Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Na instagrame ma nájdete ako @somcitatel ❤️
Som študentkou medicíny, ktorú baví o knihách písať, hovoriť o nich, fotiť ich a v neposlednom rade, čítať ich.
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
V záverečnej časti Džajpurskej trilógie sa ocitáme v Paríži sedemdesiatych rokov, kde sa Radha snaží skĺbiť kariéru parfumérky s rolou matky. Tu sa objavuje jeden z prvých problémov, ktoré autorka tak rada rieši a tým je postavenie ženy v spoločnosti a v rodine.
Radha sa čoskoro vyberá na pracovnú cestu do Indie. Práve tu autorka vytvorila skvelý priestor na sprestrenie deja, čo ale nevyužila naplno a okrem toho, že sa nečakane na scéne objaví Radhin syn, sa nič také nestalo. Napriek tomu to ale bolo príjemné, keďže som sa opäť stretla s postavami z predošlých častí a o trochu viac nahliadla do indickej kultúry.
Objavenie Radhinho syna predstavovalo v deji veľký zlom, od ktorého som i veľa čakala, ale autorka zase nevyužila z danej situácie všetok potenciál a u mňa sa asi očakávaný wow efekt nedostavil.
Napriek tomu sa mi ale kniha ako celok páčila. Mohla som nazrieť do tajov vytvárania parfumov, zistiť, ako sa vyvinuli osudy postáv z predošlých kníh a mala som zas a znova možnosť nahliadnuť do Indie a jej tradícií. Zároveň som Radhu ako postavu mala rada, takže čítanie to bolo naozaj príjemné, hoci prvou a druhou časťou autorka nastavila latku tak vysoko, že teraz ju už nepreliezla.
Skrinka času prišla s výborným námetom. Jedného dňa totiž takmer každý dostane skrinku, v ktorej sa nachádza povrázok a ako sa zistí, hovorí o dĺžke života jeho majiteľa. Svet je zrazu v chaose a mne to veľmi pripomenulo koronové časy. Dominovali otázky, čo s tým a skončí sa to niekedy?
Autorka v knihe zachytáva osud ôsmych ľudí, ktorým príchod skriniek ovplyvnil život. Majú rôzne dlhé povrázky, sú rôzneho veku, majú odlišné povolania. Predsa len sa ich osudy v istom bode pretnú. Takýchto paralel je v deji viac a mňa veľmi bavilo odhaľovať ich.
Krátke kapitoly napomáhajú dynamike, čítanie nie je nudné. Každá postava si prechádza svojím vlastným trápením a pri každej jednej ma zaujímalo, ako sa to skončí.
Skrinka času nie je ani tak ucelený príbeh, ktorý by mal začiatok a koniec, pretože životy postáv plynuli ďalej. Skôr sa ale venuje otázkam zmyslu života, jeho dĺžky, ale najmä otázke diskriminácie.
Je to zaujímavé čítanie, kde ma bavilo sledovať reakcie postáv na ich povrázky, na to, ako sa s tým vysporiadali a čo na to ich okolie.
Myslím, že v knihe si každý nájde svoje a môže tak osloviť širšie publikum čitateľov.
Pre mňa bol Vlak do Moskvy sklamaním.
Príbeh sa člení na štyri dejstvá, pričom každé zachytáva iné životné obdobie hlavnej hrdinky. Saša mi ako postava veľmi nesadla. Miestami akoby nevedela, čo chce a na herečku bola nevýrazná.
Čakala som, že autorka mi viac priblíži život v divadle, najmä bohému. To sa ale nestalo a celé Sašino pôsobenie ako v škole tak i neskôr na javisku mi prišlo fádne.
V nemalej miere sa autorka venovala i režimu počas a po vojne. Tomu, ako menil ľudí a osudy ich najbližších. Oceňujem to, ale mňa táto stránka dejín až tak nezaujala a v podstate som sa (keďže je to už čas, čo som naposledy mala hodiny dejepisu) trochu strácala.
Čo však veľmi chválim sú zápisky v denníku Sašinho strýka Koľu. Tie boli napísané tak dobre, až mi miestami pripomínali Remarqua. Pokojne by som si knihu v podobe jeho denníka prečítala. V tomto prípade však len predstavoval svetlý bod v inak nie veľmi dobrom čítaní.
Je mi to ľúto, ale k nihu lepšie ohodnotiť nemôžem.
Matkin hrob ako tretie pokračovanie série o detektívke Josie Quinnovej priniesol opäť skvelý prípad, ktorý vás nepustí a knihu budete chcieť prečítať čo najskôr.
Napriek tomu, že v prvej časti som Josie nemala veľmi v láske, v tej predošlej (druhej) si to napravila a v tejto sme už boli zžité. Páčilo sa mi, že som sa mohla cez niektoré kapitoly preniesť do minulosti a to konkrétne do jej detstva. Práve tam sa dal nájsť počiatok jej komplikovaného vzťahu s matkou a tiež kľúč k rozuzleniu prípadu vraždy mladej ženy pred tridsiatimi rokmi.
Štýl písania si autorka udržala naďalej a tým sú krátke kapitoly, ktoré sa vyznačujú priamou rečou, takže dej je dynamický a rýchlo posúvaný vpred. Zápletka bola skvelá, rozuzlenie takisto a ja v podstate nemám čo vytknúť.
Sériu odporúčam. Naozaj dajte na moju radu, že niekedy sa oplatí skúsiť ešte jednu časť, aj keď vám tá predošlá nesadla. Ja som tak spravila a teraz sa radí táto séria medzi tie, pri ktorých s radosťou čakám na vydanie pokračovania.
Francúzska lekcia bola taká typická ženská oddychovka, v ktorej nájdete to, čo my ženy obľubujeme - osamelého/zraneného muža (keď má tučné konto je to len plus), jeho milú dcéru a veľa krásnych miest, kde si nie každý môže dovoliť vkročiť (a najmä tí, ktorí majú hlbšie do vrecka).
Tým nechcem povedať, že sme zlatokopky, ale skôr, že táto kniha je taká rozprávočka pre dospelých. Ale celkom fajn.
Josie, hlavná hrdinka, mi bola sympatická, našla som u nej spoločné črty so mnou, takže mi bola miestami dosť blízka. Xavier, to už bol ťažší oriešok, ale vedela som nájsť pre jeho správanie pochopenie.
Ide o slow burn romantiku a v tomto prípade mi to vyhovovalo. Síce som mala niekde za polovicou pocit, že sa kniha uberá monotónnym smerom, ale aj tak ma bavila. Pred koncom prišla chvíľa napätia a potom zvrat, ktoré sa ale dali očakávať. Autorka sa s nimi ale mohla viac pohrať, pretože hlavne to napätie bolo akési nedotiahnuté.
Veľmi sa mi ale páčili opisy miest, pobreží, mora, architektúry a jedla. Tiež aj chémia medzi hlavnými postavami.
Knihu vnímam kladne. Až na pár maličkostí išlo o veľmi príjemné čítanie, ktoré som si užila.
Pri čítaní tejto knihy som sa cítila ako na hojdačke. Chvíľami hore, chvíľami dole.
Štýl, akým je napísaná, je veľmi pekný, jednoduchý, a preto sa aj dobre a rýchlo číta, takže ani jej hrúbka nie je problémom. S príbehom to je už trochu inak.
Začal sa svižne, keďže na Naomi sa v jeden deň zosypal celý jej život - ušla spred oltára a prischla jej jedenásťročná dcéra jej nie veľmi podarenej sestry. K tomu celému sa jej za zadkom po jej príchode do Knockemoutu neustále poneviera príťažlivý, ale o to viac mrzutý Knox.
Postavy boli sympatické, po ich spoznaní som si ich celkom obľúbila, ale je v tom jeden veľký háčik. Ich vek. Keby sa ako oni správali ľudia medzi dvadsiatkou až tridsiatkou (a aj to som prižmúrila oko), tak nepoviem ani slovo. Ale aby sa takto správali vyzretí štyridsiatnici... Nuž, ich vek autorka nezvolila práve najšťastnejšie.
Dej bol miestami klišé, kedy sa mi chcelo prevracať očami, inokedy zas naberal celkom peknú hlbku. Postupne aj Knox zažíval prerod, ako to už v tomto žánri často býva, z badboya na zaláskovaného chlapa. Škoda len, že kým bol ešte tým "zlým chlapcom", tak to bolo naozaj škaredé správanie, ktoré by sa nemalo tolerovať.
Naomi sa mi páčila, často mi pripomínala mňa, takže s ňou som až taký problém nemala. Bola milá, obetavá, v podstate stále pripravená rozdať sa pre iných a naprávať to, čo jej sestra pokazila.
Veci, ktoré v nás ostanú navžy je kniha, ktorá ma nechala na vážkach. V podstate je to taká jednorazovka. Prečítala som ju, bolo to fajn, ale ešte raz by sa mi už do nej asi nechcelo.
Verím, že na túto knihu čakalo mnoho z vás (a ja tiež), pričom musím uznať, že čakanie sa oplatilo. S touto sériou som strávila viac ako tri roky a vďaka nej som sa stala aj náročnejším čitateľom.
Kniha nesie názov Atlas, meno tatka Slaného, ktorého príbeh som sledovala od jeho detských čias, kedy už napriek nízkemu veku prejavil veľkú dávku odvahy a inteligencie, pričom som ale nič iné ani nečakala. Bola to proste osobnosť.
Postupne som zisťovala, aký bol jeho život, ktorý pretkali početné dobrodružstvá, ale i problémy. Zároveň som spoznala spôsoby, ktorými sa zoznámil s predkami siedmich sestier a neskôr i udalosti, ktoré ho k adopcii každej z nich priviedli.
Tiež som v súčasnej línii pobudla pár chvíľ s každou zo sestier a konečne som ich mala všetky pokope. Veľmi ma potešilo ich opätovne stretnúť.
Priznávam, že na začiatku som sa obávala, či nebude veľmi cítiť štýl Harryho, ktorý knihu dopísal namiesto Lucindy. Ostala som však veľmi milo prekvapená, pretože mamin štýl si úplne osvojil a ostal mu verný až do konca.
Atlas priniesol perfektné vyvrcholenie celej série, pričom nemám absolúte čo vytknúť. Dostala som odpoveď na všetky otázky (ešte aj na tie, na ktoré som zabudla) a preto moja zvedavosť bola utíšená.
Všetkými desiatimi odporúčam celú sériu, pretože každá jedna kniha z nej stojí za to a Atlas je spojítkom medzi nimi.
Ostrov stratených stromov je kniha, pri ktorej som na začiatku veľmi nevedela, do čoho idem. Čakala som skôr príbeh na štýl Rómea a Júlie, ale dostala som oveľa viac.
Všetko sa začalo láskou medzi dvoma mladými, ktorí mali len tú smolu, že patrili k rozdielnym národnostiam, náboženstvám a žili na Cypre. O niekoľko rokov neskôr si svoje vlastné trápenie nesie Ada, ktorá už síce žije v Londýne, ale korene jej rodiny jej stále pripomínajú odkiaľ naozaj pochádza. Toto celé sleduje jedna Figa, ktorá si pamätá viac, než by sme si vedeli predstaviť.
Autorka sa v knihe nevenuje len ľúbostnej zápletke, ale veľmi vnímavo a nenútené, no o to svedomitejšie otvára environmentálnu otázku či rôzne formy diskriminácie. Tiež poodhaľuje históriu Cypru a jeho obyvateľov v priebehu niekoľkých desaročí.
Ostrov stratených stromov je kniha, ktorá nadchne milovníkov prírody, ale i tých, ktorí sa o nej radi niečo dozvedia, ale pritom nemajú v láske odborné texty (ako ja). Taktiež pri nej zaplesá i romantická duša a spokojne hlavou pokýva i ten, kto má rád spoločenskú beletriu. Myslím, že táto kniha je vhodná pre veľmi širokú škálu čitateľov.
PS: Ak ju niekomu podarujete, rovno k nej pribaľte aj figovník ;)
Po knihe som siahla preto, lebo sa autorka i samotná hlavná hrdinka inšpirovali rolou Audrey Hepburn vo filme Prázdniny v Ríme. Aj Amelia v jeden večer skončí v Ríme, ale nie v tom talianskom.
Prvých päťdesiat strán som bola vývinom deja nadšená. Smiala som sa, pomaly sa mi postavy, a najmä Noah, dostávali pod kožu.
Strednú pasáž knihy vnímam tiež veľmi dobre, ich vzťah sa pomaly posúval a vyvíjal, hoci miestami mi prekážalo, že keď spravili krok vpred, tak následne tri kroky vzad. Mala som pocit, že som zbytočne nťahovaná a autorka akoby len potrebovala vyplniť príbeh, aby mohol prísť konečne koniec.
Ten ma neprekvapil, ani nenadchol. V podstate sa dal taký očakávať, takže som sklamaná z neho veľmi nebola. V podstate som naň bola pripravená. Škoda ale bola, že autorka v závere niektoré veci až veľmi urýchlila. Takže zatiaľčo sa niečo počas čítania ťahalo, na konci som to sledovala ako z rýchlika.
Napriek tomu to však bola príjemná kniha na oddych, ktorá mi spríjemnila čas medzi skúškami a splnila svoj účel - odpútala ma od reality.