Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Knižné tipy a prostý názor jednej knihomoľky, ktorá čítaním uniká z vyčerpávajúcej reality dospeláka.
IG: @girlwiththebooks
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Moja tretia kniha od autorky. Egomaniak bol nerealistické klišé a Žiadnu lásku, len sex bola naopak príjemným prekvapením. Jedna dobrá, druhá hrozná, tak prečo nedať šancu aj ďalšej?
Nemali by sme sa čítala ľahko, aj rýchlo. Holt, autorka tak píše. Čas ubieha a vy ani neviete ako, a ste na konci. V dnešnom prípade som bola v celku rada, že to mám za sebou.
Príbeh Annalise a Benetta - rivalov v práci, aj v súkromí. Na to, že sa neznášali a robili si naprieky, so sebou vychádzali pomerne priateľsky.
Annalise bola dokonale krásna, každý muž v jej okolí ju chcel pretiahnuť (ona si to samozrejme neuvedomovala), mala dementného bývalého, dobré srdce a to je tak všetko.
Bennett bol taktiež neskonale krásny (on si to ako inak uvedomoval) a práve preto pretiahol polovicu mesta. Nechcel vzťah, pretože si podľa neho lásku nezaslúžil. Trauma z minulosti ho úplne zaslepila. Až pokým nestretol Annalise. Ach.
Je Vám to povedomé? Samozrejme, že takmer rovnaký scenár s menšími zmenami nájdeme snáď v každej tretej knihe pre ženy.
Proti Bennettovi som zo začiatku nemala žiadny výhrady. Ibaže, keď začal plakať, priam rumázgať - už som ho ďalej nevedela vnímať ako toho, kt. autorka trištvrtinu knihy opisovala. Áno, ja viem. Aj chlapi majú emócie. Aj chlapi plačú. Ale pre lásku Božiu, prečo z neho urobila až takého mäkkýša, keď to bol ešte pár strán dozadu rodený alfasamec s nepreniknuteľným emocionálnym múrom?
Takto. Ja chápem, že podobné knihy mám brať s rezervou. Ako oddychovky. Ako nejaký osobný druh úniku z reality. Problém je v tom, že mňa neskutočne vytáča, ako sú napísané. Hrajú sa na bestsellery s ťažkými posolstvami. A pritom je kniha iba o tom, akí sú naši hrdinovia dokonalí, sem tam si musia vyriešiť nejaký strastiplný problém z minulosti a keď sa všetko lusknutím prsta zmení, stanú sa ešte dokonalejšími. To mi má skutočne vyčariť úsmev na tvári niečo tak plytké?
Nie, ďakujem. Neprosím.
Myslím, že si dám od Vi na nejaký čas pauzu.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Ďalší psychologický triler za mnou. Ponúkol to, čo každý svojho žánru - nespoľahliví rozprávači, nezvestná žena, nebezpečenstvá lásky a túžby, hrozivá, po kúskoch vynárajúca sa minulosť, čiastočná strata pamäti, vražda. Toto všetko bolo zasadené do správneho pochmúrneho prostredia s labilnými postavami a ich skrytými restami z minulosti.
Kristina - navonok úplne normálna terapeutka, s dokonalým životom, milovaným manželom, a so strašidelnými prízrakmi, kt. ju prenasledujú a ona sa stáva stále viac emocionálne nevyrovnanejšou. Doktorka psychológie, kt. zasvätila život skúmaním myslí, pričom jej vlastnú myseľ zahaľujú tiene. To nevymyslíte. A jej pacientka - stalkerka storočia so záľubou v bolesti a týraní samej seba.
Čo viac si priať?
No niekoľko maličkostí by sa našlo. Napätie sa vytratilo presne na 77 strane, keď si moje podvedomie predstavilo, ako to skončí. Všetko nasvedčovalo tomu, že do tajomného zmiznutia Leah bude zapletená presne tá postava, dovtedy spomínaná ako vedľajšie křoví. Nech sa autorka akokoľvek snažila, vedela som, že ten zloduch sa skrýva za maskou čestného a príliš dokonalého človeka. Takže vyvrcholenie s Leah bol jeden prúser a vyvrcholenie s Elizabeth zasa druhý. Pretože opäť som podvedome vedela, že tak neskončila z vlastnej vôle.
Kniha bola napísaná pútavo, to áno. Autorka vie vytvoriť krásne prostredie a rovnako aj zaujímavé postavy. Škoda len, že medzi riadkami nechala príliš veľa nápoved, kt. príbeh zbytočne ničili a napätie sa v deji vytratilo niekde na pol ceste.
Nedá sa povedať, že by bola kniha zlá, to rozhodne nie. No ja potrebujem niečo viac. Niečo, čo ma bude nútiť čítať ďalej a pri Smrtiacej posadnutosti som knihu dočítala len preto, lebo mi to nedalo. Musela som vedieť, či to skončí skutočne až tak nezáživne a prvoplánovo.
Autorka možno patrí medzi najjasnejšie hviezdy severského noir, ale mne ako ufrflanej slovenskej čitateľke s podivnou intuíciou na duši veľmi neulahodila.
Drahá Ava mala v sebe niečo špeciálne. Ako máloktorá kniha sa mi páčila tak veľmi, že by som ju najradšej začala čítať znova. Hneď teraz. Ale ovládam sa. Zatiaľ.
Bolo to sladké, vtipné, úprimné, drsné, smutné, emocionálne aj napínavé. Jednoducho to malo v sebe všetko, čo potrebujem k sebatrýzneniu a istej závislosti.
Ava nebola obyčajná postava. Mala v sebe sily na rozdávanie. Mohla sa stať obeťou, ale ona nie. To, čím si prešla, v nej rozdúchalo oheň, kt. krvopotne spálila každého, kto jej ublížil.
Zjazvený kráľ Camdenu - zúrivo sladký 17r. chlapec, kt. mi svojim charakterom rozbúril celé vnútro. Jeho postava nebola typická mužská postava. Nebol dokonalý, bol ľudský. Nebol kráľ školy - ó, áno, výzor na to mal, ale to, čo sa skrývalo pod maskou? Zlomený človek, kt. nemiluje často, ale keď už miluje, tak so všetkým, čo má.
Chémia medzi hl. postavami bola priam hmatateľná. Jeden v druhom videli to, čo si sami na sebe nevšimli. Dokonale sa dopĺňali a ich dialógy boli napísané božsky.
Ona sa videla ako príliš mladá. On sa videl ako príliš mladý, no v skutočnosti neboli. Ona bola prastará a on bol rovnaký. Niekedy nezáleží na veku, ale na tom, čo si život pre vás pripraví. A pre naše hl. postavy si toho pripravil požehnane. Neskutočne silné charaktery.
Rozuzlenie príbehu ma dostalo natoľko, že som revala ako malé dieťa. V podobných knihách nastáva bezvýznamný hnev, kt. napokon zázrakom pominie a z našich hrdinov sa vykľujú presladené mäkkýše.
V dnešnom prípade tam bolo niečo viac. Malo to hĺbku a zanechalo to vo mne presne ten zvláštny pocit naplnenia. Áno, priznávam. Rozplývam sa nad touto knihou a hrdo si za tým stojím, pretože autorka vytvorila skvost.
Žiadne zbytočné opisy, žiadne nudné pasáže, postavy ako my (nie ako fiktívne bytosti), dej zahalený rúškom tajomstva a koniec, kt. vás prinúti cítiť šťastie a nepochopiteľnú lásku k sebe samým, ako aj k ostatným.
Skutočne perfektné čítanie. Poprosím, viac takých kníh.
“Majstrovsky napísaný psychologický triler a bravúrne rozuzlenie, ktoré Vás doslova omráči.” - Po týchto riadkoch by asi každý z nás čakal niečo nadpriemerné. Dačo, čo iné knihy strčí do vrecka a zanechá vo Vás ten nedefinovateľný pocit hnevu pretnutého s pobláznením.
Bohužiaľ, dnes to nie je ani zďaleka spomínaný prípad.
Autorka mala celkom zaujímavý nápad, no podala ho úplne bez iskry. Absolútne nič som z knihy necítila. Neskutočne veľa nepodstatných pasáží, bez kt. by sa knižka obišla a nikomu by nechýbali.
V príbehu máme dva pohľady. Jeden patrí Quinn - ženskej, kt. po sobotňajšom záťahu nevie nájsť svoju spolubývajúcu. V priebehu niekoľkých dní sa premení na paranoidnú schýzu a Vám chtiac nechtiac začne liezť na nervy.
Druhý pohľad patrí 18r. Alexovi. Jeho životný príbeh rozhodne stál za zmienku. Bola to asi jediná časť knihy, kt. so mnou emocionálne pohla. A zvyšok? Chápem, že ho Perla fascinovala. Veď bola ako krásny prízrak (chvíľu som si sama myslela, že je len duch - výplod fantázie strápeného chlapca). Ale prečo za ňou doliezal ako splašené šteniatko aj po tom, ako sa prejavila? To nechápem. Racionálne zmýšľanie si dalo dovolenku a nemohlo to skončiť inak, ako katastrofou. Škoda.
Zhruba polovica knihy (možno aj viac) mi nedávala zmysel. Prečo autorka píše práve tieto dve dejové linky? Ako spolu súvisia? A predovšetkým, čo sa tam, doriti, vlastne deje? Popri nekonečných opisoch som mysľou míňala posolstvo knihy. Ak tam teda nejaké posolstvo bolo.
Omračujúci sľubovaný koniec sa taktiež nekonal. Zbytočná smrť. Ale prosím, niekoho sme predsa zabiť museli, keď je to triler, no nie?
A najtrápnejší bozk na poslednej stránke radšej ani nekomentujem. Myslím, že by sme sa všetci zaobišli aj bez neho.
Autorka sa síce snažila, no ja si napínavý triler predstavujem úplne inak. Nečítala som iné jej knihy, ale celkom sa obavám, že to bude podobne ako dnes - len skomolenina viet hrajúca sa na plnohodnotný príbeh.
Najskôr som nemala slov. Nevedela som, čo napísať. Kniha sa mi dostala hlboko do podvedomia.
Bola surová, smutná i napínavá. Chvíľkami som mala úsmev na tvári, inokedy som bola znechutená a napokon som autorku preklínala a skončila som fatálne rozčúlená. Ako mi to len mohla urobiť? Ale čo po mne. Ako to mohla urobiť tým dvom nevinným dušiam? Akoby si Lies a Luuk nevytrpeli už dosť.
Keď sa nad tým teraz spätne zamyslím, furt mi niečo nesedelo. Nejak som nevedela plne veriť žiadnej postave a aj napriek náznakom som sa nechala úplne zmiasť.
Skutočne skvele napísaný triler.
V jednej dejovej línii spoznávame pohľad iba 15r. Lies. Tínedžerky z rozpadnutej rodiny, kt. prišla o matku. Nevie sa zmieriť s finálnym tvrdením polície a tak sa na vlastné riziko vydáva hľadať pravdu o smrti jej matky.
V druhej dejovej línii (čo je v podstate denník jej mŕtvej maminky) sa dozvedáme, kým bola Jet. Nešťastná žena, kt. si hľadala miesto na zemi. Milovala svoje deti, rovnako ako milovala svoje potreby a jedného nemenovaného sociopata. Akonáhle pri sebe nemala svoje slabosti, bola ako mŕtva. Potrebovala cítiť lásku, aby dostávala pravidelnú dávku kyslíka.
Ten sociopat nebol prekliatím len pre Jet, ale aj pre mňa. Stelesňoval láskavého Diabla. Bol toxický a pohlcujúci. No jeho postava sa mi brutálne páčila. Stretnúť toho muža - zblázni sa takmer každá. Kto by nemal slabosť pre psychopata so sklonom k ľudskosti, kt. do Vás vidí, ako keby ste boli priesvitná ako hodvábny papier?
A ten koniec a spojenie dvoch dosť podstatných postáv? Neskutočná energia a strach z toho, čo bude a či vôbec niečo bude. Brilantné.
Väčšina kníh sa číta očami, no v dnešnom prípade postúpila o úroveň vyššie. Len máloktorá kniha pohltí moje srdce a Toxická láska ho úplne otrávila.
Čitatelia moji, som si istá, že menovaná kniha stojí za Váš drahocenný čas. Verím, že Vás tento nezvyčajný stret dvoch úplne odlišných protichodných svetov emocionálne zničí.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Hry o život sú moja srdcovka.
Dnes sa vrátime v čase, k desiatym hrám o život, kedy spoznávame 18r. Corya. Ospevovaného mentora v jeho prvých Hrách o život. Jeho súťažiacou sa stala Lucy Grayová. Dievča z 12. obvodu. Spevavý cukríček publika a tak trochu aj Corya.
Ich vzťah bol zvláštny a doteraz neviem, či to vôbec bola láska. Som na pochybách, či aspoň jeden z nich dokázal cítiť niečo také vzácne. Obaja totižto mysleli hlavne na seba. Áno, boli chvíľky a vzplanutia, kt. čitateľ ocení, ale nejak som im neverila. Možno to bude tým, že vieme ako Coryo napokon dopadol. Alebo tým, že Lucy bola účastníkom Hier o život, tým pádom mala takmer podpísaný rozsudok smrti. Neviem. Proste som necítila iskru. Skôr využívanie. Ona sa chcela zachrániť a prežiť. A on? No povedzme, že sa chcel zviditeľniť (už v 18tich sa videl ako budúci prezident Panemu - verte mi, aj ja by som chcela mať sebavedomie toho chlapca).
Snow bol od začiatku divný. Najskôr mi ho bolo ľúto a potom som videla už len chladnokrvnú mrchavú obludu. Páčil sa mu nečakaný pocit bezpečia, kt. priniesla porážka rebelov. Bezpečia, kt. mohlo prísť len so silou. Moc mať veci pod kontrolou. Áno, to sa mu páčilo zo všetkého najviac. A ako asi môže niečo také skončiť? Jednoducho. Svet stvoril psychopatickú príšeru.
Sneh priniesol skazu snáď všetkým. Úbohá Lucy Grayová. Úbohý Sejanus. (Nenašiel brata, v skutočnosti si choval na prsiach hada). A úbohá Tigris - svojmu bratrancovi by zniesla modré z neba.
Knihy od S. Collins sú nezvyčajné surovosťou a zároveň krásny tým, že si z nich vezmete vždy len to najlepšie.
Rovnako, ako ma nesklamali Hry o život, nesklamal ma ani príbeh Corya. Zaujímalo ma, aký bol jeho život predtým, ako sa stal vládcom Panemu. A zistila som, že sa ním nestal. Celá jeho podstata bola taká. Narodil sa ako prezident Snow. Je to smutné, že nevedel vnímať svoje srdce. A ešte smutnejšie, že tak dôležitý orgán úplne odpísal.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Prvý diel som vychválila pre autorkinu otvorenú myseľ. Druhý som sprdla za neexistujúcu zápletku a nymfomaniu hl. hrdinky. A tretí - posledný? No poďme to uzavrieť.
Mala som nulové očakávania a knihu som si kúpila len preto, že dvojka skončila tak ako skončila.
Autorka mi však dokázala, že som sa v nej na začiatku nemýlila. Opäť zopakujem - nie pre príbeh ako taký. Vytvorila akési protiklady dvoch svetov, kt. napokon do seba zapadli. Pretože nie je všetko zlato, čo sa blyští a niekedy nestačia na šťastný život drahé topánky. Aká to irónia, keď vezmeme do úvahy, čím boli knihy doslova prepchatá.
Massimo skončil tak, ako som predpokladala. Ako antikrist, kt. v plnej kráse a úplne bez cenzúry ukázal pravú tvár. Vraj v ňom niečo zomrelo (osobne si myslím, že nikdy ani nič nežilo).
Lauru po 3 knihách z časti osvietilo a začala vidieť aspoň niečo očami človeka s priemerným IQ. Dúfala som, že sa na všetko a všetkých vyserie, zdrhne do Poľska a bude žiť ako promiskuitná nymfa bez nadvlády mafiánskych bossov. Samozrejme, nestalo sa. Laura bola hlúpa (a podľa autorskej poznámky si to nemyslím len ja) a naivná. Vybrala si menšie zlo. Aj keď to v skutočnosti bolo rovnaké zlo v pozlátku láskavých skutkov. Škoda.
Oľga bola mojou najobľúbenejšou postavou trilógie. Bola šialená, prefíkaná a oddaná priateľka. Na nič sa nehrala a jej štetkovskú charizmu som od začiatku žrala.
Náš nájomný vrah s dobrým srdiečkom v žabkách sa mi v niektorých pasážach veľmi podobal na Massima. V jeho krásnych zelených očiach som nevedela nájsť žiadnu oddanosť. Len chladnokrvné vraždy a psychopatiu.
Popravde, fakt som podobný vývoj nečakala. Predsa len to bolo v niečom iné. Neočakávané zvraty s prerodmi charakterov postáv a koniec, odporujúci akýmkoľvek žvástom z predošlých dielov. Prvoplánová záležitosť sa behom 300 strán úplne zmenila a ja som zostala z autorkinho záveru šokovaná (v dobrom slova zmysle).
Myslím, že tretí diel trilógiu z časti zachránil.
Trhlina je moja prvotina od autora. Videla som film v začiatkoch ošiaľu príbehov s pohorím Tribeč a tak nejak mi tejto témy stačilo. Až donedávna.
Úprimne, stále si nie som istá, čomu mám a čomu nemám veriť. Jedno však viem. Či už je kniha napísaná podľa skutočnosti, alebo je všetko fiktívne (vrátane postavy Igora - pretože by to bol skvelý marketingový ťah), príbeh mal niečo do seba. Začalo to v ruine starého blázinca, pokračovalo neuveriteľnou výpravou 4 neznámych ľudí a skončilo zablúdením v tzv. slovenskom Bermudskom trojuholníku s fatálnymi následkami.
Igor bol pre mňa extrémne protivné stvorenie a nevedela som ho ľutovať. Bol vypočítavou pijavicou a doplatil na vlastnú sprostosť.
Jeho priateľka Mia bola milým ženským spestrením. Jej postava mi neprekážala, ale ani ma nenadchla. Skvelá do počtu, no ničím výnimočná.
Dávid (furt som si predstavovala Maštalíra, neviem prečo) ako stredoškolský fyzik s podrezaným jazykom. V normálnom živote by som človeka s jeho povahou zniesla zo sveta, no v knihe bol prekvapivo mojou najobľúbenejšou postavou. Škoda, že sme sa nedozvedeli, čo bol skutočne zač. A posledný zo štvorice (či z pätice?) - Andrej. Premúdrený kockáč s drahým autom a cukrovkou na krku. Bol asi ako Mia. Ibaže on ma na konci poriadne naštval. Čakala som nejaké vysvetlenie, nie výpadky pamäte. Ale čo sa rozčuľujem? Bola to predsa spoveď spikovanej hlavy.
Príbeh určite nebol strašidelný, možno trochu otriasol psychikou. Nejedenkrát som mala zimomriavky a myseľ v opojení rozporuplných myšlienok, kt. so sebou neustále bojovali. Stačilo pár nevinných detailov ako nadbytočná špajza, rozdeľujúce sa svetlo, či fotka z výletu piatich kamošov.. Áno, viem. Nie je možné, že by ste mali z podobných banalít tep ako pred porážkou. A predsa.
Koniec bol slabší, ale celkovo hodnotím knihu ako dobré čítanie. Vtiahol ma dej a rovnako aj Tribeč. Obzvlášť, keď stále neviem, k akej strane sa mám prikloniť. Pravda, či výmysel feťáka? Možno ani jedno.
S každou knihou, kt. od autorky prečítam posúva laťku stále vyššie. Bola som veľmi zvedavá, ako začala. Čím prvotným ohúrila.
Zvolila ťažký príbeh mladého nechcene poznačeného dievčaťa, kt. sa Vám chtiac nechtiac dostane pod kožu. Či už ste sebestačná dospelá žena, alebo mladé nevybúrené dievča.
Autorka síce vytvára fiktívne postavy, no pre mňa sa stavajú bežnými ľuďmi. Chcem ich podržať, pomôcť im a spriateliť sa s nimi. Alebo naopak, prizabiť ich za ich debilitu. Ako napr. Michala.
Zjavil sa nejaký Michal, vytiahol svoj prútik a všetko sa obrátilo naruby. Mala som chuť ho rozdrapiť a ten kameň s trápnym odkazom mu hodiť rovno do jeho dementnej tváre.
Ľuboš, náš akože mafián s jednou nohou v base bol pre mňa asi najzaujímavejšou postavou. Ako priateľ vynikal všetkými desiatimi. Ako milovník čivaviek zasa klesol na plnej čiare. No páčil sa mi. Ako jeho zanietenosť a ochranárske správanie, tak aj jeho celkový zjav.
Hl. hrdinka ako depresívna psychopatka bola po Ľubošovi hneď na druhom mieste (alebo sa s nim delila o prvé, neviem sa rozhodnúť). Veľmi sa mi páčil vývoj jej postavy. Najskôr bola tak trošku čivavka, potom sa nespoznávala, až napokon po malých krôčikoch začala objavovať svoje pravé ja. Bola to silná žena. Nevzdávala sa a bojovala aj napriek nepriazni osudu. Na vlastnej koži ucítila, aké vedia byť spomienky zákerné. No nedala sa. Žila ďalej a zvíťazila.
Za to Tomáš, no neviem. Áno, bol to muž s veľkým srdcom, no jeho farebné svetre mu uberali na podstate. Pre hl. hrdinku bol záchranou a pre mňa otravou.
Koniec ma v tom len utvrdil. Jednoducho som cítila, že to musí skončiť inak ako gýčom.
Neznámych nemiluj nie je až tak zvrátená kniha plná napätia, no na kvalite jej to neuberá. Za mňa áno. Páčila sa mi téma, aj celkový dej.
Saskovky majú v sebe niečo nevídané. Vždy, keď zatvorím poslednú stránku, cítim zvláštny pocit prázdnoty.
Čiže o desať rokov neskôr hovorím - závideniahodný debut.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Kniha o M. Černákovi, tzv. Pohronskom Jánošíkovi, o jeho začiatkoch autobusára v Brezne, cez jeho vypracovanie sa (bez toho, aby pracoval) na boháča, o vyčíňaní v podobe odrezávania hláv, súdnych procesoch a lá fraška storočia, o lyžiarskych zrážkach s Poliakmi a slovenským premiérom M. Dzurindom, a v neposlednom rade aj o jeho dolapení, kt. bolo ešte komickejšie.
Čo z toho, že Boss sedí vo väzení, keď z ilavskej väznice vydáva príkazy na zneškodnenie nepohodlných svedkov?
Toľko k priateľstvu s Mikim. Ako autor napísal - priateliť sa s mafiánom je ako objímať sa so šelmou, kt. je zvyknutá živiť sa ľudským mäsom.
V knihe je spomenutých mnoho postáv, no rozhodla som sa zmieniť len niektoré perly.
Perlou perál je M. Reichel - Černákov idol. Prekvapivo slobodný a žijúci bežným životom. Je to až neuveriteľné, keď vezmeme do úvahy pri koľkých popravách sa zhodou náhod objavoval ako nič netušiaci pozorovateľ, kt. z času na čas mŕtvolám s radosťou poskákal po hlave. Ale čo sa vôbec divím? Menovaný so svojou selektívnou pamäťou je predsa jeden z hl. svedkov proti Černákovi.
Druhým takým je Mikiho pravá ruka - Kaštan. Vážený banskobystrický podnikateľ. Ekonóm, kt. mal úplne inú predstavu o tzv. zločine a treste. Nie je predsa žiadna zver. Áno, na plnú hubu priznal, že bol pri vraždách, ale iba kopal jamy.
Poviem len toľko, že Černák je surovec, možno polovičný psychopat a je mi jasné, že všetko, čo sa stalo, sa stalo vďaka nemu. Užíval si svoje postavenie a neverím, že čokoľvek z minulosti ľutuje.
Akurát ma mrzí, že naše spravodlivé súdnictvo zabudlo na ostatných zúčastnených. Pretože oni pri tých popravách v lese neboli na huby. Išli s úmyslom zavraždiť človeka. A nech mi nikto nehovorí, že každý jeden raz, keď kopali jamu si naivne mysleli, že v nej bude vírivka.
Ďalšia skvelá kniha od G. Murína. Neviem, čím to je, ale jeho knihy sa čítajú v podstate samy. Miestami sú vtipné, inokedy je to pre spoločnosť odstrašujúci príklad.
Vrelo odporúčam.
