Moje prečítané 2021 Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profil
Práve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje odznaky
2024
2023
2023
2022
2022
2021
2024
2023
2022
2021
2020
2019
2018
2017
2015
2014
Moje čitateľské kolekcie
Moje prečítané 2021 
Moje prečítané 2022 Moje aktivity
Odhliadnuc od toho, že sa mi to čítalo mimoriadne ťažko a často so stiahnutým hrdlom, to bolo veľmi zaujímavé čítanie. SPÚŠŤ, s podtitulom Príbehy o láske a nenávisti, hovorí o teroristickom útoku pred Teplárňou pred dvomi rokmi, a o živote LGBTI+ menšiny na Slovensku.
Autor Marek Hudec tu dáva priestor blízkym a známym Juraja a Matúša, aby sa podelili o svoje spomienky na nich, dokumentuje onen tragický deň a udalosti, ktoré po ňom nasledovali, a takisto čitateľa zoberie na výlet do minulosti, kde na príbehoch konkrétnych ľudí so zdesením čítate, čo všetko sa kvír ľuďom dialo v dejinách našej krajiny a čomu všetkému museli čeliť….
Dozviete sa mimochodom, ako a kedy vzniklo slovo INAKOSŤ. Príde mi dnes také nevyhnutné a prirodzené, že mám pocit, akoby tu bolo odjakživa, ale je to celkom novinka.
Posledné dni, pri čítaní Spúšte, som sa veľakrát v mysli vrátila k 12.októbru 2022. Pamätám si ten šok a hrôzu z toho, že by niekto dokázal spáchať niečo tak ohavné, aj veľkú vlnu solidarity, ktorá ku kvír komunite nasledovala… ale ako sa v knihe spomína, všetko to postupne vyprchalo a nič sa vlastne nezmenilo. LGBTI+ ľudia nie sú o nič bližšie k rovnoprávnosti s heterosexuálnou väčšinou, a aj naďalej sú predmetom primitívnych vtipov, narážok a rôznych menej aj viac násilných nenávistných prejavov.
Želala by som si, aby sa naša spoločnosť tak veľmi nebála nepoznaného, a aby ten strach nemaskovala za nenávisť a agresiu. Strach z neznámeho je prirodzený, ale prekonávať ho vieme aj tak, že sa budeme zaujímať, hľadať informácie a snažiť sa pochopiť a akceptovať to nové, iné. V tomto môže Spúsť pomôcť nám všetkým
Túto knihu rozhodne nečítajte, ak chcete ešte niekedy bez výčitiek vstúpiť do nejakého fast fashion obchodu, ktorých sú plné obchodné centrá. Rozpráva brutálny, krvavý príbeh toho, ako môžeme nakupovať napríklad detské tepláky za 5 Eur, či dámske šaty za dvacku.
V textilnej továrni v Bangladéši vypukne požiar. Keďže budova nemá žiadne protipožiarne opatrenia, polovica zamestnancov zomrie v ohni a dyme, alebo pri zúfalej snahe zachrániť sa vyskočením z okna. Do sveta unikne pár fotiek, ktoré továreň spájajú s jednou z veľkých amerických značiek, čo samozrejme môže výrazne zatriasť jej popularitou a hodnotou jej akcií na finančných trhoch. Ako je to ale možné, že táto továreň vyrábala oblečenie tejto značky? Veď oni majú sieť dodávateľov, ktorí spĺňajú prísne bezpečnostné a ľudskoprávne opatrenia, a tých pravidelne kontrolujú…
Postupne sa rozpletá príbeh plný nekalých taktík, prižmúrených očí, korupcie, absolútnej biedy, otroctva a nútenej práce. Keď však človek pochopí súvislosti, pochopí, že je to začarovaný kruh, z ktorého nie je vôbec jednoduché vystúpiť. Lebo konkurencia. Lebo zákazníci. Lebo my všetci vo vyspelom materiálnom svete založenom na extrémnom konzume.
Nesmierne silná a bolestivá kniha. Miestami sa v závere trochu moc snažil autor nasadiť ružové okuliare, ale inak už dávno kniha vo mne nezanechala tak hlboký pocit, že niečo treba robiť. A ideálne včera.
Tri krajiny , z každej desať autorov a desať ilustrátorov vytvorilo spolu túto krásnu, rozmanitú zbierku 30 poviedok pre mládež zvanú KOLOTOČ.
“Rodičia mi povedali, že sa už nemám hnevať a že si nemám všímať ich reči, ale ide mi to ťažko. Ich slová doslova bolia.”
Všetky poviedky sú písané z pohľadu mladých ľudí a rozoberajú pre tínedžerov nanajvýš aktuálne témy duševného zdravia, inakosti, tolerancie, telesného vzhľadu. Verne vystihujú vnútorný svet dospievajúcich, ich potrebu zatvárať sa vo svojom paralelnom svete, niekedy nepochopiteľné výbuchy hnevu a iritácie z rodičov, stresy a úzkosť z interakcií s rovesníkmi. Hovoria o nálepkovaní, generačných stretoch, aj o sile postaviť sa za svoj názor či proti šikane.
Nesmierne sa mi páči tá multikulturalita a ten cezhraničný rozmer, otváranie obzorov, uvedomenie si, že všetci sme trochu iní, máme rôzne mená, ale často riešime (najmä v tej puberte) úplne rovnaké veci. Niektoré poviedky sú viac realistické, niektoré viac poetické či priam úplne uletené. U nás doma najviac zaujali 13-ročnú, pre 11-ročných boli niektoré témy možno ešte trochu neprebádané, ale tiež ich kniha zaujala.
Ešte musím vyzdvihnúť ilustrácie, tiež od 3x10 umelcov, ktoré dokonale dotvárajú tú rozmanitosť. Jediné, čo by som vytkla knihe, je kriedový papier, ktorého ja osobne nie som vôbec fanúšičkou, ale to je len maličký detail.
Kniha vyšla vrámci európskeho projektu Time Together in the Middle of Europe a na jej vydaní sa podieľali tri vydavateľstvá - zo Slovenska to Zelený kocúr. Krásny počin!
Ďakujeme, tento rok ste sa zaradili k top recenzentom! Aj vďaka vášmu názoru si ostatní čitatelia budú vedieť ľahšie vybrať.
Na tejto knihe ma zlákala lokalita, kde sa dej odohráva - malebné mestečko na západnom pobreží Francúzska, Saint-Malo, rovnako ako autorka, od ktorej som ešte nič nečítala. Rada čítam francúzskych autorov, často ma dokážu prekvapiť originálnym pohľadom na život a medziľudské vzťahy.
MUŽ, KTORÝ ŠIEL PO KĽUKATÝCH CESTÁCH je príbehom dvoch mužov, ktorí sa stretnú náhodou na ostrove Réunion. Ivan má bar na pláži, Gary je potápač. V komunite, kde žijú, ľudia vedia o sebe len málo. Každý pred niečím uteká a žije len v prítomnosti.
Gary sa dlhé roky snažil mať deti, až kým ho žena neopustila a neotehotnela s niekým iným. Rozhodne sa vrátiť do rodného Francúzska, začať odznova a pospájať popretŕhané vzťahy s rodičmi a súrodencami. Keď sa Ivan dozvie, kam sa Gary chystá, poprosí ho o láskavosť. Prezradí mu, že má doma ženu a tri deti, ktorých roky nevidel, a chce, aby ich Gary išiel skontrolovať a dal mu vedieť, ako sa im darí.
Asi si viete predstaviť, čo nasleduje, no bolo to veľmi príjemné čítanie. Knihu niektorí hodnotia ako romantický feel-good príbeh, ale podľa mňa je to skôr hĺbavé rozprávanie o bolesti, láske, rodinných putách a nových začiatkoch. O tom, aké ťažké je vyrovnať sa s nemožnosťou mať deti, ako človek bojuje s pocitom, že v očiach rodičov zlyhal a nenaplnil ich predstavy. O tom, ako poznačí traumatické detstvo schopnosť človeka vychovávať vlastné deti a mať uspokojujúce vzťahy.
V istom momente bol dej dosť predvídateľný a tak trochu klišé, ale keďže mám šťastné konce rada, nesťažujem si
“Prvý deň v tábore Holly Springs je ako pretrepanie fľaše so sódou a následné otvorenie uzáveru: šumivá explózia sladkého, lahodného chaosu.”
Už prvá veta Lastovičieho leta ma naladila na pohodový letný príbeh a aj napriek nejakej tej dráme to bolo príjemné čítanie od prvej strany až po poslednú. Kniha by sa dala zaradiť medzi romantickú literatúru, ale to by nebolo vôbec výstižné. Je o sile priateľstva a rodiny, o tom, ako vedia byť hranice medzi týmito dvomi často úplne zmazané, o odpustení, odvahe a láske vo všetkých jej podobách.
Daphne, Lanier a Mary Stuart sa prvýkrát stretli v letnom tábore ako šesťročné. Teraz, viac ako 20 rokov neskôr, sú stále najlepšie kamarátky a musia spojiť sily, aby tábor získal dostatok financií na ďalšie fungovanie.
Romantické linky sú tu rovno dve. Daphne znovu stretne lásku svojho života, s ktorým sa rozišla pred x rokmi. Medzitým sa jej narodil syn a ona sa vysporiadala so závislosťou na alkohole. Dokážu tentokrát prekonať spolu tie prekážky, kvoli ktorým sa pred rokmi rozišli?
Lanier sa ide vydávať, no má pochybnosti, či jej snúbenec je ten pravý, a keď v tábore stretne svoju starú lásku (v súčasnosti majiteľa susedného chlapčenského tábora), celé sa to riadne zamotá.
Uhol pohľadu sa strieda v jednotlivých kapitolách medzi tromi postavami, a z prítomnosti sa rozprávanie často vracia k spomienkam, ako tri hrdinky vyrastali a dospievali.
Veľmi ma bavila celá kniha a všetky jej príbehy. Daphne bola moja obľúbená postava už len kvoli tomu, ako sa dokázala vysporiadať so všetkým, čo sa jej v živote udialo. Nerada čítam o závislosti na alkohole, ani o tej vyliečenej, lebo mám pocit, že hrdina vždy v zlomovom okamihu znova spadne na dno. A palec hore autorke, že vytvorila silnú postavu, pri ktorej nemala potrebu ísť touto otrepanou cestou.
Miestami mi prišli romantické scény trochu príliš “hollywoodske”, ale zase dobre sa to celé uzavrelo, rozmotalo a pekne do seba zapadlo.
Evu Borušovičovú mám rada a s touto knihou sme sa dlho nejak obchádzali, tak ma veľmi potešilo, keď som ju pred letom našla v knižnici. Ale. Bol to chvíľami nakoniec celkom boj.
Je to zbierka krátkych textov, ktoré vychádzali postupne v ženských časopisoch a takto zhustené do jednej knihy ma nebavilo čítať ich jeden za druhým. Je to už druhá kniha v podobnom formáte v posledných mesiacoch (Postsedliaci), a opäť som premýšlala, načo tá potreba vydať ich takto knižne v jednej kope. Pre mňa to moc nefunguje.
S prvou polovicou knihy som doslova bojovala. Texty sú miestami múdre a pekné, niektoré myšlienky som si aj pozapisovala. O rodine, vzťahoch, sebaláske, výchove, spoločnosti. Ale príliš často mi prišli stereotypizujúce (taký ten naratív, že chlapi sú nanič, alebo že sú to figúrky, ktorými vieme hýbať) a akési ploché. Napríklad - muž jej dal na výber, buď ja alebo klavír, ona si vybrala klavír, žila šťastne až kým nezomrela a nikdy svoje rozhodnutie neoľutovala.
V druhej polovici sú texty dlhšie a trochu hlbšie idú do konkrétnych tém. Tie sú naozaj pestré. Komunikácia v zdravotníctve, bitie detí, šikana, rodinné vzťahy, rodová rovnosť, prítomnosť mužov pri pôrode, fyzické násilie, samovraždy... Táto časť ma bavila podstatne viac a som teda rada, že som ten typ čitateľa, čo len veľmi nerád odkladá rozčítanú knihu. Opäť som tu našla veľa zaujímavých myšlienok, s autorkou v mnohých ohľadoch súzniem.
PS Dosť ma pobavil samotný text o plavkách, podľa ktorého je kniha nazvaná. Ide o taký ten motivačný talk, že nemáme rozmýšlať, či si môžeme dovoliť nosiť také a také plavky, lebo nezáleží na tom, ako vyzeráme… ale potom autorka píše, že k plavkám sa najlepšie hodí červený rúž. A teda chápem, že sú medzi nami femmes fatales, ktoré si dajú aj na kúpanie červený rúž. A v duchu článku to iste robia pre seba, aby sa cítili dobre (nie, aby boli pre niekoho iného krásne). Ale no neviem, prišlo mi to dosť v rozpore so zvyškom textu, dávať si rúž do vody.
Len preto, že je niekto dobrý herec, neznamená, že bude dobrý spisovateľ. Preto som pri knižkách od známych hercov vždy trochu skeptická. V tomto prípade skôr platí: Len preto, že si v minulosti mal s tým zlú skúsenosť, neznamená to, že to tak bude vždy.
Táto knižka sa mimoriadne vydarila. Na jednoduchých príkladoch ukazuje, prečo by sme nemali zovšeobecňovať, veriť stereotypom a dovoliť situáciám, aby definovali, akí sme. Že môžeme mať strach a zároveň byť odvážni. Že na jednu otázku môže existovať viac ako jedna odpoveď.
“Len preto, že si klamal, neznamená, že si klamár.”
“Len preto, že som to vzdal, neznamená, že to raz nedokážem.”
Niektoré príklady sú proste len vtipné, niektoré motivačné, niektoré poučné. A všetky do jedného nesmierne trefné a krásne.
“Len preto, že ti to prešlo, neznamená, že to máš robiť stále.”
Očakávala som, že Päťhviezdičkový víkend bude nejaký ľahký ženský román, a prekvapivo som našla veľmi aktuálne spoločenské témy. Sociálne médiá, naša existencia vo virtuálnom svete, zbieranie srdiečok, imidž, ktorý si vieme upravovať podľa našich predstáv a ktorý často vôbec nezodpovedá realite. Duševné zdravie. Hľadanie identity. Celé je to zabalené do napínavého príbehu, plného krásnych pinterestových interiérov, kvalitného jedla a pitia, ale milo ma prekvapila hĺbka.
Hollis je foodbloggerka v strednom veku, ktorej nečakane zomrie manžel. Inšpirovaná niečim, čo nájde na internete, zorganizuje “5-hviezdičkový víkend”, na ktorý pozve 4 kamarátky - každú z jednej etapy jej doterajšieho života. Zaplatí dcére, s ktorou sa po smrti manžela nevie zblížiť, aby víkend dokumentovala, čím čitateľ získa krásny vhľad do názorových stretov dvoch rôznych generácií. Každá zo zúčastnených si samozrejme prináša svoje vlastné tajomstvá a trápenia.
Tatum, kamarátka z detstva, čaká na telefonát od lekárky, či jej hrčka na prsníku je zhubná.
Dru-Ann, kamarátka z univerzitných čias, je športová skautka, a čelí verejnému odporu preto, že zdanlivo znevažovala hodnotu duševného zdravia. V čase sociálnych sietí, v čase, kedy odsudzujeme skôr, ako si vlastne vypočujeme obidve strany, keď všetko sa dá tak trochu prekrútiť a zmanipulovať, ako sa postaviť situácii, kedy ste presvedčení o svojej pravde, no neviete o nej presvedčiť nikoho iného?
Brooke, kamarátka z obdobia výchovy detí, má nulové sebavedomie. Stále rieši, kto má čo lepšie, krajšie, drahšie. Bojí sa, či zapadne, či sa s ňou niekto bude baviť. Navyše jej muža tesne pred víkendom vyhodili z práce za sexuálne obťažovanie mladej kolegyne, a čelí aj súdnej žalobe.
Štvrtou (najnovšou) kamarátkou je Gigi, s ktorou sa Hollis spoznala cez jej stránku a doteraz sa naživo nestretli.
Celé sa to deje na ostrove Nantucket a autorka sa vyžíva v opise úžasných jedál a kvalitných vín (veď ako inak, keď hlavná hrdinka je foodbloggerka!) takže si pripravte k čítaniu niečo pod zub, prípadne nejaký drink.
Na to, že sa tam toho toľko dialo, som sa miestami v druhej polovici trochu nudila. Inak ale tip na fajn letné čítanie.
Alfréd je zabudnuté dieťa. Žije so svojím otcom, no ten si buď doma robí svoje veci, alebo je na cestách a na Alfréda mu nezostáva žiaden čas. Ten patrí našťastie k “veľmi spôsobilým” - vie sa o seba postarať sám, chodí si nakupovať, pripravuje si jedlo. No aj tak sa cíti neskutočne osamelo.
Jedného dňa však stretne Amandu - neobvyklú poštárku, ktorá má citlivé uši a počuje vzdychy zabudnutých detí. Vydá sa s ňou k nej domov - na Kraj sveta - postupne spoznáva podobné osamelé deti a učí sa im pomáhať. Začne pre ne vysielať nočné Rádio Popov.
Zabudnuté deti nie sú len nejaká fikcia, žijú všade okolo nás. Chodia do školy, žijú s rodičmi, majú väčšinou naplnené základné fyzické potreby, niekedy až z pohľadu zvonka nadštandardne. No nedostáva sa im od nich to podstatné - blízky vzťah, napojenie, bezpodmienečná láska, spoločne strávený čas. Nemusí ísť vôbec o extrémy, rodičia jednoducho trávia celé dni v práci, na mobiloch, naháňaním sa za peniazmi, ktoré sú v dnešnom svete tak dôležité. Niekedy nemajú na výber, niekedy majú pocit, že deti musia mať každý deň krúžok, aby rozvíjali všetky svoje prednosti. Niekedy majú pocit, že deti predsa viac ocenia nový mobil alebo hernú konzolu, ako čas strávený spoločnou prechádzkou…
Keď vydavatelstvo Tatran vydá detskú knihu, vždy je to niečo, čo stojí za prečítanie, a Zabudnuté deti nie sú výnimkou. Deti v knihe nájdu pútavý, napínavý a originálny príbeh, rodičia možno niečo málo na zamyslenie. Koľko času dnes bezvýhradne venujeme deťom, bez toho, aby sme v mysli odbiehali k milión povinnostiam a aby sme každých 5 minút nekontrolovali mobil?
Inak kniha je aj náučná. Dozvedeli sme sa o Alexandrovi Stepanovičovi Popovovi, ktorý bol priekopník vo výskume rádiového spojenia.
