Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Knižné tipy a prostý názor jednej knihomoľky, ktorá čítaním uniká z vyčerpávajúcej reality dospeláka.
IG: @girlwiththebooks
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Červený zápisník a jeho milá kvetinová obálka.
Hl. hrdinka Doris bola 96r. babička. Ako osamelá duša si celý život viedla niečo ako denník, kde si zapisovala všetkých ľudí, kt. jej skrížili cestu.
Ako tvrdohlavú starenku som ju nemusela, ani ako vášnivú manekýnku. Dokonca ani ako sestru samoživiteľku. Za to som si obľúbila tú časť jej ja, kt. sa hnala za hľadaním miesta na zemi, ale aj za jej oddanou láskou voči mužovi jej života. Allan bol pekným príkladom prvej lásky. Pri ňom jedinom som ako tak precitla. Akurát, že spomienky naňho postupom času vybledli a pripomínali skôr vzdialenú ilúziu. Ako pre Doris, tak aj pre mňa.
Gösta bol zasa skvelým spestrením a ukážkou toho, že priateľstvo prekoná všetko. Či už vzdialenosť, odlúčenie, ale aj odlišné povahy a pohľady na život. S Doris mali zvláštne puto. Boli poznačený životom a spoločne sa smiali všetkým, čo verili v šťastné konce. Aká to irónia, keď vezmeme do úvahy koniec knihy.
Na postave Jennie sa mi páčilo, ako tvrdohlavo bojovala za Doris. No nepáčila sa mi jej paličatosť a extrémne zanietenie a lá poštár Janko - dohadzovač spriaznených duší.
Hl. hrdinku som častokrát nechápala, no na konci mi jej bolo úprimne ľúto. Zostarla skoro. Ešte ju čo to v živote čakalo. No ako sa hovorí, nikto z nás si nenavyberá. Sme tu len na obmedzený čas. Otázne je, koľkým z nás to skutočne dochádza.
Príbeh ako taký mal niečo do seba. Odkrýval pekné myšlienky. Ale čo mi vadilo a neviem inak, ako na to napindať, bol štýl písania. Autorka písala nudne, bez akejkoľvek iskry. Hľadala som nejaký impulz, čo vo mne vzbĺkne ako plameň. Nevzbĺklo nič. Väčšina kniha bola tak nezáživná, že plamienok vyhorel do tla. Do čítania som sa musela nútiť. Možno je to tým, že takmer každá postava bola už mŕtva. Primálo života a požehnane smrti. Znie to zaujímavo? Možno tak pre nejakého nekrofila.
Keď prižmúrim obe oči, nepovedala by som, že kniha bola vyslovene zlá. Bola to priemerná kniha s pekným nápadom.
Na začiatok musím vyzdvihnúť, že umrnčané hl. hrdinky doslova neznášam. Kto knihu čítal, vie, že naša krásna Francesca smoklila nonstop.
V knihe však bolo dostatok iných pozoruhodných momentov, kt. jej emočné výlevy vyvážili natoľko, že som si ich v podstate vôbec nevšímala.
Ako nastrojený klenot charitatívneho večera ma celkom sklamala (jedine prevlek Nemezis to zachránil). Potom prišiel prerod na ufrflanú vášnivú záhradníčku s večne bojovou náladou a s cigaretou v ruke, a ja som svoj postoj ihneď prehodnotila. Princezná sa premenila na neskrotnú mršku.
Za to náš Wolfey sa mi pozdával od začiatku. Presnejšie od strany 24, keď hl. hrdinku v momente prečítal ako otvorenú knihu. Ten chlap bol pekelník v naškrobenej maske. Bol ako oheň. Krásny na pohľad, no smrteľný na dotyk. Bol zákerný, drsný sviniar a popritom dostatočne úchvatný, aby mu nik neodolal. Rovnako ako on neodolal Nem. Dospelého chlapa opantala pubertiačka, čo sa zhovára so zeleninou.
Angelo mi so svojou bohyňou liezol na nervy, ale to bude tým, že som od začiatku bola zaujatá.
Veľmi sa mi páčil námet na knihu a jej spracovanie. Či už mafiánsko-politické prostredie, prerod viacerých postáv, ale aj taká maličkosť ako väčší vekový rozdiel medzi hl. hrdinami. Neustále so sebou bojovali a aj tak sa vášnivo zbožňovali. Akurát, že boli slepí. Jedine Sterlingová bola nad vecou.
Pre niekomu bude kniha možno príliš umelá, ale pre mňa splnila všetko, čo mala. Prečítala som ju za jediný večer, pretože ak som ju zatvorila, neustále som musela bojovať s myšlienkami, čo do pekla, bude ďalej? Kam speje ten chorý vzťah?
Koniec ma síce neprekvapil, no dalo by sa povedať, že ho akceptujem. Aj keď bol príliš milý a príliš sladký. Akurát neviem, prečo mi to prekáža. Keby nebol, určite revem a nadávam.
Myslím, že sa Ukradnutý bozk autorke veľmi vydaril. Ak rozmýšľate nad kúpou, neváhala by som. Keby som vedela, že sa mi bude tak páčiť, určite by na wishliste nečakal dva roky.
“On, ona a nesplnené sny. Mrazivý strach z ohňa. Desivé tajomstvá. Ak veríte na náhody, nepochopili ste silu osudu.” - Stačilo pár riadkov. Upútali ma natoľko, že som si knihu kúpila.
Čakala som niečo mimoriadne. Ťažký príbeh. Neľahké životné situácie a predovšetkým silnú hl. postavu. Postavu, kt. Vás prinúti pozerať sa na svet inými očami. Toľko k mojim prehnaným nárokom. A čo som dostala? Ponaučenie, že nie vždy dostanem to, čo chcem.
Tak zaujímavý námet na knihu a autorka ho zničí detinskou 25 r. hl. hrdinkou. Zora bola znudená vysokoškoláčka závislá na svojej mamičke. Potrebovala si spestriť stereotyp a tak sa rozhodla stretávať s milým starčekom. Videla v ňom číreho anjela. Ibaže náš anjel strážny mal tajomstvá (vôbec neboli desivé, to len naša Zora bola zbytočne precitlivená). Ako rozmaznaný jedináčik sa nevedela zmieriť s tým, že jej Erny odmieta prezradiť pravdu. A tak ako najväčší egoista začala pátrať na vlastnú päsť v minulosti človeka, kt. o to nestál.
Áno, napokon sila osudu udrela v celej svojej paráde a Zorina detská žiadostivosť priniesla aj nejaký ten osoh.
Celá tá jej šaráda - to ako ju každý ospevoval, aká je úžasná a obetavá mi prišla neskutočne umelá.
Aspoň Erny sa mi pozdával, ale ako to už býva, aj tú relatívne príjemnú postavu musíme na konci zničiť a odpísať trápnou nehodou s knihou a nadržaným farárom. Však čo.
Zápletka a rozuzlenie vzťahov postáv - no čistá telenovela. Ani Kristián to nezachránil. Škoda. Mal potenciál.
Za celú knihu neprišiel jediný šok. Teda, možno keď sa Zora dokázala zamilovať za necelé dve hodiny do človeka, kt. ani poriadne nepripustila k slovu, to áno. To bol šok. Beriem.
Dnes som veľmi zlá a som si istá, že autorku nepoteším, ale holt, som svojská. Kniha sa mi vôbec nepáčila. Za mňa určite neodporúčam.
Dala mi však aspoň niečo. Doteraz som netušila, že sa dá smútok v byte pokojne prerezať motorovou pílou. Aspoň strana 96 ma rozosmiala.
Predsa len to nebola strata času.
Netušila som, koľko zvrhlíkov a nechutností sa dá vtesnať do jednej malej 300str. knižky. Mám dosť. Od tretej kapitoly mi bolo doslova zle od žalúdka. Už dlho som nebola taká znechutená. A verte mi, keď Vám poviem, že mňa len tak ľahko niečo nerozhodí.
Pri Dievčati v hmle som mala chuť každému chlípnikovi urobiť minimálne lobotómiu a kastráciu zároveň. Resp. každého upáliť zaživa ako obetného baránka.
Vďaka autorkiným surovým opisom mi pukalo srdce. V skutočnosti na celom príbehu nie je najsmutnejšia vražda nevinnej mladej ženy, ale udalosti, kt. tomu predchádzali.
Samozrejme, že som nemala poňatia, kto bol vinník. Na niekoľkých stranách som zahliadla náznaky, ale povedala som si - nie, určite to tak nebude. Veď, aký by mal na to dôvod? A potom ma skoro porazilo.
Postava Dávida Meiznera bola dostatočne protivná na to, aby si ju čitateľ zamiloval. Naopak Eme som na chuť neprišla, ale to ich spoločné pátranie bolo prijateľné. Ja by som ho kľudne prenechala iba Dávidovi, ale chápem. Dve úplne odlišné povahy s rovnakým emocionálnym “problémom” sú lákavejšie.
Top-strop postava bola jednoznačne Sára. Nie pre jej životný štýl a lá Meizner, ale pre skrytú nebojácnu časť Zora pomstiteľa. Sára bola božská bez ohľadu na pomyselné stopky.
A ako posledná - Hanka Richterová. Jej príbeh mi ublížil. Nezaslúžila si taký koniec a už vonkoncom nie taký život. Len preto, že bol niekto retardovaný, ona nemohla nájsť štipku lásky a šťastia. A rozuzlenie s Norom? Ach. Prečo si práve vtedy nejaký ožratý dement naplánoval spytovanie svedomia? Bolo to neľudské svinstvo.
Som zhnusená, naštvaná a ubolená, no nie je to nič negatívne. Popravde, som milo prekvapená, že ma autorka dokázala tak veľmi emocionálne vyšťaviť. Sadla mi téma, postavy, dej a rovnako aj štýl písania.
Čítala som nespočet pozitívnych recenzií a ja nemám inú možnosť, ako sa k nim pridať a súhlasiť. A to sa mi veru často taktiež nestáva.
Skutočne perfektný debut.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Za mňa bol seriál Bridgerton skvelý. Kníh som sa obávala, ale napokon som prepadla ospevovanému šialenstvu a kúpila si prvé dva diely (nechcem predbiehať, ale vidím to tak, že čoskoro kúpim aj ďalšie).
Nebola to typická lacná červená knižnica s absenciou zápletky. Autorka vytvorila zaujímavé prostredie a ešte zaujímavejšie postavy.
Rodinku Bridgertonovcov som si zamilovala. Či už ráznu, hanblivú a milujúcu matku 8 detí Violet, alebo Daphne, našu milú a priateľskú dušu - hl. hrdinku prvej časti, kt. napriek dokonalej garderóbe rozdáva pravé háky ako na počkanie, ale aj Anthonyho. Za 300 strán knihy chcel vojvodu minimálne 30 krát zabiť. S tým mužom by som si rozumela.
Dokonca aj Colin mal v knižnej predlohe niečo do seba. Trocha ma sklamala postava Eloise (autorka sa o nej takmer nezmienila), pretože v seriály bola jednoznačne úžasná.
A vojvoda Simon - náš inteligentný vôl? Niekedy som ho chcela prefackať, inokedy zasa zabiť, no koniec koncov som si ho obľúbila. Bavilo ma to jeho zamilované šialenstvo.
Príbeh bol napísaný pútavo. Viackrát som sa schuti zasmiala. Doteraz mám v hlave Violetin omdlievajúci výraz, keď sa jej Daphne spýtala, či to robila 8 krát.
Koniec bol milý a očakávaný. Nie preto, že väčšina z nás videla seriál, ale preto, že bol Simon z Daphne od začiatku v prdeli. Tí dvaja sa našli a bolo by neľudské rozdeliť ich len pre jednu nepodstatnú mŕtvolu (zadubenec Hastings bol chumaj).
Pravdou je, že historické romány moc nemusím. Sú pre mňa zbytočne obalené trblietavým pozlátkom a príliš nudné. Avšak Bridgertonovci mali v sebe niečo zvláštne. Myslím, že tá naoko dokonalá usporiadaná rodina rada porušuje pravidlá a vybočuje mimo spoločenských noriem. Čo viac si priať?
Pekné myšlienky, ľudské postavy, vtipné chvíľky - jednoducho sa kniha čítala sama. Nebola nudná a už vôbec nie slušná.
A tou najdôležitejšou nezodpovedanou otázkou zostáva - čo bolo lepšie? Seriál či kniha? Nejak sa neviem rozhodnúť.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Po ďalšej knihe od M. Detka som siahla na základe titulu Tak káže karma. Zapáčil sa mi autorov štýl písania, ale aj jeho filozofické reči, kt. vám z ničoho nič dokázali vyčariť úsmev na tvári.
Pri Pánovi Šťastie som zostala nemilo prekvapená. Prvých 20 strán som prečítala minulé leto. Nasledovala stopka. Vrátila som sa k nej až pred pár dňami. Priznávam, do čítania som sa doslova nútila.
A prečo som ju nezatvorila a aj napriek nechuti ju dočítala? Nedalo by mi to. Ja proste musím dať každej knihe šancu. Čítam do poslednej stránky a dúfam v zázrak. V dnešnom prípade žiadny neprišiel.
Hl. hrdina Stanley Finder bol prerastené nevyrovnané decko. Neustále sa sťažoval, hľadal chyby na iných a na seba ani len nepomyslel. Na dospelého chlapa mi prišiel príliš umrnčaný. Od začiatku až do konca mi liezol na nervy. Jeho posadnutosť hľadaním niečoho, čo mal neustále pod nosom bola absurdná.
Nechcem, aby to vyznelo hnusne, ale podľa mňa si skrátka život posral sám. Zlyhal na plnej čiare. Či už predtým, ako sa vydal na cestu sebapoznania, tak počas výletu na Eutanázii, cez obdobie materialistického zaslepenca, až po osvietený koniec, kedy sa všetko lusknutím prsta zmenilo.
Celý čas hľadal Happyho, kt. ho vytiahne z vlastnoručne vytvorenej tragikomédie. Ach, aké smutné. A čo tak nebyť slaboch a začať robiť niečo sám od seba?
Čo sa týka Suzanne, jej návratu a fiaska s prestreleným mozgom? Len zlý sen.
Harry bol dement, čo sme samozrejme všetci vedeli už na začiatku. Len náš slepúch to nevidel. A Lucy? Tak k tej zadkom posadnutej lámačke mužských sŕdc sa radšej ani nebudem vyjadrovať.
Timmy bol milý a ujo Billy zasa vtipný a pre mňa znesiteľný. Škoda, že mu autor nedal viac priestoru.
Dejovo mi kniha vôbec nesadla. Zápletka taktiež neoslovila. Možno to nebolo predvídateľné, no bolo to neskutočne nudné. Som sklamaná.
Karma bola skvelá kniha, to áno. A Pán Šťastie? Nič netušiaca nočná mora.
Na podcast Opravdové zločiny som narazila zhruba pred pol rokom a úplne som si ho zamilovala. Ako pre tému, tak aj pre Lucku a Báru. Ich príjemné hlasy ma sprevádzajú takmer každý večer. Niekto uprednostní rozprávky na dobrú noc a ja zasa príbehy o najpochybnejších ľuďoch na planéte.
Keď som v kníhkupectve narazila na knižku, musela som si ju kúpiť. Je to niečo ako skrátená autobiografia vybraných vrahov.
Priznám sa, že niektorí podivíni mi v knihe chýbali (napr. Ch. Manson a jeho vymývanie mozgov, B. J. Long a jeho “vykúpenie” v podobe Lisy McVey, ale aj krásna B. Dahlia, kt. vražda nebola dodnes objasnená).
Za to ma potešili zmienky o R. Ramirezovi (Satanom posadnutý čudák), K. H. Jespersonovi ako Happy face killer, či M. Wesson alias Upírsky Ježiš.
Po prečítaní knihy mám dosť zmiešané pocity čo sa týka polície. Ach. Proste môžu byť niektorí ľudia až tak tupí? Ja to jednoducho nechápem. Viď príklad:
1. Neviete nájsť vraha, tak blink, čo tak poslať hlavy obetí jasnovidcom? Veď možno niečo zistia. Nezistili. A hlavy sa na spiatočnej ceste stratili. Pozostalí museli byť vďační.
2. Jednoznačne najväčším fiaskom bolo stretnutie strážnikov s J. Dahmerom a jeho vtedy ešte živou obeťou. Keby neboli natvrdlí, možno by 14 ročný Konerak S. ešte žil.
Ak Vás zaujímajú podobné témy, kniha ako celok spolu hrá. Koniec bol na moje pomery nudný (hltám skôr zvrátenejšie krimi a také streľby na školách a lúpeže sú pre mňa slabý odvar), ale ako sa hovorí, všetkého veľa škodí. Keby bola každá stránka venovaná psychopatovi, kt. človeka bez akýchkoľvek zábran podreže ako prasa pri porážke, noci by boli asi trošičku nepríjemné.
Luckin štýl písania sa mi taktiež páčil. Ocenila by som nejaké sarkastické vtípky navyše. Jej humor proste žeriem.
Ak čakáte do bodky rozpitvanú encyklopédiu, sklamem vás. Nie je to to pravé. Každopádne, ja som veľmi rada, že si Opravdové zločiny našli miestočko v mojej knižnici.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Budem iná ma takmer 800 strán. Uplynuli 3 dni, kniha je prečítaná a ja nie som ani za Boha uspokojená.
Autorka dala život postavám, ku kt. som si za pár hodín vytvorila vzťah tak blízky, že sa ich nemienim za žiadnu cenu vzdať.
Nemusím hovoriť, že sa vyžívam v ťažkých príbehoch. Ak ma nejaký čas sledujete, museli ste si to všimnúť - jednoducho zbožňujem to neustále napätie.
Každou ďalšou stránkou knihy od Z. Šulajovej som bola stále viac zničenejšia. Príbehy našich hrdinov boli úmorne ťažké. Život mladej Elin a jej priateľov. Bratislavská nedospelá mládež a konzumácia rôznorodých drog od trávy až po heroín. Toľko hlúpych náhod. Keby sa nestali, mnohí by boli zachránení. Či už Elin, Rasťo, Robo, Kajo, Dam, dokonca aj Aga.
Prečo im to len život urobil? Boli to nešťastné deti. Každému niečo chýbalo. Každý jeden sa cítil čímsi ublížený, dotknutý a tak sa rozhodli risknúť vlastné životy. Trúfam si niekoho z nich odsúdiť? Určite nie. Ani Dama. Celý čas ma prenasledovali myšlienky, že to urobil len pre Eline dobro. Chcel ju chrániť. On sa však nezachránil. Stal sa zverou. Jeho minulosť bola poľutovaniahodná a jeho budúcnosť ešte viac skľučujúca.
Robo bol anjel medzi démonmi. Ako jediný mal v sebe dobroty na rozdávanie. Autorka mi jeho koncom vrazila dýku do srdca. Považujem to za zlý sen.
Skutočne ma mal ten šťastný epilóg upokojiť? Nie, ďakujem. Neprosím. Po toľkom svinstve bolo šťastia primálo.
Budem iná bola veľmi živá kniha. Jej postavy uveriteľné a skutočné, a ich životné cestičky zarmucujúce.
Áno, priznávam. Zbláznila som sa do tohto skvostu. A do Kaja. Do priehľadnej šedej myšky so srdcom na správnom mieste. Stal sa akousi záchrannou kotvou. Nielen pre Elin, ale pre každého, kto knihu prečíta. Však posúďte sami.
Za mňa je to jedna z najlepších kníh, akú som od zrodu tohto profilu čítala. Len veľmi ťažko môžeme pochopiť niečo tak zúfalo krásne.
Možno preto mi je ešte aj teraz do revu.
Ospevovaná Colleen Hooverová a jej skvelé knižky. V jej prípade mi neprekážajú ani presladené konce. Prináša kopec krásnych myšlienok a jej slová Vás úplne pohltia. Z každej jej knihy som padla na zadok. Dnes to však na chválu nevidím.
Všetky tvoje prednosti nesplnila očakávania. Naopak, úplne pohorela.
Večne umrnčaná Quinn, každým dňom viac a viac zamilovaný Graham a ich dokonale nedokonalé manželstvo. Ich jediným problémom bol fakt, že nemôžu mať vlastné dieťa. Vďaka neplodnosti začali pochybovať nad ich láskou. Čo je vskutku smutné.
Neustále som sa nad Quinn rozčuľovala. Mohla byť tak extrémne zaslepená? Ako mohla zabudnúť na to, že nie je sama? Mala spriaznenú dušu, kt. úplne odpísala.
Chápem, že sa z roka na rok opúšťala stále viac (jej prekliatie by si nepriala zažiť žiadna žena), no mala právo Grahama obviňovať? Prišlo mi to absurdné.
Obzvlášť, keď bol hl. hrdina stelesnením muža, kt. neexistuje. Možno tak v rozprávkach. Bol tak strašne dokonalý a neskonale zamilovaný, až som mu to vôbec neverila (s výnimkou jeho listov - samozrejme, že som sa pri ich čítaní rozrevala).
Hl. hrdinov mi ľúto síce bolo, ale prevyšovala otrávenosť.
Zvyšok postáv nula bodov. Ničím nezaujali. Dokonca mi vyfučali aj ich mená. Zapamätala som si jedine imaginárnu Andreu a jej chvíľkový úlet, kt. ani zďaleka nebol taký vzrušujúci. Rozmýšľam, či vôbec stál za zmienku?
A zápletka? Nijakú napínavú chvíľu som nepostrehla a verte mi, keď Vám poviem, že som ju skutočne urputne hľadala.
Neuverila som prerodu našej milovanej Quinn. Žeby sa z takej zatrpknutej ženskej zo dňa na deň stala úplne iná postava? Nereálne.
Na konci žiadne prekvapenia nečakajte. Keby to skončilo tak, ako Quinn trištvrtinu knihy naznačovala, možno by sa mi to páčilo.
Kniha mi jednoducho nesadla. Čakala som niečo viac. Škoda.
Čítala som mnoho pozitívnych recenzií - tak prosím, ja Vám prinášam aj jednu negatívnu.
Lucia Sasková a jej Obvinená.
Myslím, že som emocionálne vyšťavená. Šťastná, spokojná, rozčúlená a zároveň zničená. Dá sa to vôbec všetko cítiť naraz? Akoby som bola rozpoltená.
Za mňa skvelý štýl písania, krásna obálka a ten dej a zápletky? Netušila som, že som tak veľmi ovplyvniteľná. Autorka ma neskutočne zmiatla. Až som sa cítila natvrdlo, že som niečo také opakovane dovolila. Videla som náznaky, maličké znamenia. Cítila som, že niečo bude inak, a aj tak som sa nechala oblbnúť.
Do hl. hrdinky som sa vžila rýchlo a neustále som s ňou súcitila. Bola bezchybná a uveriteľná. Niekoľkokrát som jej sadla na lep. Prinútila ma vidieť svet inými očami. Od útleho začiatku som verila v jej prospech a vykúpenie, až som napokon dostala poriadnu facku. Tak mi treba. Zaslúžila som si ju. Akurát, že mňa, na rozdiel od nej, vôbec neprebrala.
Čo sa týka Alexa. Ach. Postava presne podľa môjho gusta. Ich spojenie s Obvinenou som hltala už vtedy, keď na ňu sliedil zahalený rúškom noci. Niečo mi hovorilo, že s tými dvoma bude ešte zábava. Čo zábava, veď oni boli ako droga. A teraz, po prečítaní, začínam cítiť veľmi silný absťák. Neustále musím rozmýšľať nad ich nezdravým šťastím a pulzujúcou chémiou.
Prostredie psychiatrie a príbehy ostatných pacientov boli srdcervúce. Natália, Ema, Lucia, či Mia, kt. bola psychicky mŕtva tak veľmi, až necítila fyzickú bolesť a tlkot vlastného srdca.
Martin taktiež. Ako veľmi ma bolelo, keď som zistila, že to boli iba sny.
Potešilo ma prepojenie na Unesenú, keďže to bola moja prvá kniha od autorky, kt. si ma získala na plnej čiare.
A koniec? Pochopila som to správne? Skutočne to môže byť až tak veľmi zvrátené? Mohlo ma vyvrcholenie príbehu nasrať natoľko, že mi bolo do smiechu a plaču zároveň?
Obvinená bola jednoducho perfektná. Ak máte záujem o napínavý príbeh s ťažkou témou, pohladením v podobe nemravnej lásky, a s bravúrnym rozuzlením, odporúčam všetkými desiatimi.
