Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
instagram @liiz_cita
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Máme tu druhú časť série Monsters in the Dark a ja som mala pocit, že autorka ešte viac pritlačila na emócie aj psychiku postáv. Kým prvý diel ma vtiahol do temného sveta plného manipulácie, bolesti a zvláštnej príťažlivosti, pokračovanie pôsobilo omnoho dusivejšie. Tess sa síce vracia k Qovi, no ani na chvíľu som nemala pocit bezpečia. Nad celým príbehom viselo neustále napätie, akoby sa všetko mohlo v jednej sekunde opäť rozpadnúť.
Najsilnejšie na mňa tentoraz pôsobila bezmocnosť. Nie tá prvoplánová, ale tá tichá, ktorá sa postupne vkráda pod kožu. Tess sa snaží postaviť na nohy, nájsť v sebe pevnosť a získať späť kontrolu nad vlastným životom, no minulosť ju odmieta pustiť. Bolo bolestivé sledovať, ako veľmi ju všetko poznačilo, a zároveň obdivovať, koľko sily v sebe stále dokázala nájsť.
Q vo mne opäť vyvolával úplný chaos pocitov. Sú chvíle, keď som pri ňom cítila hnev, inokedy som v jeho správaní videla strach, zúfalstvo aj potrebu chrániť jediného človeka, na ktorom mu záleží viac než na sebe samom. Ich vzťah je stále komplikovaný, temný a ďaleko od klasickej romantiky, no práve tá emocionálna rozorvanosť medzi nimi ma nútila čítať ďalej.
Autorka píše veľmi intenzívne a niektoré scény vo mne vyvolávali skutočný nepokoj. Nešlo len o to, čo sa deje, ale hlavne o atmosféru, ktorú dokázala vytvoriť. Počas čítania som mala miestami pocit, akoby sa okolo postáv všetko pomaly zatváralo a neexistovala žiadna cesta von.
Tessin dech nie je jednoduché čítanie. Je surový, psychicky náročný a miestami až nepríjemne temný. Napriek tomu som sa od knihy nevedela odtrhnúť. Pepper Winters opäť vytvorila príbeh, ktorý vo mne zanechal silné emócie a pocit, že na tieto postavy len tak nezabudnem.
Tao celý život putuje z miesta na miesto so svojím vozom a živí sa tým, že ľuďom odhaľuje drobné útržky ich osudov. Nie tie veľké a katastrofické, ale obyčajné momenty, ktoré môžu človeku nenápadne zmeniť smer života. Jedného dňa sa však jej pokojné cesty začnú zamotávať do príbehov cudzích ľudí viac, než sama plánovala, a z osamelej pútnice sa zrazu stáva súčasť niečoho, pred čím už nedokáže len tak odísť.
Najviac ma bavilo, že táto kniha nepôsobila ako klasická fantasy. Nemala som pri nej pocit, že čítam príbeh postavený na veľkolepých scénach alebo dramatických súbojoch. Skôr to bolo ako dlhá cesta neznámou krajinou, počas ktorej si človek začne uvedomovať drobnosti, ktoré by inak prehliadol. Vône jedla pri večernom ohni, unavené rozhovory po ceste, pohľady medzi postavami, ktoré povedali viac než celé dialógy.
A práve postavy boli dôvod, prečo som knihu nechcela odložiť. Nepôsobili ako dokonalí hrdinovia z legendy. Boli tvrdohlaví, občas nepríjemní, niektorí sa snažili utiecť pred vlastnou minulosťou a iní zas pred sebou samými. O to viac som im všetko verila. Ich vzťahy vznikali pomaly, prirodzene a bez zbytočných dramatických scén, čo mi prišlo strašne osviežujúce.
Veľmi sa mi páčilo aj to, ako kniha pracovala s tichom a pokojom. Niektoré kapitoly vo mne vyvolali presne ten zvláštny pocit, keď sa po náročnom dni konečne zastavíte a zhlboka vydýchnete. Pri čítaní som nemala potrebu ponáhľať sa. Chcela som v tom svete jednoducho zostať.
A hoci sa príbeh tvári nenápadne, medzi riadkami ukrýva veľa emócií. O samote. O nedôvere. O tom, aké vyčerpávajúce je neustále utekať. Ale aj o tom, že človek nemusí všetko zvládnuť úplne sám.
Po dočítaní som nemala pocit, že som práve zavrela ďalšiu fantasy knihu. Skôr akoby som sa lúčila s miestom, kde mi bolo nečakane dobre.
Ofélia neprichádza na Sorrowsong preto, aby si užila študentský život, našla priateľov alebo zapadla medzi ostatných. Od prvého momentu bolo cítiť, že ju tam priviedlo niečo oveľa osobnejšie a bolestivejšie. Každý jej krok mal svoj dôvod a práve to ma okamžite vtiahlo do deja. Nebola to hrdinka, ktorá by sa nechala zachraňovať, skôr naopak - často mala pocit, že všetko musí zvládnuť sama, aj keď ju to pomaly ničilo.
Najsilnejšou stránkou knihy pre mňa nebola romantika ani samotné záhady, ale ten neustály pocit neistoty. Nikdy som si nebola úplne istá, komu veriť. Každá postava akoby niečo skrývala a s každou ďalšou kapitolou som mala viac otázok než odpovedí. Niektoré momenty vo mne vyvolali napätie, pri ktorom som čítala rýchlejšie len preto, aby som konečne zistila pravdu.
Ofélia mi sadla hlavne tým, že nepôsobila dokonalo. Bola tvrdohlavá, uzavretá a miestami konala impulzívne, ale práve preto na mňa pôsobila reálne. Bolo cítiť, že ju formovala strata aj vlastné rozhodnutia. A Alex? Z neho som mala spočiatku zmiešané pocity, no presne tie ich slovné prestrelky, vzájomné provokovanie a chvíle, keď medzi nimi bolo cítiť viac než len hnev, ma bavili asi najviac z celej knihy.
Páčilo sa mi aj to, že romantická linka nezatienila celý príbeh. Stále tam bolo cítiť nebezpečenstvo, napätie a temnotu, ktorá sa okolo postáv postupne sťahovala čoraz viac. A čím bližšie som bola ku koncu, tým viac som mala pocit, že sa všetko rúti do katastrofy.
A ten záver? Takto sa knihy nekončia! Ešte dlho po dočítaní som len sedela a premýšľala nad tým, čo sa vlastne práve stalo. A úprimne? Čakanie na pokračovanie bude bolestivé.
Sorrowsong si ma získal od prvých strán a čím hlbšie som sa do toho príbehu dostávala, tým menej som chcela ten svet opustiť.
Sú chvíle, keď máme všetko potrebné na dosah ruky, a predsa nám chýba odvaha natiahnuť ruku a vziať si to. Stačí pár nevyslovených slov, niekoľko zamlčaných pocitov a z priateľstva, ktoré mohlo prerásť do niečoho výnimočného, sa stane spleť nedorozumení, žiarlivosti a premárnených šancí. A niekedy práve vtedy, keď sa snažíme tváriť, že sme v poriadku, nás život prinúti priznať si pravdu, pred ktorou sme tak dlho utekali. Pretože mlčanie síce dokáže ochrániť naše srdce pred okamžitým sklamaním, no zároveň nás môže pripraviť o to, po čom túžime najviac.
Olívia a Daniel sa poznajú už celé roky. Ich vzťah stojí na dôvere, spoločných spomienkach a citoch, ktoré medzi nimi visia vo vzduchu tak dlho, až sa stali prirodzenou súčasťou ich priateľstva. Nikdy však nenabrali odvahu povedať nahlas to, čo je každému naokolo dávno jasné. Keď Daniel začne chodiť s Olíviinou spolubývajúcou Emily, Olívia je nútená čeliť nielen vlastnému zlomenému srdcu, ale aj bolestivému poznaniu, že niektorí ľudia v našom živote si naše city a dôveru vôbec nezaslúžia.
Priznaj, že ma miluješ ma spočiatku zaujala svojou veselou obálkou, no veľmi rýchlo sa ukázalo, že pod ňou sa skrýva príbeh s oveľa väčšou hĺbkou, než som čakala. Áno, je to romantická oddychovka plná vtipných momentov a iskrenia medzi hlavnými postavami, no zároveň sa dotýka aj tém, ako sú neistota, manipulácia, žiarlivosť a hľadanie vlastnej hodnoty.
Olívia mi bola od začiatku sympatická, hoci som pri nej miestami cítila bezmocnosť. Bola to presne tá osoba, ktorá sa snaží vyhovieť každému, len aby sa vyhla konfliktu. Často som mala chuť povedať jej, nech konečne prestane myslieť na potreby ostatných a začne myslieť aj na seba. Keď sa však postupne odhaľovali dôvody jej správania, všetko začalo dávať zmysel a ja som si ju obľúbila ešte viac. Jej osobný rast bol pre mňa jednou z najsilnejších častí celej knihy.
Emily bola naopak postava, ktorá vo mne vyvolávala jednu negatívnu emóciu za druhou. Manipulatívna, sebecká a presne ten typ človeka, ktorý sa tvári ako kamarátka, no v skutočnosti myslí iba na vlastný prospech. A hoci ma neskutočne rozčuľovala, musím uznať, že práve vďaka nej som celý príbeh prežívala ešte intenzívnejšie.
Veľmi sa mi páčilo, že kniha nie je len o romantike. Popri pomaly sa rozvíjajúcom vzťahu medzi Olíviou a Danielom sa do deja postupne vkráda aj napätie, ktoré príbehu dodáva nečakaný rozmer. Niekoľkokrát som si myslela, že už viem, kam smeruje, no autorka ma dokázala prekvapiť a udržať v napätí až do samého konca.
Najviac vo mne po dočítaní zostala myšlienka, aké dôležité je hovoriť otvorene o svojich pocitoch. Koľko bolesti by sme si mohli ušetriť, keby sme našli odvahu povedať to, čo cítime, skôr než bude neskoro.
Priznaj, že ma miluješ ma veľmi príjemne prekvapila. Bola romantická, vtipná, emotívna aj napínavá a ponúkla presne ten typ príbehu, pri ktorom si človek nielen oddýchne, ale zároveň si z neho niečo odnesie. Ak máte radi slow-burn romantiku, nevypovedané city a hrdinky, ktoré počas príbehu objavia vlastnú silu, túto knihu vám určite odporúčam.
Predstava, že sa niekto odmietne zmieriť so smrťou a začne hľadať spôsob, ako ju obísť, ma na tomto príbehu fascinovala od úplného začiatku. Neklidný hrob nie je o hrdinoch, ktorí zachraňujú svet. Je o ľuďoch, ktorí sa držia bolesti tak silno, až prestanú vidieť hranicu medzi správnym a nebezpečným. A práve to dodávalo celej knihe zvláštne mrazivý pocit.
Zo začiatku som mala pocit, akoby som kráčala cez hustú hmlu - pomaly som spoznávala postavy, ich motivácie aj všetko, čo sa skrývalo pod povrchom. Čím viac som však čítala, tým viac som sa do toho sveta ponárala. Staré Škótsko pôsobilo drsne, chladne a miestami až nepríjemne živo. Autorka dokázala vytvoriť prostredie, ktoré nebolo len kulisou, ale malo vlastný charakter.
Najviac ma bavilo sledovať, ako sa príbeh hrá s témou smrti. Nebola tu len ako tragédia, ale ako niečo, čo ľudí láka, desí aj ničí zároveň. Niektoré situácie vo mne vyvolávali zvláštny nepokoj, pretože som mala pocit, že postavy zachádzajú príliš ďaleko… a napriek tomu som chápala prečo. Práve táto vnútorná rozpoltenosť ma držala pri čítaní najviac.
Ada na mňa nepôsobila ako typická fantasy hrdinka. Bola tvrdohlavá, unavená životom a občas až nepríjemne úprimná, ale presne preto som jej verila každé rozhodnutie. A Anselm vo mne zase vyvolával pocit človeka, ktorý sa už dávno stratil vo vlastných výčitkách. Medzi nimi nefungovala rozprávková romantika, ale skôr zvláštne puto dvoch ľudí, ktorí sa snažia prežiť niečo väčšie než oni sami.
Veľmi oceňujem aj to, že kniha sa nesnažila byť zbytočne preplnená akciou. Napätie prichádzalo postupne a autorka si dala záležať na detailoch, emóciách aj atmosfére. A keď prišli posledné kapitoly, mala som pocit, že sa celý príbeh zlomil do oveľa temnejšieho smeru, než som čakala.
Neklidný hrob nie je fantasy, po ktorej budete mať hrejivý pocit. Je surovšia, smutnejšia a miestami dosť krutá. Ale presne v tom bola pre mňa jej sila.
Aurienne žije vo svete pravidiel, výskumu a liečenia. Verí v rozum, vedu a v to, že aj tie najzložitejšie problémy sa dajú vyriešiť trpezlivosťou a znalosťami. Osric je jej presný opak - muž, ktorý sa pohybuje v tieni, dôveruje skôr inštinktom než pravidlám a nebezpečenstvo berie s odzbrojujúcou ľahkosťou. Keď ich okolnosti prinútia spojiť sily, vznikne spojenectvo, ktoré je od začiatku plné nedôvery, slovných prestreliek a momentov, pri ktorých je jasné, že táto dvojica bude ešte poriadne iskriť.
Priznám sa, že už po niekoľkých kapitolách som vedela, že si túto knihu zamilujem. Mala presne ten typ humoru, ktorý mi sadol, a dialógy medzi hlavnými postavami ma bavili natoľko, že som sa pri čítaní neustále usmievala. Niektoré ich výmeny boli také trefné, že som si ich musela prečítať ešte raz.
Na Osricovi ma bavilo, že aj v situáciách, kde by väčšina ľudí spanikárila, si dokázal zachovať nadhľad. Aurienne mu však nič nedarovala a práve vďaka tomu medzi nimi vznikla dynamika, ktorá ma nútila otáčať ďalšie stránky. Ich vzťah sa vyvíja pomaly, ale o to prirodzenejšie. Každý malý posun mal svoj význam a pôsobil zaslúžene.
Veľmi sa mi páčilo aj to, že romantická linka neprebíjala všetko ostatné. V pozadí sa postupne odhaľovalo nebezpečenstvo, ktoré dodávalo príbehu napätie a zároveň ma nechávalo v očakávaní, čo sa ešte pokazí. Čím viac som sa blížila ku koncu, tým viac som mala pocit, že tento svet má ešte veľa čo ponúknuť.
Záver vo mne zanechal presne ten pocit, keď okamžite potrebujete pokračovanie. Ešte som sa s týmito postavami nechcela rozlúčiť a veľmi rada by som sa do ich spoločnosti vrátila čo najskôr. Ak bude druhý diel rovnako zábavný a charizmatický ako tento, máme sa na čo tešiť.
Ak máte radi fantasy príbehy s výborným humorom, pomaly sa rozvíjajúcou romantikou a dvojicou, ktorá si ide na nervy s obdivuhodnou vytrvalosťou, túto knihu vám určite odporúčam. Ja som si ju nesmierne užila a počas čítania som sa cítila presne tak, ako to mám pri dobrých knihách najradšej - úplne vtiahnutá do deja a s úsmevom na tvári.
Po tretej časti som si myslela, že ma táto séria už nemá čím prekvapiť. Že som pripravená na temnotu, na chaos aj na ďalšieho jazdca apokalypsy. Lenže Smrť mala úplne inú atmosféru. Tichšiu, chladnejšiu a zvláštnym spôsobom melancholickú. Nebola to len ďalšia cesta svetom v ruinách. Skôr pomalé kráčanie popri niekom, kto od začiatku predstavuje samotný koniec.
Lazarus ma bavila presne tým typom energie, ktorý mám pri hrdinkách rada. Nepôsobila neporaziteľne ani zbytočne dramaticky. Bola tvrdohlavá, unavená, často nahnevaná na celý svet, ale napriek tomu sa nevzdávala. A najmä, nikdy sa nenechala zatlačiť do kúta. Ani vo chvíľach, keď stála oproti bytosti, pred ktorou utekalo celé ľudstvo.
A Thanatos? Z neho som mala počas celej knihy zvláštny pocit nepokoja. Nepôsobil ako človek. Ani trochu. Každá jeho scéna mala v sebe niečo chladné a neprirodzené, akoby ani nepatril do rovnakého sveta ako ostatní. A práve preto ma tak bavilo sledovať momenty, keď sa v ňom začalo objavovať niečo… mäkšie. Nie veľké gestá alebo náhle zmeny. Len drobné okamihy, pri ktorých som mala pocit, že pod tou neľudskou maskou začína prvýkrát cítiť niečo viac než len svoju povinnosť.
Ich dynamika mala úplne inú energiu než predchádzajúce páry. Menej chaosu, viac napätia, ticha a pohľadov medzi riadkami. Veľa scén medzi nimi pôsobilo takmer intímne aj bez toho, aby sa tam dialo niečo veľké. A práve tie ma bavili najviac.
Najsilnejšia bola pre mňa posledná časť knihy. Návrat všetkých jazdcov, pocit blížiaceho sa konca a to zvláštne uvedomenie, že séria, s ktorou som strávila toľko času, sa naozaj uzatvára. Niektoré momenty ma zasiahli viac, než som čakala, a ku koncu som čítala oveľa pomalšie, len aby som sa s tým svetom ešte nemusela rozlúčiť.
Smrť pre mňa nebola najakčnejší diel série, ale určite najemotívnejší. Mala v sebe smútok, napätie aj zvláštnu krásu konca, ktorý sa snaží pochopiť život. A presne preto mi tento príbeh zostane v hlave ešte veľmi dlho.
Prisca vyrastala vo svete, kde bohovia ľuďom po narodení vezmú ich mágiu a vrátia im ju až o mnoho rokov neskôr. Keď sa však ukáže, že ona o svoju moc nikdy neprišla, musí zo dňa na deň opustiť všetko, čo poznala. Na úteku uzavrie krehkú dohodu s Lorianom - mužom, ktorý je rovnako nebezpečný, ako je príťažlivý - a postupne zisťuje, že ohrozená nie je len ona, ale možno celé kráľovstvo.
Do príbehu som sa pustila prostredníctvom audioknihy v spolupráci s @kanopa_audioknihy a musím povedať, že to bol veľmi príjemný poslucháčsky zážitok. Príbeh načítali Kristýna Skružná a Michal Holán. Striedanie ženského a mužského hlasu dodalo rozprávaniu väčšiu dynamiku a pomohlo mi ešte viac sa ponoriť do deja. Michal Holán vystihol Lorianovu rezervovanosť a pokoj veľmi presvedčivo. Kristýna Skružná mi k Prisce sadla najmä v emotívnejších scénach, kde bolo cítiť jej neistotu aj odhodlanie.
Najviac ma bavilo postupné budovanie dôvery medzi hlavnými postavami. Prisca a Lorian sa okolo seba dlho len opatrne pohybujú, skúšajú, kam až môžu zájsť, a práve to vytvára napätie, ktoré ma nútilo počúvať ďalej. Ich rozhovory mali iskru, ale zároveň nepôsobili prehnane. Romantická linka sa rozvíjala pomaly a prirodzene, čo mi veľmi vyhovovalo.
Páčil sa mi aj samotný koncept sveta, v ktorom je mágia darom aj hrozbou zároveň. Autorka postupne odhaľuje nové informácie a necháva čitateľa skladať si obraz o fungovaní tohto sveta krok po kroku. Niektoré dejové momenty som síce dokázala odhadnúť vopred a miestami som mala pocit, že by sa príbeh mohol posunúť o čosi svižnejšie, no celkový dojem to výrazne nepokazilo. A ten záver? Presne ten typ konca, po ktorom si poviete, že pokračovanie potrebujete okamžite.
Dvůr tak krutý a krásný možno neprináša úplne nový recept na romantasy, ale ponúka všetko, čo od tohto žánru rada dostávam - tajomstvá, napätie, postupne sa rozvíjajúcu romantiku a svet, ktorý vo mne zanechal množstvo otázok. Audioknižné spracovanie navyše príbehu veľmi pristalo, a tak sa už teraz teším na ďalší diel.
Cadence sa vracia na ostrov, kde kedysi trávila tie najkrajšie letá svojho života. Tentoraz je však všetko iné. Miesto, ktoré pre ňu znamenalo bezpečie, je zrazu plné nevyslovených viet, zvláštnych pohľadov a otázok, na ktoré jej nikto nechce odpovedať. A najhoršie na tom je, že odpoveď nepozná ani ona sama. Zostali jej len útržky spomienok, silné bolesti hlavy a neodbytný pocit, že pravda sa ukrýva práve tam, kam sa jej myseľ odmieta pozrieť.
Od prvých strán som cítila zvláštny nepokoj. Navonok je to príbeh o bohatstve, rodinných tradíciách a letných prázdninách na súkromnom ostrove, no pod touto krásnou kulisou sa skrýva množstvo bolesti. Postupne som spolu s Cadence skladala úlomky minulosti a s každou ďalšou kapitolou som mala silnejší pocit, že pravda bude oveľa ťažšia, než som si dokázala predstaviť.
Veľmi sa mi páčilo, ako autorka pracovala s atmosférou. Raz som mala chuť zostať na ostrove spolu s postavami a vychutnávať si slnko a more, o pár strán ďalej som však cítila napätie, ktoré sa dalo takmer krájať. Je to presne ten typ príbehu, ktorý sa tvári nenápadne, no postupne sa vám dostane hlboko pod kožu.
Na knihe oceňujem aj to, že vo mne vyvolala množstvo emócií. Prinútila ma premýšľať nad tým, ako často si idealizujeme ľudí aj miesta, ktoré milujeme, a aké bolestivé môže byť zistenie, že nič nie je také dokonalé, ako sa na prvý pohľad zdá.
A keď prišlo rozuzlenie, všetky drobné náznaky do seba zrazu dokonale zapadli. Ostala som sedieť v tichu a premýšľať nad tým, ako šikovne bol celý príbeh vystavaný. Možno ma kniha nezasiahla úplne naplno, ale jej atmosféra a záver vo mne budú rezonovať ešte dlho.
Ostrov lhářů je pútavý a emotívny príbeh o rodinných tajomstvách, stratách a pravdách, ktoré sa niekedy odhalia až vtedy, keď sme pripravení ich prijať.
Do Cherry Tree Harbor sa vždy vraciam s pocitom, akoby som prišla na návštevu za starými známymi. Toto malé mestečko má v sebe niečo neuveriteľne útulné a aj tentoraz som sa v jeho atmosfére cítila ako doma. Romanca ako z filmu je presne ten typ príbehu, pri ktorom sa usmievate, oddýchnete si a na chvíľu zabudnete na všetko okolo.
Dash má všetko, o čom by mnohí snívali - slávu, úspešnú kariéru aj život pod reflektormi. Lenže čím viac sa snaží dostať k vytúženej role, tým jasnejšie si uvedomuje, že navonok pôsobí presvedčivo iba preto, že vlastným emóciám už roky nedovolil vyjsť na povrch. Návrat do Cherry Tree Harbor ho preto zastihne v momente, keď potrebuje nájsť niečo oveľa dôležitejšie než ďalší filmový úspech. A práve tam znovu stretáva Ari - ženu, ktorá v ňom kedysi videla viac než len peknú tvár z televíznej obrazovky.
Najviac sa mi páčilo, že ich príbeh nestál na veľkých gestách, ale na drobných momentoch, ktoré pôsobili úplne prirodzene. Spoločné večery, nenápadné rozhovory, vzájomná pomoc a ten zvláštny pocit, keď medzi dvoma ľuďmi stále niečo je, aj keď sa tvária, že to nič neznamená.
Ari som si obľúbila takmer okamžite. Bola silná, pracovitá a zároveň veľmi ľudská. Dash ma zase prekvapil tým, koľko neistoty sa skrývalo za jeho slávou. Spolu vytvorili dvojicu, ktorej som od začiatku držala palce.
Romanca ako z filmu je presne ten typ knihy, pri ktorom sa usmievate, užívate si útulnú atmosféru malého mestečka a s radosťou sledujete, ako si dvaja ľudia postupne uvedomujú, že to najdôležitejšie mali možno celý čas priamo pred sebou.
Táto kniha mi priniesla všetko, čo od dobrej romantiky očakávam - chémiu, emócie, humor aj hrdinov, ktorým som verila každé jedno rozhodnutie. A keď som otočila poslednú stranu, mala som jediné želanie: zostať v Cherry Tree Harbor ešte o trochu dlhšie.
