Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje aktivity
Sexuálne násilie nie je len to, čo častokrát vídame v televízii. To nie je len biela dodávka, na ktorej sa zrazu pri tebe otvoria dvere a vcucne ťa dnu. To nie je len pár opitých chlapov, ktorých "provokuješ" svojou chôdzou po ulici. To nie len exhibicionista v dlhom plášti, čo pred teba vyskočí počas prechádzky so psom.
Sexuláne nasilie častokrát nebeží a neskáče. Pomaly sa plíži. Líška sa ti. Obaľuje ťa do ružového celofánu a nasadzuje snové okuliare. Dlhé dni, týždne či roky ani nevieš, že si jeho obeťou.
To je to, čo potrebujeme od mala malička učiť naše deti. Dievčatá aj chlapcov.
O tomto potrebujeme nie že rozprávať, ale KRIČAŤ! Veľmi hlasno a veľmi často.
Lebo skutočne si nie som istá, či chcem deti vychovávať v spoločnosti, ktorá im za jedného jointa s radosťou zničí život, ale v prípade ak by sa stali obeťou sexuálneho násilia, tak sa im vysmeje do tváre tým, že ich predátorom povie iba "no no no" a ešte ich obviní, že si za to môžu samé. Smutná realita. Smutná spoločnosť.
Jedinú vec by som knihe vytkla a to jej formovú nehomogénnosť, ale aj to len z dôvodu osobných preferencií.
Kupujte, čítajte a vzdelávajte.
22 ročný Lobbi má v živote dve lásky. Prvú lásku k ružiam zdedil po nebohej mame. Tú druhú mu porodila pol-nočná známosť.
Ratolesť je nádherný, pomaly plynúci, vláčny a jemný príbeh o mladom otcovi, ktorý sa rozhodne nájsť sám seba ďaleko od domova. Celá jeho cesta je sprevádzaná silným putom k jeho vlastnej dcérke prakticky od prvej až po poslednú stranu.
Ešte som nečítala takú krásnu a dojemnú oslavu otcovstva.
Táto novela je neskonale láskavá a láskyplná. Pomalá. Pokojná.
Autorka mala v čase vydania knihy 49 rokov a spôsob, akým dokázala napísať a opísať takéto prenádherné puto 22 ročného otca k dcére je priam fascinujúci .
Ak na ňu niekde natrafíte, prečítajte si ju.
Séria Sedem sestier neunikla hádam žiadnému pozornému čitateľskému oku. A kto ju čítal (alebo niektorý zo samostatných románov) musí uznať, ze Lucinda to s perom skutočne vedela.
Čo sa však stane, ak autorka vybočí zo svojej safety zone a skúsi napísať niečo úplne iné?
Záhadné vraždy v internáte sú prvým a bohužiaľ jediným detektívnym krimi románom, ktorý Lucinda stihla napísať. A je to veľká škoda, lebo jej to išlo výborne. Dej je pútavý od prvej po poslednú stranu, poriadne zamotaný a ponúka plnohodnotné rozuzlenie. Pár klasickým klišé momentom, ako to len ona vie, sa síce nevyhla, ale povedala by som, že tým iba podčiarkla svoj rukopis.
Veľmi som si túto knihu užila! Pre mňa je po sérii najlepšou knihou, ktorú som od nej čítala. A ak neviete, čo čítať na dovolenke, dajte jej šancu ;)
Keď sa vedecký team vyberie do malého mestečka v Arizone hľadať vesmírnu družicu zbierajúcu kozmické vzorky, ktorá sa vychýlila zo svojej obežnej dráhy a dopadla na zem, naskytne sa im odstrašujúci pohľad. Všetci ľudia v meste su mŕtvi. Všetci až na malé bábätko a pomäteného starčeka. Následne sú do "služby" povolaný štyria vedci, ktorí nasledujúcich 5 dní v úplnom utajení v najmodernejších podzemných Nevadských laboratóriach skúmajú mikroorganizmus "Andromeda" a snažia sa rozlúsknuť jeho záhadu. Čo sa dialo počas týchto kritických dní? Ako si kompetentní (ne)poradili s krízou doslova kozmických rozmerov? Aj o tomto sa dočítate v Andromede.
Ja síce nie som odborník, ale dovolím si povedať, ze toto je jedno super poctivé sci-fi. Hoci na pozadí udalostí dnešných dní, by sci-fi možno ani nemuselo byť. Veľmi som si to užívala a bola veľmi prekvapená z toho, akými modernými technológiami v tom čase USA disponovalo ( Kniha vyšla v roku 1969. Možno to bude ale aj mojou nevzdelanosťou, podľa ktorej v časoch pred mojím narodením panoval vo svete stredovek... Ak máte tip na nejakú knihu zaoberajúcu sa modernými dejinami sem s ňou).
Michael Crichton je okrem iného známy aj kultovým Jurskym Parkom, ktorý bol tiež fantastický. Ja už teraz viem, že musím do ruky zobrať aj ďalšie jeho knihy.
Špionážny triler a ľúbostný román v jednom? Prečo nie. Nathan Englander v tomto mixe ponúkol náhľad do osudov postáv poznačených dvanásť rokov trvajúcim Palestínsko-Izraelským konfliktom. Špión, politický väzeň, dozorca, generál. Kto je kto?
Zaujímavé čítanie, ale...
Mne sa kniha čítala ťažko, veľmi dlho som totiž bola z príbehu zmätená. Bežne mi skákanie z postavy na postavu a striedanie časových liniek nerobí problém, tu som sa ale mala problém dostať do obrazu asi 2/3 z knihy.
Kto je kto? Čo sa deje? Kto je ten dobrý? Kto je ten zlý? Ako sú vlastne osudy postáv prepletené?
Ku koncu mi to začalo všetko dávať zmysel, avšak dojem z príbehu mi to pokazilo. Možno keď si knihu prečítam druhý krát, bude to jasnejšie.
rezývku Kolibrík dostal doktor Marco Carrera od svojej mami v detstve vzhľadom na svoj nízky vzrast. A hoci sa pod vplyvom hormonálnej liečby výškovo vyrovnal priemeru, prezývka mu ostala až do samého konca. Od prvej po poslednú stranu spoznávame prostredníctvom Marcových spomienok, listov a telefonátov celý jeho život, rodinu a blízkych. Jeho vzostupy aj pády. Lásky aj rozchody. A na koniec... Ten koniec hoci trhá srdce, je zároveň sladkou bodkou za celým jeho životom.
Absolútne som sa do tejto knihy zamilovala. Spôsob, akým Veronesi predostrel jeden život bol úplne podľa môjho gusta. Velmi odporúčam knihu prečítať.
Darmo, tento rok sa mi len potvrdzuje ze Taliani vedia písať.
Viete aký je rozdiel medzi byť sám a byť osamelý? Tak nejako to asi všetci určite chápeme. Prostredníctvom tejto knihy to však aj patrične precítite.
Príbeh Alice a Mattia začína ešte v skorých začiatkoch ich života. Udalosti, ktoré sa im prihodili v tomto období dali základ ich budúcim ja. A zároveň dostaneme odpoveď na otázku prečo sú tak torchu "iní" hneď na začiatku príbehu. Iní, ale vzájomne veľmi podobní.
Spojenie dvoch ľudí, muža a ženy, ktoré pretrvalo roky. Ako magnety ktoré sa k sebe neustále priťahujú, ale neviditeľná sila ich zároveň tlačí od seba.
"Pretože ich dvoch s Mattiom spájala pružná neviditeľná niť, skrytá pod kopou bezvýznamných vecí, ktorá mohla fungovať len medzi takými ako sú oni: dvaja ľudia ktorí jeden v druhom spoznali svoju vlastnú osobnosť".
Absolútne krásna kniha. Absolútne must read!
Mnohé sme si prešli boľavým rozchodom. Pamätáte si ešte na pocity, ktoré ste pri ňom prežívali? Bez ohľadu na to, v akom veku sme vtedy boli, jednu vec mali spoločnú - bolesť celého vnútra. Pocit ľahostajnosti ku všetkému a každému na okolo. Čím sme staršie a dostávame náš život viac pod kontrolou, rozchod býva komplikovanejší. Emočne myslím. Najmä vo fáze, keď máme pocit, že je všetko stabilné a bezproblémové.
To sa stalo aj Olge, nádejnej spisovateľke, ktorá sa so svojim mužom, dvoma deťmi a psom ocitla v Neapole. Oznam od Maria, jej manžela, že ju po 15 rokoch spoločného života opúšťa kvôli milenke do ktorej sa zamiloval, ju položí na kolená. Hoci sama sa snaží žiť v sebaklame, že všetko zvládne a zvláda, opak je pravdou. Bolesť a neschopnosť odmilovať sa ju prenasledujú na každom kroku. Nezmyselné rozhodnutia, život ako cez hmlovú clonu a nevôľa postarať sa o deti jej krížia vlastné bytie každý deň. Aj týmto obdobím si musí prejsť, aby nakoniec pochopila, že jej jedinou nádejou na dobrý život je zmierenie sa so situáciou.
Príbeh opustenej, odvrhnutej, zlomenej a zamilovanej ženy. Elena Ferrante ho vykreslila drsne, surovo a miestami až možno vulgárne. Napriek tomu verím, že každá z nás, čo si opustením niekedy prešla, sa v postave Olgy aspoň na chvíľku nájde.
Toto je zatiaľ najlepšia kniha, ktorú som od Ferrante čítala. Neapolsku ságu mám ďalšiu na rade, avšak nie som si istá, či výnimočnosť Dní Opustenia vôbec “prebije”.
Veľmi ma posledné týždne/mesiace pozorovať, akým spôsobom sa autori vyrovnávajú s bežnými životnými situáciami so zameraním na medziľudské vzťahy.
Tá literárno-psychologická sonda do mysle obyčajného človeka mi dodáva pocit, že “ v tom nie som sama”. Častokrát sa totižto pristihnem pri tom, že len pokyvkávam hlavou. Že postave rozumiem. Že s ňou súcitím. Nie vždy a nie vo všetkom, ale v každej sa nájde niečo. Nie som v tom sama. Aj niekto iný má rovnaký pohľad na svet. A to je fajn vedieť.
A hoci som nie som až tak sčítaná, aby nasledujúce vyjadrenie mohlo byť úplne objektívne, dovolím si však vyhlásiť, že Taliani to sakra vedia!
Vernosť. Čo to vlastne znamená? Byť oddaný fyzicky? Tak to asi chápeme všetci. A čo tak emočne? Je to vôbec nevera, ak na ňu iba myslíš? A ak áno, ktoré z týchto partnerskych zlyhaní je “horšie” ? A je vôbec možné byť silne oddaný manželstvu a rodine no zároveň sa pohrávať s ostrím noža?
Carlo a Margherita sú si vernými manželmi. Aspoň pred sebou navzájom. Silnejšie než vernosť je však ich vzájomná oddanosť a viditeľná túžba po krásnom a harmonickom vzťahu. Čo sa však odohráva v ich hlavách ostáva pred tým druhým zamknuté. Tajomstvá, úniky no aj verejné nedorozumenia. Marco Missiroli prostredníctvom hlavných a aj vedľajších postáv, krásne poukázal na súkromné boje, túžby a obavy, ktoré na večnosť ostávajú v partnerstve pred tým druhým skryté.
Čítajte. Ozaj. Ďalšia do skupiny top Talianskych autorov.
Obyvatelia Maple Street sú občanmi žijúci typický americký sen. Dokonalé rodiny s dokonalými deťmi, žijúce v dokonalom susedstve, ktoré funguje na základe dokonalej spoločenskej hierarchie. Až kým sa do voľného domu nenasťahuje nedokonalá rodina, ktorá tuto idylku "rozbije". Tragédia v rodine Schroederových postupne začne vyplavovať na povrch tajomstvá až vyústi do krvavého masakru.
Príbeh s veľkým no premrhaným potenciálom. (A týmto sa ospravedlňujem každému, koho som na knihu nalákala ešte pred tým, než sa mi ju podarilo prečítať do konca)
Zo začiatku som bola z knihy nadšená, štýl ktorý autorka zvolila - dej príbehu popretkávaný rozhovormi či novinovými článkami z budúcnosti - nahodil rýchle tempo a túžbu po zvedavosti. Avšak čím ďalej som sa v knihe pohla, tým viac zvedavosť upadala a bavila ma stále menej a menej. Za mňa jedna zo slabších kníh.
