil a ani trochu som mu neverila zmenu v správaní neuveriteľne otravnej novinárky Emilie. No, uvidíme čo táto zmena prinesie v 12 pokračovaní. Určite si ho nenechám ujsť.
