Prečítané - 2024

Príbeh o desivom Minotaurovi uväznenom v labyrinte zrejme poznáme všetci. Autorka tejto knihy čerpala práve z neho, no napriek tomu nám ponúkla pohľad z úplne inej perspektívy. Rozprávanie sa zameriava na život dvoch sestier, ktoré svojimi rozhodnutiami prispeli k smrti Minotaura a tým ukončili trápenie aténskeho ľudu. Aj keď je síce táto udalosť kľúčová, na môj vkus sa udiala prirýchlo. Prišiel Teseus, zapôsobil na krétske princezné a zrazu sa spriadal plán na smrť ich znetvoreného brata. A, samozrejme, že im všetko vyšlo podľa plánu. Napriek tomu, že vieme ako ma príbeh skončiť, dúfala som, že autorka konanie postáv o niečo viac prepracuje. Obe sestry na mňa ale pôsobili príliš naivne a niekedy som mala problém veriť ich konaniu. Čím ďalej som sa v príbehu posúvala, tým viac som vnímala slabosť oboch hlavných postáv. Kým Ariadna na mňa pôsobila naivne počas celého príbehu, Faidra sa javila ako tá silnejšia a odolnejšia. Minimálne tak nám ju autorka do určitého momentu vykresľovala. Potom však prišla téma materstva a ja som mala pocit, že sa cítim rovnako depresívne ako Faidra. Popravde, bola to jedna z mála tém, ktorých sa autorka dotkla a ja ich vnímam pozitívne. Bohužiaľ, hodiť všetkých mužov do jedného vreca a opísať ich ako zodpovedných za všetko ženské utrpenie na svete... miestami to na mňa pôsobilo až príliš na silu a kazilo mi to dojem z čítania. Nemôžem tvrdiť, že som z knihy sklamaná, ale je pravda, že som čakala niečo iné. Počas čítania sa stretávame s rôznymi postavami gréckej mytológie a ich príbehmi, no najviac sa ma ako čitateľa dotkla iba Faidra. Aj keď má koniec jej príbehu rôzne verzie, autorka si vybrala cestu "šialenstva" a pre mňa to síce najskôr bolo mätúce, ale nakoniec u mňa vyvolala najväčšiu emóciu. Mužská nadradenosť mi naopak po polovici knihy prišla už len otravná a postupne ma odrádzala od čítania. O pojme feminizmus, ktorý sa často pri tejto knihe skloňuje asi radšej pomlčím, pretože jediné čo by sa s ním dalo spojiť je, že bohovia vždy trestali ženy za činy svojich mužov. Autorka síce nemá zlý štýl písania a naozaj dokáže upútať čitateľa. Krásne napr. opisovala prostredie, ktoré som si často vedela dokonale predstaviť. Ale niekedy sa zameriava na jednu vec tak veľmi, až o ňu ako čitateľ strácam záujem. A je jedno koľko postáv sa vystrieda, koľko príbehov sa povie... keď takmer každá kapitola skončí tým, že za všetko ženské utrpenie na svete môžu muži.

Sarah J. Maas patrí k mojim top 5 autorom, no musím priznať, že túto knihu som prečítala až na druhý pokus. Prvý raz som sa o to pokúsila minulý rok, no dostať sa cez prvú štvrtinu knihy bol pre mňa boj. Príliš veľa informácií, vysvetľovania, príliš veľa postáv, vo všetkom som mala chaos a nevedela som sa vôbec začítať. Takže som to vzdala a ku knihe sa vrátila až minulý mesiac. Prelúskať sa začiatkom knihy bolo opäť náročné, strašne ma to odrádzalo a bola som otrávená. Vedela som však, že ak to vzdám aj druhý raz, už tú knihu nikdy neprečítam. Ale! Keď som sa s útrapami prebojovala počiatočným chaosom, začala tá pravá zábava. A veru, táto kniha bola boj aj pôžitok zároveň. Autorka opäť raz vytvorila úplne nový svet, kde má všetko svoje pravidlá. Prostredie kde sa príbeh odohráva je síce mesto súčasnosti, ale s prvkami fantázie. Čo znamená prítomnosť mágie a rôznych bytostí. Veľmi veľa rôznych bytostí. Na tom je vlastne vystavaný celý príbeh. Autorka do príbehu napasovala asi každú fantazijnú bytosť, ktorá vás napadne a zaradila ju do nejakého rodu. Tie sa spolu snažia fungovať v Meste Luny a aj keď môžete mať na začiatku problém zorientovať sa v hierarchii, ktorá v meste a medzi jednotlivými rodmi existuje, nakoniec vám všetko bude dávať zmysel. Musím priznať, že čítanie tejto knihy bolo ako jazda na horskej dráhe. Autorka sa najskôr príliš dlho rozbiehala a potom už nevedela, kedy zastaviť. U čitateľa sa strieda jedna emócia za druhou. Príbeh je plný napätia a akcie, ale pripravte sa aj na hnev, frustráciu, ľútosť, smútok,... a medzi tým je ešte veľa sexuálneho napätia a humoru. Priznám sa, že niekde v poslednej štvrtine knihy sa mi dokonca zaslzili oči a chcelo sa mi rumázgať. Autorka vás totálne emočne vyžmýka. Čo sa týka postáv, myslím, že zbožňujem každú jednu. Autorka v tomto smere vždy odvedie skvelú prácu. Každá postava má svoj charakter a v čitateľovi vyvoláva veľa rôznych emócií. Na úvod ich síce bolo naraz veľa, ale po úvodnom chaose som sa v nich už ľahko zorientovala. A hlavná hrdinka Bryce je úžasná! Je to oddaná priateľka, silná žena a zbožňujem jej sarkazmus! Prvý diel série Mesto Luny je skvelým začiatkom trilógie (ak to autorka zas nepredĺži). Neviem si síce úplne predstaviť, čo sa bude diať ďalej, pretože záver prvého dielu mi prišiel viac menej uzavretý, ale nechám sa prekvapiť. Milovníci Sarah by si určite nemali nechať ujsť ani túto jej sériu. V hodnotení však strhávam jednu hviezdičku. Nemôže si pomôcť, ten začiatok bol skutočne ubíjajúci. P.S.: Prečo "pekklo"? Prečo nie jednoducho "peklo"? Vytáčalo ma to počas celého čítania. :D

Marissa Meyerová je pre mňa klenot medzi autormi. Jej séria Mesačné kroniky patrí k mojím najobľúbenejším vôbec, ale ani jej ďalšie knihy veľmi nezaostávajú. Autorka je známa práve vďaka jej retellingom, v ktorých pretvára známe klasické príbehy, na úplne nové a nezabudnuteľné diela. K takýmto počinom patrí aj jej kniha Zlatá, v ktorej prerozprávala známu rozprávku o Martinkovi Klingáčovi, tiež známom ako Rampelník, ktorého poznáme z rozprávky od bratov Grimmovcov (na Slovensku možno známejší z rozprávky Zlatá priadka od Pavla Dobšinského). Meyerovej retellingy ma nikdy nesklamali, preto vždy, keď sa mi od nej nejaký dostane do rúk, som plná očakávania. Príbeh o tom, ako škriatok pomôže mlynárovej dcére upriasť zo slamy zlato, zrejme poznáme všetci. Meyerová ho však povýšila na úplne iný level a moje očakávania, opäť nesklamala. Hlavnou hrdinkou knihy Zlatá je mlynárova dcéra Serilnda, ktorá bola požehnaná bohom, čomu vďačí za veľký dar. Ten ju síce jedného dňa zachráni pred temným a krutým Kráľom duchov, no zdanie však klame a Serilda postupne zisťuje, že sa dostala do omnoho väčších problémov, než si myslela. A zároveň, že za každým príbehom je kúsok pravdy. Autorka opäť raz dokázala pretvoriť klasický príbeh na dielo s novou zápletkou, ktoré je do detailu premyslené. Vďaka tomu, že poznáte pôvodný príbeh, viete čo môžete očakávať. Napriek tomu to bolo iné a hltala som každé slovo, od začiatku až po koniec. Keď som sa raz začítala, nevedela som prestať, pretože som musela vedieť, ako si hlavná hrdinka ďalej poradí. Dej postupne graduje a prináša so sebou množstvo emócií, ktoré zasiahnu nejedného čitateľa. Svet, do ktorého autorka príbeh vložila, je úžasný aj hrôzostrašný zároveň. Čitateľ pozoruje hlavnú hrdinku pohybovať sa nielen medzi dvoma mestami, ale i dvoma svetmi. Keď však vždy počas splnu mesiaca závoj medzi týmito svetmi spadne, do sveta smrteľníkov vstúpi divoký hon. Celý príbeh má taký rozprávkový nádych, no zároveň je temnejší a krutejší než rozprávky, o ktorých by sme normálne chceli čítať. Je plný ľútosti, smútku, hnevu, strachu a smrti. Hlavná hrdinka sa k tomu stavia odvážne a s hrdosťou, i keď treba uznať, že niekedy má viac šťastia než rozumu. Napriek tomu som si ju a jej príbehy nesmierne obľúbila. Čo sa týka záporáka, autorka ho napísala výborne, pretože ho počas čítania budete skutočne nenávidieť. A čím viac sa budete ku konci knihy blížiť, tým viac nenávisti k nemu budete cítiť! No a potom je tu Zlat. Ani neviem čo k nemu napísať... asi len, že potrebujem viac Zlata! A vzhľadom k tomu, ako prvý diel duológie skončil, potrebujem urýchlene aj druhý diel!

V treťom zväzku mangy Němý hlas sledujeme, ako sa ďalej vyvíja priateľstvo medzi Šójou a Šóko. Teda, predovšetkým snahu hlavnej postavy vynahradiť bývalej spolužiačke čas, kedy ju v škole šikanoval a strpčoval jej život. Aj keď sa mu to zatiaľ ako tak darí, stále vidí miesta, v ktorých je čo zlepšovať. Myslím, že najzaujímavejšie je sledovať najmä myšlienkové pochody hlavnej postavy a jej prerod na lepšieho človeka. Verím, že manga sa dotkne každého čitateľa aj práve vďaka téme šikany, ktorá je, bohužiaľ, stále aktuálna. V tejto mange však máme možnosť pozorovať situáciu zo strany agresora, ktorý svoje činy ľutuje a snaží sa ich napraviť. O to viac môže byť príbeh pre čitateľa zaujímavejší.

Sally Rooney prináša svojim dielom pohľad na život dvoch dospievajúcich ľudí. Čitateľ sleduje prežívanie Connella a Marianne v priebehu niekoľkých rokov. Vlastne v priebehu dosť ťažkých rokov, povedala by som. Autorka predkladá čitateľovi ukážkový príklad toho, ako to v realite vyzerá v prípade, keď k niekomu niečo cítite, ale neviete si k sebe nájsť cestu. Napriek tomu, že tých príležitostí by bolo... Ani jedna z hlavných postáv to v živote nemala ľahké, čo ich do istej miery značne poznačilo a to sa odzrkadľuje najmä na ich zmýšľaní. Pri čítaní som si niekoľkokrát povedala, že už už by to mohlo byť snáď v poriadku, ale zakaždým sa ukázalo, že vaše myšlienky vás zbrzdia v podstate vo všetkom. A tak sledujeme nekončiaci sa kolobeh sebatrýznenia hlavných postáv. Napriek tomu, že by to mohlo čitateľovi pripadať miestami možno už až otravné, v skutočnosti mám pre konanie postáv určité pochopenie a verím, že nejeden čitateľ sa v tomto príbehu nájde. Minimálne všetci tí, ktorých vzťah možno nemal budúcnosť, no bolo ťažké vzdať sa ho. Čo sa autorkinho štýlu písania týka, musím priznať, že je trochu zvláštny. Na začiatku som mala najmä problém zorientovať sa v tom, kde začína a končí priama reč a ktorá postava vlastne prehovára. Po pár kapitolách som si na to našťastie zvykla. Príbeh sledujeme z pohľadu oboch hlavných postáv, ktoré sa striedajú. Zároveň sa strieda pohľad na prítomnosť a spomienky z minulosti, čo tiež pre mňa zo začiatku pôsobilo trochu chaoticky. Knihu som prečítala v priebehu dvoch dní, no premýšľať nad ňou budem zrejme ešte dlho. Má toľko myšlienok, ktoré sa ma dotkli a ktoré som si musela poznačiť. Kniha Normálni ľudia ponúka pohľad na život ľudí, ktorý možno nie je zas až tak normálny, ale v ktorom si niečo nájde každý čitateľ. Nemôžem povedať, že by sa mi kniha páčila, ale určite ma určitým spôsobom zasiahla a bude vo mne ešte dlho rezonovať. Aj preto si určite v budúcnosti prečítam aj niektorú ďalšiu z autorkiných kníh.

Tretia časť mangy Čarodějova nevěsta začína konfrontáciou medzi postavami, vrátane celkom peknej akcie. Okrem toho čitateľ dostáva aj scény, ktoré ho chytia za srdce ale i tie, ktoré mu zdvihnú tlak. Sme v tretej časti, ale stále nemáme odpovede na takmer žiadne otázky. Elias sa obracia na Čise s prosbou, aby mu ešte dala čas a on jej potom všetko vysvetlí. A ja mám pocit, že tak prehovára autorka ku svojim čitateľom. Keďže ma manga naozaj zaujala a som zvedavá, ako sa to medzi hlavnými postavami nakoniec vyvinie, určite si teda ešte počkám. Inak, autorka sa svojou fantáziou nezaprie, opäť do príbehu zakomponovala nové bytosti a ja som prekvapená, že ma toto "bytostné rodeo" neprestáva fascinovať. To všetko sledujeme vďaka krásnej a miestami naozaj detailnej kresbe. Pri niektorých stránkach som sa naozaj zdržala dlhšie než pri iných a obdivne si ich prehliadala. Myslím, že zatiaľ najlepším dielom je druhý. Tretia časť ale zaostáva len o malý kúsok. Napriek tomu som si jej čítanie užila a som zvedavá na ďalšiu časť.

Atlasova šestka je kniha, ktorá láka najmä svojou anotáciou. Tá ma veru upútala, no nakoniec som nedostala to, čo som si predstavovala. Je to príbeh o tajnom spoločenstve, do ktorého má možnosť vstúpiť každých desať rokov len pár vyvolených. Ide o medeánov - mágov, pričom každý z nich má nejakú svoju špecializáciu. Dokopy máme teda šesť ľudí ovládajúcich mágiu a... no vlastne, tu to tak trochu končí. Hneď po prvých stranách som si hovorila, že štýl, ktorým autorka píše je zvláštny. Vôbec mi nesadol, osobne mi prišiel neprirodzený. Mala som pocit, že chce do príbehu zmestiť strašne veľa informácií, akoby chcela čitateľovi ukázať širokú škálu jej vedomostí. Často sa však uberala smerom, ktorý som vlastne vôbec nepochopila. Miestami používala odbornú terminológiu, odkazovala na rôzne osobnosti alebo udalosti, riešila fyziku, čas, vesmír a hŕbu iných vecí. A to všetko bolo formulované tak, že som sa v tom strácala a prišlo mi to zbytočné. Nehovoriac o tom, že už po prvej tretine knihy ma to začalo nudiť. Zvlášť by som sa vyjadrila k textu v zátvorkách. Ich počet bol neskutočný. Keby spočítam zátvorky vo všetkých knihách, ktoré som doteraz prečítala, určite by sa nevyrovnali tejto knihe. Zo začiatku som ich akceptovala a potom ma už len vytáčali. Nerozumiem, prečo ich autorka používala. Veď keď chcem niečo zmieniť, tak to normálne zapracujem do textu. Ak ale neustále niečo píše do zátvoriek ako dodatočnú informáciu, nadobúdam pocit, že je to úplne zbytočná informácia, ktorá v príbehu už vôbec nemala byť. Úplne ma dostalo, keď jeden text v zátvorke zabral celú polovicu strany! (str. 157-158) Hlavne, že sa autorke niekedy nechcelo čitateľovi normálne ozrejmiť, kto práve konverzuje a tak dala za priamu reč do zátvorky iba meno postavy. Nonsens! Čo sa samotných postáv týka, každá má inú osobnosť a svojím spôsobom sú zaujímavé. Problém je, že autorka ich svojím písaním totálne ubíja. Miesto toho, aby sme sledovali ako využívajú svoju moc v nejakých akčných alebo iných zaujímavých scénach, nesledujeme vôbec nič. Oni si v podstate len čítajú a rozširujú svoje vedomosti v knižnici, o ktorej vlastne ani nič nevieme. A medzitým , miesto toho aby spolupracovali, každý spriada svoje plány a hľadá možnosť, ako druhému podkopať nohy. Autorka vôbec nevyužila ich potenciál. Zo všetkých postáv mi prišla najzaujímavejšia a možno aj najlepšie napísaná iba Parisa. Pri niektorých som nakoniec mala pocit, že tam ani byť nemuseli. A prečo sa autorka rozhodla príbeh napísať z uhľa všetkých šiestich postav, tak tomu už vôbec nerozumiem. Síce sa snažila, ale vôbec to nefungovalo. Trochu nechápem o čo autorke vlastne šlo. Príbeh mal podľa mňa tak veľký potenciál, ale ona ho vôbec nevyužila. Kým postavy prahli po nových vedomostiach, ja som postupne strácala o knihu záujem. Za celý čas som sa dočkala jednej jedinej poriadnej akčnej scény, kde som mala možnosť sledovať, ako hlavné postavy narábajú so svojou mocou. Bohužiaľ, aj to len niektoré. Vravím si, prečo má kniha takmer 500 strán? Má strašne dlhé opisy a vysvetlovačky, a pritom úplne o ničom. Miestami som mala chuť knihu zatvoriť a už ju ani nedočítať. A tak som nakoniec len preskakovala pasáže, aby som sa vôbec dobojovala ku koncu. Ach, a pritom to mohol byť tak dobrý príbeh. Keby sa uberie vyše 200 strán a zapracuje sa na podstatných veciach a pridá sa viac akcie, bolo by to úplne o niečom inom. Bohužiaľ, tento rok je to pre mňa zatiaľ najväčšie sklamanie.

Vlákna mágie je v poradí už tretia kniha zo série Piesne troch svetov, no napriek tomu sme opäť raz dostali vskutku zaujímavý a originálny príbeh. Ten sa odohráva v mestečku Líškovo, ktoré je celkom obyčajné a pritom tak kúzelné. Jeho obyvatelia sa navzájom veľmi dobre poznajú a preto všetkých šokuje keď jedného dňa nájdu mŕtve dievča. Môže byť vrahom niekto z nich? V knihe sa opäť stretávame s bytosťami slovanskej mytológie. Autorka na nej síce stavia už tretiu knihu, no aj tak dokáže čitateľa prekvapiť niečím novým. Pri čítaní je naozaj cítiť, že si autorka dala záležať a že ma celú mytológiu dobre naštudovanú - čo myslím, ocení každý čitateľ. Okrem toho je príbeh obohatený o prvky detektívky, ktoré sú zvládnuté naozaj bravúrne. Dej sa postupne zamotáva, objavujú sa stále nové otázky a prekvapivé momenty. Hlavná hrdinka príbehu neustále pátra po príčine, ktorá narušila pokoj v ich malom mestečku. A veru, až do posledného momentu je čitateľ v napätí, pretože by ho ani nenapadlo, kto za všetkým stojí. Podozriví sú všetci, ale vrah je len jeden. Alebo, že by...? Čo sa postáv týka, myslím, že s hlavnou postavou Agátou by sa chceli nakoniec kamarátiť všetci. Mladá nádejná čarodejnica na mňa pôsobila ako síce dobre vychovaná pubertiačka, no zároveň mala zmysel pre humor a dostatok odvahy na to, aby nesedela len so založenými rukami. Jej mama a starká predstavovali dva opačné póly s vždy opačným názorom. A možno práve preto pôsobili uveriteľne a obe som si veľmi obľúbila. Každý obyvateľ mestečka má svoj život, no zároveň sú nejako poprepletané vláknami minulosti. Čo by som možno privítala, je o niečo viac rozvinúť romantickú linku. Miestami som mala pocit, že je niekde v úzadí a proste sa len deje. A potom som pri každej kapitole len čakala a čakala, kedy to už príde. Na druhú stranu chápem, že dej sa zameriava na iné prvky a preto romantická linka v tomto prípade nebola až tak dôležitá. Vo všeobecnosti ma príbeh príjemne prekvapil. Čítal sa mi veľmi dobre a ľahko. Osobne mám pocit, že autorka sa s každou novou knihou viac a viac zlepšuje a že jej práca so slovami je jedinečná. Preto verím, že si kniha zaslúži krásnych päť hviezdičiek. A už teraz sa neviem dočkať na ďalšiu z autorkiných kníh.

Bohové lžou je manga, ktorá čitateľovi ponúka sladko-trpký príbeh z pohľadu chlapca, ktorý odkrýva žalostné tajomstvá svojej spolužiačky. Autor nám predstavuje postavy, ktoré sú podľa mňa uveriteľné a každá z nich dokáže vyvolať inú emóciu. Čo sa samotných emócií týka, autor s nimi pracuje znamenite od začiatku mangy až po jej koniec. A vďaka perfektnej kresbe sa ma prežívanie postáv dotklo ešte viac. Nacuru Nanao nám rozpráva príbeh o jeho kamarátstve či láske, no i činoch zo zúfalstva. Osobne som nejedenkrát zostala šokovaná dejom, ktorý ma zasiahol tak veľmi, že som len pozerala s otvorenými ústami. A to sa mi pri mangách zas až tak často nestáva. Autor odviedol skvelú prácu.

Druhý zväzok Němého hlasu nám prináša posun nie len v čase, ale aj u jednotlivých postáv. Šója Išida, ktorého sme poznali ako šikanátora, je teraz človek, ktorý chce veci zmeniť a napraviť. A Šóko Nišimija, ktorá jeho trápenia znášala, mu teraz dáva šancu na "vykúpenie" seba samého z deštruktívnych myšlienok. Kým v prechádzajúcom diely sme sa zaoberali "len" myšlienkou šikany, tentoraz sa stretávame aj s myšlienkou samovraždy. Autorka nám prináša ťažké témy, s ktorými pracuje veľmi citlivo a vyvoláva tak v čitateľovi širokú škálu emócií. Autorka zároveň postupne odhaľuje zákulisie života hlavných postáv, pričom máme možnosť spoznať aj niekoľko nových. Je to však predovšetkým Šója Išida u ktorého vidíme najväčší posun. Páči sa mi ako autorka neukazuje len dôsledky šikany u obete, ale práve naopak, nastavuje zrkadlo agresorovi. A aj keď vidíme (a tešíme sa) z jeho pokroku, neustále nám je pripomínané prostredníctvom jeho vlastných výčitiek, aké skutky ho k jeho snahe vedú. Myslím, že Němý hlas je skvelá manga najmä vďaka téme, ktorej sa venuje. Postavy nestagnujú, ale postupne sa vyvíjajú. A autorka tiež pozoruhodne pracuje s emóciami, či už verbálne alebo samotnou kresbou. Som úprimne zvedavá, ako sa bude príbeh postav ďalej vyvíjať.

Štvrté krídlo bola pre mňa jedna veľká jazda. Aj keď autorka do svojho príbehu zakomponovala veľa prvkov, s ktorými sme sa už dávno mohli niekde stretnúť, vytvorila svet, kde to všetko do seba perfektne zapadlo. Príbeh sa odohráva v prostredí akadémie, na ktorej sa ocitá aj Violet a snaží sa naučiť, ako prežiť - nie len vo svete, ale aj v samotnej akadémií. Potom je tu Xaden, ktorý jej, samozrejme, sťažuje tento boj o svoj vlastný život. A ako to už niekedy býva, nenávisť sa zmení na vzrušujúce vzplanutie citov. To všetko sprevádzajú nebezpeční, smrtiaci draci. Práve kvôli nim veľa čitateľov spomína napr. s Eragona. Našťastie, ja som ho nikdy nečítala, preto mi ich vykreslenie a spôsob ich prepojenia s ľuďmi prišiel originálny. Ach, kiežby som jedného draka mala aj ja! V príbehu sa stretávame s pomerne veľkým množstvom postáv. Aj keď som sa v nich zo začiatku nevedela veľmi zorientovať, po pár kapitolách mi už nerobili žiadny problém. Každá postava má svoj charakter, svoje záujmy... každá vo mne vyvolávala inú emóciu. Myslím, že autorka odviedla v tomto smere dobrú prácu. Samozrejme, v rámci postáv mám pár favoritov a áno, patrí tam aj Xaden. Inak to predsa ani byť nemôže. Čo sa romantiky týka. No, tak tu si autorka tiež dala záležať. Myslím, že až pri tejto knihe som si uvedomila, že zbožňujem vzťahy typu od nenávisti k láske. Hlavné postavy sa najskôr nenávidia, potom sa musia naučiť nejako spolu vychádzať, doberajú sa, nadávajú si, až sa zrazu z ničoho nič opierajú o stenu a... no veď viete čo. Bolo krásne vidieť, ako sa ich vzťah postupne vyvíja a presne tak to má byť. Keď som už spomenula tie nadávky, v knihe ich bolo naozaj dosť. Veľa čitateľov to knihe vyčíta, ale neviem, mne to zas až tak veľmi neprekážalo. Myslím, že autorka napísala naozaj skvelý príbeh. Strany sa míňali jedna za druhou, stále som potrebovala viac. Viac vysvetlení. Viac drakov. Viac Xadena! Príbeh bol pútavý, plný napätia, akcie, romantiky a prekvapení. A jedno veľké prekvapenie si pre nás autorka nachystala aj na záver. Preto čo najskôr potrebujem pokračovanie!

Očami farmácie je útla kniha, ktorá má zodpovedať 50 rôznych otázok. Kniha je písaná v takom štýle, aby každý laik informáciám jednoducho pochopil. Skutočne, aj procesy, ktoré inak vyzerajú veľmi zložito, autor dokázal vysvetliť veľmi jednoducho a zrozumiteľne. Z pohľadu laického čitateľa, ktorý farmácií absolútne nerozumie, môžem povedať, že šlo o zaujímavé čítanie s množstvom faktov a informácií, ktoré ma neraz prekvapili (a niekedy trochu aj vydesili). Dozvedela som sa veľa nových vecí: ako fungujú rôzne lieky a látky, ako vzniká a funguje závislosť, ako bol vytvorený inzulín, pochopila som, prečo sa musíme dávať pravidelne preočkovať napr. aj proti chrípke. Osobne asi najviac zo všetkého som bola prekvapená z toho, ako funguje injekcia pri treste smrti alebo, že výživové doplnky sa radia medzi potraviny. Myslím, že v tomto smere si každý čitateľ nájde niečo, čo ho zaujme a možno aj prekvapí. Okrem toho, že autor čitateľom ponúka množstvo vysvetlení a zaujímavostí, mnohým pravdepodobne naruší ich ilúzie. U mňa to bolo minimálne pri vysvetlení toho, ako ľudské telo pracuje s kolagénom. Autor niekedy, možno až príliš sebaisto, zamieta určité veci. Najviac mi obočie vyskočilo pri kapitole 34, kde v názve kladie otázku "Funguje homeopatia?". No a celá kapitola pozostáva z jediného slova - nie. Áno, v nasledujúcej kapitole síce opäť venuje pozornosť homeopatii, a vysvetľuje, čo to vlastne znamená. Ale aj tak, bolo to naozaj nutné? Nejakým spôsobom mi to prišlo skrátka trochu drzé a provokatívne. (Inak, tá homeopatia je naozaj dosť pofidérna záležitosť.) Nedá mi tiež poznamenať, že vyjadrovanie autora je síce zrozumiteľné, ale niekedy mi prišlo nadradené a arogantné. Nehovoriac o niektorých absolútne zbytočných poznámkach (akože, ak niekto napíše, že sa lekár volal John Rock, tak si ho určite nebudem mýliť s Dwayneom "The Rock" Johnsonom). Čo sa týka vizuálnej stránky, oceňujem grafické vizualizácie rôznych procesov, ktoré majú čitateľovi pomôcť lepšie pochopiť informácie. Ale odkiaľ sú všetky tie ostatné obrázky? A tie grafické znázornenia si vlastne kreslil sám autor? Ospravedlňujem sa, možno si teraz trochu rypnem, ale ako študentke VŠ mi nedá neklásť si otázku, kde sú uvedené zdroje? O tom, že niektoré obrázky mi pripadajú úplne zbytočné a od veci ani nehovorím. Niekedy som mala pocit, že ich úlohou je iba zabrať miesto, aby sa kniha zaplnila a mala viac strán. A čo nejaké citácie a parafrázy v samotných kapitolách? To že si autor na konci knihy uvedie nejaký dvojstranový zoznam zdrojov mi nepríde veľmi postačujúce. Obzvlášť pokiaľ sa snaží vyvracať alebo vysvetľovať konkrétne veci. Prepáčte, ale trochu mi to zapácha plagiátom. Pri hodnotení a odmyslení si nesprávneho citovania (či parafrázovania) sa ale budem stále držať toho, že som iba laik, ktorý o farmácií a medicíne všeobecne v podstate nič nevie. Z tohto pohľadu je to naozaj veľmi zaujímavá kniha, vďaka ktorej som sa dozvedela (pre mňa) veľa nových vecí. Preto dávam knihe štyri hviezdičky. (Ak by som ale neprižmúrila oči, pravdepodobne by kniha nedostala ani 3.)

Kniha, od ktorej som čakala, že si ju najviac užijem, bola pre mňa veľkým sklamaním. Zbožňujem kultúru niektorých východných krajín, preto fakt, že tento príbeh je plný práve čínskej kultúry ma veľmi potešil. Zvlášť som sa nadchla pre prítomnosť čínskej bohyne mesiaca Čchange. Najväčším plusom príbehu je práve svet, v ktorom sa dej odohráva. No aj keď je síce úžasný, nestačí to pokiaľ vo vás nevyvolá širšiu škálu emócií. V mojom prípade to teda nestačilo a hodnotenie príbehu to nezachránilo. Aby som bola úprimná, prvú štvrtinu knihy som si ešte užívala. Myslím však, že to bolo práve pre očakávania, ktoré som mala. Postupne som však zistila, že tak ako to vyzerá na začiatku, bude to vyzerať celý čas. Najväčší problém mi robil štýl písania, ktorý mi absolútne nesadol. Doteraz som sa asi ešte ani nestretla s knihou, ktorá by bola napísaná tak, že som sa do čítania doslova musela nútiť. To, že som knihu čítala mesiac zrejme hovorí za všetko. Miestami som mala pocit, akoby som čítala slohovú prácu stredoškoláka. Veci sa diali tak nejak "mechanicky" alebo "roboticky", bez výraznejších emócií. Absolútne som nedokázala udržať pozornosť a nemala som motiváciu, čítať ďalej. Síce sa v príbehu dialo veľa vecí, aj nečakaných, ale ten štýl ma proste odrádzal od čítania tak veľmi, že som od polovice knihy začala preskakovať celé pasáže, len aby som ju konečne dočítala. Tiež som si poznačila túto vetu: "Pripomenulo mi to, ako som sa sama držala mamy, keď som sa bála, keď som sa takmer utopila v rieke, keď som zistila, že musím opustiť svoj domov." (str. 225, dole) To čo je za vetu? Ako som už spomenula, chýbali mi tu emócie. Opisov bolo všade habadej, ale ku mne sa nedostala žiadna emócia. Tu sme prišli, toto sme urobili a tak to proste bolo. S nim som trávila čas, toto sme robili a zrazu sme boli zamilovaní. Kedy? Ako? Prečo? Samotná Singjin sa pýtala samej seba, ako môže niečo "také" cítiť? Ale čo to vlastne cítila? No ja neviem. Ja som len čítala, že sa niečo robí a potom sa zrazu bozkávajú. A potom kdesi čosi sme tu mali milostný trojuholník. Bez širšej škály emócií boli pre mňa postavy umelé, pôsobili na mňa ako bábky v bábkovom divadle. A hlavná postava mi liezla na nervy a vytáčala ma. Najskôr mrnčala, potom mala uštipačný tón, potom sa hrala na hrdinku... mala som pocit, že čítam o stredoškoláčke, ktorá má dojem, že jej patrí svet. Mala som od knihy veľké očakávania, no pri čítaní som bola proste len otrávená. Škoda. Knihe dávam dve hviezdičky. Jedna za čínsku kultúru a pár celkom pekných myšlienok a druhá za naozaj nádhernú obálku. Po pokračovaní ale pravdepodobne nesiahnem.

Marissa Meyerová je pre mňa jednou z najlepších spisovateliek a jej séria Mesačné kroniky patrí k mojim najobľúbenejším. Bolo teda len otázkou času, kedy siahnem po jej ďalšej knihe. Kniha Bez srdce je inšpirovaná príbehom Alice v krajine zázrakov, ktorý som nikdy nečítala a z filmových adaptácií som videla len tú, od Tima Burtona. Možno práve preto som si čítanie tak veľmi užila. Autorka sa vo svojej knihe zamerala na príbeh Srdcovej kráľovnej, ktorý prerozprávala opäť raz vo svojom štýle. Každý, kto spisovateľku a jej knihy pozná dobre vie, že zachytáva charakteristické čriepky pôvodných príbehov, ktoré zasadzuje do vlastnej verzie daného príbehu. V tomto prípade sa teda stretávame s rôznymi charakteristickými črtami a tiež postavami z diela Alica v krajine zázrakov, ale ešte dávno pred tým, než sa s Alicou vôbec môžeme stretnúť. Hlavnou postavou je v tomto príbehu Catherine, dcéra Markýza, ktorá sníva o vlastnej pekárni. Miesto plnenia jej sna však sledujeme, ako sa z mladého dievčaťa stane bezcitná Srdcová kráľovná. Ak je Meyerová v niečom naozaj dobrá, potom je to vyvolanie ľútosti k postavám, ktoré by ste za normálnych okolností neznášali. Kto čítal jej sériu Mesačné kroniky, mohol sa o tom presvedčiť pri knihe Nejkrásnější. Minimálne u mňa to tak bolo a tentokrát to rozhodne nie je inak. Srdcová kráľovná je pôvodne záporná postava, no po dočítaní tejto knihy úplne zmeníte pohľad na ňu. Veď za všetko môže láska. Všetko je do detailu premyslené a nakoniec všetko do seba presne zapadne. A autorkin štýl písania je len bonus, vďaka ktorému je príbeh pútavý, číta sa ľahko a rýchlo a strany sa tak míňajú jedna radosť. Napriek všetkému som však trochu sklamaná z vykreslenia samotnej hlavnej postavy. Pri Meyerovej sa mi myslím ešte nestalo, aby mi nejaká postava liezla na nervy. Catherine sa to však občas podarilo. Jej snívanie o pekárni a neustále premýšľanie nad pečením ma miestami trochu otravovalo. Catherine mi tak prišla otravná, ale aj naivná. Povedala by som, že až príliš. To je však jediné negatívum, ktoré by som tejto knihe pripísala. A práve preto odo mňa dostáva 4 hviezdičky.