Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profil
Práve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje odznaky
2022
2021
2021
2022
2021
2020
2016
2015
Moje aktivity
4,5/5*
Pri tejto knihe som zažila rozličné pocity. Od očakávania, smútku, radosti až po frustráciu. Práve pri frustrácii by som sa zdržala. Bola som veľmi frustrovaná z toho, ako autorka píše. Predstavte si poetický štýl písania, napríklad, ako pri Hamnetovi. Pri Hamnetovi a Portréte autorka vedela s čím narába, ako ho má dávkovať, ako má písať, aby znel nadpozemsky a zároveň úplne prirodzene. Pri Nádeji som mala dojem, že autorka príliš tlačila na seba, na svoje slová a vety. Zo začiatku som s tým bojovala. Bolo. Toho. Príliš. Veľa. V druhej polovici mi to buď prestalo vadiť, alebo sa táto kvetnatosť zredukovala. Zrazu to bolo krásné, prirodzené, možno som bola ovplyvnená udalosťami alebo sebou. Jedno je však isté – príliš kvetnatý jazyk mi nepokazil celkový dojem z knihy.
Postavy. Tie mi prirástli k srdcu. Milovala som kapitoly, ktorými sa autorka vracala do minulosti, odkrývala kúsky života, zoznamovala nás s ich zabijakmi. Kúsok po kúsku som si budovala celú mozaiku piatich smrteľne chorých teenagerov, ktorých nespájala len rovnaká pôda nemocnice, ale aj láska a priateľstvo. Pocit zažiť niečo viac, vycestovať za dobrodružstvom preč od vône dezinfekcie a prístrojov. Všetky tieto pocity znásobovalo to, že si Lancali niečim podobným prešla. Detstvo prežila v nemocnici, vie, aká hnusná vie byť samota a pocit o niekoho prísť. Myslím, že preto sa k postavám správala o niečo nežnejšie, nešetrila ich, ale s citom ich sprevádzala, odkrývala tajomstvá, poruchy a choroby. Bola starostlivá ako Sam, zádumčivá ako Neo, nespútaná ako Sony, tvorivá ako Hikari a nešpecifická ako Céčko. Bola všetkými.
Koniec som preplakala. Nebola to hra na city, ako pri greenovkách, ale jednoducho realita, ktorá je mnohým ľuďom vzdialená. Zároveň tam bola časť, kedy ma autorka prichytila nepripravenú – nečakané zvraty pri knihách vždy prijímam a tento bol krásny! Ak sa chcete pozrieť na svet inými očami, uvidieť ho za hranicou choroby a nájsť trošku súcitu v podobe sĺz, tak smelo čítajte. Za mňa je kniha Zaľúbila som sa do nádeje prekvapením, ktoré bolelo, ale zároveň bolo krásne!
Sú knižky, ktoré prečítame a takmer okamžite na ne zabudneme. Potom sú tu knihy, ktoré svojím príbehom, spracovaním alebo svojou odbornosťou dokážu obohatiť našu myseľ a srdce. A presne takéto knihy nájdete v našom výbere Knihy roka. Sme radi, že niektorý z titulov Knihy roka 2021 nájdeme aj vo vašej knižnici :-)
Čo napísať o tejto knihe? Bola dokonalá. Náučná. Odborná. A veľmi ľudská. Téma traumy sa možno aj nepriamo týka každého z nás. Je to téma, o ktorej by sa malo hovoriť, nemali by sa zakrývať oči pred udalosťami, ktoré ľudí tak zásadne ovplyvňujú. Zneužívanie, týranie, nehody, vojny, katastrofy. Nielen naše fyzické telo trpí, ale aj tá psychická časť nášho ja, ktorá nie je viditeľná voľným okom. Ako hovorí názov knihy - telo si pamätá a svoju daň si nemusí vypýtať hneď.
Bolo veľmi cítiť, ze autor Bessel van der Kolk je v téme traumy veľkým odborníkom a dlhoročné skúsenosti využil pri písaní tejto knihy. Kniha sa, napriek téme a odbornosti, čítala veľmi ľahko, autor používal veľa príkladov, prirovnávaní, častokrát najprv spomenul prípad, s ktorým sa počas kariéry stretol a na ňom vysvetlil danú problematiku. Nemusíte sa báť veľkej odbornosti, autor túto knihu písal pre širokú verejnosť a tomu aj prispôsobil svoj slovník. Jediné, čo sa ťažšie číta, je začiatok, v ktorom autor vysvetľuje traumu ako takú a aj to, čo sa deje v našom mozgu. Na vizualizáciu slúžia rôzne snímky mozgu, ktoré boli veľmi nápomocné a pomôžu vám sa v téme zorientovať. Jediné, čo ma trošku mrzí, je to, že autor v knihe len tak okrajovo spomenul transgeneračnú traumu a terapiu EMDR. Na tieto dve témy som sa veľmi tešila, aj som ich dostala, ale nie v takej forme, akú som čakala.
Telo si pamätá je veľmi potrebná kniha, ktorá je písaná veľmi ľudsky a skromne. Autor je na traumu veľkým odborníkom, sama ho veľmi uznávam a obdivujem a čo je zaujímavé, aj on si prešiel niečím, čo mu zanechalo jazvy na duši. Tieto vyliečené jazvy charakterizovali jeho budúcnosť a tým pomáha mnohým, ktorí si prechádzali niečím podobným. Knihu veľmi, veľmi odporúčam.
Na začiatku čítania tejto knihy som mala pochybnosti. Znervóznili ma reakcie ľudí, ktorí povedali, že je priemerná (a bolo ich celkom dosť). Vianočný Chlapec Nikolas bol dokonalý a to isté som očakávala aj od Dievčaťa…
Dievča, ktoré zachránilo Vianoce v sebe nieslo presne také vianočné čaro, aké som od vianočného príbehu čakala. Navyše v tejto knihe nájdete humor, elfov, trolov, Charlesa Dickensa a kráľovnú Viktóriu. Taký bežný vianočný príbeh, nemyslíte?
Táto kniha je taká vianočná jednohubka. Číta sa naozaj rýchlo, príbeh dopĺňajú úplne zlatučké ilustrácie, text nie je ťažký, skôr by som povedala, že je ideálny na pohodové, oddychové čítanie. Ja som si čítanie užívala od prvej strany až po poslednú a už teraz sa neviem dočkať tretieho pokračovania. Dievča, ktoré zachránilo Vianoce ma rozhodne nesklamalo a do bodky si splnilo moje očakávania. Smelo čítajte.
Niekedy si človek musí prečítať aj o tom zlom, čo sa v živote stane. Potrebuje vedieť, že aj takéto veci sa dejú, obklopujú nás a sú našou súčasťou. Ako Dávid prišiel o hlas je grafickým románom o chorobe, o strate, o tom, čo sa deje s blízkymi, ako musia znášať to, že ich milovaná osoba postupne prestáva byť tým človekom, ktorého poznajú. Zároveň nám ukazuje aj ten nevinný detský pohľad, ktorý je častokrát zmätený, ale aj tak sa v ňom skrýva úprimnosť a veľká láska. Na grafickom románe je čarovné to, že dokáže na nás prehovoriť aj bez slov. A v tomto prípade ma tieto (ne)slová veľmi zasiahli.
Napriek vážnej téme sa tu našli úsmevné časti a aj časti, ktoré vás neskutočne dojmú. Dávid nie je možno príjemným čítaním, ale o to viac ho považujem za potrebné. Pozerá sa na realitu taká aká je z pohľadu každodenného obyčajného života. A za toto veľmi ďakujem.
Grafický román Gigantická zlovestná brada hovorí o ostrove Tu a o mieste, ktorého sa všetci obávajú, ale v kútiku mysle o ňom neustále premýšľajú. Toto miesto sa nazýva Tam. V Tu nájdete život usporiadaný, nalinajkovaný a jednoducho dokonalý. Tam predstavuje chaos, niečo neočakávané a neprebádané. Na ostrove Tu býva aj Dave, ktorý sa ako mnohí, bráni volaniu Tam, ale…jedného dňa mu narastie gigantická brada, ktorá v usporiadaných životoch prinesie trošku zmätku.
Zbožňujem. Ešte raz. Zbožňujem tento príbeh, autorov humor, myšlienku knihy, jednotlivé postavy. Najprv som netušila, čo všetko môže zmeniť a dosiahnuť jedna neupravená, gigantická brada, ale dokázala mnohé. A to nielen v Davovom živote.
Tento príbeh hovorí o mnohom. O strachu z neznámeho, o potrebe kontrolovať životné udalosti, nezabúda ani na ľudí, ktorí dobrovoľne nedobrovoľne vystúpia z radu a aj o tom, ako ich spoločnosť vníma. Za mňa to bol veľký zážitok aj po vizuálnej stránke, čiernobiele kresby krásne dopĺňali slová a dávali postavám, brade a celému príbehu iný rozmer. Ak uvažujete nad komiksom/grafickým románom, tak Brada by mala figurovať na vašom zozname. Veľmi odporúčam.
Maggie O'Farrell píše ako z iného storočia. Necítim v jej štýle písania to, čo u iných historicky píšucich autorov. Ako keby nepoznala modernú dobu, moderný jazyk, nevie nič o výdobytkoch modernej doby. Píše, akoby žila v danom storočí, akoby tam kráčala, dýchala ešte neznečistený vzduch, rozprávala sa s ľudmi, ktorí sa už dávno vydali na večný odpočinok. A v Manželskom portréte to nebolo inak.
Veľmi sa mi páči, že autorka nepíše o ženách, ktoré sú svetu až tak známe, nie sú obľúbené, či najkrajšie. V tomto románe si autorka vybrala mladú Lukréciu z rodu Mediciovcov, ktorá do roka od svadby zomrie. Postupne sledujeme v kratších kapitolách ten moment, kedy k tomu má prísť a v dlhších zase máme možnosť spoznať Lukréciu, ako takú. Autorka si vždy vyberie postavu, ktorá reálne kráčala po tomto svete, ale detaily jej príbehu dopíše autorkina fantázia. Lukrécia je taká sivá myška, ktorú každý v živote podceňoval. Nebola ako jej starší súrodenci, bola nespútaná, v kútiku duše to bola divoška, ktorá túžila len po slobode, maľovaní, po prírode, ktorá jej ponúkala veľkú inšpiráciu. Nebola stvorená pre svet moci, peňazí, intríg a rôznych rodových stratégií. Ale ako to už býva, ani ona si nemohla vybrať vlastnú cestu.
Mám pocit, že Lukrécia dôverne poznám. Viem si ju živo predstaviť, to ako vyzerá, ako sa pohybuje, ako myslí a ako sa díva na tigricu, ktorá jej pohľad opätuje. Za to vďačím autorkinmu talentu, ktorý postave z portrétu a zo zopár historických záznamov stvoril človeka, ktorého som si obľúbila. Stvorila človeka, ktorý má dušu a myseľ, sny a túžby.
Pripravte sa na to, že kniha nie je veľmi dynamická, Maggie sa skôr pohybuje v hlavách postáv a vytvára im osobnosť . Tento druh príbehov veľmi obľubujem, preto mi Manželský portrét hneď sadol. Užívala som si každú stránku, aj napriek tomu, že som na túto knihu potrebovala čas. Ak máte radi pomalší, ale o to viac prepracovanejší príbeh, Manželský portrét bude pre vás.
Po prečítaní Hviezdnej brány som sa obávala tejto chvíle - ako dokážem zo seba dostať pocity, ktoré vo mne vyvolal tento útly príbeh? Tie pocity sú brutálne, zarezali sa rovno do mysle a dostať ich von vo mne vyvoláva veľkú námahu.
Ach, táto kniha. Príbeh, ktorý neukazuje to typické čaro Vianoc, ktoré by ste vo vianočnom príbehu očakávali. Zároveň, neukazuje len to “zlé”, ale snaží sa nájsť aj niečo pozitívne v už aj tak skazenom svete. Ronja a jej sestra museli dospieť skôr, než by deti mali. Ich otec, ktorý je v jednej chvíli láskavý, kajúcny sa často mení na niekoho iného a dôvodom je alkohol. Napriek tomu, že sú sestry odkázané veľakrát samy na seba, Ronja sa pozerá na svet inak. Hľadá tam niečo pekné, čarovné a stále verí, že ich čakajú lepšie časy. Taktiež nemôžem zabudnúť na to krásne puto, ktoré sestry medzi sebou mali.
Hviezdna brána predstavuje miesto, ktoré môžte poňať naozaj rôzne. Buď to zoberiete ako to fyzické, hmatateľné, alebo je to miesto, ktoré sa nachádza za hranicami nášho chápania. Autorka to poňala naozaj zvláštne a neviem, či ma viac prekvapil prvý, alebo druhý význam. Jedno je však jasné - Hviezdna brána je skvelo napísaná kniha, ktorá sa pozerá otvorenými očami na problémy, ktorými trpia mnohé rodiny a na ktoré sa ľudia nechcú pozerať. Aj napriek všetkým ťažkostiam, Brána ponúka nádej a pevné puto, ktoré si ľudia vytvorenia v nepriaznivých časoch. Odporúčam.
Predstavte si nekonečný sneh, žiadna civilizácia, len malý domček, ktorý vás chráni pred mrazom. Obklopuje vás studená voda a hromady snehu, ktorého stále ubúda. V dôsledku toho sa ostrov, na ktorom sa nachádzate, mení a pôvodný názov Medvedí ostrov už nie je aktuálny - v dôsledku otepľovania a topenia ľadovcov sa na Medveďom ostrove už nenachádzajú medvede. Až na jedného, o ktorom nikto nevie.
Táto kniha. Nahnevala som sa. Zaľúbila som sa. Poplakala som si. Otvorila sa vo mne nádej, aj keď maličká, ale predsa existujúca. Je to detský príbeh, na dôležitú tému sa pozerá detskými očami, tak nehľadajte úplnú realitu. Samozrejme, že v skutočnosti by sa taký vzťah medzi malým dievčatkom a obrovským ľadovým medveďom nevytvoril, ale…toto je detský príbeh. Tak sa nechajte unášať týmto jedinečným a krásnym putom, ktoré má veľkú moc.
Posledný medveď ma dostal svojou tichou prosbou, láskou a nehou. Ekologický príbeh o nezvyčajnom priateľstve medzi dievčaťom a ľadovým medveďom. Príbeh je doplnený o nádherné ilustrácie, z ktorých len tak prekypujú emócie. Pre malých aj veľkých, pre tých, ktorí sa neboja odísť na ďaleký sever a postaviť sa otázke globálneho otepľovania. Odporúčam.
Ako najlepšie spoznať históriu národa? Cez kuchyňu. Je to ten najviac zaujímavý, originálny a jedinečný spôsob, ako sa dozvedieť o kultúre a predkoch. A autor Witold Szabłowski to dobre vie.
Čo sa varí v Kremli bola rovnako skvelá ako kniha Ako nakŕmiť diktátora. A možno ešte lepšia. Tentoraz sme sa zamerali na Rusko - od čias cára Mikuláša II. až po súčasného prezidenta Putina. Autor v knihe opisuje nielen skvelé pokrmy, ktoré dávni vládcovia obľubovali, ale aj politickú situáciu, ktorá v danom období panovala. Za každým mocným človekom stál kuchár, ktorý svojím talentom mohol zlepšiť alebo zhoršiť náladu osobe, ktorá rozhodovala o osude miliónov ľudí. A to vôbec nie je jednoduchá práca.
Talent a spôsob, akým Szabłowski napísal túto knihu je nenahraditeľný. Autor píše o takých, na pohľad, banálnych veciach, akými sú pokrmy, hostiny a aj samotní kuchári, ale v jadre to má veľké posolstvo a možno je to aj také uvedomenie a otvorenie očí pre tých, ktorí majú ruskú politiku zidealizovanú. Najviac ma zasiahli kapitoly o hladomore, či už úmyselný hladomor na Ukrajine, alebo obliehanie Leningradu. Autor si všimol, že ľudia, ktorí prežili hladomor sú najviac pohostinní a to vo mne spustilo ešte väčšiu ľútosť k ľuďom, ktorí takúto traumu museli prežiť.
Kniha je písala pomocou rozhovorov, či už priamo s kuchárom, alebo s niekým, koho predok varil pre významného človeka. Na konci každej kapitoly nájdete aj recepty, ktoré sa počas knihy spomínajú (sú tam aj recepty z hladomorov). Ak sa zaujímate (a aj nie) o históriu Ruska, táto kniha by vás mohla zaujať svojou originalitou, ľudskosťou, ktorá vychádza z osôb, ktorí mali možnosť pracovať pre najviac dôležitých ľudí daného obdobia. Ja túto knihu musím len odporúčať a určite ju zaraďujem medzi to najlepšie, čo sa mi tento rok podarilo prečítať.
