Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Keď píše o svojej práci niekto, kto ju naozaj a vážne miluje, našiel sa v nej a je jeho koníčkom, z textu srší humor, dobrá nálada a bohatstvo myšlienok, prirovnaní, opisov, že ani bedeker k Nórsku som nepotrebovala. A keď vie, chce a dokáže sa o tieto pozitíva podeliť s čitateľskou verejnosťou, vznikne knižka, ktorá poteší, osvieži, zaujme, dá sa prečítať na dva razy, lebo neskrývanú radosť zo života z nej túžite nasávať každým pórom. Po dočítaní v kútiku srdca dúfam, že Ondreja Sokola písanie neprestane baviť.
v podaní slovenskej herečky Táni Pauhofovej, ktorej jemný, melodický hlas presne vystihol príbeh krehkého opusteného dieťaťa, osamelo dorastajúceho v mladú, krásnu ženu, a tiež poetickú nádheru fauny a flóry nespútanej močiarnej krajiny a morských lagún.
Kto nemá aspoň minimálny vzťah k prírode, k rastlinám, hmyzu, živočíchom, bude pre neho čítanie ťažké. Ostane mu iba príbeh opusteného dievčatka, ponechaného na prežitie v divokej prírode, úskalia života dobrovoľného vyvrheľa spoločnosti a problémov, spôsobených ľuďmi, vstupujúcich do jeho teritória. Opisy prírody sú každodenné, ale príliš odbornými, alebo encyklopedickými by som ich nenazvala, skôr inklinujú k romantickosti, k poetickosti, hoci trochu vecnej. Na mňa rušivo pôsobil skôr súdny proces ťahajúci sa celou poslednou tretinou knihy.
Prostredníctvom hlavnej hrdinky autorka výstižne poukázala na fakt, že pre určitú skupinu ľudí je ľahšie prežiť za nemilosrdných zákonov divokej prírody, ako byť súčasťou falošnej a majetníckej ľudskej spoločnosti. Po prečítaní tejto krásnej knihy možno aspoň časť verejnosti pochopí, že zvoliť si samotu mimo ľudskej svorky ešte neznamená obmedzenosť, depresiu, či inú chorobu duše, ani chudobu, že pre iných dokonca môže znamenať slobodu.
Doporučujem. Počúvanie som prerušovala iba na dobu, kedy som musela, inak som strávila jeden a pol dňa nepretržite so slúchadlami v ušiach.
Keď píše o svojej práci niekto, kto ju naozaj a vážne miluje, našiel sa v nej a je jeho koníčkom, z textu srší humor, dobrá nálada a bohatstvo myšlienok, prirovnaní, opisov, že ani bedeker k Nórsku som nepotrebovala. A keď vie, chce a dokáže sa o tieto pozitíva podeliť s čitateľskou verejnosťou, vznikne knižka, ktorá poteší, osvieži, zaujme, dá sa prečítať na dva razy, lebo neskrývanú radosť zo života z nej túžite nasávať každým pórom. Po dočítaní v kútiku srdca dúfam, že Ondreja Sokola písanie neprestane baviť.
Mýlila som sa, keď som si myslela, že túto tenkú brožúrku prečítam rýchlo a jedným dychom.
Hoci si uvedomujem, že pozerať sa na všetko a všetkých cez prizmu veku je v dnešnej dobe vyspelej komunikačnej techniky kontraproduktívne, nevyhnem sa tomu. V kontexte teda musím priznať farbu a uviesť, že ak zopár prežitia schopných jedincov, narodených ešte hlboko v 19. storočí naskočilo na rýchlik menom Výpočtová a komunikačná technika, najväčšia skupina z nás stihla sotva prečítať jeho názov a nasledujúcu stanicu. Aspoň s odretými ušami sa snažím zorientovať sa vo vzniknutom chaose pozostávajúcom zo siete sietí, servrov, užívateľských programov a webových stránok, PGP kľúčov a aktualizácií, spôsoboch používania súborov s príponami exe, epub, rar, či zip. A potom jedného dňa zrazu vysvitne, že ten chaos existuje duplicitne a on je ešte ďalší paralelný, temný, podvodný a zvrátený, a dokonca ešte aj potrebný – Dark Web.
Keďže patrím k ľuďom, ktorí svoje prežitie zakladajú najmä na princípe – čím viac a podrobnejšie poznáš svojho nepriateľa, tým ľahšie bitvu ustojíš - nevyhýbam sa nijakým informáciám, ktoré mi skúšajú otvárať oči a učiť ma, formovať ma pre súčasnosť aspoň v rámci možností. (tu je možné pobadať paralelu medzi vetou – čo mi v živote dala literatúra – v mojom profile)
Nie, nedá sa Dark web: ... čítať rýchlo. Som matka, nečudo, že moja najcitlivejšia struna je dieťa. Najprv teda nasávam fakty, slovné, číselné, mierne, hnusné, iritujúce, hrozné, neprežuteľné, potom príde uvedomenie si, že homo sapiens je len zásterka, v skutočnosti existuje iba v dvoch základných formách – dravec a korisť.
Ak ste už výhercom lotérie a máte zdravé a životaschopné dieťa, a hoci ste ho už aj úspešne vychovali, zistíte, že ste iba v pol ceste a je nemožné prestať ho chrániť. Všímať si, počúvať, prekladať si pojmy, vety, polovety, zábery, profily... Môžete dokonca skúsiť chabo pomôcť vydrapiť dravcom z pazúrov korisť v poslednej chvíli. Europol.europa.eu/stopchildabuse. Pretože aj polícia využíva tento web, aby odstavila najväčšie zrůdy, za dva týždne pozatýkala 900 ľudí a zachránila z porno pekla 296 detí. Dočítate sa, aký je to zlomoček a v ten deň vás aj prejde chuť zapnúť počítač.
Nie, nedá sa Dark web: ... vnímať iba ako prehľadné rozdelenie iritujúceho obsahu do príslušných chlievikov, aby mal svet prehľad o ďalších stovkách temných tržíšť. Nevyhnutne do vás zaseje kúsok paranoje , keď prelúskate stať o sledovaniach slova písaného a odpočúvaniach slova hovoreného, nehovoriac už o kontrolách pohybu. A to nemeriam ani výšku znechutenia z mobilnej aplikácie, ktorou si nechávate zábavne merať kroky a nachodené kilometre, a ktorá od vás každý tretí deň žiada prístup k vašim fotografiám a telefónnym kontaktom.
Kniha Dark web: .... vám dokonca pred nosom zatancuje s návnadou v podobe kryptomien. Sumy, pohybujúce sa v miliónoch, v bitcoinoch, v ethereum, monero.
Okrem toho všetkého sa dozviete, ako sa k tomu všetkému stavia, alebo stavajú Anonymous, že 420 je nielen predvolba Českej republiky, že aj Dark Web má svoju etiku, čisté drogy a inovácie.
Takí ako ja, sa aspoň dozvedia , čo je Tor, Silk Road, Hidden Wiki, snappening.
Dark web: ... je malá brožúrka veľkého množstva informácií, dobre podaných.
rozprávajúce o mimozemskej skladačke rozloženej po zemeguli. Originálny nápad, ako prácu s artefaktami vnímajú velitelia, výkonní dôstojníci, aj vedci, za čo dávam plný počet.
Ale tiež patrím medzi čitateľov, ktorým vadila forma vyrozprávania deja (zápisnice z rozhovorov, výsluchov a konfrontácií), kým som si trochu zvykla, čítala som záver. Na druhú stranu, ľahšie sa mi kniha odkladala, keď som napredovala po odstavcoch a potom som sa k nej vracala.
Citát nájdený v knihe, síce od iného autora, ale dobrý – „ Pravda nepatří do mocenského řádu, je totiž spjatá se svobodou.“ Michel Foucault Veľakrát sama hľadám v komentoch niečo viac z postáv, prostredia, či deja, ako je v krátkom popise titulu, aby som sa vyhla opakovanému čítaniu rovnakej témy v krátkom časovom úseku. Veľakrát márne. Napriek tomu sa aj ja snažím sa prispôsobiť väčšine a vyhnúť divnému slovu SPOILER a píšem o obsahu knihy tak, aby som trebárs nevyzradila, že vrahom bol záhradník. Ale je to ťažké a pre mňa aj kontraproduktívne, pretože potom na zopár riadkov popíšem nejaké to bla bla bla bez váhy a merita... a najradšej by som len naklikla iba počet hviezdičiek. V poslednom čase sa uchyľujem k opísaniu nejakých citátov z knihy, ktoré pre mňa majú tú správnu váhu a dúfam, že aj pre niekoho iného budú pomoc a „ ťahák“ k čítaniu. Ale k autorom - Koľko ľudí, toľko chutí. Keplerovci mi ako tvorcovia severského krimi vyhovujú, minimálne rovnako ako Nesbo, Larsson, Adler-Olsen. Už keď som siahala po Zrkadlovom mužovi, vedela som, že ma nesklame. Mohol byť v daný moment pre mňa slabší, alebo ja presýtená temných krimi, ale on nebol, ja som nebola. Osobne za najslabšiu keplerovku považujem Lazara. K príbehu – super temný, poväčšine idúci do najmenších aj najkrutejších podrobností úplne vo všetkom, hodil by sa ako horor, keby... keby nebolo to keby a tu si dovolím odporovať iným komentárom, kde sa uvádza, že zápletka je pritiahnutá za vlasy. (Nuž, Rakúsko je od nás „co by ševcovic Honzík kamenem dohodil“ , v rozpätí nejakého desaťročia podobné prípady hneď dva. A to sú len tie odhalené. ) Čiže až príliš možné a tým pádom hrozivejšie. Zrkadlový muž má u mňa ďalšiu hviezdičku za prvky psychológie a psychiatrie, ktoré utvárajú pri odhadovaní páchateľa veľké množstvo kľučiek v obrovskom a zložitom labyrinte povahových čŕt a správaní postáv. V takom jemnučkom záblesku som postrehla páchateľa už po prvej tretine knihy, ale Keplerovci sú majstri, nestačí, že vydedukujete kto to mohol ... , oni vám do konca príbehu nedajú vydýchnuť a podsúvajú toľko možností, že dvakrát sa poopravíte a takmer do poslednej strany ste si nie istí, či ste vydedukovali správne. Ba čo viac, začnete kontrolovať, kto z mužských postáv by mohol byť Babička. :) (Lenka.Vílka – kľúčenku si neprosím, tiež ich niekoľko vlastním :)) ) Sprvu som u seba pobadala isté masochistické sklony, pretože som audioknihu počúvala po niekoľkých kapitolách denne pri pohybových aktivitách. Pri 43-tej kapitole som usúdila, že sa fyzicky uštvem a radšej som zo seba pred rodinnými príslušníkmi a susedmi spravila úplnú debilku, keďže som neodpovedala na pozdravy a nerozvíjala som ani základné rozhovory a pohľad upierala niekam do seba, aby nebolo také okaté, že ma otravujú a keďže slúchadlá mi v ušiach nebolo veľmi vidno. Táto keplerovka má u mňa ďalšiu hviezdičku aj za dobrý záver, ktorý nekončí „veľkým bojovým finále so stratami na jednej, či oboch stranách“, ale ešte chvíľku jemne pokračuje v dozvukoch a myslím, že ponúka aj indície k ďalšiemu prípadu Joona Linny. Za štatistiku na úplnom konci udeľujem poslednú hviezdičku, pretože vtedy už musia aj tí najväčší odporcovia relevantnosti zápletky dostať facku nepopierateľnosti. Ale dosť tlachania – Zrkadlový muž - u mňa severské krimi dobré, silné, temné, hororové, hneď vťahujúce do deja, po určitom momente neodložiteľné, zanechávajúce pocit, že kým je vaše dieťa malé, je relevantne v bezpečí a nikdy nie je dosť veľké ani dospelé aby bolo dostatočne „za vodou“. S podtrhnutím, že stádovitosť ľudí zabíja.
ale nadlhšie jediný. Idea dobrá, ale prekombinovaná, hraničiaca s psycho. Príliš veľa postáv, scén, jedna dejová línia sa tlačí do inej, zmätok ako v terajšej vláde. A ani bez vysvetlenia ožívajúci zastrelení ma nejako neoslovujú. Asi ku mne neprišla v tej pravej konštelácii hviezd. Dávam aspoň za tri.
Podľa názvu a obálky som očakávala niečo úplne iné, ako pokrivkávajúcu pracovnú cestu do Dánska, ktorá mi miestami pripadala ako štvanica dvojdňových poznávacích zájazdov, organizovaných súčasnými cestovnými kanceláriami. Preto pre mňa bola kniha sklamaním, napriek tomu som dočítala úspešne. Očakávala som defilé nezvyčajných ľudských príbehov so styčným bodom na nezvyčajnom mieste v Kodani. Čiastočne túto úlohu spĺňala Varme a majiteľka Eva, ale veľmi, veľmi málo. Súperenie PR account pôsobilo na mňa rušivo, odvádzalo pozornosť od postáv a uberalo priestor z popisu pocitov a vôní z mesta, miesta a hygge. Postavy, vrátane dvoch hlavných, autorka rozpracovala málo a povrchne, ani jedna z nich vo mne nevyvolala žiadne pocity, či uveriteľnosť, alebo nebodaj rezonáciu ešte po dočítaní príbehu. Ani roztrasené hormóny a kolená z úžasného vyvoleného ma nejako nerozrušili. Kniha nie je ani sladká, ani horká, ani slaná ... Taký balast na vykrytie času, kým príde autobus.
