Selurinn

O tejto poviedke - keďže celá "kniha" je v zásade len jedna poviedka - som sa dozvedel vďaka známemu vihodňarskemu úkazu menom Jožo Žarnay. Pravda, našiel som ju až o nejaké tie mesiace neskôr v ponuke martihnusu a ešte zadara, a tak som neodolal.
So Žarnayom súhlasím v tvrdení, že najutopickejšou zložkou tejto utópie je tvrdenie, že by sa snáď na Slovensku prestalo chlastať. Inak je to svojím svojským spôsobom "milý" kus, ktorý dokonale vystihuje tunajšiu (de)mentalitu ako príčinu, prečo tu nikdy dobre nebude. Dielko je plné klišé, ktoré doteraz ovládajú mentálny svet časti populácie. Jednoduché moudra, environmentalistické prehrešky (jasne, treba zastavať celé Tatry, jasné, príroda je akosi "povinná" "slúžiť" ľuďom [časť s monokultúrnou lúkou je čisté chucpe, ale ako vieme, napríklad v tunajšom lesníctve je monokultúra dodnes modlou, viď boj o Tichú dolinu]), mimochodom, aj "alternatívna geomorfológia" v poviedke fakt stojí za to - ak si ju dokážete všimnúť. Ak iní recenzenti vidia nejakú zhodu s realitou (pripúšťam určitú zhodu s dedinskou realitou v niektorých regiónoch), ja ju, nanešťastie, nachádzam práve v týchto pasážach, ktoré spadajú do kategórie "hlboko prekonané". Bežní ľudia si to neuvedomia, ale v roku, kedy to chlapík napísal, mal Einstein 15 rokov vo vačku Nobela a Bohr navrhol svoj model atómu 7 rokov predtým, teda kvantová mechanika už bola na svete - a ten bol úplne niekde inde ako chlapík, čo sa síce zrejme vyznal vo vláčikoch, ale mentalitou zostal na úrovni honelníka z dolného salaša (tbf, dolný salaš bol predsa len bližšie k civilizácii ako salaš horný).
Milo absurdný bol mentálny pokus zjednotiť konzervatívnu nábožnú zaprdenosť a naivn7 nacionalizmus s akousi prebehnuvšou "revolúciou" (až mi to pripomenulo Ľubov Blahov termín "komulík", ktorým sa jeho autor, opäť milo absurdne, neskôr stal); naopak, istú historicko-dokumentačnú hodnotu má fakt, že v diele spomína rozvinuté družstevníctvo už v raných dobách prvej ČSR (a to ako dedičstvo predchádzajúceho vývoja, čo silne kontrastuje s aktuálne natláčaným diskurzom družstevníctva ako "komunistického" javu, ktorý preto treba potláčať).
Finálny verdikt? Ako asi prvá dosiaľ známa utópia slovenskej "výroby" má dielko dokumentačnú alebo historickú "hodnotu", ale jeho blahoskloné zaradenie do sci-fi je sporné, keďže len recykluje stav, ktorý bol dosiahnutý alebo ľahko dosiahnuteľný už v čase napísania. Rozpačité pocity (a z nich hlavne pocit trápnosti) & nothing to be proud of.

E-kniha

Aké bude Slovensko o sto rokov

• Jozef Dohnány

3,0

Erik Rakovský získal odznak Winter is coming!

05.02.2022 21:59

Získať všetky knihy zo série Game of Thrones by bol dôvod na oslavu... ale tie sa v týchto knihách zväčša končia neslávne, tak len gratulujeme a posielame odznak :-)

Sľubne rozbehnutý Jožo Žarnayů sa po vydaní Kolumbov zo základne Ganymedes (KZZG), v mnohých ohľadoch svojho najlepšieho diela – čo závisí od uhla pohľadu – odmlčal na nie tak celkom pochopiteľných 7 rokov, čím nechal svojich skalných čitateľov tak trochu v štichu (ak nepočítame poviedky, rozfrckané v časákoch a zborníkoch, o ktorých sa bežný čitateľ nemá ako dozvedieť a pred dobou internetovou to platilo tým dupľom). Ďalšia jeho kniha vyšla až tesne po štátnom prevrate v Mladých letách (jej neveľmi podarenú – to je ešte milosrdné vyjadrenie – konverziu do PDF som si kúpil priamo na autorových stránkach; reedícia, o ktorú sa prevažne opieram, vyšla v Regente v r. 2015).
Časolet (ČL) na prvý pohľad zaujal podstatne menším rozsahom v porovnaní s predchádzajúcimi knihami autora a – ako môže napovedať aj výtvarné prevedenie obálky oboch vydaní, obzvlášť tá z r. 1990 má máločo spoločné s obsahom – minimalizáciou boli postihnuté ako forma, tak aj obsah samotného diela. Tentokrát sa nevyberieme do vesmíru, vystačíme si s územím severného Slovenska, kde sa v nemenovanom meste odohráva väčšina deja. Prvé, čo čitateľa znalého Žarnayovej tvorby upúta prakticky hneď v prvom odstavci, je strata, ako to nazvať, rozprávačskej iskry. Kým v Tajomstve Dračej steny (TDS) a Prekliatej planéte (PP) nás rozprávač/hlavná postava svižne zorientuje v priestore, čase, osobách a obsadení (v PP tomu predchádza pasáž popisujúca príhodu z „iného sveta“, rozprávaná autorským rozprávačom), ČL začína značne neprirodzene vyznievajúcim vykrikovaním pod oknom a pokračuje chaotickým odbojom partičky násťročných proti zabratiu „ich“ ihriska na výstavbu garáží, o ktorom sa, mimochodom, do konca knihy nedozviete, ako dopadol. Ak nie ste jedenásťročné decko, tak vám, samozrejme, dopáli aj to, že incident by sa tak, ako je opísaný, pravdepodobne udiať nemohol ani za socializmu (pôvodný setting knihy), ani za kapiku karpatského typu. A vyriešiť takými „metódami“, ako to skúšali postavy v knihe, tiež nie.
Podobne ako v TDS/PP/KZZG sú postavami prevažne chalani končiaci základku. Zakiaľ v predošlých dielach sa postavy správali celkom prirodzene (až na tie nereálne plače) do takej miery, že ich stále dokážem čítať aj ako päťdesiatnik a nič ma na tom neruší a dobre sa bavím, tu sa správajú… proste nereálne. Vek postáv pravdepodobne zostal rovnaký, pretože autor ako paidagogos mal najlepšie „nažitých“ puberťákov začiatočníkov v tomto veku (dobre zvládnuté TDS a PP by to potvrdzovali), ale cieľovka sa posunula o také aspoň 2 roky nižšie, niekde k tej piatej, max. šiestej triede ZŠ. Vyznieva to ako „idem piatakom porozprávať o ôsmakoch“. Neveľmi šťastným spôsobom, treba dodať.
Kým v starších žarnayovkách neboli logické chyby príliš nápadné (samozrejme, ak máte základné poňatie napríklad o biológii, fyzike, strojarine alebo priemyselnom dizajne [áno!], už nejaké nájdete), tu sa nám nepochopiteľnosti hromadia od samého počiatku. Chalanisko z budúcnosti na pohľad podozrivý svojimi objemnými proporciami sa len tak zjaví uprostred „priateľského“ (všetkými animozitami medzi pubescentmi malého mesta nabitého) futbalového zápasu „prvej dvornej“ a hneď si (pochopiteľne) vyslúži niekoľko typov neželanej pozornosti. Napriek tomu sa v pohode zapojí do tohto zápasu a nikomu nevadí „machine doping“, ktorý pri ňom použil proti týpkom, ktorí by ho v podstate radi nakŕmili obloženými päsťami už z princípu „objemovej odlišnosti“. Že v skutočnosti by takéhoto exota ak nie zmangľovali, tak aspoň niekomu/niekde bonzli, sa ponúka samo. Tento chalanisko si „doma“ potiahne fotrovi fyzikovi experimentálny „stroj času“ a všetci máme byť v pohode s tým, že jeho výlety na tajňáša (sprevádzané takými šlehami, že v 20. stor. vypadáva prúd v celom meste) sú nezistiteľné, lebo chronobil – navyše vývojový prototyp – nemá žiadny záznamník letových údajov, teda populárnu „čiernu skrinku“. A túto predstavu máme zožrať v priestore a čase, v ktorom na vás bonzuje aj váš vlastný mobil…
Chalan síce vie ovládať stroj času, ale nevie si dať pozor na osobné predmety ani na vlastnú baterku, bez ktorej jeho v skutočnosti velemľandravé ja neurobí ani krok, o iných „schopnostiach“ nehovoriac. Celá konšpirácia okolo Vlada a stroja času je deravá ako ementál, čo je iba jeden z bžilióna problémov knihy s akou-takou uveriteľnosťou („zožrateľnosťou“, „základnou logikou“). Podivuhodnosť dialógov ilustruje závozník, používajúci slovo „ľaľa“, puberťák, používajúci slovo „pestvá“ a zgegnutie namiesto zdochnutia, o bibasovi nehovoriac a korunu tomu nasadí „ba kieho anciáša“. Anachronizmy rôzneho druhu a pôvodu sú zastúpené diafilmom, v druhom vydaní DVDčkom (ktoré bolo v okamihu 2. vydania už klinicky mŕtve – je zaujímavé sledovať v priamom prenose zastarávanie mediálnych formátov) či Fantomasom (ktorého mám problem stráviť ja, Husákovo dieťa, nieto dnešní puberťáci). Na konci prvej časti, točiacej sa prevažne okolo školských príhod, zažijeme náhly zvrat, či priam zvratok – kým na začiatku sa dozvedáme, že chronobil je vývojový model, ktorý ešte len má byť odovzdaný prvým užívateľom, zrazu existuje aj „časová havarijná služba“ a „prísaha chrononautov“. V rámci zvýšenia informačnej entropie si postavy v poslednej kapitole prvej časti nespomínajú, že sa profesiu Vladovho otca dozvedeli už v tretej kapitole.
V druhej časti vyrážajú postavy na chronobile za dobrodružstvom. A keďže príšerné klišé nikdy nie je zlé, tak rovno za Jánošíkom (tých smiešnych klišé je tu viac, napríklad hrad nie je vojenský objekt, ale „svedok spupnej panskej rozpínavosti“). Ak nám pár strán dozadu prišla divná deus ex machina existencia „časovej havarijnej“ a „prísahy chrononautov“, tak z „Ligy záchrancov“ vám ustrelí dekel. Fakt. Ale aspoň sa konečne zjavuje nejaká kočka, aj keď, zdá sa, hlavne na to, aby sa na prvý pohľad zabuchla do vidláka z 18. storočia… tak neviem. S Ďurislavom si dáme dva mítingy vo dvoch rôznych časoch, trochu si poopravíme (tentoraz naozaj) znalosti súvisiacich faktov, nepochopíme, čo je to klon, zistíme, že v 23. stor. nepoznajú nielen psov, ale ani myši a že autor nemá duncta o počítačových sieťach (well, je to kniha z r. 1990, buďme blahosklonní). Nakoniec príde aj k načapaniu na hruškách a pokusu o resocializáciu zbojníka z 18. storočia a jeho integráciu do 23. storočia, v čom, mimochodom, vidím rad problémov. V Ďuriho integrácii do Eny možno najmenší, ale v tomto smere ma život naučil nečudovať sa ničomu :D. V závere si zrejme všimnete, že autor v skutočnosti nemá k vede a technike tak celkom pozitívny vzťah, čo ho vedie k mláteniu pár slamených panákov. Ak ste čítali PP a Vesmírne prípady, nebudete z toho príliš prekvapkaní.
Ako je zrejmé, z knihy mám tzv. zmiešané pocity. TDS/PP/KZZG sú knihy, ktoré nemám problém odporúčať. ČL je paškvil. Kde je spád, švih, humor, kde je autorova schopnosť šikovne skryť neznalosti z oblasti tvrdých vied? Kde je jeho schopnosť písať o puberťákoch tak, že to príde prirodzené im – a aj ich o 40 rokov staršiemu ja?
Na záver recky sa musím opäť pristaviť pri neveľmi dobrej práci DTPákov z Regentu, ktorí šetria papier a skúšajú netradičné fonty na úkor čitateľnosti. Kniha, podobne ako Repkov „Zelený plameň“, nesie znaky redakčných zásahov v úsilí prispôsobiť pôvodne socialistický wording reáliám kapiku karpatského typu, čo je pomerne diskutabilná praktika, ale tentokrát to aspoň nebije do očí (zabudli „príslušníka“).
ČL vyznačuje významný bod v Žarnayovej tvorbe. Svojím vydaním v r. 1990 vyznačuje bod, v ktorom autor stratil sám seba. 4/10 tak trochu (dosť) z milosti.

Časolet

• Dušan Nágel
• Jozef Žarnay

3,5

6,90 €

Erik Rakovský získal odznak Šťastných 7

11.01.2022 18:37

Tento rok sa vaša knižnica rozrástla už aspoň o 7 kníh... Tešíme sa spolu s tými, ktorí ich budú čítať :-)

„Po dlhých 21 rokoch nová kniha od Žarnaya? To musím mať!“, povedal som si, keď v priebehu mojej „nečítacej“ dejinnej periódy vyšla vo vydavateľstve Regent táto minikniha (ak nepočítam – čo nepočítam – reedície Dračej steny a Prekliatej planéty, posledná žarnayovka bol Časolet v deväťdesiatom prvom).
Vydavateľ ako taký mi mohol byť varovaním po – mierne povedané – nevydarenej „konverzii“ Repkovej Kliatby zeleného plameňa. Tá, pravda, vyšla v 2017, ale dostala sa mi do rúk skôr ako Signály ľadového vetra. Okrem nepoctivej „prerábky“ na kapitalistické reálie bola poznačená aj mimoriadne zlou technickou realizáciou, v Žarnayovom prípade však dopadla táto časť výrazne lepšie. Snáď len výber ilustrátora nebol, ehm, najšťastnejší (ja som, samozrejme, odchovaný na Jurovi Deákovi, takže mi ťažko ulahodiť).
Keďže som síce skalný čitateľ sci-fi, ale neveľmi som „zamočený“ do ortodoxného fandomu, nikto, ani popis od vydavateľa, ma nevaroval, že ide o pokračovanie vynikajúcich Kolumbov zo základne Ganymedes spred 29 (dnes už 38) rokov. Tu nastala určitá chyba aj na strane vydavateľa – vydať pokračovanie dekády nedostupného diela bez predchádzajúcej reedície tohoto diela nepatrí k najlepším nápadom. Len čo som to po pár riadkoch (dobre, na strane 7) zistil, prečítal som si po možno 20 rokoch opäť Kolumbov – aby som zistil, že celá záležitosť bola „zmenežovaná“ tak, že som „akože nemusel“.
Obvyklou chybou „menežovania“ je, že ten, kto „menežuje“, sa vo veci, ktorú „menežuje“, príliš nevyzná a dokonca sa to často vydáva za akúsi „výhodu“ a „pozitívum“. Výsledok tejto „logike“, samozrejme, zodpovedá a predpokladám, že výsledkom „manažérskeho prístupu“ v spolupráci s autorom je viac ako kostrbatá tretia kapitola Robinzoni, ktorá doslova škriabe oči a ktorá zhŕňa pre „novodobého“ čitateľa dej nedostupných Kolumbov. Takto sa to, do kelu, nesmie robiť…
OK, vraciame sa teda na planétu, ktorá bola cieľom Siedmej (kozmická loď Európa) a Ôsmej (Afrika) medzihviezdnej expedície a ktorej jedinú momentálne obývateľnú oblasť nazývajú domorodci Akinchetorga a pozemšťania skrátene Torga. Kto pozná Kolumbov, zistí, že autor vyhodil z okna časovú linku (alebo zabudol, alebo rezignoval na jej dodržanie). V Kolumboch sa uvádza, že Afrika má priletieť o 3 roky. Pre postaviakov z Kolumbov bolo toto číslo pomerne podstatné – zápletkou totiž bolo, že z niekoľko sto členov posádky sa z anabiózy, vďaka drobnému incidentu, zobudilo iba oddelenie Q-5, čiže 9 ľudkov od pubescentov začiatočníkov po YA a za týchto okolnosťov len posádka Afriky bola schopná vyriešiť problém s ovládaním hibernácie. Tuná sa zrazu dozvedáme, že mali len „takmer dva roky prázdnin“, ale na iných miestach nadobúdame dojem, že išlo len o pár mesiacov – vo vyššie spomenutej neslávne zhlobenej 3. kapitole sa hovorí doslova len o „dlhých týždňoch“. Heinz by mal mať zhruba 13, reálne sa stále nachádza zaradením v škole aj správaním medzi mladšími deťmi, ba na základe neurčitej narážky v kapitole Čierni pasažieri je možné si myslieť, že má len krátko po dosiahnutí 10 rokov. Rovnako sa dozvedáme, že chalani z Európy na Torge „strávili dva a pol mesiaca“. No neviem, či by neurobili lepšie, keby začali posádku rotovať medzi ostrovom a Európou stojacou uprostred pustatiny, na ktorej bolo treba akurát „kúriť a svietiť“ (alebo skôr klimatizovať). Koho by bavilo trčať mesiace uprostred púšte? Dá sa rozumieť, že loď poskytuje všetky dostupné civilizačné výhody, ale všadechody a rádio by boli pre časť posádky „relaxujúcu“ v normálne žijúcom svete dostatočne spoľahlivým spojením. V tomto kontexte sa v Signáloch stretávame s náznakom, že počas záveru letu a pobytu na Druhej planéte chalani z Európy čelili „príkoriam neslýchaným“. Nuž z Kolumbov som nemal ten pocit, že by neboli dostatočne vycepovaní – viem si predstaviť, že pre túto vekovú kategóriu by základná inštrukcia pre prípad podobného incidentu mohla znieť „hlavne nič nezhoršite, nechajte to na automatiku a čakajte na ďalšiu expedíciu“, dôsledkom čoho by fakt boli 2–3 roky celkom v poho prázdnin (asi nielen ja si to viem vztiahnuť k fungovaniu počas covidových lockdownov). V skutočnosti si však chalani lajsli – namiesto ľofenia v bezpečí kozmickej lode – kontrolu plášťa Európy, prieskum neznámeho satelitu, pristátie, prieskum planéty, objavenie zničenej civilizácie aj zvyškov obyvateľstva na severnom ostrove ako aj záchranu ostrova pred dopadom vyššie menovaného satelitu. Nič z toho nebolo vitálne, nemuseli to robiť ale v pohode to dali. Polkilometrovému autonómnemu kolosu uprostred mŕtvej planéty nehrozí viacmenej nič (vlastne najbezpečnejšie by bolo zakapriť na orbite Druhej do príletu Afriky).
Kniha začína prepoužitím slávneho stratenia sa Miťu z Kolumbov, tentokrát v podobe pádu chalana do jamy na stavenisku (až v závere kapitoly zistíte, že na Torge). Tým odštartuje priam epidémiu úrazov hlavy (proste sa do hlavy majzne každý, koho autor potrebuje, aby sa do hlavy majzol), sprevádzanú epidémiou náhleho poznania cudzieho jazyka a divných reakcií na jeden z obrazov miestneho maliara v miestnej galérii. Akoby jedna epidémia nestačila, ďalšiu prinesú archáči so zásielkou náhodou objavených toržských kníh. V prípade tejto epidémie sa len zhodou náhod vyhnú ako členovia pozemských expedícií, tak domorodci fatálnemu rozšíreniu nákazy. Exkurzia detičiek z ostrova na kontinent (konečne zistili, že ostrov je lepšie miesto pre život) sa stane súčasťou týchto incidentov; jednou z obetí druhej spomínanej choroby sa stane aj jej šofér (a opäť „čistou zhodou náhod” nakazení v „autobuse“ Vesmíran urobia presne to, čo treba, aby sa nikto ďalší nenakazil, rovnako ako infikovaná posádka pozemskej základne na Torge). Počas udalostí sa podarí nájsť zbytky bývalého hlavného mesta a stopu zvláštneho múzea, známeho pod názvom Brána večnosti. Prístup k nemu objaví ďalšia známa postavička z Kolumbov Diego, ktorý sa tiež zaradí k „do gebule majznutým“. V múzeu sa podarí nájsť zmienku o lieku na nákazu z kníh (bola to vlastne biologická zbraň) a ako sa neskôr ukáže, skrývalo aj kľúč k zisteniu, že divné následky „epidémie úrazov hlavy“ boli vlastne volaním o pomoc z planéty, premenenej na „kozmickú loď“.
A to je vlastne všetko. Krátka kniha obsahujúca krátky a jednoduchý príbeh. Hodnotí sa mi ľahko, ale zároveň ťažko, pretože na Žarnayovi som vyrastal a mám k nemu takpovediac „svoj svojský vzťah“. Takže. Kým v rade kníh Tajomstvo Dračej steny – Prekliata planéta – Kolumbovia zo základne Ganymedes sme mohli pred 40 rokmi sledovať postupné zlepšovanie sa autora v písaní SCI-fi (dôraz na sci, teda súc dejepisár-občiankár sa zjavne dovzdelával aj v iných oblastiach) a jeho svety postupne nadobúdali vyššiu logickú konzistentnosť a aj nejakú „backstory“ (žiaľ, v Kolumboch trochu utrpel rozprávačský moment, hoci z hľadiska stavu poznania na počiatku 80tych rokov boli po „sci“ stránke z jeho kníh najviac v pohode), niekedy za štátneho prevratu, ako o tom svedčí Časolet vydaný prvý raz v 1990, stratil svoje mojo a návrat na miesto činu po ďalších vyše 2 desaťročiach pôsobí dojmom, ktorý len z milosti nazvem rozpačitým. Prepoužité motívy (Miťovo zablúdenie z Kolumbov, „uskladnení“ obyvatelia zaniknutého sveta z Prekliatej planéty), kostrbaté písanie (už spomínaná tretia čeptra, ale nielen), nedodržaná časová linka, zmena postoja k „dvom rokom prázdnin“ z profesionalizmu dobre pripravených mladých kozmonautov na nevýslovné útrapy a príkoria úbohých detičiek, deus ex machina momenty (napríklad, ale nielen, úrazy hlavy podľa autorovej potreby) dokresľujú obraz biedy a utrpenia. Rana žánru prichádza v závere knižky - spôsob vysielania a príjmu oných „signálov ľadového sveta“ nemá so sci-fi veľa spoločného (naopak, páči sa mi, že voči telepatii ako takej je profesor Syllwesther spočiatku skeptický; v hard sci-fi s týmto konceptom už nikto nepracuje) a posúva knihu smerom k dielkam označovaným ako mysteriózne, ktoré zaplevelujú hlavne americký ekosystém (často ako „kazítka“ inak obstojných sérií typu Star Trek či Akty X). Do rovnakej zásuvky potom spadá aj prenos poznatkov geneticky, s ktorým sa tuná (ako s hypotézou) tiež stretneme. Napokon som sa rozhodol prejsť takmer mlčaním prítomnosť teológa zoológa na medzihviezdnej expedícii, pretože nasúvanie kresťanizmov do tvorby starnúcich koryfejov slovenskej detskej sci-fi – asi ako pokánia za jej počiatočne ľavicovú orientáciu – je možné označiť za sociologické klišé (druhým dôvodom môjho milosrdenstva je fakt, že Žarnay sa v tomto smere k Repkovej „dokonalosti“ ani nepriblížil a tretím dôvodom je, že chalanisko bol využitý iba ako epizodický pilot helikoptéry bez rozvíjania ďalších konotácií).
Osobne si myslím, že sa sequel ku Kolumbom po takej dlhej pauze dal napísať a dal napísať dobre, dokonca ako standalone story nevyžadujúca znalosť Kolumbov ani tretiu čeptru, ale asi to chcelo redaktorský bič v pevnej, skúsenej a znalej ruke, ako aj autorovu vôľu. Tu to vyzerá tak, že chýbali obe podmienky. Takisto neviem, komu je vlastne kniha určená. Nemá to švih a zábavnosť „puberťáckej“ sci-fi typu Dračia stena, nemá to ani celkom konzistentný background Kolumbov ako prechodu k „vážnej“ sci-fi a takisto ten mysteriózny vír entropie v štandardnom dospelom čitateľovi sci-fi vyvolá silnú rozpačitosť, žeby cieľovkou napokon boli Husákove deti zvedavé na pokračovanie príbehu?
Podčiarknuté a zrátané – dve hviezdy (ak by sa dávali polhviezdy, tak 2,5). Priaznivci Žarnaya budú nevyhnutne sklamaní. V mojom súkromnom rebríku je nad Wellsovou Vojnou svetov, ale pod Strateným svetom A. C. Doylea.

Signály ľadového sveta

• Jozef Žarnay

2,0

7,00 €