Zborník najlepších poviedok 27. ročníka literárnej súťaže.
Hlavnú cenu získala Lucia Pálinkáš, 2. miesto Jana Wernerová, 3. miesto Anna Valentová. Prémiami boli ocenení: Tomáš Pažitný, Zuzana Gabrižová, Patrícia Grachová, Karin Kissová, Babu Pribišová, Anita Minárik Schwartzová a A. P. Zacharová.
V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedníčky poroty Nicol Hochholczerovej, štatistické údaje a zoznam všetkých súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže.
Porota konštatovala spokojnosť so stabilnou úrovňou kvality prihlásených textov. Tento ročník priniesol pre samotnú porotu prekvapenie v podobe jednoznačnej zhody nielen na siedmich prémiových poviedkach, ale aj tých, ktoré sa umiestnili na prvých troch miestach. Rozhodnutie vyzdvihnúť práve tieto tri texty a neudeliť len jednu hlavnú cenu vyplývalo z motivácie povzbudiť autorky, ktorých diela v treťom kole aj pri svojej rôznorodosti výrazne zažiarili. Všetky poviedky, ktoré sa dostali do zborníka, však zdieľajú výnimočnú citlivosť voči okolitému svetu, voči životu a jeho peripetiám, a v neposlednom rade voči jazyku, ktorý úspešne využívajú na to, aby sa o túto citlivosť podelili aj s čitateľmi. Ide pritom o autorky a autora, ktorí sa až na jednu výnimku umiestnili v zborníku Poviedka po prvý raz, čím sa im zároveň podarilo vzbudiť nádej, že je literatúra stále dôležitou súčasťou života aj mladších generácií.


ÚRYVKY Z KNIHY

„Večer som si predstavovala, že sa dnes ráno nezobudím, všetkým bude za mnou smutno a prídu mi na pohreb. Pochopia, že ma vlastne nikdy nepoznali. Povedia si „taká mladá a taká nešťastná“ a napchajú sa syrovou roládou. Bola by som radšej, keby mali pizzu a hotdogy, ale menu na vlastnom kare neovplyvníš. Hlavná kamera potom zachytila rodičov, ktorí sa trápia, plačú a končia v rukách psychiatrov. Tak som sa aj dnes ráno zobudila a nikto z rodiny nemusel vyhľadať odbornú pomoc, ale mohol by.“
(Lucia Pálinkáš: Pod nechtami čisto)

„Každé ráno nám musí niekto pomôcť otvoriť strelnicu. „Pane, bujte tak hodnej, pojte nám pomoct,“ vyzýva Babička okoloidúcich mužov a vypína špicatou podprsenkou podopretú hruď. Děda Pech jej klepe na rameno a naznačuje, že chce pomôcť, ale ona sa naňho ani nepozrie. Sedím na obrubníku a smejem sa, lebo děda Pech hrá nahnevaného, mračí sa, smiešne chodí a kope okoloidúcich do zadku. „Čemu se směješ, dilinko?“ opýta sa Babička.“
(Jana Wernerová: Paličku treba odstreliť, nalomená neplatí!!!)

„Neviem, čo robil celé dni, ale aspoň trikrát denne sa zastavoval v šenku. Najradšej to mal U troch ceckov. Tam boli jeho najlepší kamaráti. Aj vtedy, keď sa dával dokopy po infarkte a robil to poctivo, lebo mal prekvapivo rád život, a abstinoval už takmer dva mesiace, mu jeden z nich porozprával autobiografický príbeh, s ponaučením, o starom chlapovi, ktorý prekonal infarkt a všetci polovzdelanci ho odhovárali od alkoholu, no on sa odradiť nedal a všetkým im to natrel, lebo zvládal aj žiť, aj chľastať. Deda jeho reč nadchla, lebo ak mal niečo ešte radšej ako borovičku s pivom, tak to bola vzbura proti systému.“
(Anna Valentová: O mŕtvych len takto)

„Tesne pred zvonením rozčúlene zanalyzuje rozdelenie našej republiky podľa kvality pôdy a označí maďarskú menšinu za bandu zlodejov, ktorá ukradla nášmu národu tú najúrodnejšie pôdu. „Pestujú si tam tie svoje papriky, vodné dyne a nám tu na severe ostali len zemiaky.“ Keď konečne zazvoní, mám v hlave taký bordel, že si nepamätám ani kedy som sa narodil a nieto ešte vznik Matice slovenskej.
(Tomáš Pažitný: Morbídna asymetria)

„Nedá sa povedať, že by sa mi toto tehotenstvo prihodilo náhodou. Dá sa však povedať, že je výsledkom spôsobu uvažovania, ktorý uplatňujem v živote častejšie, ako by jeho úspešnosť opodstatňovala. Nie som s ním v rodine zďaleka jediná, s týmto cieľavedomým ignorovaním pravdepodobnosti, presviedčaním samej seba, že napriek oveľa realistickejším scenárom všetko dopadne v zásade dobre. Stačí zavrieť oči a rozbehnúť sa tekutými pieskami.“
(Zuzana Gabrižová: Dve strany okna)

„Judita toho rána zistila, že sa jej v prsiach spravilo mlieko. Odcedila. Nepomohlo. Mlieko sa pritrafilo a nezdalo sa, že by sa ju chystalo opustiť. Prekvapená skúmala naduté žľazy a zružovené bradavky, z ktorých v ktorúkoľvek dennú i nočnú hodinu odkvapkávalo. V jej domci na vysočine detí nebolo, muža nebolo a zachrípnutý hlas kostolného zvona z hlbokej doliny doliehal k jej oknám iba duto. Odciedzala. Zvykla si, že košeľu má na hrudi často zmáčanú.“
(Patrícia Grachová: Mäsko)

„Na niekoľko sekúnd vidí iba žlté machule. Žltaňa si napraví čiapku nad oči, potiahne zasopleným nosom. Armagedon vystrkuje polovicu tela spoza kovového zábradlia a mokré ihličky vlasov ju chladia na tvári. Röntgenovými očami sa díva na dva podozrivo sa pohybujúce fľaky neďaleko starej vŕby a cez konáre iných stromov rozoznáva žltú čiapku. „Šmýkajte dole, šmýkajte!“ opakuje z balkóna. Žltaňa a Rybana vyletia spopod striedmo padajúcich vetiev. Zdvihnú pohľad k žene v bielom opare. Žltaňa jej zakýva v rukavici so spojenými prstami. Armagedon je upokojený. Nevie, že dcérka v rukavici ukazuje zakázaný prostredník a zakrýva ho úsmevom.
(Karin Kissová: Nasledovať stopy)

„Neviete, kde zoženiem hviezdičky?“
„Prosím?“
„No, také tie, čo sa lepia na strop a svietia v tme,“ vysvetľuje zákazníčka, ukladá kartu do peňaženky a v ruke krčí bloček, „dcéra mi s nimi nedá pokoj.“
„Také?“ Ava má jednu nalepenú na regáli, teraz jej svetlo nevidno, ale možno podvečer. Žena prikyvuje a Ava vysvetľuje, že to našla kdesi v Žiline v Tescu, ale strašne dávno a že má radšej pobehať hračkárstva. Kým odíde, chce jej ešte povedať, nech to nekupuje, sú to zbytočne vyhodené peniaze, ale premotivovaná takmer slobodná matka je preč.“
(Babu Pribišová: Celé, úplne celé od slín)

„Manžel za prácou lieta často a ja sa potom často zamýšľam, aké by to bolo, ak by jeho lietadlo raz naozaj spadlo do mora. Zatelefonoval by mi niekto z americkej kriminálky, alebo by som sa to dozvedela iba zo správ? Pochybujem, že by niekto na druhom kontinente našiel tak rýchlo môj kontakt. Utopené mobily na oceánskej platni.“
(Anita Minárik Schwartzová: Uvoľnená)

„Otec dnes zomrel. Alebo včera. Všimne si, že chýba v kuchyni. Že jeho miesto pri stole je prázdne. Prichystá mu obed, ktorý má rád, naloží ho na tanier, ktorý má rád, vyberie z príborníka príbor, ktorý má rád. Volá na neho a hľadá ho v každej izbe, neskôr prejde aj všetky skrine a komodu v spálni. Čo ak je predsa len v spodnom šuplíku, medzi ponožkami a rukavicami na zimu? Všetko oblečenie vyhádže na posteľ, pokrčené košele, bundy, ktoré nikdy nenosil, ponožky s odstrihnutými gumičkami, ktoré ho tlačili, pyžamové nohavice s dierkou na pravom kolene. Až vtedy ho nájde. Vyskladaného, súmerného, tak ako si pamätá. V zmäti látok leží uvoľnene, hľadí na ňu vyčítavým pohľadom, úsmev sa neprirodzene kriví. Otec, poď na obed.“
(A. P. Zacharová: Tako Tsubo)