Môj wishlist Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
žena očarená knihami, slnečnicami a vianočkou s kakaom ♡
Obľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Môj wishlist Moje aktivity
"Smetisko pre ženy, čo narúšali všeobecne platné poriadky. Azyl pre ženy, ktorých senzibilita nezodpovedala očakávaniam. Väzenie pre ženy, ktoré sa previnili vlastným názorom."
Kniha nás prenesie do nemocnice Salpetriere v Paríži v roku 1855. Ľudia tomuto miestu hovoria aj ústav pre choromyseľné alebo blázinec. Pacientky sú tu rôzne - epileptičky, ženy v depresii, trpiace popôrodnou traumou, melanchóliou, také, ktoré boli označené za kacírky, ale aj tie, ktoré sa rozhodli mužom vzdorovať a opovážili sa nesúhlasiť. Sú pod dozorom ošetrovateliek a doktora Chorcota, ktorý každý týždeň usporiadava prednášky s jednou z nich, aby parížskej verejnosti - a hlavne budúcim lekárom - ukázal najnovší pokrok vedy. Asistuje mu hlavná ošetrovateľka Genevieve, racionálna, vyrovnaná žena, ktorá stojí nohami pevne na zemi.
Medzi pacientkami sa ocitne aj Eugénie, mladé dievča, ktoré doviedol do Salpetriere vlastný otec, pretože dokáže niečo, čo je proti všetkým jeho presvedčeniam a spoločenským konvenciám.
Autorka veľmi pekne ilustruje dobu 19. storočia, v ktorom mali ženy svoje jasne vymedzené miesto, spoločnosť bola striktne konzervatívna a akákoľvek vec, ktorá sa vymykala zaužívaným konvenciám, bola okamžite odsúdená. Rozpráva osudy dievčat, ktoré sa ocitli v Salpetriere. Dievčat, ktoré rodina odmietla a spoločnosť označila za "šialené". Po prečítaní knihy sa mi žiada pokračovanie. Je tam veľa nedopovedaných príbehov, veľa otázok, ktoré by potrebovali odpoveď. Chcela by som vedieť viac o tom, čo sa ďalej prihodí Genevieve, Eugénie a Louise, ale rada by som poznala aj viac z minulosti. V každom prípade je to naozaj skvelá kniha a rada si od autorky prečítam viac.
V tejto knihe sa premiestnime do Prahy v roku 1947. Hana Podolská vlastní luxusný salón v centre Prahy, má vyberanú klientelu, šikovné zamestnankyne a spokojný život. "Je po vojne, už bude len lepšie," hovorí si, no netrvá dlho a presvedčí sa o opaku. Po znárodnení sa stane predavačkou v salóne, ktorý predtým vlastnila, aj to len vďaka protekcii u Marty Gottwaldovej. Spoločnosť, ktorou sa tak rada obklopovala, sa stáva pre každého nebezpečnou. Ľudia sú stále viac opatrní v tom, s kým sa stýkajú, čo povedia nahlas a kto ich počuje. Nepriateľov režimu a odporcov ideológie na každom kroku hľadajú eštebáci a neuniknú pred nimi žiadni prívrženci buržoázie. Eštebákom, ani Gustavovi, novému vedúcemu v Salóne Podolská, ktorý musí medzi zamestnancami nastoliť správne, komunistické mravy. Musí jasne identifikovať odporcov režimu a "ideologicky nevyzrelých".
Kniha sa číta ľahko, zhltla som ju ani nie za dva dni. Autorka postupne vykresľuje charaktery postáv, na ktorých sa podpisuje nie len čas, ale aj režim. Skvelo opisuje strach, ktorý pociťuje každý, keď sa musí po ceste domov otáčať, či ho niekto nesleduje. Či v kríkoch pred chvíľou nezahliadol koniec horiacej cigarety alebo nepočul kroky za svojím chrbtom. Alebo keď premýšľa, kedy naposledy videl svojho kolegu alebo suseda.
Treba ale povedať, že nie je celá kniha negatívna a dominantný nie je len strach. Dočkáte sa aj pekných chvíľ, radosti z maličkostí. Tie vlastne držia človeka nad vodou.
"Dieťa bolo zázrak. Navyše ho stvorila ona. Kto stvorí život, nevydá ho predsa napospas divočine."
Kniha nás zoznamuje s Mabel a Jackom, starším manželským párom, ktorý sa rozhodne začať nový život na Aljaške, skrotiť si pôdu a farmárčiť. Mabel a Jack sa ľúbia, aj keď spolu nemôžu mať deti. Keď na Aljaške napadne prvý sneh, postavia snehuliaka - dievčatko. Dajú jej šál aj rukavice, vytvarujú jej tváričku. Na druhý deň nájdu len stopy v snehu smerujúce k lesu.
Obom sa začne zjavovať plavovlasé dievčatko. Spolu o ňom nehovoria, majú strach, že ich zima a nenaplnená túžba po dieťati pripravili o rozum. Dievčatko ich začne navštevovať, prezradí im, že sa volá Faina. Dievčatko je čarovné, loví s líškou a prežíva samé v lese.
V knihe som si užila dokonalé opisy Aljašky, neskrotnej zimy a aj citov Mabel a Jacka. Ich nenaplnená túžba po dieťati ich vzťah posilňuje, no zároveň medzi sebou živia priepasť. Asi najťažšie sa mi čítali pasáže, v ktorých obaja smútili za strateným bábätkom, ktoré sa im narodilo mŕtve, vinu, ktorú cítila Mabel a ich spoločný smútok. Autorka perfektne vykreslila všetky stránky ich silného manželstva, ich obavy aj túžby. Dcéra snehu je krásny, smutný, láskavý a nežný príbeh o sile manželstva, túžbe po dieťati, strachu aj zmierenia, o priateľstve, rozchode, ale hlavne o nádeji.
Sedemročná Kya žije so svojími súrodencami, mamou a apom v chatrči obklopenej močiarmi. Kyu najprv opustí mama, potom súrodenci a nakoniec aj apo. Malé dievčatko zostane úplne opustené.
V škole Kya strávila z celého svojho života jediný deň. Sociálna pracovníčka ju do školy doviedla ako ufúľané dievčatko, ktoré skoro nerozprávalo a nevedelo správne vyhláskovať slovo pes. Deti sa jej posmievali, nevedeli ju pochopiť. Kya sa do školy už nevrátila, ešte viac sa uzavrela a naučila sa o seba postarať sama. Bez vzdelania a aj bez práce.
A čo z takého dieťaťa vyrastie? Nuž, celá kniha opisuje jej detstvo a dospievanie samotné. Spoznáva močaristú prírodu a samú seba. A čo by človek nečakal - aj jej opustené srdce, ktoré si tak chráni, spozná najkrajší cit v živote - lásku. Avšak, spozná aj zradu, smútok, zúfalstvo a ešte väčšiu samotu.
Z Kye sa stáva jedinečná žena, silná a odvážna. No aj tak ju všetci z neďalekého mesta prezývajú ako Dievča z močiara, vymýšľajú si o nej historky a odsudzujú ju. A keď sa nájde telo mŕtveho chlapca, s ktorým sa stretávala, rýchlo si dedinčania nájdu aj vinníka.
Kde raky spievajú je nádherný príbeh o opustenej duši, ktorá zo všetkého najviac chce chrániť svoje srdce, no aj tak podľahne citom. Je to tajomstvom opradený príbeh o samote, odvahe, láske a ľútosti v tej najnevinnejšej podobe. Taká je Kya.
V poslednej kapitole som sa trikrát rozplakala a čítala som s otvorenými ústami. Nádherná kniha plná citov a úžasných opisov prírody, ku ktorej sa raz určite vrátim.
Na druhom poschodí honosného sídla v Londýne za zamknutými dverami visí obraz. Je to portrét nádherného muža so zlatistými vlasmi, žiariacimi očami a zmyselnými červenými perami. Je to portrét Doriana Graya, ktorý si svoju krásu ani neuvedomoval, kým neuvidel vlastný portrét zhotovený maliarom Basilom Hallwardom. Jeho krása je síce nadpozemská, no nie trvalá.
Dorian si uvedomuje, že aj jeho dobehne čas, aj jemu sa na tvári objavia vrásky a krásu predbehne staroba. S tým sa ale Dorian nedokáže zmieriť a vo chvíli plnej emócií vyriekne želanie, aby jeho krása zostala zachovaná a všetky dôsledky času znášal práve portrét. Kto by čakal, že sa jeho želanie naplní?
Psychologický román z roku 1891 zobrazuje dušu osemnásťročného chlapca prahnúceho po večnej mladosti, no ocitne sa v pekle vlastného svedomia. Kniha je napriek svojmu veku nadčasová, prečítala som ju tretí raz a stále sa mi zapáči ešte viac. Mám rada knihy, ktoré zobrazujú dekadenciu ľudskej duše, ale táto medzi nimi vyniká. Je plná veľmi výstižných, pekných aj menej pekných myšlienok, odráža dobu, v ktorej bola napísaná, no aj tak vie veľa povedať aj dnešnému čitateľovi. Román môžeme bezpochyby zaradiť k majstrovskej svetovej klasike.
Postava samotného Doriana Graya je výnimočná. Na jednej strane ho obdivujem, na druhej nad ním aj cítim ľútosť. Avšak, ešte viac ma zaujal samotný Basil Hallward. Jeho osud je asi najtragickejší, no o to krajší.
