Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Knižné tipy a prostý názor jednej knihomoľky, ktorá čítaním uniká z vyčerpávajúcej reality dospeláka.
IG: @girlwiththebooks
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Po Dej mi království som siahla z jediného dôvodu (nie, obálka nemá s impulzívnou kúpou nič spoločné) - mala som chuť na niečo ľahšie, na dokonalú rozprávku na dobrú noc.
Príbeh o potetovanom modelovi Oliverovi, jeho asistentke Layle - šedej myške s jedným malým živým tajomstvom, a o práci snov.
Zo začiatku sa mi veľmi páčila ich chémia. Bolo len otázkou času, kedy na seba skočia, pretože on hľadal niečo iné ako bolo v jeho svete bežné, a ona nechcela nikoho. Typické klišé.
Akurát, že všetko išlo prirýchlo. Ten skok o 5 rokov neskôr ma dosť vytočil. Vznikol totižto z jediného prostého dôvodu. Layla bola detinská a rada tajila dosť podstatné detaily. A Oliver? No on bol proste chlap. Pokiaľ mu niečo nevysvetlíte po lopate, tak to pochopí podľa svojho. V jeho prípade to bol skutočne prúser, keďže sa rozbehol za bývalou priateľkou a jestvoval s ňou 5 rokov.
Pridajme ukričané deti, tucet rodinných priateľov, kt. bolo toľko, že som si proste nezapamätala ani ich vzájomné vzťahy, nie to ešte mená. A toto všetko vsadíme do sveta modelingu. Fotenia, pretvárka, bezchybné bytosti, nejaké tie závistlivé zmije, atď.
A to tá knižka tak krásne začala. Autorkin štýl písania ma zaujal. Dokonca som mala pocit, že knihu napísala Američanka. Marcy Jell je však jedna z nás a aj tak vedela vytvoriť adekvátne autentické prostredie.
Sklamal ma dej. Odlúčenie pre nič, narodenie dvoch ďalších detí, a Layla, kt. sa nasrala, zamakala na svojom dokonalom zadku a začala robiť plnohodnotnú modelku. Okrem toho sa nič podstatné nestalo.
Zhrniem to tak, že keď si odmyslím 30% postáv a Layline mlčanie a lá indická telenovela, bolo by to fakt dobré. Páčil sa mi námet, dokonca aj ten na prvý pohľad povrchný modelingový svet. Koniec mal taktiež niečo do seba. Rozruch, šialený Oliver a do očí bijúce odhalenie.
Takže, nie je to žiadny strašiak, ale podľa mňa kniha nesadne len tak hocikomu, keďže je to klasická silená rozprávka. Ale bolo to milé. To je základ.
Lucia Sasková a jej Utajená.
Aj napriek ľahšiemu príbehu a lovestory autorka zostala verná silným témam. Máme tu jasný príklad toho, že nie všetko zlé sa deje len na psychiatrii, kriminálnikom, či ľuďom s rozdvojenou osobnosťou. Častokrát aj na prvý pohľad dokonalý život skrýva množstvo špinavých zákutí. Či už v živote rockových hviezd, alebo prostých žien, kt. netúžia po ničom inom, len milovať bez následkov.
Až neuveriteľné stretnutie dvoch neznámych zo svetov vzdialených tisíce kilometrov. Delí ich snáď všetko a spája ich jediné. Ten zvláštny cit. Láska. Ako je možné, že sa žena ako ona dala dokopy s chlapom ako on?
Utajená bola zas a opäť silnou postavou. Prenasledovala ju minulosť. Bála sa, prehnane uvažovala a nedôverovala. No dokázala prekonať svoj strach a dala šancu budúcnosti. Doslova som cítila tú zmenu - bod zlomu, kedy si povedala dosť a život nakopala do zadku. Bola ženou činu, vďaka kt. stratíte slová a Váš pohľad na svet sa z nenazdajky určitým spôsobom zmení.
Leo nám predstavil niekoľko tvárí. Bol líder rockovej skupiny, ale aj obyčajný zamilovaný chlap. Mal takmer všetko a zároveň bol úplne prázdny. Umelecká duša, kt. bolesť pomáha tvoriť a šťastie ju ťahá do zabudnutia. Jeho pohľad každú kapitolu ozvláštnil.
Od začiatku som predpokladala, že si tí dvaja navzájom veľmi ublížia. A keď nie oni, ublíži im svet. Tak nezvyčajné puto ľudia zožerú zaživa. Ako hyeny. Tak to proste je.
A stalo sa. Začiatok neustáli, lebo ich koniec bol dokonalý. Áno, naštvalo ma to, ale bolo to zúfalo krásne.
Mikko mi dal taktiež zabrať a Robova existencia bola utrpením, no napokon prišla záchrana. Netrúfam si povedať, či to tak malo byť. Niekedy sa však do toho treba vrhnúť hlavou dolu, pretože život je príliš krátky na to, aby sme čakali. Rišo by nám o tom vedel povedať svoje.
Sklamalo ma len to, že kniha bola prikrátka. Skončila príliš skoro. Ako každá Saskovka.
Som velice spokojná a vďačná za ďalší skvelý príbeh. Len tak ďalej.
Ospevovaný debut so zaujímavou zápletkou, mafiánskou témou preťatou milostným príbehom a ešte k tomu aj od slovenskej autorky. No netešili by ste sa na podobný klenot aj vy?
Ja som bola zo začiatku dosť skeptická. Nejak som neverila, že sa mi dostane poriadnej dávky toho špinavého sveta, pretože vo väčšine ženských kníh máme mafiánov a lá Massimo. Je to proste arogantný gangster, ale o jeho živobytí sa vždy dozvieme - slušne povedané - nič. Pretože mafiána definuje len zazeranie a nosenie čiernej.
Nie, milé dámy. Ak chcete písať o tejto téme, prosím poučte sa trocha. Napr. my Slovenky máme v histórii mrte príkladov.
M. Kasášová ma však neskutočne prekvapila. Tak prepracovaný a uveriteľný mužský pohľad som snáď ešte v žiadnej ženskej knihe nevidela. Skvelá práca.
Hal sa stal mojou najobľúbenejšou postavou - bol ľudský, mužský, nebojácny, a hlavne nebol žiadny mäkkýš. V pracovnom svete stúpal v hierarchii a v osobnom živote sa rútil do priepasti. Jeho bláznovstvo bolo chytľavé.
Pri Ianovi a Bradovi som sa nejedenkrát schuti zasmiala. Pri Mattovi, Torentovi a ďalších mi do smiechu teda nebolo, ale rovnako slušne zvládnuté charaktery.
Hl. hrdinka Alex bola dosť zaslepená, no aj tak som si tú jej naivitu dokázala obľúbiť. Čo sa u mňa často nevidí.
Derek sa síce neodhalil, no na nezvestnú osobu bol vkusným spestrením.
Príbeh je trochu predvídateľný - povolanie našich strážnych psov som tak nejak vedela od stej strany, no nevadilo mi to.
Jediné, čo môžem reálne vytknúť a to sa v skutočnosti vôbec netýka autorky, je obálka. Pretože Odhalenie si rozhodne zaslúžilo niečo živšie a pútavejšie.
Autorkin štýl písania je ľahučký a kniha sa číta sama. Žiadne nepodstatné opisy, veľa vtipných chvíľok, emocionálne nátlaky, ale aj dej, kt. nikdy nestál. Plynul a postupne odhaľoval každé zákutie príbehu.
Obdivuhodný debut. A mne teraz nezostáva nič iné, len čakať na pokračovanie. Dúfam, že sa čoskoro dočkám.
Na túto knihu som sa veľmi tešila. Čierny telefón vo filmovej adaptácii ma úplne dostal. A tak som naivne verila, že ma knižná predloha nemá prečo sklamať.
Obálka sa vydarila na jednotku s hviezdičkou, nemám čo vytknúť.
Z celej knihy na mňa zapôsobili - s prižmúrením oboch očí - 4 poviedky.
Nejlepší nový horor mal asi ako jediný správnu pochmúrnu atmosféru a pekne zahral na emocionálnu stránku. Pri čítaní som cítila neskutočné znechutenie a ešte dlho po prečítaní som premýšľala nad tou grotesknou rodinkou.
Abrahamovi synové boli tak trochu bizár, ale páčili sa mi. Obzvlášť koniec, kedy otec okúsil chuť vlastnej medicínky.
Čierny telefón bol na môj vkus príliš krátky. Snáď po prvýkrát v živote môžem s čistým svedomím prehlásiť, že film bol o dosť lepší ako kniha. A keďže bol film tak dobrý, nedivím sa, že vydavateľstvo vyzdvihlo práve túto časť. Zaručený úspech.
Otcova maska bola celkom zvrátená - ten moment, keď sa náš malý hlavný hrdina zobudil pri svojom nahom otcovi s maskou na tvári. Tak trochu psycho, no zaslúži si pochváliť.
Zvyšné poviedky som proste nepochopila. Nafukovací ľudia, chlapec, čo sa premení na kanibalistického cvrčka, alkoholik, kt. detský plášť vznáša ako koberec Aladina - nech vezmem do úvahy akékoľvek metafory týchto príbehov, jednoducho na to asi nemám príliš otvorenú myseľ.
Extrémne nezáživné čítanie. Bola to výzva a som šťastná, že to mám za sebou.
Fanúšikovia Joa Hilla ma asi zožerú za živa, ale musím to povedať. Nech sa snažil akokoľvek pracovať s emóciami, skrytými posolstvami, ponaučeniami, či s postavami - mne proste neprišiel tak neskonale talentovaný, ako o ňom každý hovorí. Štylisticky sa možno nestratí a zvrátených myšlienok má v hlave požehnane, no mne to nestačí.
Akonáhle sa pri knihe nudím tak veľmi, že očné buľvy prevraciam k výšinám pri každej tretej strane - označujem ju za prepadák. Škoda.
Vyvrcholenie fantasy série Shadow and bone. Mám pocit, že to skončilo príliš rýchlo. A celkovo som sa s knižkou nezmierila, pretože po tom všetkom naše skvelé postavy síce žili ďalej, no ich šťastie bolo pretnuté trápením. A bolo to cítiť. Dá sa z niečoho takého vôbec tešiť?
Neviem, či mám nadávať, plakať, alebo sa smiať nad absurditou toho, ako ma to všetko zmohlo. Doľahli na mňa emócie a s každou stratou, či ďalším odhalením som bola viac a viac na dne. Autorka dokonale ovládla moju myseľ. Ku koncu som rumázgala nad každou banalitou - toľko k môjmu aktuálnemu rozpoloženiu.
Ako som predpokladala, Alina sa zmenila. Dospela. Stala sa nadanou žiackou, kt. zvládla urobiť všetky skúšky s vyznamenaním. A aj napriek tomu, že uspela, som to nedokázala brať ako víťazstvo. Bolo mi jej ľúto. Veľmi. Možno som jej častokrát nerozumela, ale na konci sme boli ako jedna.
Temnan. Stačí pomyslieť na jeho postavu a je mi do revu. Ako mohol byť tak krutý a stále taký ľudský? Bol monštrum a zároveň vzbudzoval obrovský súcit. Neplakala preňho len Alina, ale aj ja. A som si istá, že mnoho dalších, pretože nech bol, aký bol, nemení to nič na veci, že sa zlým nestal dobrovoľne. Bol to osamelý chlapec - jediný svojho druhu, ktorého chcel svet zotročiť. Kto by sa na jeho mieste nebránil? Akurát škoda, že nenašiel niekoho, kto by pri ňom zostal a urobil z neho lepšieho muža.
Baghra bola ako mor, no jej postava bola úžasná. Keby len jej. Každý jeden charakter mal niečo do seba. Dokonca sa nejakým zázrakom vytratil aj môj odpor k Malovi.
Morozovova rodová línia pekne zamiešala karty a ja by som toho geniálneho starca najradšej prizabila za to, čo navystrájal.
Dnešná kniha ukrývala množstvo pekných, pravdivých a silných posolstiev. Príliš reálnych na fikciu. Mohla by som sa tu rozpisovať hodiny, no to by bolo už aj na mňa veľmi sentimentálne.
Objavila som skutočne talentovanú autorku a verím, že toto nie sú moje posledné slová chváli na jej adresu.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Na začiatok musím opäť vynachváliť autorku za to, ako píše a aké vytvára postavy. Bytostne ľudské. S chybami. Nech sú akékoľvek zlé a hodné odsúdenia, aj napriek tomu v nich hľadáte to dobré.
V druhom pokračovaní pribudlo niekoľko postáv. Najviac ma dostal Nikolai. Nečakala som, že mi prirastie k srdcu aj niekto iný ako samotný Temnan, no stalo sa. Bol prefíkaný ako líška, surovo sebecký a popritom chcel len jediné. Dobro pre krajinu.
Alina bola tvrdohlavá, zahľadená do seba a neskonale túžila po živote sivej myšky. Na druhej strane sa v nej prebudilo niečo nepoznané. Niečo, čo ju strašilo a zároveň fascinovalo. A nielen ju. Aj čitateľa. Snáď každý, kto knihu čítal, potvrdí, že v našom anjelovi spásy zahliadol náznak temnoty. Ten moment, keď začula umierajúce volkry - vedela som, že je v prdeli. A popravde, veľmi sa mi to páčilo. To, ako so sebou neustále bojovala a snažila sa prísť na to, čo je správne pre svet a čo je dobré pre ňu.
Napokon naša Svetlana prijala fakt, že možno skutočne bola predurčená na niečo viac. Žeby sa konečne prestala brániť, nechala pubertu a prvé lásky bokom a začala so sebou niečo robiť?
Uvidíme v poslednej časti. Tajne si prajem, aby sa spamätali všetci. Aby nikto nezomrel a všetky hriechy boli hodné odpustenia. Som naivná. Viem, že smrť striehne a niekto za to sakramentsky zaplatí.
Temnan bol osamotený tieň, kt. potreboval byť vidieť len preto, aby svetu dokázal, že za niečo stojí. Akurát škoda, že to vzal z nesprávneho konca. Aj tak ho nesúdim.
Mal ma furt štval a úprimne? Bola by som radšej, keby neexistoval. Viem, kruté. Ale neviem si pomôcť. Keby na konci nepribehol a nestrkal paprče tam, kam nemal, všetko by bolo inak.
Pre iného čitateľa možno drsné, ale pre mňa by to bolo dokonalé, pretože nikto iný nie je taký ako oni dvaja. Našli sa, objavovali sa, a zatratili sa. Možno to trochu pripomína Rómea a Júliu, no nebol by taký koniec epický?
Za mňa skvelé čítanie nabité emóciami.
Druhý diel série Bridgerton úspešne za mnou. Veľmi ma potešilo, že mala kniha úplne iný spád ako seriál.
Na začiatok vytknem jedinú negatívnu vec - na môj vkus príliš pomalý rozbeh. Postupne sa však príbeh rozvíja a číta sa sám.
Kniha sa venuje najstaršiemu synovi - Anthonymu. Naničhodníkovi, kt. sa po dlhých rokoch vyhadzovania si z kopýtka (slušne povedané) rozhodol oženiť. Jeho postavu som si obľúbila viac ako v seriáli, alebo v prvom diely (áno, mal tam svoje výbušné svetlé chvíľky s vraždením hlavných postáv, ale nebol extra výnimočný. Až doteraz.) Anthony ukázal pravú tvár a to, čo sa ukrývalo za maskou bezstarostného vikomta.
Kate nemám čo vytknúť. Bola to žena, kt. mala vždy čo povedať a svoju rodinu zbožňovala natoľko, že ich uprednostnila pred vlastnými pocitmi. Našťastie priletela jedna včielka a všetko sa obrátilo naruby.
Je to vtipné, že Anthony a Kate boli v určitých situáciách ako jeden. Boli tvrdohlaví, svojskí, obaja boli poznačení minulosťou, pre svoje rodiny by dokázali vraždiť a tá ich chémia? Zúfalý pocit túžby po niečom, čo do konca nevedeli poriadne pomenovať. Možno budem znieť trápne, ale pre mňa to nebolo nič iné, ako osud. V dnešnej knihe sa prejavil v sakramentsky dobrej forme a som za to autorke veľmi vďačná.
Návrat Daphne a Simona zahrial pri srdci - keďže bolo jasné, že sa stále pochabo zbožňujú. Autorka konečne odhalila aj málo z našej úžasnej Eloise a ja sa neviem dočkať jej osobného príbehu.
Knihy z pera Julie Quinn sú príjemným spestrením bežných dní. Tvária sa ako obyčajné romance bez hlbšej podstaty, ale v skutočnosti skrývajú niečo viac. Presne ako ich postavy. Sú živé, ľudské, a ich charaktery jednoducho milujem.
Napokon sme sa opäť stretli s klišé v podobe šťastného konca, ale u tejto urodzenej a pritom úplne bežnej rodiny mi to proste nevadí. Pretože rovnako ako Lady Whistledownová - aj ja sa pri Bridgertonovcoch mením na bláznivého romantika.
Asi ste si mohli všimnúť, že ja a fantasy sme sa doteraz nekamarátili. Seriál Shadow and bone všetko zmenil. Nech je žáner akýkoľvek, akonáhle vsadí autor do deja temnotu v podobe živej bytosti, neodolám.
Na začiatok upozorňujem, že na fantasy nie som žiadna odborníčka, tak ospravedlňte, že som z takej predvídateľnej trilógie tak veľmi odvarená. Aj keď, nie som si istá, či to nezapočal seriál. Postava Temného bola hercova životná rola (princ Kaspian sa môže strčiť).
V knihe bol však úplne iný. Možno sa narodil bez duše. Možno bol zaslepený vidinou byť najmocnejším na svete. Možno bol hrôzostrašná potvora plná skazených plánov. Ale pre mňa nebol len zloduch. Objavila som v ňom pozostatky osamelého nesmrteľného a hlavne vyčerpaného človeka. Čo Vám poviem. Ja a moje vžívanie sa do psychopatov.
Alina ma častokrát vytáčala. To jej neustále utekanie a bojovanie s vlastnými emóciami bolo frustrujúce. No mala aj svetlé chvíľky. Doslova. Bola zranené dievča, kt. hľadá istotu. Pretože taký luxus nikdy predtým nemala. Bola otkazať sja, nič viac a nič menej. A zrazu sa z minúty na minútu stala Svetlanou.
Ich puto s Temnanom som považovala za sladký a otrávený sen. Na prvý pohľad rozdielnejší už ani nemohli byť a vo svojej podstate boli úplne rovnakí. Smutné.
No a Mal? Poviem len toľko, že ho nemám rada. Vôbec.
Či už prostredie, zvyšné postavy, alebo celý ten vymyslený svet boli príliš uveriteľné. Akoby som tam patrila a každou jednou stránkou sa približovala bližšie k jeho najhlbším útrobám.
Autorka odviedla skvelú prácu - vytvorila dopodrobna prepracovanú fikciu a postavy, s kt. sa čitateľ dokáže vžiť natoľko, že sa cíti byť jedným z nich. Nezabudla ani na emocionálnu stránku príbehu. Celú knižku hrala na city. Čo viac si priať?
Naschvál som vypichli len zopár zaujímavostí, pretože verím, že kniha stojí za prečítanie a nechcem spoilerovať. Odporúčam tým, kt. si potrebujú vydýchnuť a na krátku chvíľu zabudnúť na realitu.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Knihy si zvyknem vyberať vďaka trom aspektom. Obálka, anotácia a nejaká tá pozitívna (občas aj negatívna) recenzia.
Na knihe Zlé rozhodnutia ma zaujala hlavne anotácia. Obálke som na chuť neprišla a recenzie som zahliadla až po jej kúpe. Boli prevažne pozitívne, preto neočakávam, že moje nadchádzajúce postrehy niekto pochopí.
Zlé rozhodnutia určite nepatrí medzi prepadáky. Klamala by som, keby napíšem, že autorka knihu nezvládla. Zvládla. Námet bol skvelý. Dokonca som ocenila, že začala úplne inak. Vybrala si bežný život kaderníčky a chiropraktika z Malaciek. Niečo obyčajné a zároveň tak nezvyčajné.
Môj problém boli postavy. A teraz poďme k tomu - prečo?
Erikin charakter nebol nič pre mňa. Nehoda s alkoholom započala moju zaujatosť a tak nejak to pokračovalo až do konca. Vytáčal ma jej postoj k životu, k udalostiam, k ľuďom, proste ku všetkému. A to, že sa videla ako chudinka ma v tom len utvrdzovalo. Nezniesla, že ju niekto nazval sviňou. Vraj si to nezaslúži, pretože sa nikdy k nikomu nechovala až tak odporne. Skutočne? A útek z miesta nehody je potom čo? Dobrý skutok?
Erikin pomstychtivý stalker mal aj svetlé chvíľky, ale väčšinu času na mňa pôsobil priveľmi mäkko.
Adam - no povedzme, že mal potenciál. Najskôr sa mi páčil. Dúfala som, že sa z neho vykľuje poriadne číslo. Bohužiaľ, nestalo sa.
Aj napriek negatívnym aspektom, kt. sa v knihe spomínajú, mi to prišlo príliš milé. Reálny svet takto nefunguje. Jeho zákutia sú častokrát temnejšie. A ľudia sa mnohokrát nechávajú pohltiť práve jeho negatívami. Skutočné šťastné konce nájde málokto.
V knihe nájdete nespočet zlých rozhodnutí a ja tajne dúfam, že to všetko, čo mi liezlo na nervy, bol len autorkin vydarený zámer a žiadna z postáv nemala byť pre čitateľa vzorom, respektíve obľúbencom.
Je pre mňa ťažké napísať úprimnú recenziu, keď všade navôkol vídam opak toho, čo si myslím a čo cítim. Pre niekoho strastiplne ťažký realistický príbeh a pre mňa priemerne dobrá oddychová fikcia.
Stephen King je asi kapitola sama o sebe. Pre mňa je nezvyčajný morbídnosťou a talentom vytvárať postavy, kt. ma od ich prvotného zaradenia do deja, až do ich posledného výdychu neskutočne štvú. Ja by som sa na ich mieste vždy zachovala inak, tak predsa nemôžem ľutovať také hrôzostrašné rozhodnutia a zadubené myšlienky, či?
Za mňa je Cyntoryn zvieratiek veľmi originálny príbeh. Niečo také zo dňa na deň nevymyslíš. Obzvlášť, keď vezmeme do úvahy, z čoho autor čerpal. V podstate pozbieral existujúce prvky a predstavil si masaker na vlastnej koži.
Možno práve preto Vás to prinúti premýšľať hlbšie o obyčajnej rodine, kt. začne prenasledovať niečo temné. Niečo, čo neviete vyjadriť slovami. Iba viete, že to striehne v tmavom kúte a čaká, kým to bude môcť zničiť každého, kto sa čo i len priblíži k pomyselnej hranici.
Štylisticky je kniha napísaná priam dokonale. Ale čo si budeme. Je to predsa King.
Na môj vkus veľmi pomalý začiatok - možno, keby neboli medzi jednotlivými desivými udalosťami dlhé nepodstatné pasáže a Jud by svoje historky skrátil len na to dôležité, bola by to topka.
Určite by som knihu nezaradila medzi horory (áno, nechutností ako Pascow v trenírkach s polovičnou hlavou, pokrivená Zelda, či Gage so skalpelom a rečami ako zo slovníka vulgarizmov - tých bolo dosť), no nie dosť na to, aby som sa nedajbože bála. Som znechutená a možno trochu otupená, pretože neviem, čo si mám o tom myslieť.
Ako mám hodnotiť knihu celkovo? Na jednej strane všetko odsudzujem, pretože ako som už spomínala - ja by som sa tak nezachovala. No na druhej strane, keď si predstavím to pomyselné - čo keby? Sama neviem, či by som nekonala ešte impulzívnejšie ako sám Louis. Alebo ako sám Jud. Ten starý dedo bol asi najprešpekulovanejší. Navonok polo senilný dôchodca a vo vnútri zvrátený čert, čo sa silou mocou musel podeliť o tajomstvo.
Kniha je vraj hrozná, ale pridobrá, aby sa nečítala. Až teraz, keď som sa spätne vrátila k úvodu, začínam chápať, čo tým King myslel.
