Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
instagram @liiz_cita
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Návrat ku Carolina Comets je pre mňa vždy malý sviatok a pri Zákroku lapačkou to platilo dvojnásobne. Po každej časti si hovorím, že toto už lepšie byť nemôže… a Teagan Hunter ma zakaždým s ľahkosťou presvedčí o opaku. Je to ten typ knihy, pri ktorej si poviete, že ešte jednu kapitolu… a potom už jednoducho nedokážete prestať čítať.
Greer bol pre mňa postavou, na ktorú som bola úprimne zvedavá. Pôsobil uzavreto, chladne a ako niekto, kto si drží svet od tela. No čím viac som ho spoznávala, tým viac som mala pocit, že za tým všetkým sa skrýva človek, ktorý sa len bojí uveriť, že by mu niečo pekné mohlo vydržať. Práve to na ňom pôsobilo neuveriteľne ľudsky.
Stevie bola presne ten typ hrdinky, ktorú si hneď obľúbite. Silná, starostlivá, no zároveň unavená zo života, ktorý si nemôže dovoliť brať na ľahkú váhu. Veľmi sa mi páčilo, že jej materstvo nebolo len doplnkom, ale prirodzenou súčasťou jej identity. A Macie? Tá bola čistá radosť. Ich vzájomné momenty s Greerom patrili k tým, ktoré mi zostali v hlave najdlhšie.
Vzťah medzi hlavnými postavami sa vyvíjal pomaly a prirodzene. Nebolo to o veľkých gestách, ale o drobných situáciách, tichých uvedomeniach a pocite, že niekto vám postupne prerastá pod kožu. Presne pre takéto chvíle mám romantické príbehy rada. Chémia tu fungovala nenápadne, no o to presvedčivejšie.
Celý príbeh na mňa pôsobil pokojne, láskavo a vyvážene. Boli tu úsmevné momenty, jemné doťahovanie, hokejová atmosféra aj silný rodinný rozmer. Nič nebolo prehnané, nič nevyčnievalo všetko spolu ladilo tak, že som knihu čítala s úsmevom na perách.
Zákrok lapačkou je oddychový, hrejivý a zároveň emočne silný príbeh o tom, že láska si vás nájde aj vtedy, keď pred ňou utekáte. Túto trojicu som si zamilovala natoľko, že si hneď otváram poslednú časť série. Ak milujete romantiku s dušou, humorom a hokejom, určite si tu prídete na svoje.
Túto knihu som čítala pomaly. Nie preto, že by sa zle čítala, ale preto, že som mala pocit, akoby som sa dotýkala niečoho veľmi osobného. Jackie Stewart tu pre mňa nebol len legenda Formuly 1, ale človek, ktorý si celý život niesol pochybnosti o sebe, o svojej hlave, o tom, či naozaj patrí tam, kde skončil.
Najviac ma zasiahla kapitola „Som sprostý?“, v ktorej otvorene hovorí o živote s dyslexiou. Nepôsobí to ako sťažovanie sa ani ako snaha vyvolať ľútosť. Skôr ako tiché priznanie niekoho, kto sa musel naučiť fungovať vo svete, ktorý mu veci od začiatku neuľahčoval. Čítala som to s pocitom, že všetko, čo dokázal, vyrástlo práve z týchto vnútorných bojov.
Keď sa príbeh presunie priamo do sveta pretekov, zrazu cítiť, aká temná bola táto éra. Formula 1 tu nie je krásna ani romantická je tvrdá, nebezpečná a neúprosná. Smrť kolegov bola takmer bežnou súčasťou sezóny a každé preteky mohli byť tie posledné. O to silnejšie na mňa pôsobil Stewartov boj za bezpečnosť, za ktorý zaplatil konfliktmi aj stratou rešpektu u niektorých ľudí.
Práve týmto častiam by som dopriala viac priestoru. Tituly a víťazstvá sú dôležité, ale ja som chcela ešte viac cítiť napätie, strach a cenu, ktorú za ne zaplatil. V druhej polovici sa kniha viac sústreďuje na život po kariére a osobné vzťahy, čo je zaujímavé, no moje myšlienky sa neustále vracali späť na okruhy.
Napriek tomu ide o silnú a veľmi ľudskú autobiografiu. O mužovi, ktorý prežil jednu z najtemnejších kapitol Formuly 1, pomohol ju zmeniť a ani neskôr neprestal bojovať tentoraz už mimo trate. Nezavrela som knihu s pocitom dokonalosti, ale s rešpektom. A ten je pri takýchto príbehoch možno najdôležitejší.
Niekedy stačí jedno nečakané stretnutie, aby sa otvorili rany, o ktorých sme si mysleli, že sú už dávno zahojené. A niekedy sa to stane práve v období, keď túžime po pokoji, istote a tichu viac než kedykoľvek predtým. Keď sa Vianoce, čas radosti a blízkosti, stretnú s nevyriešenou minulosťou, emócie vyplávajú na povrch silnejšie, než by sme čakali. Tento príbeh ukazuje, že návraty môžu bolieť, ale zároveň v sebe nesú nádej, že aj rozbité veci sa dajú poskladať nanovo.
Do knihy Predvianočné útrapy som sa pustila bez veľkých očakávaní, no postupne si ma získala svojím tempom a atmosférou. Nebolo to čítanie na jeden záťah, skôr príbeh, ku ktorému som sa rada vracala. Práve pomalší rytmus dal vyniknúť emóciám, nálade a vnútornému prežívaniu postáv.
Whitney prežíva obdobie, keď sa jej život rozpadá na drobné sklamania. Pracovné ambície narážajú na realitu, telo jej dáva najavo, že má svoje limity a Vianoce, ktoré by mali byť časom oddychu, sa menia na skúšku trpezlivosti. Všetko sa odohráva v kruhu rodiny, ktorá je hlučná, chaotická, no zároveň pevná a láskavá presne taká, akú mnohí poznáme z vlastných sviatkov. Práve v tomto prostredí sa objaví Eli, muž z jej minulosti, s ktorým ju spája láska aj bolesť.
Vzťah Whitney a Eliho je vystavaný na nevypovedaných vetách, na spomienkach, ktoré sa derú na povrch v tých najmenej vhodných chvíľach. Autorka pracuje s ich minulosťou veľmi citlivo a postupne. Čitateľ nedostane všetky odpovede naraz, ale skladá si ich po častiach, rovnako ako si ich skladajú samotní hrdinovia. Práve tento pomalší rytmus mi umožnil lepšie pochopiť ich rozhodnutia, chyby aj strach z opakovania toho, čo už raz bolelo.
Romantická linka nepôsobí prvoplánovo. Nie je to len o opätovnom zblížení, ale o vnútornom boji, o potrebe odpustenia a o otázke, či je možné dať druhej šanci pevné základy. Láska tu nie je idealizovaná, je krehká, miestami neistá, no o to uveriteľnejšia. Autorka ukazuje, že city nezmiznú len preto, že ich potlačíme a že niektoré vzťahy potrebujú čas, aby dozreli.
Veľkou silou knihy je rodinná dynamika. Vedľajšie postavy nepôsobia len ako kulisa, ale ako živá súčasť príbehu. Ich rozhovory, podpichovanie aj malé konflikty dodávajú deju ľahkosť a humor, ktorý príjemne vyvažuje emotívnejšie pasáže. Vianočná atmosféra tu nie je presladená, ale prirodzená cítiť ju v spoločných chvíľach, v drobných rituáloch aj v chaose, ktorý k sviatkom jednoducho patrí.
Predvianočné útrapy sú pre mňa príbehom o návratoch. K minulosti, k emóciám, k ľuďom, o ktorých sme si mysleli, že už máme uzavretých. Sú o tom, že nie vždy máme život pod kontrolou, no aj v chaose sa dá nájsť niečo liečivé. Je to kniha o druhej šanci, o potrebe úprimnosti a o odvahe priznať si, čo vlastne chceme.
Ak hľadáte čítanie, ktoré vás nielen naladí na vianočné obdobie, ale ponúkne aj hlbší pohľad na vzťahy, rodinu a vnútorné prežívanie postáv, Predvianočné útrapy sú veľmi príjemnou voľbou. Zanechali vo mne pocit tepla, nostalgie a tichého zamyslenia a presne to od dobrého vianočného príbehu očakávam.
Motivačné knihy nevyhľadávam často, a aj preto som do tejto knihy išla s miernou rezervou. Nečakala som zázraky a už vôbec nie to, že ma bude v niečom „motivovať“. O to viac ma prekvapilo, že sa mi čítala lepšie, než som čakala - a hlavne ma donútila rozmýšľať.
Nie je to kniha, ktorú si prečítaš na jeden záťah. Skôr taká, ku ktorej sa vraciaš. Čítala som po častiach a často som sa pristihla pri tom, že si robím pauzu a premýšľam nad tým, ako veci vnímam ja sama. Nad vzťahmi, nad časom, nad tým, kde sama sebe dávam výhovorky a kde si zbytočne nastavujem hranice príliš nízko.
Autor píše priamo a bez zbytočných obalov. Nepôsobilo to na mňa tak, že by ma chcel poučovať, skôr akoby sa so mnou delil o vlastné skúsenosti a veci, ktorými si sám prešiel. Páčilo sa mi aj to, že ku kapitolám pridáva bonusové videá cez QR kódy, vďaka ktorým sa dá do niektorých tém ísť ešte viac do hĺbky.
Nie všetko ma oslovilo rovnako. Mala som pocit, že niektoré pasáže by mohli byť stručnejšie a občas ma z čítania vytrhli drobné jazykové chyby. Zároveň však kniha pôsobí úprimne a nedokonalosť jej dodáva zvláštny, ľudský rozmer.
Nie je to klasická motivačná kniha s radami typu „urob toto a všetko bude v poriadku“. Skôr som mala pocit, že ma len jemne zastavila a prinútila premýšľať. A presne také knihy mám rada.
Táto kniha ku mne prišla presne v momente, keď som mala chuť na niečo iné než na romantiku. Niečo fragmentované, trochu temné, trochu magické a hlavne také, čo sa mi nebude snažiť všetko vysvetliť do poslednej bodky. A presne to som dostala. Poviedky, ktoré sa mi nevnucovali, ale potichu si ma k sebe priťahovali.
Každý príbeh pôsobí ako krátke otvorenie dverí do sveta, ktorý si žije vlastným životom aj bez čitateľa. Niekedy som mala pocit, že som len tichým pozorovateľom udalostí, inde som sa do deja ponorila oveľa hlbšie, než som čakala. Autorka má talent vtiahnuť vás do atmosféry tak nenápadne, že si neuvedomíte ani kedy a zrazu cítite chlad, napätie alebo zvláštny pokoj, ktorý nie je úplne upokojujúci.
Najsilnejší dojem vo mne zanechali postavy, ktoré sa nesnažili byť odvážne. Pôsobili obyčajne, občas robili chyby, inokedy váhali, no aj tak sa posúvali ďalej. Ich odvaha bola nenápadná, schovaná v malých rozhodnutiach, ktoré nevyzerali hrdinsky, ale mali obrovskú váhu. Práve v týchto momentoch mi boli najbližšie.
Niektoré príbehy ma nadchli okamžite, iné som si musela „odžiť“ a zopár si ma udržalo skôr atmosférou než dejom. A áno, našli sa aj také, ktoré so mnou úplne nezarezonovali. No beriem to ako prirodzenú súčasť poviedkovej zbierky. O to viac som si vážila tie, ktoré ma dokázali zastaviť a prinútiť zamyslieť sa ešte dlho po dočítaní poslednej vety.
Túto knihu som čítala pomaly, po poviedkach, a presne tak mi dávala najväčší zmysel. Ak máte radi bohatú fantáziu, temnejšiu atmosféru a príbehy, ktoré sa vám nenápadne zavŕtajú pod kožu, táto zbierka vám má čo ponúknuť. Možno vás neosloví každá poviedka, ale som si istá, že aspoň niekoľko z nich vám zostane v hlave ešte dlho po dočítaní.
Zo začiatku sme sa s touto knihou len tak opatrne oťukávali. Nič veľké, žiadne wow hneď na začiatku. Mala som ale pocit, že nevstupujem len do knihy, ale do sveta, ktorý má vlastné pravidlá, históriu a rytmus. A čím viac strán som mala za sebou, tým viac som mala pocit, že som v tom príbehu doma. Nič tu nepôsobí náhodne ani narýchlo vymyslené. Práve naopak - každý detail má svoje miesto a význam, aj keď si ho spočiatku možno ani neuvedomíte.
Postavy mi prišli presne také, aké mám rada - nedokonalé a uveriteľné. Nikto tu nie je len dobrý alebo zlý a ich rozhodnutia nie sú vždy príjemné, ale dávajú zmysel. Hlavná hrdinka na mňa pôsobila veľmi ľudsky. Niekedy silná, inokedy zmätená, občas unavená zo všetkého, čo sa na ňu valí. A práve vďaka tomu som jej verila a mala som chuť jej fandiť, aj keď som s ňou nie vždy súhlasila.
Dej plynie skôr pokojnejšie, no rozhodne nie prázdno. Skôr som mala pocit, že si príbeh berie čas, aby mi ukázal svet taký, aký je, a nechal ma pochopiť jeho fungovanie. Veľa vecí sa len naznačuje, niektoré odpovede prídu až neskôr a niečo si musíte pospájať sami. Ak pri čítaní občas spomalíte, kniha sa vám za to pekne odmení.
Objaví sa tu aj jemný náznak romantiky, ale vôbec nie je tlačený na silu. Skôr ako pocit, ktorý tam niekde visí vo vzduchu a necháva vás premýšľať, či z toho niečo bude. Mne osobne sa páčilo, že romantika neprebíja príbeh, ale len ho potichu dopĺňa.
Po dočítaní som mala ten známy pocit, keď sa vám z knihy nechce odísť. Ostalo mi veľa otázok, veľa myšlienok a hlavne chuť zistiť, kam sa tento svet posunie ďalej. Deti Vilderienu vo mne zanechali dojem, ktorý len tak rýchlo nevyprchá - a ja už teraz viem, že na pokračovanie sa budem veľmi tešiť.
Je zvláštne, ako môže príbeh zasadený do mrazivej krajiny pôsobiť tak hrejivo. Táto kniha nie je o úteku pred bolesťou, ale o tom, čo sa stane, keď jej konečne dovolíme byť súčasťou nášho príbehu.
Molly nesie v sebe smútok, ktorý sa nedá obísť ani preskočiť. Strata rodičov, únava z dlhého obdobia starostlivosti, vzťah, v ktorom sa už dávno necíti videná… to všetko sa v nej vrství a vytvára pocit, že stojí na mieste, zatiaľ čo život okolo ide ďalej. Práve táto tichá bolesť na mňa pôsobila najviac bola úprimná, nevyhladená a veľmi ľudská.
Island tu nebol len kulisou. Bol únikom, liekom aj zrkadlom. Divoká príroda, polárna noc, horúce pramene a nekonečný priestor jej dávali presne to, čo v bežnom živote chýbalo ticho na premýšľanie a odvahu pomenovať pravdu. Čítala som a mala som pocit, že cítim chlad na lícach a zároveň zvláštne teplo niekde hlboko vnútri.
Romantická linka sa rozvíja nenásilne a prirodzene. Nepôsobí ako záchranné lano, ale skôr ako pripomienka, že nové city môžu prísť až vtedy, keď sa človek prestane držať toho, čo ho ťahá ku dnu. A práve to sa mi na tomto príbehu páčilo najviac že neponúka zázraky, ale malé, tiché posuny vpred.
Silnou stránkou knihy je aj práca s témou rodiny a nevypovedaných vecí. Vzťah medzi sestrami, rozdielne prežívanie smútku a potreba pomenovať staré krivdy dodávajú príbehu hĺbku, ktorá presahuje rámec bežnej romantiky. Práve v týchto momentoch som mala pocit, že kniha dýcha skutočnými emóciami.
Po dočítaní som mala chuť zabaliť sa do deky, zostať ešte chvíľu v tom tichu a nechať emócie dobehnúť. Kouzlo islandské noci vo mne nezanechalo len obraz zasneženej krajiny, ale aj pocit, že niektoré knihy k nám prídu presne vtedy, keď ich najviac potrebujeme. A táto bola jednou z nich.
Vianoce u Tiffanyho som začala čítať s pocitom, že ma čaká príjemná oddychovka - no dostala som oveľa viac. Cassie sa zrazu ocitne v bode, keď sa jej rozpadne všetko, čo považovala za istotu. Zrada, ktorú zažije, bolí a je surová… a ja som jej emócie cítila veľmi intenzívne. Bola zmätená, nahnevaná, zlomená - a mňa to nútilo zastaviť sa a vcítiť sa do jej zmätku.
Keď dostane možnosť stráviť rok u troch najlepších kamarátok, každé štyri mesiace v inom meste, začína sa jej tichá, ale silná premena. New York, Paríž, Londýn. Tri mestá, tri životné štýly, tri rôzne verzie Cassie. Každé mesto v nej rozvírilo iné myšlienky, iné túžby a prinútilo ju pozerať sa na seba z nového uhla. Autorka ich vykreslila tak živo, že som mala pocit, akoby som sa s Cassie prechádzala ulicami, nasávala atmosféru a spolu s ňou premýšľala, kde vlastne patrím.
Cassie je hrdinka, ktorá pôsobí veľmi ľudsky. Robí chyby, pochybuje o sebe, ale zároveň sa pomaly učí postaviť sama za seba. Jej cesta sebapoznania je nenápadná, no o to silnejšia. A medzi tým všetkým sa mihne aj Henry, ktorý jej jemne pomáha vidieť svet aj samú seba novými očami.
Ak čakáte klasickú vianočnú romantiku plnú svetielok a zázrakov, možno budete sklamaní - Vianoce sú tu skôr v pozadí než hlavnou témou. No ak máte radi ženské príbehy o nových začiatkoch, priateľstvách, cestovaní a hľadaní vlastnej cesty, táto kniha vás dokáže chytiť za srdce. Mňa chytila.
Túto knihu som zatvorila s pocitom, že som práve opustila niečí život. Nie život slávnej ikony, nie opernej divy, ale ženy z mäsa a kostí, ktorá sa celý čas snažila nájsť miesto, kde by mohla byť sama sebou. Maria Callas pre mňa prestala byť neznámym menom a stala sa príbehom, ktorý vo mne zostal ešte dlho po poslednej strane.
Čítanie bolo pre mňa emočne silné najmä v tom, ako prirodzene sa mieša obdiv so smútkom. Maria má dar, ktorý jej otvoril dvere do celého sveta, no zároveň jej ich potichu zatváral v súkromí. Čím viac ľudí ju obdivovalo, tým osamelejšie na mňa pôsobila. Mala som pocit, že všetko okolo nej bolo veľké, hlučné a okázalé, zatiaľ čo jej vnútro bolo plné ticha, otázok a nenaplnených túžob.
Veľkú časť príbehu tvorí jej vzťah s Aristotelom Onassisom - vzťah, ktorý ma miestami fascinoval a miestami bolel čítať. Bola v ňom vášeň, napätie aj ilúzia, že práve tu by mohla nájsť to, po čom celý život túžila. Lenže čím viac som čítala, tým viac som cítila, že Maria sa v tomto vzťahu stráca. Akoby sa neustále snažila dokázať, že je hodná lásky, ktorú rozdávala celým srdcom.
Veľmi sa mi páčilo, že príbeh neukazuje Mariu len v jednom svetle. Nebola idealizovaná. Bola tvrdohlavá, výbušná, miestami nepríjemná - a práve vďaka tomu neuveriteľne skutočná. Mala svoje temné stránky, slabosti aj chyby, ktoré ju robili ľudskou. Presne takou, akou bývajú ľudia, ktorí veľa cítia a ešte viac dávajú.
Toto nie je kniha, ktorú prečítate a hneď zabudnete. Je to príbeh, ktorý sa vám potichu usadí v hlave a občas sa pripomenie. Pripomenie vám, že sláva nemusí znamenať šťastie a že aj tí najsilnejší často bojujú s tými najtichšími bolesťami. Pre mňa to bolo čítanie, ktoré ma zasiahlo presne tam, kde to ani nečakáte.
S benzínom v krvi sa mi čítala fakt výborne. Od začiatku som mala pocit, že mi niekto len tak rozpráva svoj život pri káve - úprimne, bez prikrášľovania a bez snahy niečo hrať. Nie je to kniha, ktorá by sa tvárila veľkolepo, ale práve v tom je jej sila. Je úprimná a ľudská.
Willi Weber opisuje svoju cestu od úplných začiatkov, kedy skúšal všeličo a veľakrát netušil, kam ho život zanesie. Píše o pádoch, zlyhaniach, riskoch aj o tom, že veľa vecí mu nevyšlo. A presne to ma na tom bavilo - nepôsobí ako niekto, komu všetko spadlo do lona. Skôr naopak. Je vidieť, že za každým úspechom bolo veľa pokusov a omylov.
Až neskôr sa do príbehu prirodzene zapletie Michael Schumacher. Nie ako hotová legenda, ale ako mladý chalan s obrovským talentom. Weber ho neopisuje cez tituly a rekordy, ale cez prvé dojmy, pochybnosti a momenty, kedy mu jednoducho veril. Ako fanúšička Formuly 1 som si pri čítaní často uvedomovala, koľko vecí sa odohráva mimo kamier a mimo samotných pretekov.
Veľmi sa mi páčilo, že kniha neostáva len pri F1. Je tam veľa zákulisia, rozhodnutí, stretnutí s ľuďmi a situácií, ktoré bežný divák nikdy nevidí. Zároveň je to napísané tak, že sa v tom nestratí ani niekto, kto Formulu 1 nesleduje do detailov.
Kapitoly sú krátke, rýchlo odsýpajú a stránky pri nich ubiehajú samy. Často som si hovorila, že si dám ešte jednu kapitolu… a zrazu ich bolo päť. Ku koncu knihy sa priznám, že ma to zasiahlo viac, než som čakala. Nie kvôli pretekom, ale kvôli ľuďom a vzťahom, ktoré za tým všetkým stáli.
S benzínom v krvi je pre mňa životný príbeh, ktorý ukazuje, že Formula 1 nie je len o rýchlosti a víťazstvách, ale hlavne o dôvere, odvahe a správnych ľuďoch v správny čas. Ak máte F1 radi aspoň trochu, táto kniha vám toho dá oveľa viac, než len spomienky na preteky.
