Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Som knihomolka až do špiku kostí a bez knihy ani nevyjdem z domu :) Moje knižné recenzie môžete najnovšie nájsť na www.cocitam.sk
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje odznaky
2020
2020
2019
Moje aktivity
Vaše členstvo v Čitateľskom klube Martinus si zaslúži odznak! Tešíme sa, že s nami čítate dobré knižky a delíte sa s ostatnými knihomoľmi o svoje názory. Lebo raz čítať je lepšie než stokrát počuť ;-)
Po knihe Jedného dňa v decembri som siahla na základe množstva pozitívnych recenzií a keďže sa blížili Vianoce, chcela som sa trošku naladiť na sviatky. Zostala som však nemilo prekvapená, že okrem faktu, že dej knihy začína v decembri a niektoré časti popisujú aj predvianočný Londýn, sa sviatočná atmosféra vlastne nekonala.
Chcela som si teda užiť pekný romantický príbeh, no veľmi ma rušilo autorkino skákanie v čase, kedy miestami preskočila aj pol roka v živote hlavných hrdinov, inokedy jeden mesiac a nejako som mala pocit, že mi asi niečo ušlo. Navyše som stále mala pocit, akoby sa nič poriadne nedialo. Laurie a Jack sa vedome rozhodli, že neurobia žiadny krok, aby boli spolu. Jednoducho čakali a čakali a čakali a čakali. Keby neboli spolu vinou nejakých okolností, nepoviem ani pol slova. Rozhodli sa, že ani jeden z nich neurobí ten odvážny krok, neukončí svoj vzťah a nedá tomu druhému jasne najavo, že chce byť s ním. A to ma neskutočne rozčuľovalo.
Celú knihu som tak aj ja len čakala a trpela, kedy sa konečne rozkývu. Trvalo im to "len" 10 rokov !! a to podstatné sa odohralo v poslednej kapitole. Dej bol preto zbytočne príšerne natiahnutý a kľudne mohol byť o polovicu kratší.
Ďakujeme, tento rok ste sa zaradili k top recenzentom! Aj vďaka vášmu názoru si ostatní čitatelia budú vedieť ľahšie vybrať.
Síce už nejaký ten čas nemám 16, avšak kniha Všetkým chalanom si ma získala. Od originálneho námetu so stratenými ľúbostnými listami, cez sympatické a vtipné postavy, až po nevinnú romantickú zápletku. Do kože Lary Jean som sa vedela vžiť tak dokonale, až som nadobudla pocit, že keby sme sa stretli v skutočnom svete, boli by z nás najlepšie kamošky.
Jediné, čo skutočne ľutujem, je to, že som nemala možnosť túto knihu čítať, keď som bola sama puberťáčka. Lara Jean má síce svoje muchy, ale celý čas zostáva verná sama sebe, na nič sa nehrá a nepokúša sa byť niekým iným len preto, aby sa zapáčila nejakému chalanovi. Nebojí sa byť iná a svoja, a to by som v 16-tich potrebovala vytetovať na čelo.
Ak ste milovníkmi rozprávok, fantázie a tajomstiev, táto kniha je pre vás presne to pravé orechové.
Ja som sa do nej zamilovala od začiatku až do konca a nechcela som, aby niekedy skončila. Veď ktorý knihomol by odolal príbehu začínajúcemu v knižnici a odohrávajúcemu sa vo svete plnom políc s knihami, tajných miestností s knihami a ukrytých kútikov s pohodlnými kreslami? Ja teda určite nie.
Dej utkaný ako jemná pavučinka, ktorú tvoria nite rozprávok a príbehov ma unášal niekam vdiaľ a ja som si vychutnávala autorkin štýl písania a jednoducho sa tešila ako malá. Jednoducho som si vychutnávala to, že čítam. A čítala som Bezhviezdne more s čírou a úprimnou radosťou, až sa moje knihomolské srdiečko trepotalo blahom. Erin píše nádherne a slovenský preklad je taký výborný, že v niektorých chvíľach som len sedela a užívala si tie krásne slová a vety.
Možno to nie je kniha úplne pre každého, mne však pripomenula radosť z čítania a prečo som sa ako malá tak rada ponárala do vymyslených svetov, v ktorých som sa mohla celá stratiť :)
Sériu Sedem sestier som si zamilovala od prvej knihy, ale s prečítaním príbehu o štvrtej sestry CeCe som si dala načas. CeCe mi nebola veľmi sympatická už od prvej knihy a ani po prečítaní jej príbehu som si s ňou veľmi nesadla do nôty.
Aj keď sa nestala mojou obľúbenou sestrou, jej hľadanie predkov a príbeh Kitty sú pútavé, miestami dychvyrážajúce a veľmi ma inšpirovali. Vďaka Lucinde som spoznala Austráliu, jej históriu, kultúru a umenie spôsobom, až som mala pocit, že som ju navštívila. Cítila som neznesiteľnú vlhkosť obdobia dažďov, aj spaľujúcu horúčavu a vo vzduchu závan vône eukalyptu.
Príbehy Kitty aj CeCe rozprávajú o sile, odvahe a vytrvalosti žien v minulosti, ktorých úspechy boli často zatienené mužmi, ale ktoré nebojácne dláždili cestu pre nás, moderné slobodné ženy. Silný charakter sa však neprejaví v dobrých časoch a preto museli prekonať bolesť, stratu, strach a vlastné slabosti, aby našli samé seba a svoje šťastie.
Veľmi som obdivovala pôvodných obyvateľov Austrálie a ich unikátnu kultúru a umenie. S ťažkým srdcom som prežívala, ako s nimi zaobchádzali bieli osadníci, ale aj predsudky s ktorými sa stretávali nie len v minulosti, ale ktoré pretrvávajú až dodnes. Predsudky súvisiace len s farbou pokožky.
Lucinde sa opäť podarilo napísať silný, pútavý a pre mňa veľmi inšpiratívny román a musím zložiť z hlavy pomyselný klobúk pred jej dôkladným štúdiom historických reálií a kultúry krajiny, o ktorej píše.
Perlovú sestru si zamilujú všetci fanúšikovia série Sedem sestier a ak ste túto sériu ešte nečítali, vrelo ju odporúčam, pretože okrem výborného príbehu sa dozviete zaujímavé informácie o histórii a kultúre Austrálie.
Od Vi Keeland som prečítala už niekoľko kníh, avšak moja štatistika hovorí, že sa mi páči každá druhá. Bohužiaľ, Nahá pravda sa zaradila práve k tým, ktoré ma práve nenadchli. Už v úvode knihy ma Grayovo správanie nahnevalo tak, že som knihu skoro zatvorila. Vzápätí sa však na scéne objavila jeho pestúnka z detstva a táto dáma v zrelom veku s ikrou a svojskou náturou mi to trošku vynahradila a pozmenila môj názor na arogantného, prehnane sebavedomého hlavného hrdinu. Odtiaľ bol však dej ako na hojdačke, chvíľku mi dej plynul hladko, vzápätí som rozčarovane krútila hlavou a nechápala, čo to autorka stvára. Čo sa zdalo ako vynikajúci nápad, ako sa Layla s Greyom stretli, bolo nakoniec pre mňa veľkým sklamaním, lebo autorka potenciál tohto námetu absolútne nevyužila. A dalo sa z neho vyťažiť tak veľa. Akoby to nestačilo, mala som pocit, akoby preskočila niektoré pasáže ich vzťahu aj celého deja, lebo postavy skákali z prekvapivých a problémových situácií k dokonalému sa zmiereniu so všetkým, čo sa stalo. Zdalo sa mi to prinajmenšom nereálne vzhľadom na bomby, ktoré sa im Vi rozhodla hodiť do života. A keby tá bomba bola aspoň jedna, ale Vi sa rozhodla, že jeden šok nestačí a treba tomu ešte pomôcť, čo už však na mňa pôsobilo príliš silene.
A to ešte nezmieňujem adopciu psa Grayom, ktorý často cestoval preč a psa nechával Layle, ktorá pracuje 13 hodín denne. Ako milovníčke psov mi toho štvornohého chudáčika bolo až ľúto.
Verím, že si kniha nájde veľa fanúšikov, mne práve táto nesadla, ale teším sa od Vi na ďalšie romány, ktoré ma prinútia sa červenať :)
