Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje aktivity
Táto kniha sa určite nečítala príjemne. Prečo? Pretože tá fikcia v nej až desivo kopíruje našu realitu. Pokazenú spoločnosť bez morálnych hodnôt s farizejským spôsobom života. A o tom sa číta ťažko.
Totižto keď niečo dlhodobo vnímate vy, je vám z toho smutno, ale poviete si, že veď možno to je moja pokrivená optika. Možno to len ja zle vnímam, neprimerane prežívam. Ak sa vo svojich myšlienkách zhodnete s niekým druhým, už sa aj hlbšie zamyslíte. Žeby sme tu pokrivenu optiku mali dvaja/desiati/tristo z nás. No a keď si o tom prečítate knihu, viete, že je to proste v...
Baši sa v úvode knihy stane istá nepríjemnosť, ktorá v nej umocní akýsi strach voči väčším a mocnejším. Oprávnene. Tento jej strach však v nasledujúcom strete so "silnejším" spôsobí skrat, ktorý ju prinúti k neprimeranej obrane vlastného života a zdravia. A ešte aj čosi navyše. Na jej nešťastie, celý incident zachytí kamera. Paradoxne tá jej, v aute, určená na jej obranu. Video sa však dostane na verejnosť. Život sa jej zmení a rok v base je to najmenšie zlo čo si ju našlo.
Verejná paľba absolventov vysokej školy života (áno áno, jedno z tých trapnejsich klišé, žiaľ už niekoľko rokov veľmi aktuálne) ktorí na internetoch nadobudli dojem, že majú ku všetkému čo povedať. Niečo čo vídame aj dnes.
Za mňa výborne (a smutne) vykreslená aktuálna spoločenská situácia na Slovensku. Rýchle čítanie vďaka suverénnej ruke ktorá držala pero, žiadne kostrbaté pasáže. Kniha ma veľmi bavila aj napriek tomu, že sa necítim ako niekto kto má "nulový vkus, hrozivú zadubenosť a patalogickú neschopnosť si aspoň jednu z týchto vecí priznat" (cit. čitateľ z goodreads).
Fiona celý svoj život zasvetila práci. Dopracovala to až na sudkyňu vyššieho súdu, kde jej častokrát na stole pristanú prípady, ktorými by sa mnohí možno ani zaoberať nechceli. Rozhoduje tak o živote ale aj smrti. Jedného dňa dostane prípad mladého chlapca krátko pred svojou plnoletosťou, ktorý trpí na leukémiu. Skrze svoju vieru, však on a aj jeho rodičia odmietu dôležitú súčasť liečby, ktorá ho môže zachrániť a bez ktorej zaručene zomrie. Nemocnica žiada súd o rozhodnutie a Fiona sa tak stretáva s inteligentným mladým mužom, o ktorého živote musí do 48 hodín rozhodnúť.
Okrem tohto prípadu sa však okrajovo dozvedáme aj iných “sporoch”, v ktorých Fiona musela zastávať katovu ruku a spoznávame tak rôzne životné príbehy, o ktorých dúfame, že nikdy nebudeme musieť byť ich priamou súčasťou.
Hoci sa k nejakým záverom prostredníctvom postavy sudkyne dostaneme, primárne tieto výstupy nie sú morálnym ohodnotením alebo zhodnotením, alebo aspoň ja som z nich tento pocit nemala.
Príbeh vynára otázku práva na život v zmysle voľby pokračovať alebo nepokračovať vo vlastnom, či zverenom živote vzhľadom na zdravotné komplikácie a poväčšine stavia proti sebe medicínske a morálne aspekty liečby a (ne)záchrany života verzus silnú vieru.
Môže sa na prvý pohľad zdať, že sa jedná o knihu pojednávajúcu o veľmi aktuálnej téme potratov, ale nie je to tak. Napriek tomu, že McEwan celkom na city hrajúc postavil do role “obetí” deti, všetko sú to už narodené a živé osobnosti, takže sa nepúšťa do tejto roviny kontroverzie.
Kniha je rozsahovo kratšia, no veľmi hutná. Obsahuje málo dialógov a celý text je akousi rozpravou, opisom či úvahou v jednom.
Silná a tažká téma, hodná zamyslenia a diskusie. Určite odporúčam a ja som presvedčená, že rozhodne siahnem aj po ďalších McEwanovych dielach.
Hlavnou protagoniskou knihy je mladé dievča, dieťa, ktoré sa od útleho detstva musí pasovať s náložou krutosti a hrôz. Život v dome násilnického otca a absolútne pasívnej matky. Po jednej udalosti, ktorej bola aj so svojim mladším bratom svedkom, sa aj on, svetielko jej života a nádej na pekný život, začne postupne meniť na hyenu. Do života si tak vtlčie cieľ, vrátiť svojmu bratovi Opravdový život a iskričky úsmevu do očí. Zarážajúce je, že nikto v jej okolí nedokázal podať pomocnú ruku či už jej alebo matke. Buď boli všetci slepí, alebo sa jednoducho riadili heslom "čo nie je u mňa doma, to sa ma netýka".... Teda, takmer všetci.
Napätie sa stupňuje pomaly a potichu.
Desivé, mrazivé a temné. V knihe sa niekoľko krát spomína aj Stephen King a veruže za atmosféru tejto novely by sa ani on sám hanbiť nemusel.
Lucy po vyhadzove z predchádzajúcej práce, doslova v pracovnej agentúre vyžobre " čokoľvek ". Miesto, kde by ju mohli zamestnať a kde snáď ostane aspoň istý čas skrytá pred škandálom, ktorý sa jej v minulom zamestnaní prihodil. A tak sa ocitne v malom Hotelíku na Islande, kde sa ujme miesta riaditeľky. Okrem nej v tom čase príde do hotela aj barman Alex, ktorý taktiež skrýva nejedno tajomstvo...
Dejová linka je prvoplánová a od samého začiatku predvídateľná. Celkom dosť ma rozčuľovali dialógy medzi, postavami, ktoré mi prišli také..neviem, trápne? Mládežnícke? Nehodiace sa k veku a charakteru postáv? Také niečo.
Napriek tomu mi čítanie prinieslo hrejivý pocit a totálne hygge atmosféru. Cítila som sa pri nej príjemne a oddýchnuto a k úplnej dokonalosti mi chýbali už len Vianočné svetielka a vôňa ihličia. Knižku si viem úplne predstaviť vo filmovom spracovaní pre Netflix.
Som rada, že som po Julie Caplin konečne siahla, moja akútna potreba prečítať niečo podobné cukrovej vate bola naplnená, ale myslím že mi stačilo :) Mne osobne viac sadla romantika z pera Jojo Moyes, čo si pamätám na knihy, ktoré som od nej v minulosti čítala, prišli mi prepracovanejšie a serióznejšie.
V románe Med a Blen hrá prím rozpadajúci sa vzťah manželov Maliky a Mourada. Ich príbeh sa začína koncom, pričom postupne prostredníctvom šiestich rozprávačov odhaľujeme traumy, tragédie a bolesti nie len tohto páru, ale celej rodiny.
To je podľa mňa všetko, čo o knihe potrebujete vedieť v prípade, že ste ju ešte nečítali, ale plánujete to.
Kniha je veľmi čtivá, postavy sú príjemné a podľa môjho názoru je ich konanie, poznačené traumami, pochopiteľné. Kvitujem striedanie rozprávačov, túto formu ja mám skutočne veľmi rada, pridáva tak príbehu dynamickosť a dramatickosť.
Pridávam sa však do skupiny - áno bolo to silné, bolo to emotívne, ale nespadla som z toho na zadok. Najviac ma na tom asi rozčúlilo to, že v anotácii knihy je vyzradený v podstate celý príbeh a teda nedostala som takú tú pomyselnú “wau” facku. (Pričom beriem na vedomie, že hlavným terčom nemal byť príbeh samotný, ale skôr jeho dopad na medziľudské vzťahy). Nebyť toho, asi by som bola o čosi viac emočné rozobratá.
