Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
instagram @liiz_cita
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Predstav si, že sa z jedného dňa na druhý ocitneš v zajatí nepriateľa, ktorý túži po pomste… a ty zistíš, že najväčšie nebezpečenstvo nepredstavuje jeho krutosť, ale to, čo pri ňom začneš cítiť. Presne týmto smerom sa uberá príbeh Galantie - a ver mi, nie je z neho úniku.
Galantia… spočiatku som ju vnímala ako krehké dievča zavreté v zlatej klietke, ktoré netuší, aký krutý vie svet byť. Lenže čím viac strán som prečítala, tým viac sa menila - a s ňou aj môj pohľad na ňu. Niekedy mi jej bolo ľúto, inokedy som nad jej rozhodnutiami len nechápavo krútila hlavou… ale presne to z nej robilo skutočnú postavu. Nie dokonalú. Nie vždy logickú. Ale živú.
Sebian vo mne vyvolával zvláštny pokoj v celom tom chaose. Bol ako svetlo, ktoré sa snaží preraziť cez temnotu, aj keď je sám poznačený minulosťou. A Malyr? Ten je presný opak. Chladný, nebezpečný, zranený… a až desivo príťažlivý. Presne ten typ postavy, pri ktorej si uvedomíte, že by ste mali utekať - ale namiesto toho sa pristihnete, že chcete zostať.
Dynamika medzi nimi bola… šialená. Každý pohľad, každé slovo malo váhu. Tá príťažlivosť bola surová, zakázaná a miestami až nepríjemne intenzívna. A ja som si počas čítania viackrát položila otázku, prečo ma to vlastne tak baví.
Autorka sa s ničím nepára. Hodí vás priamo do deja, bez zbytočných vysvetlení, a nechá vás, nech sa v tom topíte. Príbeh je plný intríg, bolesti, pomsty a tej zvláštnej, pokrútenej lásky, ktorá nie je pekná ani čistá - ale o to viac vás k sebe priťahuje. Niektoré momenty som predvídala… a pri iných som len sedela a snažila sa spracovať, čo sa to práve stalo.
A ten záver? To bol presne ten typ konca, po ktorom ostanete len ticho sedieť a pozerať do prázdna, s hlavou plnou otázok a jednou jedinou myšlienkou: potrebujem pokračovanie. Hneď.
Na křídlech zrady nie je kniha pre každého. Je temná, surová, miestami až za hranicou. Ale ak vám neprekáža ponoriť sa do príbehu, ktorý vás možno aj trochu zneistí, ale zároveň vás nepustí, potom je to presne ono.
Príbeh Dušana na prvý pohľad nepôsobí nijako výnimočne. Rozvedený muž, otec, ktorý sa snaží nejako fungovať medzi minulosťou a prítomnosťou. Lenže čím viac som sa ponárala do jeho spomienok, tým viac sa predo mnou skladal obraz človeka, ktorý je oveľa zložitejší, než sa zdá. Postupne sa odkrývajú jeho vzťahy, rodinné väzby, chyby aj rozhodnutia… a ja som mala pocit, akoby som sledovala niečo veľmi osobné, miestami až nepríjemne úprimné.
Veľkú rolu tu zohráva aj samotné miesto - Kulaťák. Nie je to len kulisa, ale živý priestor, ktorý dýcha minulosťou a nesie v sebe množstvo príbehov. Práve táto atmosféra bola pre mňa jedným z najsilnejších prvkov knihy. Mala som pocit, že sa po tých uliciach prechádzam spolu s postavami, že cítim tú zvláštnu zmes nostalgie, ťaživosti a spomienok, ktoré sa nedajú len tak odložiť.
Zaujímavým prvkom bola aj línia spojená s Ladislavom Fuksom. Pridávala príbehu ďalšiu vrstvu a zároveň vo mne zanechala zvláštny nepokoj - taký ten tichý, ktorý vás núti premýšľať ešte dlho po dočítaní.
Nie je to úplne oddychové čítanie, ale ani nie niečo, čo by vás úplne vyčerpalo. Skôr taká pomalšia, premýšľavá jazda, ktorá stojí na atmosfére, spomienkach a pocitoch. Možno to nie je príbeh, ktorý by vás strhol v klasickom zmysle slova, ale určite je to jeden z tých, ktoré vo vás niečo zanechajú - aj keď možno len myšlienku, ku ktorej sa ešte vrátite.
Ja som si z tejto knihy odniesla najmä ten zvláštny pocit… že niektoré veci v živote si medzi sebou neustále odovzdávame - vedome aj nevedome. A že nie vždy sa od nich dá úplne odísť.
Všetko sa to začne jedným stretnutím, ktoré nemalo nič znamenať. Lenže niekedy práve tie chvíle, ktoré berieme na ľahkú váhu, zmenia úplne všetko. Kamila si užíva dovolenku, Jiří má pred sebou svadbu… a napriek tomu sa ich cesty na chvíľu pretnú. To, čo malo zostať len jednou nocou, začne ovplyvňovať ich životy viac, než si mysleli.
Príbeh sledujeme z pohľadu troch postáv - Kamily, Jiřího a Markéty. Každý z nich vidí tú istú situáciu inak, každý má svoje dôvody, svoje rozhodnutia aj svoje pochybnosti. A práve vďaka tomu som mala pocit, že poznám celý obraz, nielen jeho jednu stranu.
Postupne sa ukazuje, že nič nie je také jednoduché, ako sa na začiatku zdalo. Vzťahy sa začnú komplikovať, rozhodnutia naberajú váhu a to, čo sa zdalo ako krátke vybočenie z reality, začne ovplyvňovať viacero životov. A čím ďalej som čítala, tým viac som si uvedomovala, že z tohto sa už nedá len tak vycúvať.
Medzi Kamilou a Jiřím to nebolo o veľkých gestách, ale o momentoch. O tých nenápadných chvíľach, kedy si niečo uvedomíte, aj keď by ste nemali. O pohľadoch, ktoré povedia viac než slová. A práve tieto detaily tomu dodávali tú romantickú, ale zároveň trochu bolestivú atmosféru.
Boli chvíle, kedy som presne vedela, ako by to malo byť. Ale zároveň som chápala, prečo to tak nie je. A práve ten rozpor medzi rozumom a tým, čo cítite, bol podľa mňa najsilnejší.
Táto kniha pre mňa nebola len o láske, ale aj o rozhodnutiach, ktoré prichádzajú v nesprávnom čase. O tom, že nie všetko sa dá naplánovať… a že niekedy si aj napriek všetkému musíme prejsť vlastnou cestou. A presne tie príbehy, ktoré nie sú dokonalé, ale pôsobia skutočne… vo mne zostávajú najdlhšie.
Už od prvých strán som mala pocit, akoby som vstúpila do starého známeho domu, kde každá stena nesie spomienky a každé ticho má svoj význam. Modrý dom pre mňa nebol len miestom - bol pocitom. Útočiskom. Srdcom jednej rodiny, ktoré bije aj napriek všetkým prasklinám.
Príbeh sleduje pani Betku - ženu, ktorá má v sebe zvláštny pokoj človeka, ktorý si už veľa prežil. A práve cez jej spomienky som postupne odkrývala nielen jej život, ale aj životy jej detí. Každé z nich si nesie vlastné bremená, vlastné chyby, vlastné ticho. A ja som ich nevnímala ako postavy… ale ako skutočných ľudí. Takých, akých možno poznáme aj z vlastného života.
Čítanie bolo ako pomalé rozbaľovanie starých listov - niektoré zahriali, iné pichli pri srdci. Bolelo ma sledovať, ako sa medzi blízkymi dokáže usadiť nepochopenie. Ako sa niektoré slová nikdy nepovedia včas. A zároveň som cítila obrovskú nežnosť v tom, že napriek všetkému tu stále existuje niečo, čo ich drží pokope.
Vianočná atmosféra v tejto knihe nie je len kulisou. Je to tichý priestor na zastavenie. Na bilancovanie. Na zmierenie. A možno aj na malé zázraky, ktoré neprichádzajú s veľkým hlukom, ale skôr ako nenápadné uvedomenie.
Najviac vo mne zostal pocit… že rodina nie je dokonalá. Nikdy nebude. Ale ak v nej zostane aspoň kúsok lásky, má zmysel o ňu bojovať. A možno práve preto som túto knihu dočítala s jemnou slzou v oku a zvláštnym teplom na hrudi.
Je to pokojný príbeh, ktorý neohúri dramatickými zvratmi, ale pohladí dušu takým spôsobom, že naň len tak nezabudnete. A ja viem, že do toho modrého domu by som sa ešte raz rada vrátila.
Niekedy stačí jeden moment, jeden objav, ktorý mal ostať navždy skrytý… a všetko sa začne meniť. Presne taký pocit som mala pri čítaní tejto knihy. Ako keby sa pod povrchom celého príbehu skrývalo niečo temné, čo sa pomaly, ale isto tlačí von. A čím viac som sa snažila pochopiť, tým viac som mala pocit, že pravda bude oveľa komplikovanejšia, než sa na prvý pohľad zdá.
Larin návrat do rodného mesta nebol len obyčajným návratom - bol to návrat k niečomu, čo nikdy nebolo uzavreté. Spomienky sa vynárali postupne, neúplné a znepokojivé, a keď sa počas vykopávok objaví kostra so stopami násilia, všetko začne naberať rýchly spád. Zrazu už nejde len o minulosť, ale aj o prítomnosť, ktorá sa začína nebezpečne meniť. Každou kapitolou som mala pocit, že sa dostávam hlbšie do sveta, kde nič nie je isté a kde pravda bolí viac, než by mala.
Miro bol pre mňa zvláštny. Nepôsobil ako typická postava, ktorú si okamžite obľúbiš, skôr som nad ním premýšľala a snažila sa ho pochopiť. Ich vzťah nepôsobil ako klasická romantická linka. Nebol o veľkých slovách, ale o napätí, tichu a veciach, ktoré zostávali nevypovedané. A úprimne, vôbec mi tam nechýbali žiadne typické romantické scény.
Zo začiatku som si musela zvyknúť na štýl písania, miestami ma to trochu brzdilo. Ale čím viac som sa do príbehu ponárala, tým menej som to vnímala. Práve naopak - začalo ma to ťahať ďalej, pretože som potrebovala vedieť, ako do seba všetky tie kúsky zapadnú.
A ten záver… Nebol jednoduchý ani uspokojivý v tom klasickom zmysle - skôr vo mne zanechal zvláštnu ťažobu a pocit, že niektoré veci jednoducho nedopadnú tak, ako by sme si želali. Nie je to príbeh, ktorý ti dá presne to, čo čakáš. Ale možno práve preto stojí za to. Pretože niektoré knihy nečítame pre pohodlie… ale pre ten pocit, ktorý v nás zanechajú.
A úprimne? Ja mám po dočítaní len jednu otázku - bude pokračovanie?
Myslela som si, že idem čítať ďalšie romantasy, ktoré ma príjemne zabaví a na pár hodín vtiahne do iného sveta. Lenže veľmi rýchlo som pochopila, že toto nebude také jednoduché. Tento príbeh si odo mňa pýtal viac - pozornosť, trpezlivosť aj ochotu nechať sa viesť niečím neznámym. A práve vďaka tomu bol ten zážitok oveľa intenzívnejší. Nie je to ten typ knihy, ktorý vás len „prevedie“ dejom. Skôr vás doň hodí a nechá vás, aby ste si cestu našli sami.
Azraelova kniha ma nakoniec vtiahla oveľa viac, než som čakala. Ten svet je obrovský, temný a zároveň neuveriteľne fascinujúci. Bohovia, monštrá, nesmrteľní… a do toho moderný nádych, ktorý tomu dodáva úplne inú atmosféru, než na akú som pri fantasy zvyknutá. Nie je to len jeden príbeh na jednom mieste - všetko sa rozrastá, prepája, vrství a postupne odhaľuje. Mala som pocit, že čím viac zisťujem, tým viac otázok sa mi v hlave otvára.
Dianna je presne ten typ hrdinky, ktorú si nezamilujete preto, že by bola dokonalá - ale preto, že je skutočná. Je tvrdá, ostrá, miestami až impulzívna, robí rozhodnutia, pri ktorých som si len povzdychla… ale zároveň som jej rozumela. Všetko, čo robí, robí z lásky k svojej sestre - a práve to jej dáva silu aj ju ničí zároveň. Mala som chvíle, keď som ju chcela zastaviť… a chvíle, keď som jej chcela tlieskať. A práve tieto protichodné pocity ma na nej bavili najviac.
A potom je tu Samkiel. Navonok chladný, uzavretý, nebezpečný… ale čím viac ho spoznávate, tým viac cítite, že v ňom je oveľa viac. Jeho minulosť, jeho ticho, jeho vnútorné boje - všetko to z neho robí postavu, ktorú si postupne obľúbite, aj keď si to možno na začiatku nechcete priznať. Nie je jednoduchý, nie je čitateľný, ale práve to ho robí takým zaujímavým.
Ich vzťah… to bolo pre mňa niečo, čo ma držalo pri knihe najviac. Ten pomalý vývoj, tie pohľady, podpichovanie, momenty, keď sú si blízko a zároveň sa od seba držia… miestami som bola netrpezlivá, nebudem klamať, ale práve vďaka tomu to pôsobilo tak prirodzene. Nič nebolo nasilu, všetko malo svoj čas a každá jedna interakcia medzi nimi mala váhu.
Zároveň ale táto kniha nie je len o vzťahu. Je drsná, temná a miestami až bolestivá. Autorka sa nebojí ukázať, že rozhodnutia majú následky, že strata bolí a že nie všetko sa dá napraviť. Niektoré scény boli naozaj silné a ostali vo mne ešte dlho po dočítaní. A práve tento kontrast - medzi emóciami a surovosťou sveta - mi prišiel neskutočne silný.
Nebolo to úplne bez chybičky - začiatok bol pomalší a miestami by si veci zaslúžili jasnejšie vysvetlenie. Našťastie to nijako výrazne nepokazilo môj celkový dojem. A ten záver… ten ma úplne zasiahol. Ostala som sedieť, premýšľala som nad tým, čo sa práve stalo a mala som v sebe presne ten pocit, keď viete, že vás ten príbeh ešte dlho nepustí. Také to ticho po dočítaní, keď len sedíte a spracovávate všetko, čo ste prežili spolu s postavami.
Azraelova kniha je presne ten typ príbehu, ktorý vás možno hneď na začiatku neobalí do komfortu… ale ak mu dáte šancu, odmení vás. Silnými postavami, emóciami a vzťahom, ktorý sa vám dostane pod kožu.
A ja? Ja po dočítaní Azraelovej knihy viem len jedno - potrebujem pokračovanie.
Všetko sa začína jedným zvláštnym kľúčom, ktorý Linde ostal po mame a jedným nečakaným momentom, keď ním otočí vo vzduchu. V tej chvíli sa jej život úplne zmení a ja som sa spolu s ňou ocitla v Andare, svete, ktorý je až desivo podobný tomu nášmu… a predsa v ňom platia úplne iné pravidlá.
Keď Linda zistí, že dokáže týmto kľúčom vstúpiť do Andary, otvorí sa pred ňou svet plný tajomstiev, kúziel a nových možností. Miesta, ktoré sú na jednej strane známe, sa tu premieňajú na niečo úplne nové, s vlastnými zákonmi, pravidlami a atmosférou, ktorá vás úplne pohltí. Mala som pocit, že Andara by mohla existovať kdesi “za rohom” a že k jej objaveniu stačí len správny okamih a odvaha otvoriť tie dvere.
Najsilnejšou emóciou, ktorú som počas čítania cítila, bola túžba. Túžba po odpovediach, po pravde, po niečom stratenom. Lindina cesta za jej mamou nebola len dobrodružstvom, ale aj veľmi osobnou, miestami bolestivou výpravou. A práve to ma na tom bavilo najviac - nebolo to len o mágii, ale aj o pocitoch, odvahe a odhodlaní ísť ďalej, aj keď neviete, čo vás čaká.
Postavy si ma získali prekvapivo rýchlo. Linda síce občas pôsobila tvrdohlavo, ale v jej situácii by asi každý konal podobne. A potom tu boli momenty, ktoré to celé krásne odľahčili - najmä vďaka vedľajším postavám, ktoré príbehu dodávali humor a život. Práve táto kombinácia emócií, napätia a ľahkosti mi sadla. Našli sa aj momenty, ktoré by som možno o niečo skrátila - najmä ku koncu som mala pocit, že by príbeh zniesol svižnejšie tempo. Ale nebolo to nič, čo by mi pokazilo celkový dojem.
Táto kniha vo mne zanechala krásny pocit - taký ten jemne nostalgický, trochu magický, trochu dobrodružný. A presne pre takéto príbehy milujem čítanie. Ak máte radi fantasy, ktoré je blízke realite, ale zároveň vás dokáže uniesť do úplne iného sveta, toto by ste si nemali nechať ujsť.
Sú série, ktoré máš rada… a potom sú také, ktoré si ťa úplne získajú a už ťa nepustia. A presne taká je pre mňa táto. Úprimne? Neviem, ako to autorka robí, ale každá jedna časť ma zasiahne o niečo viac - a ja sa vždy znova zamilujem. Do príbehu, do postáv, do toho pocitu, ktorý vo mne zostane ešte dlho po dočítaní.
Isaiah a Kennedy som si obľúbila už skôr, ale toto… toto bolo niečo úplne iné. Ich príbeh začína nenápadne, jedným zvláštnym stretnutím, pokračuje rokmi ticha a nevypovedaných emócií… a potom príde Vegas a všetko sa zmení. To, čo malo byť chyba, sa stane začiatkom niečoho, čo si ma postupne omotalo okolo prsta.
Milujem ten kontrast medzi nimi. Kennedy - silná, cieľavedomá, kontrolujúca každý detail svojho života. A pritom tak veľmi opatrná, uzavretá, poznačená tým, čo jej v živote chýbalo. A Isaiah… na prvý pohľad ten večne usmiaty, bezstarostný chalan. Lenže pod tým všetkým sa skrýva niekto úplne iný. Niekto, kto miluje tak úprimne a trpezlivo, až vás to zasiahne priamo do srdca.
Ich vzťah bol pomalý, prirodzený a miestami až bolestivo úprimný. Nebolo to len o chémii (aj keď tá tam bola), ale hlavne o bezpečí. O tom, že môžete byť zlomení a aj tak vás niekto neprestane držať. Veľmi silno na mňa zapôsobili aj témy, ktoré autorka otvorila trauma, panické ataky, nepríjemnosť z dotykov či nerovnosť žien v pracovnom prostredí. Neboli tam len ako „doplnok“, ale tvorili samotné jadro príbehu.
A potom tie malé detaily… ich spoločné momenty, humor, podpichovanie, návraty postáv z predchádzajúcich dielov. Celé to malo tak silný „found family“ vibe, až som mala pocit, že som súčasťou ich partie.
Záver ma dojal viac, než by som čakala. Všetko do seba zapadlo a ja som si len uvedomila, ako veľmi som si tento príbeh zamilovala. Isaiah a Kennedy si ma získali úplne… a navždy budú patriť medzi moje najobľúbenejšie knižné páry.
Táto séria je pre mňa srdcovka. Jedna z tých, ku ktorým sa chcem vracať znova a znova. A ak ste sa do nej ešte nepustili… úprimne vám trochu závidím. Máte pred sebou niečo naozaj výnimočné.
Sú rozhodnutia, ktoré spravíš bez premýšľania… a potom sleduješ, ako sa ti pod rukami mení celý život. Presne tak začína aj tento príbeh - jednou vetou, jedným impulzom a stretnutím, ktoré malo byť len náhodné. Lenže niektoré náhody majú zvláštny zvyk zostať.
Ren sa ocitá v situácii, kde jedno impulzívne rozhodnutie spustí reťaz udalostí, ktoré jej úplne zmenia život. A práve vtedy do jej cesty vstúpi Sacha. Ich „dohoda“ pôsobí najskôr jednoducho - predstierať vzťah. Lenže veľmi rýchlo sa to začne meniť na niečo, čo už nejde len tak kontrolovať. A ja som si tieto momenty neskutočne užívala. Tie malé pohľady, váhania, chvíle, keď si ani sami neboli istí, čo je ešte hra a čo už skutočné.
Ren som si obľúbila hneď - napriek tomu, že vyrastala v úplne inom svete, pôsobila veľmi ľudsky, jemne a úprimne. Len potrebovala nájsť odvahu postaviť sa sama za seba. A presne tu prichádza Sacha. Nebol dokonalý v tom klasickom zmysle, ale bol presne taký, akého tento príbeh potreboval - pozorný, chápavý a srdcom na správnom mieste. Ich dynamika bola prirodzená, nenútená a miestami až prekvapivo hlboká.
Veľmi ma bavilo aj to, ako autorka pracuje s kontrastom dvoch svetov - luxusného, plného očakávaní a tlaku, a toho obyčajného, kde ide najmä o vzťahy a skutočné hodnoty. A Paríž? Ten tu nebol len kulisou. Bol živý, dýchal príbehom a dodával mu takmer rozprávkový nádych. Mala som pocit, že spolu s Ren objavujem nielen mesto, ale aj samu seba.
Je to príbeh o láske, ktorá sa začne ako dohoda, ale postupne sa mení na niečo oveľa hlbšie. O tom, že niekedy stačí jeden človek, aby vám ukázal, že môžete žiť inak. A možno aj o tom, že tie najkrajšie momenty sú práve tie, ktoré vzniknú úplne nečakane.
Začalo sa to niečím, čo by väčšina ľudí nazvala len hlúpou srandou. Takou, nad ktorou mávneš rukou… kým si neuvedomíš, že niekto iný ju prežíva úplne inak. A presne v tej chvíli sa tento príbeh láme. Čím ďalej som čítala, tým viac som mala pocit, že z toho už niet cesty späť.
Michael a Gabriel. Dvaja úplne odlišní chalani, dva svety, ktoré by sa za normálnych okolností možno nikdy nestretli. A predsa stačí jedna situácia, jedno rozhodnutie… a všetko sa začne meniť. Ich vzťah vo mne vyvolával presne tie emócie, ktoré som ani nechcela cítiť - hnev, frustráciu, ale aj zvláštnu zvedavosť, kam to celé povedie. Boli momenty, keď som mala chuť jednu postavu objať a druhú poriadne prefackať… a o pár kapitol neskôr som už všetko videla trochu inak.
Čo ma na tomto príbehu zasiahlo najviac, bola jeho surovosť a úprimnosť. Autorky sa nebáli ísť až na hranu - otvárajú témy, ktoré nie sú príjemné, ale o to viac pôsobia reálne. Šikana, vina, odpustenie… a najmä to, aké ťažké je vyrovnať sa s vlastnými rozhodnutiami. Niektoré situácie sa mi čítali naozaj ťažko, miestami som musela spomaliť, pretože to vo mne zanechávalo silnú stopu.
Zároveň som si ale uvedomila, ako nádherne je tu vykreslený vývoj postáv. Nič nie je čierno-biele. Postavy robia chyby, ubližujú, učia sa… a postupne sa menia. A práve to robí celý príbeh taký skutočný. Nebolo to dokonalé, nebolo to jednoduché - ale bolo to uveriteľné.
Táto kniha vo mne ešte dlho zostane. Nie je to oddychovka, pri ktorej vypnete hlavu. Je to príbeh, ktorý vás prinúti cítiť… a možno aj trochu premýšľať nad tým, čo všetko dokáže jedno rozhodnutie spustiť. A presne také knihy mám najradšej.
