Za mňa veľmi dobre a spisovateľsky zručne podaná beletrizovaná história portugalskej kolónie. Nebolo to príliš brutálne, čo môže niektorým ľuďom vadiť, ale problémy v rámci správania Portugalcov voči domácemu obyvateľstvu boli jasne pomenované. Mne sa veľmi páčilo, že autor nepoňal túto tému iba z jedného pohľadu a to toho humanistického (čo je samozrejme veľmi dôležité), ale dal hlas aj kolonizátorom a tak môžeme hlbšie pochopiť ich správanie a rozmýšľanie.
Žánrovo aj história, aj dráma, aj romantika, čo sa môže zdať na prvý pohľad silené, avšak tu to všetko harmonicky fungovalo. Mne len trochu prekážal záver, ktorý bol za mňa príliš náhly a rýchly, ale zároveň dramaticky vybičoval všetky emócie, ktoré sa celou knihou plavili, čiže si to vlastne ani neviem predstaviť inak :D Určite odporúčam.

EKVÁDOR, rovník zeme, je výstižným názvom hutného románu, ktorého prevažná časť sa odohráva na sopečných rovníkom preťatých ostrovoch Svätý Tomáš a Princov ostrov (portugalsky: So Tomé e Príncipe) pri pobreží strednej Afriky. V živote som o tomto ostrovnom štáte nepočula a vďaka knihe som obohatená o ďalšiu prírodnú krásu, ktorej temná história, obchodovanie s otrokmi, sťahuje kútiky úst. :(

Obyvatelia exotiky s tropickým počasím, rozumej „prepotené komplet všetko“, veľmi rýchlo pochopili systém 2-3 košele na deň. Rozhorúčené telo z alkoholu už nestálo za reč, lebo človek sa potil aj počas nehybného sedenia na terase (posledné letá pozná aj Slovač). :D Jedinou ochladzujúcou odmenou bolo zavŕšenie dňa studeným kúpeľom (samozrejme iba tí bohatí = bieli) a vďaka nebesám, že si dokázali zvyknúť na oťapenosť a únavu z horúčav. Čím skôr prestali bedákať, tým skôr sa im pred očami začal rozprestierať raj na zemi, ktorý som pomenovala „50 odtieňov zelenej“ kakaovníkové plantáže s panenskými plážami na So Tomé e Príncipe.

Za opisy miestnej fauny, flóry a honosných večerí uzatváraných kvapkou brandy, ginu a cigary autorovi zo srdca ďakujem. Stále som bola mlsná aj smädná. :D Román som si nechávala na čas pred spaním (kniha nie je najmenšia, ani najľahšia), kedy som bola dostatočne oddýchnutá a pripravená na novú slnkom zaliatu zem, ale dopadlo to tak, že som ju nakoniec vláčila každý deň so sebou a posilňovala predlakťový musculus. :D Z tohto vyznania sa dá vydedukovať, že bola super, ale ja som ju iba chcela mať čo najskôr za sebou. :/ Teraz to zase znie negatívne, ale vysvetlím..

Román o otrokárstve a bez otrokov? Naozaj stačí spomenúť iba počty pašovaných čiernych chudobných ľudí, opísať dieru, ktorá je ich domovom a kde zmorených otrokov čakajú ich ženy s deťmi, prípadne jedného „zachrániť“ a to je všetko? Celá kniha je iba o bielych vykorisťovateľoch, majiteľoch honosných plantáži, ich niekoľko poschodových večerách, kráľových očakávaniach a guvernérovi Luisovi, ako inak, ďalšom bielom mužovi, ktorý sa nechá nachytať na hruškách ako malý chlapec (čo muž neurobí pre rozpálene ženské lono? Ach jaj). :D Ďalšia vec, ktorá ma fakt naštvala bola, že ak sa v románe vyskytla žena, tak len z jediného dôvodu áno, presne z toho sexuálne potešenie. To naozaj?!
Kde sú tie životné drámy a nešťastné osudy ľudí, ktorí boli oklamaní, zneužívaní a na smrť utýraní? Tak povrchne opísané otrokárstvo, časom upravený pojem „platená, ale nútená práca“ som ešte nikde nevidela. Nerozumiem, ako mohol autor napísať knihu iba z pohľadu vyššej, bielej, z veľkej časti rasistickej vrstvy, ale.. vieme, kto mal v tých rokoch všetku moc.

Otrokárstvo bolo v Portugalsku zrušené v r. 1875 a Rovník rozprávať o tom, že sa tak ani zďaleka nestalo. Nápad výborný, avšak nevyužitý (aspoň taký mi ostal dojem). Všetko som si predstavovala inak a je to zrejme aj môj problém - raz ma to bavilo, potom zase nie, ale chcela som vedieť, ako to dopadne. :) Žiadna sláva sa však nekonala, ani hĺbka avizovaného problému, s čím som ako čitateľ rátala. Som sklamaná. Ide však o to, že som chcela iný príbeh, ako som dostala a s týmto pocitom som bojovala až do poslednej strany.

Prijala som politické dianie, ktorému sa bežne (knižne) vyhýbam aj viaceré detaily pre pochopenie dôležitých, rozhodujúcich situácii a ich k nešťastiu vygradovaný koniec. Autor si dal námahu a vymenoval všetky možné mená aj názvy miest, v ktorých som sa strácala a z ktorých si nepamätám ani jedno. Žiaľ, faktom ostáva, že príbehu chýba náboj a nečakaný koniec je síce prekvapivý, ale nechytá za srdce.

Ako vždy, po dočítaní som prekutrala celý internet a musím priznať, že jeho informácie by mi bohato postačili, ale to čitateľ nevie, kým nedočíta a nepogoogli. :D Mojím názorom sa samozrejme nenechajte odradiť. Ak vás román zaujal, dajte mu šancu. Možno nebudete mať očakávania ako ja a dáte mu všetky hviezdy vesmíru. :)

A aby som nezabudla veľmi oceňujem dobové fotografie pestovania a obrábania kakaovníkov, plantáži s nádhernými budovami, ktorým navždy ostane nálepka „otrokárska zem“, a tiež potešili vysvetlivky so stručnou históriou oboch ostrovov.