Vydaj sa na cestu knižnými svetmi
a vyhraj kopu kníh!

Moje srdcovky

Moje odznaky

Verný zákazník
Knihy roka 2021
2021
Pseudonym
Netvor z Čiernej hviezdy
Winter is coming!
Šťastných 7
2023
Šťastných 7
2022
Šťastných 7
2021
Šťastných 7
2019
Šťastných 7
2018
Šťastných 7
2017
Šťastných 7
2016
Šťastných 7
2015
Plány do budúcnosti
Máte čitateľský profil
Zobraziť viac

Moje čitateľské kolekcie

Moje aktivity

10
Selurinn

Erik Rakovský získal odznak Šťastných 7

25.11.2023 23:13

Tento rok sa vaša knižnica rozrástla už aspoň o 7 kníh... Tešíme sa spolu s tými, ktorí ich budú čítať :-)

Šťastných 7
10
Selurinn

Erik Rakovský získal odznak Knihy roka 2021

26.05.2023 12:36

Sú knižky, ktoré prečítame a takmer okamžite na ne zabudneme. Potom sú tu knihy, ktoré svojím príbehom, spracovaním alebo svojou odbornosťou dokážu obohatiť našu myseľ a srdce. A presne takéto knihy nájdete v našom výbere Knihy roka. Sme radi, že niektorý z titulov Knihy roka 2021 nájdeme aj vo vašej knižnici :-)

Knihy roka 2021
10
10

Erik Rakovský napísal recenziu

13.09.2022 22:31

Filan je dobrý textár a obstojný kecálek, ale nie až taký dobrý pisálek.
Toto je moja prvá kniha od BF (rád by som zohnal jeho zbierky textov, ale tá loď dávno odplávala) a samozrejme, počul som, že často prepoužíva storky z predchádzajúcich svojich opusov. Vyberal som teda niečo, čo sa tematicky jednak vymyká a dvak stojí na začiatku série. Borišťok však dokázal nemožné: v jednej a tej istej knihe vykradnúť sám seba, popisujúc to isté o kus rozdielne (čím padá aj hodnovernosť tak trochu vykonštruovaných príbehov). Opakovane.
Druhý problém je, že fabuluje. Často divoko (poschovávané korpsy na Ondrejskom a pod.) a niektorým nemusí byť zjavná hranica medzi fabuláciou a realitou (jedným zo zdrojov zábavnosti je fakt, keď "všetci vieme, ako to bolo, ale bavíme sa na tom, ako sa to dá prekrútiť a poobkecávať" - problém je, ak absentuje zdieľaná znalosť toho "ako to bolo"). Prenáša predvojnové a vojnové reálie do 50tych rokov, ak nie aj ďalej. Veľmi by som ocenil, keby v opise Mlynskej doliny neboli zjavné nepresnosti (Jozefov mlyn nestál na mieste vchodu do televízie - súc viazaný na Vydricu - ale tam, kde autá z mosta odbočujú ponad diaľnicu doľava do Karlovky prekopaným "kanálom" - mám to miesto pod oknami roboty), aby sme sa aj niečo dozvedeli (veľmi ľutujem, že som nepobehal MD s foťákom, kým ňou ešte neviedla diaľnica, a už aj mne začína spomienky prekrývať hmla neurčitosti - OK, ale ja som tam nebol pečený-varený). Často prehadzuje časovú následnosť udalostí. Keďže sa nevie rozhodnúť, či je potomkom ľavičiarskych selfmademanov od Piešťan alebo konzervatívnej meštiackej blavjandy - obe prostredia sú mi dôverne známe, keďže som na tom pomerne podobne - ustavične si kadí nielen na hlavu (napokon sa nezbavíte dojmu, že blavácke rockové ikony boli mentálne zakotvené snáď ešte v mocnáržství). Na jednej strane máte toho nekonfliktného Boriska a na druhej chlapa, ktorý chce, aby ho vydávali v režime neoliberalizmu karpatského typu, ktorý, ako miestami prizná, bol aj preňho šokom. Vo výsledku, na pár vecí by som sa rád opýtal off-record.
Ale inak pobaviť sa na tom miestami dá, má to ten typický Borisov slovník, takže 4/10.

Čítať viac

10
Selurinn

Erik Rakovský prečítal knihu

05.09.2022 21:41

10
10

Erik Rakovský napísal recenziu

17.08.2022 09:59

Asi jediný životopis Louisa Pasteura v českom/slovenskom (netušil som, že autor bol Čech - ukázalo sa, že tiež celkom zaujímavá figúrka) je síce už staršieho dáta, ale svoju úlohu si zastane aj dnes. Autor spracováva podrobne Pasteurov život a vyzerá to, že sa k fikcii uchyľuje len málokedy. Čitateľ si môže všimnúť, že jeden nabúšaný vedec môže pomerne úspešne prehovoriť do niekoľkých vedných disciplín - Pasteur, vzdelaním chemik, stihol založiť stereochémiu, prispieť k vývoju kryštalografie (objavil racemické konglomeráty, aj keď sa tomu vtedy tak nehovorilo, nuž a kryštalografia je rozhranie chémie a fyziky, ba aj biológie), založiť mikrobiológiu, prispieť k tomu, čo dnes voláme infektológia, imunológia a vakcinológia a zlikvidovať obrovskú kopu "zažitých" predstáv podľa "sedliackeho rozumu", ktoré niektorí dezolé vyznávajú doteraz.
Kniha vďaka dátumu svojho vzniku znie dnes trošku príliš "vlastenecky" a pateticky. Neviem, či vďaka tomuto dátumu, alebo vďaka tomu, že to autor nepokladal za dôležité, nespomína, že Pasteur, akokoľvek geniálny, by možno dotiahol veci ešte ďalej, keby nebol bigotný katolík. S tým súvisia aj ďalšie otázky, napríklad či jeho boj proti "samoplodeniu" a podobným "moudram" bola vzbura katolíka proti popieraniu stvorenia ako jedinej možnosti vzniku života, alebo vzbura vedca proti tomu, čo v odbornom texte obvykle nazveme "profound bullshit". Táto otázka by bola zaujímavá aj preto, lebo zástancovia kreacionizmu si jeho vyvrátenie samoplodenia dodnes berú do huby ako vyvrátenie abiogenézy, o ktorej Pasteur pravdepodobne ani nesníval. Našťastie, vzhľadom na to, že tento katolík nemal priveľa škrupúľ s "etikou vedeckého výskumu" a pokojne robil pokusy na sebe, na kolegoch či na pacientoch a ani o zníženú spotrebu laboratórnych zvierat sa vtedy ešte nedbalo, máme dnes pokoj od väčšiny infekčných chorôb. (Pre objektivitu dodávam, že katolicizmus 19. a skorého 20. storočia ani netušil, že nejaká "etika vedeckého výskumu" bude raz existovať - dnes sú tzv. etické komisie, ktorých jedinou úlohou je často len brzdiť pokrok bežiaci pre katolíkov nepríjemným smerom, katolíkmi premorené, keďže normálni vedci radšej bádajú, akoby mali iným drgať do lakťov.)
Neberte to, pravda, nijako tragicky. Vedci skúšajúci veci na sebe boli vtedy medzi tými legendárnymi menami celkom bežní (aj dnes sa nájdu), kolegovci z labáku sa pchali navzájom pod ihlu úplne dobrovoľne, lebo verili svojim dátam a chceli čo najrýchlejšie zachraňovať životy. Pre pacientov bol zasa takýto "experiment" často (tak ako dnes) poslednou možnosťou. Napriek tomu, existuje dnes literatúra o Pasteurových "prehreškoch" a je to veľmi zaujímavé čítanie. Ako nekatolík zvyknem tvrdiť, že pre všetky tie "etické" komisie sa môže aj pokroková Európa (Amerika je stále, s výnimkou Kanady a Kuby, festival bigotérie) dostať do situácie, že sa o špičkovú biomedicínu a biotechnológie budeme doprosovať pragmatickej Číne.
Kniha obsahuje niekoľko vtipných momentov. Môj obľúbený je okamih, keď nemecký lekár Max von Pettenkofer chcel Kochovi dokázať, že choroboplodné baktérie sú blbosť a vypil kultúru cholery, a "nič sa mu nestalo" (pravdou je, ale to sa dozviete až v inej literatúre, že mal týždeň mierne problémy). Neviem, do akej miery boli reálne využívané osobné útoky vo vedeckých diskusiách 19. storočia, ale to, ako sú v knihe popisované, môže viesť prosté duše (a že je ich dosť) k záveru, že aj dnes je to bežné (nie je), prípadne legitímne (už vôbec nie) a že veda obsahuje nejakú "povinnosť koriť sa autoritám", čo nemá s realitou vôbec nič spoločné (neexistuje "autorita"). To je časť, ktorá by žiadala modernizáciu či vyjasnenie.
V knihe mi absentuje bibliografia, takže ani len Pasteurove prelomové práce si záujemca nemôže jednoducho vyhľadať. Pripúšťam, že v roku 1959 by sa 60+ ročné práce zaobstarávali veľmi ťažko aj s referenciami, dnes som sa k väčšine z nich dokázal dostať pomerne elegantne.
Ako pikošku treba spomenúť, že v knihe sa spomína aj istý Gamaleja, podľa ktorého pomenovaný inštitút vyvinul vraj neúčinnú hybridnú zbraň, po aplikácii ktorej sa ma covid ani nedotkol...
Takže zhrnuté, menej pateticky, menej "vlastenecky", bibliografia, svetonázor a jeho dopady na vedeckú činnosť, "scientific misconduct" aka (not so) dark side of Ľudo Pastier a bolo by to dokonalé. Takto stále pekných 8/10.
(recenzia na základe 2. slovenského vydania, Mladé letá 1982, s prihliadnutím ku stavu vedy v 2022)

Čítať viac

10
10

Erik Rakovský napísal recenziu

14.08.2022 16:51

Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.

Táto miniatúra (v pôvodnom knižnom vydaní 48 strán) na mňa vykukla pri prehŕňaní sa edíciou Zabudnuté knihy. Vyšla tesne po druhej svetovej vojne a jej „sci“ stránka bola už vtedy po dátume spotreby.
Príbeh sa odohráva v r. 2048, kedy sa studená vojna medzi Európou a Áziou začína akosi zohrievať. Kniha nás zavedie do írskeho vidlákova, v ktorom sa schyľuje k lynču. Miestnym vidlákom, niečomu na spôsob katolíckej verzie amišov, sa zdá, že majiteľ neďalekého zámku Richard Mahoney je vyslanec samotného pekla (v dôsledku zvukov sprevádzajúcich jeho experimenty) a neujde im, že Maureen, teda dcéra/sestra vidlákov z úvodu knihy, sa v posledných dňoch kamsi odkráda. Situácia sa zdramatizuje, keď ju brat vysliedi k jaskyni, kde sa stará o pilota Prestona, ktorého našla po havárii jeho, hm, lietajúceho nezmyslu a na úteku pred sliediacim bratom dorazia do Mahoneyho sídla, kde sa tiež medzičasom zišla zaujímavo nesúrodá partička. Ďalšia nesúrodá partička zatiaľ zdrapí fakle, cepy, kosáky a vydá sa na hrad vykonať nejakú írsku verziu vendetty. Mahoneyho nesúrodá partička sa skryje v „gondole“, čítaj kozmickej lodi, a v podstate náhodou odštartuje. Jediný, pre koho štart nebol náhodou, bol Zemou rozčarovaný Mahoney. Zvyšok posádky, teda asistent Astor, špión Dupont, inšpektor Murdoch, zostrelený Preston a Maureen k tomu prišli ako slepé kura k zrnu len vďaka tomu, že sluha Mallone slepo splnil príkaz, ktorý, vzhľadom na vysokú hustotu ľuďov na mieste činu a turbulentné udalosti mohol dopadnúť všelijako.
Mentálny svet poviedky, lebo kniha ničím iným nie je, obsahuje zmes zapšklého katolibanizmu (zaujímavá je genéza „katoli amišov“ z New Castle… Nových Zámkov?), primitívneho humoru, trápnej romance, následkov a výsledkov atómového zbrojenia, nepochopenia základov mechaniky kozmických letov, mysteriózne „letecké míny“ a kopu ďalších pozoruhodností. Napríklad z Vernea zrecykloval autor predstavu, že bezváhový stav je len niekde „v strede“ medzi Zemou a Mesiacom (dokonca Vernea aj spomenie). Na rozdiel od Vernea (alebo napr. aj H. G. Wellsa) však aspoň riešil otázku mäkkého pristátia. Keďže väčšinu knihy zaberal balast, k samotnému „nie tak celkom mäkkému“ (© Paolo Nespoli) sa dostávame viacmenej presne v 2/3 knihy. V tomto bode sa dozvedáme, že už v 1984 :D sa na Mesiac dostal fínsky astrofyzik a miesto Mahoneyho pristátia bolo zvolené v blízkosti fínskeho s cieľom zistiť, čo sa s ním stalo. Tu sa dostávame trošku do rozporu s už povedaným, lebo Mahoney sa pôvodne zberal na Mesiaci zostať a o žiadnej spojovacej aparatúre, aby výsledok oznámil na Zem, nie je v celej knihe reč.
V ďalšom pokračovaní sa dozvieme, že Mesiac vraj má atmosféru (tak trochu toxickú), na povrchu znesiteľnú teplotu, tmavý povrch a namiesto skafandra chrániaceho pred vákuom a prehriatím (áno, milé deti, skafandre je problém chladiť) vyfasujú niečo ako potápačské obleky. Niekto má asi rád saunu. Autor si vypožičal ďalší obľúbený verneovský motív, nález voľne pohodenej korpsy fínskej výroby, takže zažijeme aj prvý extraterestriálny pohreb, ktorý náš špión využije k úteku z Mesiaca so vzorečkou miestnej rudy lunia, prvku prvku aspoň tak mysteriózneho, ako už spomenuté „letecké míny“. Maureen si jeho útek odserie priamym kontaktom s mesačnou atmosférou po dobu presahujúcu fyziologické možnosti, pričom, napodiv, prežije (o.i. mnohominútový transport do Kainenovej gondoly). Asi tušíte spôsob návratu :D pravda, kým k nemu došlo, zaoberali sa tie postavy, ktoré zostali pri vedomí, najprv perspektívou smrti po vyčerpaní zásob (zaujímavé je, že na dve hrdličky to nemalo závažnejší dopad) namiesto toho, aby sa hneď začali zaoberať použiteľnosťou Kainenovej lode na spiatočnú cestu, čo ich napadlo v podstate až ako posledná možnosť (ktorú komentovali ako „veľmi jednoduchú“ – ehm, s výcvikom na Sojuz riadiť napríklad Crew Dragon? Really?).
Kým príde k odletu, naďabíme ešte na jednu „stratenú“ postavu, niečo ako rodinné stretnutie (a použitie klišéovitého maskovania). Počas letu k Zemi dobehnú Duponta, ktorý, nevediac ako sa gondola riadi, zostal visieť „v zóne nikoho“. Na Zemi sa okrem „záverečných odhalení“ na deus ex machina spôsob dočkáme aj viac ako predvídateľnej svadby.
Zaujímavé je, že rysujúci sa konflikt opisovaný v knihe zahŕňa práve aktuálnu oblasť napätia (Taiwan).
Dielko sa dá po privretí všetkých ôk brať ako paródia na Verneovu Cestu na Mesiac a ak sa bavíme o jeho starnutí, zastaralé bolo už v okamihu vydania. Je to síce menší nepodarok ako Šorelova Operace Slunce, ale dá sa dať len 1/10 za “dokumentačnú hodnotu” praveku pokusov o slovenskú sci-fi a nezamýšľaný humorný efekt.

Čítať viac

10
Selurinn

Erik Rakovský prečítal knihu

13.08.2022 23:19

10
Selurinn

Erik Rakovský prečítal knihu

13.08.2022 22:55

10
10

Erik Rakovský napísal recenziu

13.08.2022 22:50

Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.

K tejto knihe som sa dostal pri prehŕňaní sa edíciou Zabudnuté knihy. Pôvodne vyšla v r. 1948 a „tak trochu“ dýcha ešte zašlejšími časmi. Vysvetlenie je jednoduché, autor (mimochodom, celkom zaujímavá figúrka) bol už po smrti – v dôsledku „rozkoší“, o ktoré sa mu postaralo gestapo, umrel 3 dni po skončení 2. svetovej.
To už bol pár dní na svete Jožo Žarnay a pravdu povediac, táto knižka by mohla byť veľmi vzdialenou inšpiráciou Dračej steny. Je tiež o partičke chalanov v rozpuku puberty, ktorí si našli svoje dobrodružstvo – v našom prípade podľahli vidine pokladu, povesti o ktorom sa tradovali v mestečku pod kopcom menom Hradisko.
Vďaka veku knihy veľa vecí pôsobí neprirodzene, počnúc zastaralým spôsobom vyjadrovania. Kovaní puberťáci si nebudú hovoriť zdrobneninami a už vôbec ich nebude foter – foter, nie otecko – „hladiť po hlave“, ba ani sa s nimi nebude baviť „teplo, mäkko“, akoby došli z Pridu. „Nezbedné pokúšanie“ je nepoužiteľné aj ako blahosklonné synonymum nadržanosti, nieto obyčajného nutkavého nápadu, ktorý sa navyše zrodil na základe sna (čomu sa zvyšok partie našťastie nie málo zarehotal – veľmi dúfam, že narážka „ty si čítal nejaký nafúkaný román pre mládež“ je vedomá sebairónia autora). Na nadbytok lyriky a prehriate emócie budete narážať oveľa viac, ako zodpovedá realite prvákov gymplákov. Takisto dnes už medzi gymnazistami neexistujú snaživí latinčinári. Požieranie slaniny s chlebom a povoľovanie remeňa na nohaviciach vám bude evokovať Maťka s Kubkom na salaši, nie dátum v kalendári. Archaicky pôsobí aj vymenovanie „spolupáchateľov“ menami a priezviskami – a to ešte jedným vrzom – na konci kapitoly. V tomto bode sa mi zjavil Žarnay, ktorý svojich „troch mušketierov“ tiež uviedol ako v zápise do triednej knihy, ešte že na dlhšom priestore. Esteticky je pre mňa viac zožrateľné predstavovanie postáv menej pripomínajúce zasadací poriadok.
Za vážny problém považujem, keď autor tak celkom nevie, o čom píše. Prvým príznakom je, keď používa slová mimo rozsah ich významu. Chalani sa napríklad rozhodnú, že si na Hradisku postavia skautský tábor. Skauting, ako vieme, je založený na tom, že decká sú pod dozorom (to tuná absentovalo) zlomené pod zámienkou nejakých pekných ideologických žvástov do konformizmu. Tu si chalani nielen že vystačili sami, ale ich konanie viackrát naráža na krutú realitu paragrafov. Zoznam možností ako sa dostať do problémov začína amatérskymi vykopávkami, navyše na už známom nálezisku a úvaha o nedovolenom ozbrojovaní vo forme „prinesenia si z domu výbušniny a rozstrieľania skaly“ by tiež už v čase písania príbehu (bežiaca druhá svetová) nemusela dopadnúť dobre. Musíme ale pripustiť, že partia nažhavených vychytralých puberťákov sa bude aj dnes najskôr spoliehať na to, že sa im podarí všetko zakonšpirovať. Autor takisto nemá tušáka o práci v podzemí, takže „vyzlečenie sa do plaviek“ počas jednej milej partizánčiny zakončenej preberaním z bezvedomia oblievaním vodou – alternatívna urgentná medicína – u mňa vyvolalo trhanie pupka. Navyše sa daná partizánčina končí vzývaním imaginárneho kamaráta, a tým nemyslím toho s malým b, teda citoslovca, ale toho s veľkým B, teda reálnej diagnózy. Takisto sa stretneme s tureckým pašom s indickým menom, islam-neislam popíjajúcim víno.
Úlohou detskej knihy nie je robiť z čitateľov hlupákov, prípadne si myslieť, že už nimi sú. Skôr by sme sa mali snažiť o pravý opak – trochu ich dovzdelať aj proti ich vôli. Preto by sme im nemali tvrdiť, že by snáď existovali mnohokilometrové podzemné chodby „z hradu do hradu“. V okolí rôznych historických objektov v to ešte dnes veria aj ľudia, ktorí by už mohli mať základné poňatie o svete, a to často práve vďaka takémuto „mediálnemu programovaniu“. Takisto nevidím logiku napríklad v úvahe, že poklad má byť schovaný na, teraz sa podržte, bezpečnom a dobre označenom mieste. Bola by taká skrýša skrýšou? Podobných kvetov logiky je možné nájsť v knihe viacero. Spolok spiklencov sa žarnayovsky postupne rozširuje, tu na päť a s „trúdom“, ktorý sa vďaka svojmu skepticizmu nepripojí, hoci o veci minimálne tuší, na šesť. Keďže pravdepodobnosť prevalenia konšpirácie rastie s počtom zapojených priam geometricky, nie je to asi nič, čo by v realite nastalo (aj keď to má hodnovernú bázu – potrebu informácie alebo vydieranie).
Autor si bol zjavne vedomý existencie javov ako confirmation bias či wishful thinking, alebo jeho slovami „svojej pravdy“ – jednou z nosných tém knihy je rozpor „svojich právd“ s realitou a ich korekcia. To by sa zišlo pubišom oplieskavať o hlavy aj dnes (a nielen im). Takisto popisuje podrobnú prípravu akcie od predbežného terénneho prieskumu cez výskum v archíve (!!!), ťahanie informácií pod rôznymi zámienkami alebo vďaka šťastným zhodám okolností či šikovným manipuláciám od rôznych dospelákov alebo „triedneho trúda“ Fera až po finančné a logistické zabezpečenie (spočívajúce v rozpredávaní čoho sa len dalo a likvidácie úspor), jasne vidieť, že akcia veľkého rozsahu vyžaduje svoje.
Ponechám stranou úvahu, do akej miery by bola takáto niekoľkotýždňová (!!!) partizánčina reálna v roku 1940, 1985 (keď bol v podobnom veku recenzent) či 2022. Jedno je isté, chalani sa na svoj záťah snov vybrali a autor ďalej popisuje ich mnohotýždňovú neúspešnú lopotu, skepsu, otrasy v súdržnosti skupiny a postupné triezvenie z ošiaľu, ako aj čiastkové úspechy vedúce ku skutočnému objavu, aj keď nie doslovne pokladu. Aby sme to mali opepřené, zistíme, že k úrazu sa dá prísť aj v spánku. Nasleduje záchranka, hojne prekladaná vzývaním imaginárneho šéfa a jeho poskokov. Autor v rámci alternatívnej medicíny nazýva úraz chorobou, zranenému prifarí bezdôvodnú horúčku a som si viacmenej istý, že v živote nemusel nikoho niesť na improvizovaných nosidlách ani meter, keďže si to predstavuje ako Hurvínek válku. Večer toho istého dňa je poznamenaný rozhodujúcim pokrokom, len nechápem ten mentálny proces, ktorý považuje chlapa s oštepom za obeť recentnej vraždy. A nie, prváci gympláci sa nebudú „hladkať po vlasoch“ a spať spolu pre strach z duchov. Ďalší deň sa vracia extrakčný tím aj s nažhaveným dejepisárom, ktorý chalanov uvedie do reality a na záver sa dočkajú aj škváry, aj keď, pravda, nie v podobe zlaťákov.
Do tohto okamihu síce píšem samé zdžuby, ale kniha vo svojej podstate nie je až taká zlá ani celkom nerealistická. Najuletenejšie je „precítené“ prežívanie postáv a dobové mentálne nastavenie. Ak ste oboznámení s reáliami neskorých tridsiatych/skorých štyridsiatych rokov, môžete si k hodnoteniu pridať jednu hviezdičku, ale pre mňa je hodnotenie 4/10 – kniha ma štvala (napodiv?) menej ako Wellsova Vojna svetov.

Čítať viac

10
Selurinn

Erik Rakovský prečítal knihu

13.07.2022 00:20

„Tak hovorí mongolský mýtus: Láska sa rodí z rôznych prirodzeností. Protikladmi získava silu. Konfrontáciou a premenou sa udržiava.“

Záhir - Paulo Coelho, 2021
Záhir
Paulo Coelho