Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
instagram @liiz_cita
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Po dramatickom závere Knihy noci som bola veľmi zvedavá, čo čaká Charlie Hallovú ďalej. Keď sa pokúsi zachrániť Vincea, zistí, že návrat k osobe, ktorú miluje, nebude taký jednoduchý, ako dúfala. Vince si totiž nepamätá posledné obdobie svojho života a Charlie musí čeliť nielen záhadám okolo neho, ale aj novým nebezpečenstvám spojeným so svetom tieňov. Popri pátraní po pravde sa opäť ocitá v prostredí plnom tajomstiev, moci a ľudí, ktorým nie je ľahké veriť.
Návrat do sveta tieňov bol pre mňa veľmi príjemný. Tentoraz som už poznala pravidlá tieňovej mágie a mohla som sa viac sústrediť na postavy, ich rozhodnutia a všetko, čo si so sebou nesú. Práve táto stránka príbehu ma bavila najviac - sledovať, ako minulosť ovplyvňuje prítomnosť a ako sa každý snaží nájsť svoje miesto vo svete, ktorý nie je ani zďaleka jednoduchý.
Veľmi sa mi páčilo aj to, ako autorka pracovala s Redom. Jeho vnútorný boj, hľadanie vlastnej identity a otázka, kým vlastne je, patrili k najsilnejším častiam knihy. Rovnako som si užila aj Charlie, pretože zostáva hrdinkou, ktorá nerobí vždy správne rozhodnutia, ale práve vďaka tomu pôsobí skutočne.
Tentoraz som mala pocit, že emócie dostali ešte väčší priestor. Nešlo len o odhaľovanie ďalších tajomstiev a riešenie záhady, ale aj o dôveru, vzťahy a otázku, či človeka určujú jeho spomienky, minulosť alebo rozhodnutia, ktoré robí teraz. Práve tieto momenty ma prinútili na chvíľu spomaliť a viac premýšľať nad tým, čo som práve prečítala.
Dej sa postupne zamotáva, pribúdajú nové odhalenia a jednotlivé kúsky skladačky začínajú zapadať do seba. Krátke kapitoly a svižné tempo spôsobili, že som si stále hovorila: už len jednu kapitolu. A presne takto som sa zrazu ocitla na konci knihy.
Zlodejka noci je pokračovanie, ktoré ma presvedčilo, že tento svet má stále čo ponúknuť. Prinieslo napätie, silné emócie aj postavy, ktorých osud mi nebol ľahostajný. Ak vás zaujala Kniha noci, myslím, že Charliein ďalší príbeh by vám rozhodne nemal uniknúť.
Charlie Hallová si kedysi zarábala podvodmi a krádežami, no dnes sa zo všetkých síl snaží neupútať pozornosť. Minulosť však len tak nezmizne a keď sa v jej okolí začnú objavovať záhadné udalosti, opäť sa ocitne vo svete, ktorému chcela definitívne otočiť chrbát. Vo svete, kde tiene nie sú len obyčajným odrazom človeka, ale ukrývajú moc, tajomstvá a môžu byť oveľa nebezpečnejšie, než sa na prvý pohľad zdá.
Musím povedať, že nápad s tieňovou mágiou ma veľmi bavil. Bol úplne iný, než na aký som vo fantasy zvyknutá, a práve preto ma kniha neustále prekvapovala. Zo začiatku som sa síce vo fungovaní celého sveta trochu strácala, no postupne mi všetko začalo zapadať do seba a od tej chvíle som si čítanie už naozaj užívala.
Veľmi ma bavilo aj to, ako autorka postupne odhaľovala minulosť jednotlivých postáv. Každá nová informácia zmenila môj pohľad na to, čo sa deje, a viackrát som si uvedomila, že som sa v niektorých postavách úplne mýlila. Charlie navyše nie je dokonalá hrdinka, robí chyby a práve preto na mňa pôsobila uveriteľne.
Ak od knihy čakáte výraznú romantickú linku, tu ju veľmi nenájdete. Oveľa viac priestoru dostávajú tajomstvá, napätie a postupné odhaľovanie pravdy. Druhá polovica knihy ma chytila oveľa viac než začiatok a ku koncu som už len obracala jednu stránku za druhou, pretože som jednoducho potrebovala vedieť, ako to celé dopadne.
Kniha noci ma zaujala najmä svojím originálnym nápadom, výborne vystavanou atmosférou a napätím, ktoré s každou ďalšou kapitolou postupne gradovalo. Ak máte radi temnejšie urban fantasy, morálne nejednoznačné postavy a príbehy, ktoré vám všetky odpovede nevyložia hneď na prvých stranách, myslím si, že by ste tejto knihe rozhodne mali dať šancu.
Harper vyrastala vo svete, kde bolo o jej budúcnosti rozhodnuté dávno predtým, ako dostala šancu povedať vlastný názor. Keď sa jej naskytne možnosť splniť si tajný sen a stať sa roztlieskavačkou profesionálneho tímu amerického futbalu, netuší, že práve toto rozhodnutie jej obráti život naruby. A potom doň vstúpi Jax - hviezdny quarterback, pri ktorom platí jediné pravidlo: držať si odstup. Lenže nie všetky pravidlá sa dajú dodržať.
Najviac ma bavilo sledovať Harper a jej vnútorný svet. Bolo zaujímavé vnímať, ako si postupne začína uvedomovať, čo v jej živote skutočne má váhu, aj keď to nie je v súlade s tým, čo od nej očakávajú ostatní. Práve tie jej rozhodnutia a reakcie na situácie, v ktorých sa ocitla, boli pre mňa na celom príbehu najzaujímavejšie.
Veľkým plusom bolo aj športové prostredie. Americký futbal a svet roztlieskavačiek nepôsobia len ako kulisa, ale sú prirodzenou súčasťou deja. Pravidlá, ktoré medzi nimi platia, dodávajú príbehu napätie a nútia hlavné postavy robiť rozhodnutia, ktoré nie sú vôbec jednoduché.
Priznám sa, že chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla na rozprávanie v tretej osobe. Keďže takéto knihy veľmi často nečítam, prvé kapitoly boli pre mňa trochu nezvyčajné. Potom som sa však do príbehu naplno ponorila a tento štýl som úplne prestala vnímať. Naopak, striedanie pohľadov Harper a Jaxa mi pomohlo lepšie pochopiť ich rozhodnutia aj emócie.
Autorka ma viackrát prekvapila tým, kam sa dej vybral, čo ma počas čítania naozaj bavilo. Niektoré zvraty som vôbec nečakala a práve vďaka nim príbeh nepôsobil predvídateľne. Jediné, čo mi trochu chýbalo, bola výraznejšia chémia medzi Harper a Jaxom. Miestami som mala pocit, že ich vzťahu chýbala väčšia iskra, aby som im všetko uverila.
Nebezpečná hra je príjemná športová romanca o snoch, odvahe a rozhodnutiach, ktoré dokážu zmeniť celý život. Ak máte radi príbehy, v ktorých romantiku dopĺňa osobný rast postáv a športové prostredie, myslím, že by vás táto kniha mohla osloviť.
Kráľ trhanov ma vtiahol do deja prakticky od prvých strán. V Castellánii po krvavých udalostiach v paláci narastá napätie a Kel sa snaží vypátrať ľudí, ktorí za útokom stoja. Jeho pátranie ho zavedie do nebezpečných častí mesta, kde sa začína odhaľovať sprisahanie namierené proti kráľovskej rodine. Medzitým Lin čelí vlastnej skúške, bojuje s očakávaniami svojho ľudu a zároveň sa snaží nájsť spôsob, ako zachrániť svoju priateľku aj kráľa, ktorého trápi niečo oveľa temnejšie, než sa na prvý pohľad zdá.
Najviac ma bavilo, že príbeh neponúka len jednu hlavnú líniu. Postupne sa rozvetvuje, jednotlivé udalosti sa začínajú prepájať a človek má pocit, akoby skladal veľkú skladačku. Každá nová informácia vo mne vyvolala ďalšie otázky a často som si myslela, že už viem, kam príbeh smeruje, len aby ma autorka o pár kapitol neskôr presvedčila o opaku.
Veľmi silné boli pre mňa aj postavy. Kel, Conor aj Lin pôsobili prirodzene, pretože robia chyby, pochybujú a nie vždy si vyberú tú najjednoduchšiu cestu. Práve ich neistota a vnútorné konflikty ma prinútili viac sa o nich zaujímať. Občas som s ich rozhodnutiami nesúhlasila, ale zároveň som chápala, prečo ich robia, a to mám na fantasy postavách rada.
Páčila sa mi aj romantická linka. Nie je prehnaná ani nasilu tlačená do popredia, skôr prirodzene dopĺňa všetko ostatné. Tie drobné momenty, pohľady a napätie medzi postavami ma často bavili viac než veľké romantické gestá.
Atmosféra knihy je presne taká, akú mám vo fantasy rada tajomná, miestami pochmúrna a plná pocitu, že pod povrchom sa skrýva ešte niečo oveľa väčšie. Kráľovský dvor, podsvetie, stará mágia aj neustále mocenské boje vytvárajú svet, v ktorom si človek nikdy nemôže byť istý, komu veriť.
A ten záver? Posledné kapitoly som doslova hltala. Napätie sa postupne stupňovalo, odhalenia prichádzali jedno za druhým a keď som knihu zatvorila, zostala som s množstvom otázok a obrovskou chuťou pokračovať ďalej.
Kráľ trhanov je pre mňa fantasy, ktorá nestaví len na akcii, ale najmä na postavách, tajomstvách, mágii a rozhodnutiach, ktoré majú skutočné následky. A práve preto ma čítanie tak bavilo.
Kočičí dům je na prvý pohľad nenápadná obrázková kniha o mrzutej babičke, ktorá neustále hundre na mačky. Tvrdí, že ich nemá rada a že v jej dome rozhodne žiadne nežijú. Lenže čitateľ veľmi rýchlo zistí, že mačky sú doslova všade. Vyhrievajú sa na streche, driemu v kútoch a potulujú sa po celom dome. Ako je možné, že ich babička nevidí?
Práve táto otázka ma hnala v čítaní dopredu. S každou ďalšou stranou som mala pocit, že za jednoduchým príbehom sa skrýva niečo viac. A naozaj. Autor postupne odhaľuje súvislosti veľmi citlivo a bez zbytočných vysvetlení, takže som si mnohé veci musela poskladať sama.
Hoci má kniha len niekoľko strán, dokázala vo mne vyvolať množstvo emócií. Najprv som sa usmievala nad tvrdohlavou babičkou, potom som začala vnímať drobné náznaky ukryté v ilustráciách a napokon ma príbeh zasiahol oveľa viac, než som čakala. Je to jedna z tých kníh, ktoré pôsobia jednoducho, ale po dočítaní si uvedomíte, koľko toho vlastne povedali.
Veľkým plusom sú aj nádherné ilustrácie. Neplnia len úlohu sprievodu k textu, ale rozprávajú vlastný príbeh. Práve vďaka nim som sa pri niektorých stranách zastavila na dlhšie a vracala sa k nim ešte aj po dočítaní.
Kočičí dům je síce označovaný ako detská kniha, no podľa mňa si ju najviac užijú tí, ktorí sa radi zastavia, pozorujú detaily a nechajú príbeh na seba pomaly pôsobiť. Je nežná, premyslená a napriek svojej krátkosti vo mne zanechala silný dojem.
Tentoraz nás Sophie Anderson zavedie na ostrov Morovia, kde kedysi žili ľudia a alkonosti bok po boku. Po tragédii, ktorá navždy zmenila život na ostrove, sa však ich cesty rozišli a medzi oboma stranami zostala len nedôvera a staré krivdy. Hlavnou hrdinkou je Konopka, mladé dievča z rodu alkonostov, ktoré sníva o tom, že sa raz podarí napraviť to, čo sa pred rokmi pokazilo. Keď sa jej život nečakane obráti naruby, vydáva sa na nebezpečnú cestu naprieč ostrovom, aby zachránila svojho otca a možno aj oveľa viac.
Na knihách Sophie Anderson sa mi páči, že každá z nich má vlastnú atmosféru, no zároveň v nich vždy nájdem niečo, čo ma prinúti na chvíľu spomaliť. Ani táto nebola výnimkou. Morovia pôsobí ako miesto plné starých príbehov, tajomstiev a zabudnutých spomienok a ja som si užívala každú zastávku na Konopkinej ceste.
Najviac ma bavili samotné postavy. Nikto tu nebol dokonalý a práve vďaka tomu pôsobili skutočne. Obľúbila som si nielen Konopku, ale aj jej netradičných spoločníkov, ktorí do príbehu prinášali odľahčenie aj milé momenty.
Hoci je kniha určená skôr mladším čitateľom, opäť som mala pocit, že si v nej svoje nájdu aj dospelí. Pod dobrodružným príbehom sa ukrýva množstvo tém, ktoré sú blízke každému bez ohľadu na vek. Sophie Anderson ich však podáva veľmi prirodzene a citlivo, bez toho, aby mal čitateľ pocit, že mu chce niečo vysvetľovať.
Zlodějka s bouří na rtech je krásny, magický príbeh plný dobrodružstva, nezabudnuteľných postáv a nádeje. Ak máte radi knihy inšpirované folklórom a príbehy, ktoré v sebe ukrývajú viac, než sa na prvý pohľad zdá, určite by ste si ju nemali nechať ujsť.
Po udalostiach z Férskeho puta sa príbeh opäť vracia k sestrám Yeeran a Lettle, no tentoraz ich osudy vedú rozdielnymi smermi. Zatiaľ čo sa nad svetom vznášajú tiene starých tajomstiev a proroctiev, na povrch začínajú vyplávať odpovede, ktoré môžu zmeniť osud elfov, férov aj všetkých, ktorí sa ocitli medzi nimi. A čím viac sa jednotlivé kúsky skladačky odhaľujú, tým jasnejšie je, že nič nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdalo.
Musím sa priznať, že druhý diel ma bavil viac než prvý. Kým pri Férskom pute som si k postavám aj svetu hľadala cestu, tu som sa cítila oveľa istejšie a do príbehu som sa ponorila omnoho rýchlejšie. Autorka už nemusela vysvetľovať základy sveta, a tak sa mohla viac sústrediť na samotný dej, ktorý bol napínavejší a plný zaujímavých odhalení.
Najviac ma bavilo sledovať Yeeran a Lettle. Obe prechádzajú náročnými skúškami, robia chyby, pochybujú o sebe a snažia sa nájsť správnu cestu vo svete, ktorý sa okolo nich neustále mení. Práve preto na mňa pôsobili oveľa skutočnejšie a ich príbehy som prežívala intenzívnejšie.
Stále ma fascinuje aj samotný svet. Je drsný, nebezpečný a plný tajomstiev, ktoré autorka odhaľuje postupne. Čím viac som sa dozvedala, tým viac ma zaujímalo, kam celý príbeh smeruje. A keď sa v druhej polovici začali jednotlivé udalosti prepájať, stránky mizli pod rukami jedna za druhou.
Romantické linky mi síce opäť nesadli úplne na sto percent, no tentoraz mi prekážali oveľa menej. Oveľa viac ma pohltili rodinné putá, priateľstvá, zrady a všetko napätie, ktoré sa medzi postavami postupne budovalo.
Prekliate puto je pre mňa pokračovaním, ktoré dokázalo rozšíriť svet, prehĺbiť postavy a zároveň vo mne zanechať množstvo otázok. A ten koniec? Na tretí diel budem čakať oveľa netrpezlivejšie, než by som po dočítaní prvého dielu kedy čakala.
Priznám sa, že keď sa niekde objaví slovo drak, automaticky spozorniem. Draci ma fascinujú odmalička a vždy som ich mala spojených najmä s fantasy príbehmi, legendami a rozprávkami. O to viac ma zaujalo, keď sa mi do rúk dostala kniha Rod draka. Netušila som však, že namiesto dobrodružstva dostanem pohľad na to, ako hlboko sú draci zakorenení v ľudskej histórii a predstavivosti.
Najviac ma prekvapilo, ako často som si počas čítania uvedomovala, že draci vlastne nikdy nepatrili len jednému národu či jednej kultúre. Kamkoľvek sa autori pozreli, tam sa objavovali ich stopy - niekedy boli obdivovaní, inokedy vzbudzovali strach, no vždy mali v príbehoch ľudí svoje miesto. Bolo fascinujúce sledovať, ako sa tento motív objavoval v úplne odlišných kútoch sveta a napriek tomu si zachoval niečo spoločné.
Toto nie je kniha, ktorú by som prečítala za jedno popoludnie. Je plná informácií, rôznych súvislostí a zaujímavostí, pri ktorých som sa neraz pristavila a začala premýšľať. Často som si hovorila, koľko práce muselo stáť za zhromaždením všetkých tých poznatkov. Napriek tomu ma kniha neodrádzala, práve naopak. Stále vo mne vyvolávala zvedavosť a chuť zistiť, kam ma zavedie ďalšia kapitola.
Veľmi sa mi páčilo aj vizuálne spracovanie. Fotografie, ilustrácie a rôzne vyobrazenia krásne dopĺňali text a pomáhali mi lepšie si predstaviť všetko, o čom som čítala. Mala som pocit, akoby som sa spolu s autormi vydala na cestu naprieč storočiami a objavovala, aké miesto mali draci v živote rôznych civilizácií.
Rod draka pre mňa nebola len kniha o drakoch. Bola to kniha o príbehoch, ktoré si ľudia rozprávajú celé generácie, o symboloch, ktoré prežili stáročia, a o nekonečnej ľudskej túžbe vysvetľovať si svet pomocou legiend. Dočítala som ju s pocitom, že som sa dozvedela množstvo nového, ale zároveň s chuťou pátrať ďalej.
Zpěvozář sleduje Elsu, dievča, ktoré sa na prvý pohľad snaží žiť úplne obyčajný život, no v skutočnosti v sebe ukrýva schopnosť, ktorá ju môže stáť úplne všetko. V svete, kde sú ľudia s touto „odlišnosťou“ prenasledovaní a odstrkovaní, znamená každý jej krok riziko. A presne to som cítila od začiatku - že stačí málo a jej svet sa môže rozpadnúť.
Príbeh sa však netočí len okolo nej. Postupne sa pridávajú aj ďalšie pohľady, ktoré ukazujú, ako tento svet funguje z rôznych strán - od tých, ktorí sa boja, až po tých, ktorí systém slepo prijali alebo zneužívajú. Vďaka tomu som mala pocit, že sa mi skladá celý obraz postupne, kúsok po kúsku.
Veľmi silno na mňa pôsobilo samotné prostredie. Spoločnosť tu stojí na pravidlách, ktoré potláčajú slobodu a odlišnosť, a práve to vytvára neustály tlak, ktorý sa tiahne celým príbehom. Nebolo to len o tom, čo sa deje, ale hlavne o tom, ako prirodzene si na to niektorí ľudia zvykli.
Zpěvozář nie je kniha plná rýchlej akcie, skôr pomaly buduje napätie a ukazuje, ako sa pod povrchom niečo hromadí. Niektoré momenty ma vyslovene prinútili spomaliť a zamyslieť sa nad tým, ako ľahko sa dá manipulovať strachom. A práve preto ma záver tak chytil - všetko sa zrazu pohlo a ja som mala pocit, že potrebujem okamžite pokračovanie.
Je to príbeh o strachu, odlišnosti a o tom, ako veľmi dokáže spoločnosť ovplyvniť život jednotlivca - a aj keď som si niekedy priala rýchlejšie tempo, v hlave mi zostane ešte dlho po dočítaní.
Srdcetápání ma vtiahlo do života skupiny mladých ľudí, ktorí sa síce denne stretávajú v tom istom meste, no každý z nich bojuje s niečím úplne iným. Niekto sa snaží utiecť pred vlastnými pocitmi, niekto sa drží minulosti až príliš silno a niekto len túži po tom, aby ho konečne niekto videl takého, aký naozaj je. Medzi prednáškami, nočnými rozhovormi, správami, ktoré ostávajú bez odpovede, a vzťahmi plnými neistoty sa postupne odkrývajú ich malé osobné katastrofy.
Na tejto knihe sa mi páčilo hlavne to, ako prirodzene pôsobila. Nič nebolo zbytočne dramatické, no o to viac jednotlivé situácie boleli. Autorka veľmi dobre vystihla ten vek, keď človek už nie je dieťa, ale zároveň ešte stále úplne nevie, čo robiť so svojimi emóciami. A presne preto som mnohým postavám rozumela viac, než som čakala.
Každá kapitola vo mne vyvolala trochu inú emóciu. Pri niektorých postavách som cítila frustráciu, pri iných smútok a občas aj bezmocnosť, pretože som presne videla, kam ich rozhodnutia smerujú. Napriek tomu som ich nesúdila. Skôr som mala pocit, že sledujem ľudí, ktorí sa jednoducho snažia zvládnuť život najlepšie, ako vedia, aj keď pri tom občas ubližujú sebe aj ostatným.
Veľmi sa mi páčilo aj to, akú atmosféru kniha mala. Bola jemne melancholická, miestami surová, ale zároveň veľmi komorná a tichá. Niektoré pasáže pôsobili tak obyčajne, až boli skutočné. Presne ako momenty, ktoré človek v živote prežije a uvedomí si ich dôležitosť až spätne.
Srdcetápání nie je príbeh o dokonalej láske. Je o zmätku, nesprávnych rozhodnutiach, strachu z odmietnutia aj o tom, aké náročné je byť k sebe úprimný. A práve preto vo mne táto kniha zanechala oveľa silnejší pocit, než som po prvých stranách očakávala.
