Posledný medveď

Niektoré aspekty príbehu sa mi zdali trošičku pritiahnuté za vlasy, to priznávam, no tak či tak je knižka veľmi pôsobivý spôsob ako ukázať, že v oblasti vedy sa ženy môžu tiež presadiť. Avšak to hlavné, čo si z nej beriem ja je, že k prírode sa dá správať pekne už od mala a nemusím pritom drieť ako kôň. Ona totiž na nič nezabúda, ani na to dobré. Ak by dieťa niečo z vývoja deja nepochopilo, rodič mu to predsa počas čítania má čas krásne vysvetliť a ešte si aj upevnia vzájomné puto. Tým skôr narodeným dušiam prahnúcim po bádaní autorka dokonca ušetrila kopec námahy. Napísala odkazy, na ktorých je možné si všetko podrobnejšie vyhľadať a preštudovať, nakoľko sa nielen stav našej planéty, ale i lokácie Posledného medveďa zakladajú na realite. Super, super, super!

Na Medveďom ostrove v Nórsku nežijú medvede, aj keď jeho názov svedčí o tom, že tu kedysi žili. Keď sa April dozvie, že jej otec dostal prácu na polárnom kruhu a nejaký čas tam spolu pobudnú, je od radosti celá bez seba. Teší sa, že s otcom konečne strávi viac času a okamžite začne plánovať spoločné aktivity. No po príchode na Medvedí ostrov je všetko inak. Jej otec sa musí venovať výskumu počasia na meteorologickej stanici, má predsa dôležitú prácu. April chýba nebohá mama, zaneprázdnený otec a vlastne ktokoľvek, kto by ju pochopil a venoval jej aspoň kúsok svojho času. Všetko sa zmení, keď sa na horizonte mihne obrovská biela silueta polárneho medveďa.

Táto kniha mala všetky atribúty na to, aby sa stala mojou srdcovou záležitosťou. Nádherný vizuál, nepochopenú hlavnú hrdinku, tému ekológie a krásny vzťah medzi človekom a zvieraťom.

Prvá polovica príbehu ma skutočne očarila a nechávala som sa unášať na ľadových kryhách spolu s April. Nasávala som do pľúc ľadový vzduch a obdivovala drsnú, nórsku prírodu. V druhej polovici, po stretnutí s Macom, však vo mne ostal veľmi nepríjemný pocit, ktorý pretrval až do konca. Možno keby išlo o rozprávkového medveďa, ktorý by vedel rozprávať a lietať, celý príbeh by som čítala a vnímala úplne inak. No toto je príbeh jedenásťročného dievčatka, ktoré má dočinenia so skutočným, dravým zverom. Autorka sa napriek tomu rozhodla z medveďa urobiť psíka, čo je podľa mňa absurdné. Čítať o tom, ako mu April ošetruje zranenie, delí sa s ním o vlastné zásoby jedla, jazdí na jeho chrbte a je ochotná riskovať preňho vlastný život, zatiaľ čo jej otec ani netuší, kde sa jeho dcéra vlastne nachádza, mi bolo vrcholne nekomfortné. Môj zlý dojem bol na konci ešte umocnený stanoviskom otca, ktoré vám nejdem spoilovať, ak by ste si knihu plánovali prečítať. Zvierací život nikdy nemôže byť nadradený nad ľudským. Neviem, či práve toto je posolstvo, ktoré chceme odovzdávať deťom. Ochrana životného prostredia a zvierat je téma, o ktorej rozhodne treba hovoriť, a to najmä s tými najmenšími. No dal sa podľa mňa zvoliť aj vhodnejší, citlivejší spôsob. Hranica medzi pomocou a aktivistickým fanatizmom je totiž v tejto knihe veľmi tenká.

Možno som od knihy čakala niečo iné, akúsi magickú rozprávku o priateľstve s medveďom. Možno mi prekážal tak trochu násilný tón, ktorým autorka odovzdala posolstvo o ochrane zvierat. Možno jedno aj druhé. Ak máte na problematiku podobný názor ako ja, kniha vám asi trochu dvihne tlak. Ak sa však viete povzniesť nad to, že zvierací život je v príbehu dôležitejší, než ľudský, Posledný medveď by vás mohol chytiť za srdce. Svedčia o tom nadšené recenzie ostatných čitateľov. Nad autorkou ešte nelámem palicu, pretože písať rozhodne vie. No túto knihu vám za seba žiaľ odporúčať nemôžem.