V mysli vraha

Vždy som si chcela prečítať detektívku, v ktorej aspoň zhruba tuším, čo sa bude diať a predovšetkým, kde poznám toho, čo za všetkým tým chaosom a utrpením stojí. Konečne sa mi to podarilo a ja som tak mohla skúmať každý jeden krok či už vyšetrovateľov alebo páchateľa, všímať si, či robia chyby a či by som sama konala rovnako a hlavne som sa nemohla dočkať klamlivých nápovedí, na ktoré som sa tentoraz nenechala nachytať. Bola to neskutočná zábava a preto, ak máte chuť zažiť si na vlastnej koži niečo podobné, siahnite najprv po druhej časti V temnotě a až potom si prečítajte túto prvú – V mysli vraha – do príbehu tak nakuknete z úplne inej perspektívy a zaručujem vám, že sa vám to bude páčiť.

Autorov štýl som už raz poriadne vychválila, no nedá mi nespomenúť znova jeho zmysel pre dynamiku. Krátke výstižné vety a len pár stranové kapitoly dodávali príbehu veľmi rýchly spád a takmer stranovú knihu sa mi podarilo zhltnúť za necelý víkend. Mike Omer sa krásne pohral s textom, vyšperkoval ho do najmenších detailov a, čo je pre mňa najfascinujúcejšie, opäť čitateľovi dovolil nahliadnuť do mysle samotného vraha, pohrabať sa v jeho túžbach a šialených zvrátenostiach, ktorých mal plnú hlavu.
Napínavý a pre mňa veľmi silný zážitok, ktorý by som si jedného dňa opäť rada zopakovala! Len nech nám už preložia autorove ďalšie diela, už teraz sa ich neviem dočkať.

Začiatok bol výborný. Neskutočne ma nalákal na knihu, no keď sa na scéne objavili vyšetrovatelia a hlavne dve kľúčové postavy, všetko išlo dolu vodou. Autorov štýl humoru mi vôbec nevyhovoval, akoby tam bol pridaný nasilu. Nepôsobilo to prirodzene a mne sa nezdal vtipný, no každý vníma humor inak, takže vám by sa mohol pozdávať. Postavy boli ufňukané ako tvrdohlavé deti, ktorým poviete, že môžu dostať sladkosť len vtedy, keď zjedia obed. Stále sa na niečo sťažovali a robili veci, ktoré sa nehodili k ich veku a pracovnej pozícii. Niekedy som naozaj nevedela, prečo to čítam. Doteraz neviem, prečo som knihu neodložila po prvých stránkach. Nemala mi čo ponúknuť.

Jeho úkolem bylo chytat vrahy. Ne rozrušovat sedmdesátnice, které dělají dobrou citronádu.

Recenziu som tiež nemala náladu písať, no keď som dielo prečítala, slová už prišli samy. Nie všetko je úplne zlé, to netvrdím, no to, čo je v tejto knihe vynikajúce, je v ostatných príbehoch ledva priemerné. Už si to viete predstaviť? Musela som veľmi znížiť svoje nároky, aby som to bola schopná dočítať. Čakala som na nejaké úchvatné rozuzlenie, no nakoniec som bola aj tým sklamaná, pretože mi to do deja nejako nesedelo a prišlo to odnikiaľ, akoby sa autor pohrával s viacerými závermi. Vôbec to nemalo šťavu. Bolo to fádne, bez štipky napätia, s príšernými protagonistami, ktorí nás informovali o všetkom, čo sa im prehnalo hlavičkami. Dokonca som bola na dne, keď som zistila, že autor tam umiestnil (ne)nápadnú romantickú dejovú líniu, ktorá sa v pokračovaní určite rozvinie do srdiečok, bozkov, jednorožcov. Druhému dielu sa radšej vyhnem. Od mužského autora by som skutočne neočakávala takýto teatrálny štýl písania.