Anna zo Zeleného domu Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
"In the end, we'll all become stories." Margaret Atwood
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
Som veľmi rada, že som siahla po tejto knihe, keďže som nemala ani páru kto bola Rosalind Franklin. Po prečítaní jej príbehu, hoci domysleného z reálnych udalostí a postavami, s ktorými sa stretla, som si začala hneď googliť o jej živote a bola som rozhorčená, že aj po toľkých rokoch sa jej meno nespomína viac a "smotanu zlízli" Watson a Crick, ktorých pre seba volám už len lego boys lebo sa im podarilo zostaviť štruktúru DNA na základe Franklinovej výskumu.
Veľmi mi sadol štýl akým bola kniha napísaná, strany som otáčala rad radom a postavy si ma hneď získali. Aj keď pre niekoho mohla byť hlavná postava trochu divná, keďže bola naozaj zažratá do vedy a na prvý pohľad sa zdalo, že hlavná hrdinka nemá city alebo skôr pripomína robota, ale je to ten typ človeka, ktorý má na 1. mieste rozum a na tom nie je nič zlé - romantický vzťah hlavných postáv bol potom o to krajší. Príbeh vo mne vyvolal aj osobnú vlnu feminizmu a zlosti nad toľkými neprávosťami, ktoré ženy vo vede museli zvládnuť. Neviem sa tiež dočkať filmového spracovania.
Wannabe Little Prince, ale akosi sa to nepodarilo. "Príbeh" mi miestami nedával zmysel, pripadalo mi to, že kniha chce priniesť veľké posolstvo cez rôzne paradoxy či jednoduché frázy, ale pre mňa osobne to bolo veľmi strojené. Neviem si predstaviť dieťa, ktoré by to pochopilo bez vysvetlenia.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Po chlapcovi v pásikavom pyžame prichádza Boyne s ďalším príbehom zasadeným do obdobia 2. svetovej vojny, tentoraz v Anglicku a rozprávačom je znova malý chlapec - čo vo mne vyvoláva oveľa silnejšie emócie, keďže ako dospelý čitateľ vidím tú detskú naivitu a nevinnosť, s ktorou stojí zoči voči krutej realite. Hoci v príbehu nebolo veľa dialógov, čítal sa mi veľmi rýchlo a plynulo. Ku koncu som dokonca zostala zarazená, lebo som sa nikdy nezamyslela nad tým, že kedysi museli verejnosť presviedčať, že hoci vojak nie je chorý fyzicky, nemôže ísť naspäť bojovať lebo trpí PTSD alebo nervovým šokom...
