Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Moje aktivity
…magické, dobrodružné, napínavé…
Už Katja- Prebudená mágia, ako autorkin debut, bola skvelá. Katjina mladšia sestra s názvom ZRODENÍ Z MÁGIE bola ešte lepšia.
Síce som bola takmer 50 strán zmätená, stratená, priam dezorienovaná- nevedela som kde som, kto je kto, čia postava rozpráva danú časť…chytalo ma zúfalstvo, pretože som si ťažko vybavovala podľa mien, ktoré si ja nepamätám, kto je daná postava. Je to však moja chyba, nie chyba autorky. Mohla som si prečítať aspoň kus z konca predošlej časti. Našťastie som sa začala orientovať a už to odsýpalo.
NATALI FOX šetrí náš čas aj peniaze. Nevracia sa k tomu, čo bolo v prvej časti. Keď, tak len okrajovo a stručne, nevenuje zbytočnému opakovaniu pozornosť. Preto je fajn vrhnúť sa na pokračovanie ihneď, prípadne si dať re-reading prvej časti. Budete sa lepšie orientovať v deji aj postavách. Našťastie, ja som si počas čítania na dosť podstatných vecí spomenula.
Musím vyzdvihnúť opäť nádherné ilustrácie, mapy, rovnako tak detailne premyslený dej, nové postavy a magické bytosti, zvraty, dynamiku deja, nečakané a šokujúce zistenia a čo by to bolo za YA fantasy, keby sa nám tu nevykryštalizujú nejaké tie vzťahy láskové.
Drvivú väčšinu príbehu je rozprávačkou Katja, s ňou zažívame riadne dramatické chvíle, neraz ide o život nielen jej, ale aj jej súputníkom. Dlhá a namáhavá cesta do Bieleho mesta však prinesie svoju odmenu v podobe mnohých odpovedí- ale mnohé nám, čitateľom, zostane naďalej záhadou.
Asi 100 strán pred koncom je len Argosových a jeho ceste (za šťastím?). Som rada, že Natali nám dovolila nahliadnuť aj do jeho púte, bola rovnako, ako Katjina, nebezpečná, namáhavá s viacerými odhaleniami.
Záverečná kapitola je venovaná Liane(nech mi všetci odpustia, ja netuším, či sa už predtým v príbehu vyskytla, jej meno ani postava mi nič nehovoria). Aj tu nám Natali kadečo odhalí, ale epilóg… Páni moji! To je niečo… mám hlavu v smútku, ale v duši nádej, že snáď o rok si prečítam pokračovanie.
Veľa som vám toho neprezradila, ale sľúbiť vám môžem 500 strán kvalitného čítania, tak smelo do toho :)
…bezradnosť, nádej, láska…
…to pociťuje hlavná hrdinka Ally. Má toho dosť. Skĺbiť štyri práce dá zabrať a k tomu ešte svojpomocne opravovať dom. Kedysi mala dobrý život, prácu, ktorá ju bavila, ale o to všetko prišla a bola odhodlaná napraviť, čo sa pokazilo. Prečo a pre koho to urobila, sa pomaličky v príbehu dozvieme.
Všetko sa ale začne originálnym stretnutím Ally s hlavným hrdinom Dominicom. To teda bola “podívaná”. Nahlas som sa smiala, a to sa mi až tak často pri knihách nestáva. Dominic bol typický dudroš- navonok. V skutočnosti bol starostlivý, láskavý a robil dobré skutky kde sa dalo, hlavne nenápadne.
Musím povedať, že autorkin štýl mi lahodí. Mala som možnosť prečítať si jej knihu Veci, ktoré v nás ostanú navždy a čítanie som si užila rovnako aj tentoraz. LUCY SCORE dáva prednosť starším postavám (v tomto prípade 39 a 44), no poväčšine sa mi zdalo, že čítam o dekádu mladších ľuďoch. Neviem prečo. Netvrdím, že starší nemajú nárok na šťastie, lásku, či problémy tohto typu, ale celkovo správanie postáv mi korešpondovalo skôr s mladšími ročníkmi.
Okrem veku mi nič do oka neudrelo. Príbeh som si maximálne užila a prežívala s postavami všetky radosti aj trápenia- a že ich teda bolo požehnane. Humor pretkaný vážnymi témami a vášnivými scénkami, priateľstvami a rodinou, to celé vsadené do prostredia luxusu a módnych značiek. Úprimne, toho prostredia som sa obávala, ale autorka z príbehu nespravila polovičný teleshopping, takže mi spadol kameň zo srdca.
Príbehov na tému “od nenávisti k láske” je neúrekom, no myslím, že ak ste ich milovníkom, NA VLÁSKU vám nesmie ujsť.
…realistický, nemilosrdný, šokujúci…
Presne taký je FANTÓM Z INTERNETU.
SIMONA KUTIŠOVÁ má ľahký štýl písania s neľahkými témami. Jej príbehy sa radia k žánru pre mladých dospelých, avšak Fantóm je, ako sa zhodnú viacerí čitatelia a ja sa jednoducho musím prikloniť k tomuto názoru,vhodné, ba priam nutné, čítanie aj pre dospelých. Či už rodičov, pedagógov, strýkov, tety, milé susedy… Otvára im(dospelým) oči, prinúti všímať si detaily zmeny v správaní mládeže, uvedomiť si, že “v pohode” a “všetko je v poriadku” môžu byť len prázdne frázy pre upokojenie dospelého, pretože deti nechcú pridávať starosti, hanbia sa otvorene hovoriť o tom, čo ich trápi. Kutišová nám touto knihou vyslala signál, že pozornosť sa deťom musí venovať v akomkoľvek veku, pri akýchkoľvek dospeláckych starostiach…
Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Toto známe porekadlo by sa v Simoninom príbehu dalo aplikovať na viacero postáv. Blanka, hlavná postava, má v hlave spolužiaka Tibora. Doma sa jej rúca zázemie a síce má kamarátky a Lukáša, predsa im nehovorí všetko. Ako názov knihy avizuje, hlavnou zápletkou príbehu bude internet, sociálne siete a ich používanie. Kutišová zvolila zaujímavé charaktery postáv a šla na ne psychológiou. Zraniteľnosť, vek, neskúsenosť, dôverčivosť a kam toto môže viesť, ak sa(v tomto prípade)Blanka cíti osamelo, deprimovane, nepochopene…
Všetky situácie, postavy, či dialógy boli tak skutočné! Úzkosť Blanky prýštila zo strán, jej zúfalstvo, obavy a beznádej odkvapkávali z knihy každým riadkom takmer od polovice príbehu. Ja sama by som nevedela ako sa zachovať. Blanka chcela chrániť najmä mamu, dopustila sa chýb, za ktoré kruto platila, napriek vedomiu, že jej skutky nie sú správne.
Kutišová nenapísala príručku ako sa správať na sociálnych sieťach. Napísala príbeh Blanky, ktorý by mohol byť príbehom kohokoľvek z nás. O to je silnejší, uveriteľnejší, mrazivejší, šokujúcejší, smutnejší… nie každé dieťa má šťastie(v nešťastí) ako Blanka a aj na to Simona vo svojom príbehu upozorňuje.
Prečítanie tejto knihy bude vstupenkou mojej dcéry na sociálne siete(to je moja podmienka). Je mi ľúto, že školstvo podobným témam nevenuje dostatok priestoru.
Vrelo odporúčam každému čitateľovi bez ohľadu na vek, pohlavie, farbu pleti, vierovyznanie… TOTO JE KNIHA PRE VŠETKÝCH!
…odvážne, úprimné, aj smutné…
Už prvá časť A čo ak áno? bola príjemným čítaním. Dalo by sa povedať, že to je niečo ako beletrizovaný denník. Jednotlivé zážitky a situácie autorka napísala tak, ako sa stali z jej pohľadu a pripúšťa, že niektoré konverzácie doplnila podľa toho, ako si ich pamätá. Aj tak si myslím, že veľký rozdiel oproti skutočnosti nebude, pretože Zamari išla s kožou na trh a napísala Majin príbeh veľmi otvorene.
To, že ide o príbeh inšpirovaný skutočnosťou, si všimne každý čitateľ, ktorý autorku sleduje na sociálnych sieťach, pretože v knihe pospomínala ľudí, ktorí nám nie sú takí neznámi. Dokonca som natrafila na podobnosť s niektorými pasážami z knihy Posledný džentlmen, ktorú som čítala asi pred tromi rokmi a úplne mi utkvela v pamäti časť z pracovného teambuildingu.
Veľmi sa mi páčili všetky sms konverzácie. Boli plné doťahovačiek, povedala by som, že až intímnych pocitov a bezhraničnej úprimnosti- teda aspoň zo strany Maji určite. Z Denyho som mala občas taký zmiešaný pocit.
Veľmi obdivujem ako Maja dokázala prežiť každý okamih naplno, využiť každú príležitosť, ktorá sa jej naskytla a takisto mi veľmi imponuje to, aký postoj mala k vzťahom, ktoré nikam nevedú a dopriať obom z páru toho pravého.
Čitatelia Mišky vedia, aký štýl má. Ale očakávať román ako napr. Krízový plán, je chyba. Myslím, že budete sklamaní(už som takú reakciu na príbeh zažila). Je to pohodový príbeh jednej Maji s láskou k cestovaniu a písmenkám, hľadaním svojho šťastia v živote a hŕbou krásnych myšlienok.
Čo ale bolo pre mňa vážne nečakané, bol záver, oslavy Dňa svätého Patricka. To bol hotový šok! A totálne zmätenie, keď som si prečítala epilóg. Absolútne teda netuším ako a s kým skončila Maja XD
Ja nemám absolútne žiadne pripomienky k príbehu, maximálne som si knihu/dilógiu užila a kým sa autorka dostane do svojho obvyklého spisovateľského švungu, mohla by som si prečítať niečo zo staršej tvorby. Snáď sa mi to časovo podarí.
…Japonsko, kaviareň, cestovanie v čase…
Na menej ako 200 stranách sa odohrávajú štyri samostatné príbehy, poviedky, ktoré majú niečo spoločné. Kaviareň, personál a ženu v bielych šatách. Len o jednej kaviarni v Tokiu kolujú chýry už niekoľko desiatok rokov, že jedno konkrétne miesto v nej vám zaručí vrátiť sa do minulosti.
Nápad perfektný. Prevedenie, z môjho pohľadu pokrivkávajúce, no verím, že to je sčasti aj rozdielnosťou kultúr a vyjadrovaním. Prekladateľ bol a stále je v mojich očiach macher level milión!
Dej na mňa pôsobil často chaoticky. Opis kaviarne, zákazník, ktorý má dôvod sedieť a objednávať si kávu za kávou(či iné dobroty), preskok do minulosti postavy, šup, sme späť v kaviarni, nejaký ten dialóg, veľa monológov, presun do minulosti-cestovanie v čase, epizódka, ktorá sa už stala, ale tentokrát trochu inak, späť do prítomnosti… takto opísané to znie ako vcelku chronologický príbeh. Nebol taký ani jeden.
Aj keď musím priznať, že poviedky nie sú mojou šálkou kávy(aké príhodné), vedela by som si predstaviť tieto poviedky napísané ako román a určite by sa mi páčili. Žiaľ, neviem oceniť formát poviedky. Stále mi niečo v danom príbehu chýba… Rozpísaný začiatok, prepracovanejší stred, či úplný záver… poviedku vnímam ako časť z románu. Malý kúsok. No a aby som príbeh náležite ocenila, chýba mi tam zvyšok príbehu, ktorý si autor nechal pre seba.
Ak ale vám poviedky vyhovujú, určite siahnite po tejto knihe a môžete si domov z kníhkupectva vziať aj pokračovanie/-nia.
Príbeh Avy a Alexa sa odohráva na 320 stranách a už v prvej kapitole medzi postavami funguje chémia, aj keď si toho veľa nepovedia. Niežeby Ava nechcela. Ona je totiž v spoločnosti rada. Zbožňuje ľudí, fotografovanie, svoje priateľky, brata a žltú farbu. Je ako slniečko a je ťažké nemať ju rád. Kdežto Alex… ach, Alex. Navonok je ako starý dudroš. Skúpy na slovo, odmeraný, arogantný a čertovsky inteligentný, čo mu je aj na škodu, keďže si pamätá každú chvíľu svojho života. Je to dar, či prekliatie? V každom prípade, aj jeho chytrá hlavička mu zabezpečila život, v ktorom slovo nedostatok neexistuje. Alex je sirota, jediným príbuzným mu je strýko, otcov brat. Dôvod, prečo je Alex voči ľuďom chladný, je jeho srdce. Bude stačiť žiara Avinho srdca, aby sa to jeho ľadové rozmrazilo?
V knihe je hneď niekoľko zlomových momentov. Ava a jej minulosť, Alex a jeho minulosť, Ava a jej expriateľ, Alex a jeho kamarátka s výhodami, strýko, Avin otec… či už každý sám za seba alebo spolu, museli čeliť kadejakým prekážkam a osobným výzvam.
Autorka servíruje všetko pekne postupne, či už vzťah medzi postavami, zápletky a zvraty… nič nie je unáhlené, všetko sa deje akosi plynulo z daných situácií. Musím priznať, že niektoré dramatické momenty boli a la nadvihnuté obočie, niektoré zvraty predvídateľné, no vôbec mi to neprekážalo, pretože autorka ma vcucla do deja a nepustila. Napäto som listovala(mojím slimačím tempom) až k záveru… lebo… chcete vedieť, či je koniec taký aký chcete, alebo sa autorka rozhodne vytrieť vám kocúra…
Veľmi rada by som vám odporučila novú slovenskú autorku a jej debut. Síce toto nebude neodporúčanie, ale ani odporúčanie v štýle ODPORÚČAM VŠETKÝMI DESIATIMI.
A prečo? Od autorky som už niečo čítala. Aj keď ten príbeh zatiaľ nie je v tlačenej verzii, odporučila by som ho, preto dúfam, že časom dôjde rad aj na moju srdcovku od Levinski. Iba sekunda ma až tak nenadchla, nedá sa však označiť za zlý príbeh. To, že mi žiadna postava(teda až na Dana, ktorý ma v knihe dosť málo priestoru)nesedela, hodnotiť ani nemôžem. Ako by z toho mohol vzniknúť tento príbeh?! S inými postavami, ktoré by sa správali “podľa mojich predstáv” by to bol úplne iný príbeh. Autorka napísala tento tak, ako chcela, cítila.
Začnem tým menej príjemným.Na mená postáv Sirius a Wafley som si musela zvykať dlhšie. Rovnako tak na prezývku bábika. Netuším čím, no pôsobilo to na mňa rušivo a zvolené mená mi v mysli zneli ako gong. To, že sa nesprávali na svoj vek, beriem. Ale unavovalo ma čítať podobný vzorec každú chvíľu. Čo iné však čakať od páru výbušného mladíka a precitlivelej slečny. Najmä pre toto sa mi text zdal jednoliaty(alebo ako to nazvať), pretože keď prišiel nejaký zvrat, tušila som ďalší vývin udalostí. A to sa dialo opakovane. Buď Sirius odišiel alebo kričal a Wafley tiekli slzy prúdom a sople nesmeli chýbať. Do očí mi udrelo pár slov. Súc a hoc, sú podľa mňa vhodnejšie do poézie, poslúchal a ide mi do revu, či opakujúce sa ‘a teda’ na mňa pôsobí v texte rušivo.A slovo kontemplujem som si musela googliť. Ale, stále sú to len chybičky krásy.
Autorka má, aj keď sa to podľa mojich doterajších slov nemusí zdať, príjemný štýl písania. Používa striedanie pohľadov hlavných hrdinov, čo myslím, máme viacerí radi. Vždy sa nájde niečo, čo hrdinovia príbehu riešia(okrem svojho turbulentného vzťahu). Levinski vymyslela perfektne prepletenie postáv v príbehu a ich charaktery. Dramatický záver vo mne zanechal viacero otázok a viem si predstaviť hneď niekoľko možných scenárov pokračovania. V celku, príjemná oddychovka, len nebuďte citliví na správanie postáv.
…nadprirodzené, originálne, romantické…
Táto autorka mi bola absolútne neznáma a podľa obálky by som tipovala, že pôjde o klasický romantický príbeh. Kamarátka ma však začiatkom roka upozornila, že na nete objavila knihu s anotáciou, ktorá znie naozaj dobre. Áno, hovorím o Transcendence…
Ústrednou témou knihy je odveká otázka, či existuje život po živote. Autorka sa s touto témou popasovala naozaj skvele. Nepoňala to štýlom “od buka do buka”, ale hlavnej hrdinke Swayze od detstva pripisovala určitú dávku výnimočnosti. Ako je možné, že si Swayze spomína na udalosti z čias, keď ešte nebola na svete? Prečo má spomienky na ľudí o dosť starších od nej, ktorí si ju pritom vôbec nepamätajú? Úplne seriózne vám hovorím, zimomriavky ma pri týchto častiach knihy omínali pričasto.
V príbehu vystupujú 4 hlavné postavy a to Swayze, ktorú som už spomenula, jej priateľ Griffin, vdovec Nathaniel a jeho mesačná dcérka. Áno, bábätko toho veľa v príbehu nepovie, ale vďaka nemu sa udejú skvelé, aj vtipné, situácie a čo je hlavné, cesty Sway a Nathaniela sa skrížia. Swayze Natovi rozpráva postupne viac a viac zo svojich spomienok o ňom a on je čím ďalej tým viac presvedčený, že Swayze je jeho priateľka z detstva.
Okrem zamotaného vzťahu s vdovcom a nevysvetliteľných citov, má Swayze šťastný a pohodový život s priateľom Griffinom. Sú mladí, zamilovaní, tvoria harmonický, dokonalý pár. Práca pestúnky sa však podpíše na tejto idylke.
Jewel má príjemný štýl písania, príbeh plynie hladko, retrospektívy i kapitoly máme z pohľadu Natea aj Sway, čo je u čitateľov dosť obľúbené. Aj keď je mladý pár vášnivý, netreba sa báť prehnane odvážnych erotických scén. Autorka síce zabŕdne aj do sexu, veď patrí k životu, ale všetky scénky sú vkusné a nespadajú pod ľahké porno.
Čo sa týka postáv, niektoré dievčatá, ktoré spolu so mnou mali možnosť čítať knihu pred vydaním, mali problém s povahami. Napríklad, že Swayze je príliš nezrelá a Griffin až prehnane dokonalý. Ja som postavy, aj tie vedľajšie, vnímala presne tak, aby bolo jednoduchšie pochopiť správanie každého z nich. Nathaniel je síce vdovec, ale ku Swayze je priateľsky otvorený ako k starej známej(ktorú v nej vidí), Griffin JE prehnane dokonalý, od vzhľadu až po správanie. Ale aj to má v príbehu svoje opodstatnenie. Swayze ho miluje. Nerozumie svojim pocitom voči Nateovi, nechápe, čo ju k nemu púta, veď má priateľa, s ktorým je šťastná a v mysli si predstavuje budúcnosť po jeho boku- do chvíle, kým sa tam nezačne obšmietať Nate. Swayze je zmätená, rozpoltená a tým, že má len 21 rokov, má tak trochu strach z budúcnosti, zo všetkých spomienok a toho, čo sa jej v živote deje…
Transcendence je prvou časťou zo série a musím povedať, že pokiaľ čitateľ venuje plnú pozornosť príbehu, záver ho neprekvapí, ba čo viac, bude si presne tento zvrat priať. Presne do takej miery, aby netrpezlivo čakal na pokračovanie, pretože bude prahnúť po ďalšom vývine udalostí…
…jemné, romantické, srdcebôľne…
Tak táto kniha rozhodne nespĺňa ani jedno z troch prívlastkov, ktoré som spomenula, dali by sa však veľmi ľahko vďaka obálke knihe prideliť.
NETUŠILA SOM, ŽE MA ĽÚBI ja na niektorých e-shopoch zaradená v kategórii Detektívky, trilery a horory a Spoločenská beletria. Možno som opäť raz zbytočne kritická a mnohým čitateľom HANA ŠRÁMKOVÁ svojím dielom ulahodila. Mňa akurát tak rozčuľovala(toto určite nebola emócia, ktorú mal príbeh vyvolať).
Pritom hlavná hrdinka Diana, podľa môjho skromného názoru, mala ako súdna patologička oplývať inteligenciou, dôvtipom a triezvym uvažovaním. Ničomu z mnou spomenutých vlastností sa ani zďaleka nepriblížila. Bola prchká, náladová, vzťahovačná, zaslepená, hysterická a v neposlednom rade povrchná, čo mi s jej teatrálnosťou najviac pilo krv. Je to len môj čitateľský pohľad. Síce nepochopím, ako môže sama autorka veriť, že vytvorila silnú ženskú hrdinku(ak teda nebolo úmyslom autorky práve vykreslenie nemožnej dospelej ženy), pretože podľa deja by sa mohlo zazdať, že som v nej tú silu mala vidieť(neviedela).
Dianine správanie k dospelej dcére nebudem ani komentovať. Avšak Kristína jej nezostala nič dlžná (nepoznám dieťa, ktoré sa teší, že si rodič niekoho NARAZÍ a chce vedieť posteľové detaily!). Potešujúce je, že na svojom vzťahu zapracovali. Hlavná postava sa už v prvých stranách prejavila naozaj povrchne. Komentovala telo na pitevnom stole, mladé telo svojej dcéry, s ktorým sa porovnávala, neskôr komentovala vzhľad príslušníka polície… dúfam, že autorka neopisovala svoje videnie ľudí. Čo sa týka hystérie, tak tu by si Diana zaslúžila nomináciu na Zlatú malinu.
Naozaj sa mi to píše ťažko. Ale… dej bol plný hlúpych, protirečiacich a nelogických “vecí”. Myslím, že autorka sa snažila napísať mysteriózny, psychologický triler. Na mňa to pôsobilo… nijako. Takmer po celý čas som mala pocit, že Diana sa naháňa ako pes za chvostom. Z ničoho nič si zmyslela, že je zatiahnutá do zločinu. Nechápem doteraz prečo, aj keď to tak bolo. Robila neuvážené kroky, vyjadrovala sa, akoby jej ústa nespolupracovali s mozgom, zraňovala ľudí, ktorí ju mali (na moje počudovanie) radi. Dej sa odohráva v meste, v ktorom žijem a musím povedať, že som si opisy vizualizovala. Niektoré miesta mi však s realitou nesedeli, tak neviem, či autorka len tipovala, alebo si realitu prispôsobila… Ďalší mínusový bod pripisujem páchateľovi, ktorý bol jasný od prvej zmienky. Hana sa snažila chabo čitateľa zmiasť, no neverím, že sa jej to podarilo ani pri nečitateľovi tohto žánru.
Čo sa týka štýlu písania Šrámkovej, vedela by som si predstaviť čítať jej dielo, ale nemyslím, že ešte siahnem po trileri z jej pera. Štýl písania nie je vôbec zlý. Hane by som odporučila vytrhnúť si z klávesnice otáznik, ktorý používala namiesto bodky ako v priamej reči, tak pri vnútorných monológoch. Niektoré prirovnania boli tiež viac ako zvláštne, ale na tom sa dá popracovať jednoduchšie, ako na zápletke celej knihy.
Aby som nebola len extrémne kritická(uvedomujem si to, ale nebudem tvrdiť, že sa mi kniha páčila, keď to tak nebolo), musím autorke uznať, že v závere bol príbeh skutočne napínavý a trýznivé chvíle hlavnej postavy napísala na výbornú. Kiežby som počas čítania celej knihy pociťovala rovnaké súznenie s Dianou, ako tomu bolo pri konci. Finále nebolo zlé, vlastne, celkom som s ním spokojná.
Moje odporúčanie? Uf! Ak máte radšej jednoduché knihy, nevadia vám zvláštne charaktery postáv, tak si skúste spraviť názor na knihu sami, to je aj tak vždy najlepšie riešenie.
Viac recenzií nájdete na IG profile @v.knihach
Alex žije v Londýne. Má obchod s magickými predmetmi. Je niečo ako vyvrhel mágov. Veľmi sa mi páčilo, že aj jeho schopnosti boli vyťahované na čitateľa postupne, pri jednotlivých situáciách. Žiadne také, že ja som Alex a viem urobiť TOTO XD Nie, nie. Príbeh písaný z pohľadu Verusa sa mi zapáčil ihneď, pretože autor vytvoril skvelú hlavnú postavu a vtedy je čítanie ako jedna báseň. Teda bola by…
Moja báseň sa zmenila na tragédiu. Alex, so svojimi schopnosťami, mi zničil čítačku. Tie boje mágie dali môjmu chabému prístroju riadne zabrať. Takže, milý Alex, je tvoja vina, že som sliepňala nad mobilom dva mesiace, kým som sa prelúskala všetkými stránkami. Je síce len môj problém, že moje oči sú natoľko rozmaznané aby nedokázali prečítať viac ako pár strán bez problémov. To však nemení nič na fakte, že tento zádrhel značne ubral príbehu na dynamike(samozrejme, že problémy s čítačkou spôsobil pravdepodobne jeden z najmladších členov našej rodiny a nie mágia Alexa Verusa, o svoje prístroje sa báť nemusíte, pokiaľ budú mimo dosahu detí, nič im pri čítaní PŘEDURČENÝ nehrozí).
Alexa som si zamilovala. Bol inteligentný, analyzoval každý krok, zvažoval,ktoré rozhodnutie bude lepšie nie len preňho, ale aj pre Lunu. Moja romantická duša sa ozývala a tíško skandovala pri nejednej scénke, no obišla som bez povšimnutia. Jacka asi veľký romantik nebude XD. Najzaujímavejšou postavou bola rozhodne Arachné. Desivá, priateľská, múdra… Hvězdná bríza sa zas podieľala na viacerých zlomových momentoch ako pomoc/dar z nebies Alexovi. Pre mňa bolo fascinujúce čítať o mocnej relikvii, ako po jej moci bažili silní mágovia a neštítili sa použiť nekalé praktiky a donucovacie prostriedky, aby im Verus pomohol na ceste za ich cieľmi. Odmenou mu mal byť vlastný život. Milé, no nie? V poslednej štvrtine príbehu( aj keď som aj tú čítala dlho)som bola v jednom údive, ktorý striedala nervozita ako to celé dopadne. Krásny klišé happy end? Nemyslím, no veľké plus je, že autor knihu ukončil. Ďalšia je dobrovoľná :D
